T: Igor Michajlovič, hovorili ste práve o prejavení Matky Božej, anjelov a podobne. Ľudia si kladú otázku: "Čím sa duchovné videnie líši od výplodu ich predstavivosti? Čo je to duchovné videnie?"

IM: Duchovné videnie – to je práve videnie skutočnosti. Ale teraz, keď sa to pokúšam vysvetliť, môžem znovu ľudí len zmiasť. Pretože vedomie (predstavivosť, halucinácie vedomia) vždy vykresľuje v obvyklých formách – v tých, ktoré si môžeme predstaviť, v tých, ktoré vidíme. Len nahliadni do vedomia, mnohé ti ukáže. Ale ako je možné uvidieť prejav Svätého Ducha, anjela, či niečoho iného? Len vnútornými očami. Ale ony neukážu trojrozmerné obrázky.

T: Áno... len vnútornými očami... Je zaujímavé, že sa ľudia, ktorí skutočne, na praktike, idú po duchovnej ceste, chápu navzájom bez ohľadu na príslušnosť k tomu či onomu náboženstvu, pretože Pravda je pre všetkých jedna. A chápeš to, keď čítaš listy z rôznych kútov sveta, komunikuješ s ľuďmi, ktorí vyrástli v prostredí rôznych kultúr či náboženských tradícií.

Napríklad v kresťanstve, v súfizme, ako sa hovorí o pochopení Lásky Božej? V súfijských traktátoch praktici opisujú, čo to znamená preciťovať Boha – to je žiť srdcom pozorujúc Boha. Pričom pod "pozorovaním" rozumejú súfijci práve "duchovné videnie". Zdôrazňujú, že niektorí ľudia sa dostávajú do omylu, keď sa domnievajú, že duchovné videnie a pozorovanie – to je nejaký obraz Boha, ktorý vytvára a poskytuje ich vedomie podľa nejakých svojich predstáv, spomienok alebo intelektu.

IM: No ako ináč, veď je to program šablón vedomia...

T: Ale skutočné pozorovanie – to už je ako dôsledok úsilia v úprimnej nadšenej Láske. V Láske, ktorá povznáša teba ako Osobnosť do takej výšky, kde sa samotný vnútorný život stáva jediným zameraním k Milovanému, k Bohu, k Duchovnému svetu... len kvôli Nemu. A je tu to vnútorné pochopenie, že okrem Neho nič viac neexistuje.

Ž: Áno, pretože chápeš, že práca na sebe sa prejavuje predovšetkým cez úprimnosť a čestnosť. A to všetko sa deje pri skrotení seba. Teda to nemusí niekto, to musíš v prvom rade ty sám. Tu už vzniká tá vnútorná potreba žiť Božím, žiť Duchovným Svetom. A ty už prahneš po tomto vnútornom kontakte, po ponorení sa do tejto nekonečnej radosti Lásky, tohto života hlbokými pocitmi, pretože On ti dáva skutočné, daruje ti Život, živí ťa Láskou. Cítiš, že sa ňou napĺňaš, cítiš radosť z toho sveta, ktorá nebýva dočasná, ako sa prelieva cez okraj, ako jej je veľa, ako sa skrze vďačnosť a Lásku prejavuje vo svojej bezhraničnosti. Chápeš, že je to tak jednoduché! A ty od toho zakúšaš takú vďačnosť, nachádzaš sa v takej blaženosti... je veľmi ťažké vystihnúť ju slovami. Jednoducho splývaš so zdrojom tejto Božej Lásky a stávaš sa jej súčasťou. A túžiš neprestajne vyžarovať túto Lásku a prebývať v nej. Pretože v týchto chvíľach chápeš, že... Duch je v slobode!

IM: Áno... pre pripojenie sa k Duchovnému Svetu je nutné zdržiavať sa na strane Duchovného sveta a sám sa stať Duchom, vtedy sa aj pripojíš. Čiže Duch sa môže zblížiť s Duchom, hmota s hmotou. Oheň s ohňom, voda s vodou. Ale oheň s vodou sa nezmieša.

T: Igor Michajlovič, ešte taká otázka v liste od človeka, ktorý praktizuje súfizmus. V tých istých pojednaniach o súfizme je taký opis, že keď človek vykonáva "mudžáhadu", t. j. vnútorný džihád proti svojim nízkym vášniam, tak sa mu otvára "mušahadát", čiže to blažené pozorovanie nekonečnej Lásky, to trvalé ohromenie majestátom, mohutnosťou Boha... A v čom je otázka: "Keď sa človeku otvára toto videnie Duchom, stierajú sa rozdiely medzi týmto pozemským svetom a Svetom Duchovným?"

IM: V skutočnosti, keď sa človeku otvorí "mušahadát", tak sa rozdiely nestierajú v žiadnom prípade. Jednoducho sa získava nové vnímanie, odlišné od toho vnímania, na ktoré si zvykol človek ako Osobnosť (na vnímanie, ktoré mu podsúva jeho vedomie). Získava nové. Ono sa nedá asociovať s ničím v tomto svete a dokonca je zložité ho opisovať. Napríklad, ako opísať Lásku Božiu? Skúšame pozemskými slovami, mnohokrát o tom hovoríme, ale aj tak je to skreslenie, aj tak je to prizemnenie toho šťastia. My hovoríme – šťastie. Čo je šťastie v ľudskom ponímaní? Je to dočasný, okamžitý, rýchlo prebiehajúci jav. Ale tam je ono nekonečné. Hovoríme – bezhraničné šťastie, a porovnávame nekonečný oceán s kvapkou na tvojej dlani. A túto kvapku na dlani nazývame bezhraničným šťastím v tomto svete. Ale v skutočnosti – je to oceán, je bezbrehý, nemá počiatok ani koniec. A je ťažké to vyjadriť.

T: Teda rozdiely medzi svetom pozemským a Svetom Duchovným sa nestierajú, ale...

IM: ... rozdiely sa nestierajú, naopak, stávajú sa zreteľné. Prečo o tom hovorím? Podobný prenos poznania alebo skúseností takým spôsobom je krásny len filozoficky. Znie to, hovoria o tom a píšu. Veď pre vedomie je prijateľné, že sa stierajú hranice a je to preň lákavé. Práve pre vedomie je lákavé, že "hranica sa stiera a tento svet plavne prechádza do tamtoho sveta, a tamten svet je súčasťou tohto", ako jin a jang.

No jasné, že Duch je prítomný v tomto svete a všetko živé je preto živé, že existuje Duch, uber Ducha – a zmizne všetko. Teda časť Duchového Sveta je prítomná tu, ale ona je prítomná ako pohyb, nie viac. Ale potom sa už všetko robí tak, ako sa robí, ale robí sa to podľa vôle Kniežaťa, ktorý to riadi. A táto moc mu bola daná nie preto, že sa vzbúril, je silný alebo je rovný Bohu a vybojoval svoj svet – nie, v žiadnom prípade. Už sme o tom veľa hovorili, nebudeme sa opakovať. Ale zmysel sa skrýva v tom, že systému je výhodné, aby to vedomie ľudí takto prijímalo, lichotí to jeho pýche. Ale v skutočnosti sa všetko prudko mení, práve miznú obrazy a existuje pochopenie prázdnoty tohto sveta.

A preto mnohokrát hovorili a znova to zopakujem, že Osobnosť nevníma trojrozmerný svet. Osobnosť začína vnímať tento svet z oveľa vyšších dimenzií. No a z oveľa vyšších dimenzií, povedané dokonca aj jazykom fyziky, sa tento svet premieňa v nič. Je smiešny, je naozaj smiešny. Keby bolo také zrkadlo, ktoré by zobrazovalo pre vedomie to, čo vidí a ako vníma tento svet Osobnosť, myslím, že by to bola najkrutejšia šou, ktorá by v tomto svete mohla byť. Prečo? Pretože to, čo považujeme za život, je prázdnota, ktorá sa len pohybuje, vymieňajúc ilúzie.

Preto podobné interpretácie trochu uvádzajú ľudí do omylu a bohužiaľ posilňujú vplyv vedomia na Osobnosť. A ľuďom, ktorí vstúpia do nejakých úvah ohľadne podobných výkladov, tým je ťažšie sa vytrhnúť. Pretože Osobnosť dostáva informácie od vedomia o tom, že "hranice sa musia strieť a všetko sa stane jediným". Nuž tak ona potom aj hľadá cestu tam, kde je všetko jediné... Ale rozdiely sú. Nestáva sa Živé mŕtvym a už tým viac mŕtve Živým.

Ž: Áno, skutočne, toto je pre praktika veľmi užitočná informácia. Veľmi častý príklad, ba aj sama som sa s tým na začiatku cesty stretávala, že keď človek iba začína praktikovať, tak prvé, s čím sa stretáva, je strach z vedomia, čiže strach vyjsť za hranice obvyklého. Keď sa napríklad človeku prvýkrát v živote podarila praktika a on sa dotkol... prvá skúsenosť dotyku s duchovným... tak tento prvý kontakt s neznámym, on akoby vyvolával ešte aj útok vedomia. T. j. vedomie mu vnucuje strach. Po prvé, strach z toho, že človek môže stratiť svoju sebaidentifikáciu. Naozaj svoju sebaidentifikáciu? Hľa v čom je otázka. Veď v podstate svoje "Ja" môže stratiť iba vedomie.

T: Vedomie sa bojí novoty zvlášť v tej chvíli, o ktorej si hovorila, vo chvíli dotknutia sa s duchovným, s tým, čo je pre neho za hranicami, pretože to je vedomiu neznáme a cesta preň je sem uzavretá, vedomie nevie, nechápe. Ako povedal Igor Michajlovič, v tomto okamihu jednoducho prebieha "vyjdenie Osobnosti za tie hranice, v ktorých môže vedomie fungovať".

Ž: No áno, ale ak sa človek nepoddal prvému strachu, potom vyvstáva druhý strach z vedomia, že "toto sa ti už nikdy viac nepodarí".

T: Áno, ale ono najprv hovorí, že: "Tak teda, zapamätaj si tieto pocity, ktoré teraz boli, alebo ktoré boli minule a určite ich zopakuj nabudúce".

Ž: No samozrejme, pretože ono vie, že nabudúce sa to človeku presne tak nepodarí. Prečo? Pretože nabudúce budeš pri začínaní duchovnej praktiky miesto nej napínať vedomie a spomínať, ako to bolo u teba minule...

T: A vedomie ešte aj prikrášli tú tvoju "hrdinskú minulosť". A chytil si sa na pozornosť... Nie praktika, ale akýsi film o supermanovi od vedomia, kde je režisérom tvoja pýcha. No a čo ti vôbec môže ukázať vedomie? Ukazuje ďalšie ilúzie, obrazy, všetko zdanlivé... Pretože to je všetko, na čo je spôsobilé.

IM: Úplne správne ste postrehli, že vedomie vytvorí ilúziu a k tejto ilúzii sa snaží pripútať Osobnosť. Ale všimnite si, nie ku praktike, nie ku predošlej skúsenosti, ale k tej ilúzii, ktorú vytvorilo vedomie na pozadí predchádzajúcej skúsenosti. Teda človek, ktorý vykonáva duchovnú praktiku (nezávisle na tom, či je to modlitba, meditácia a podobne), získava pocitovú skúsenosť, skutočnú skúsenosť, skúsenosť vnímania Duchovného Sveta. V nej sa prejavuje to, čo nie je možné opísať slovami. A tak Prvotné vedomie, keďže má dostatočne prejavené spojenie s Osobnosťou, dostáva ozveny, útržky. Nezískava tie informácie, čo prijala Osobnosť.

Prvotné vedomie dostáva iba ozveny. Nie plameň ohňa, ale povedzme, že vzdialené záblesky a jemné teplo. Ale na základe toho vytvorí svoju ilúziu. A potom čo človek vystúpil z duchovnej praktiky alebo z modlitby, po určitom čase ho núti analyzovať: "Čo si pocítil? Čo si vnímal?" A už vnucuje svoje... v interpretácii systému. Toto absolútne nie je tá skúsenosť... Osobnosť získava pravú skúsenosť, ale vedomie vytvorí ilúziu na základe tejto skúsenosti. A následne už začína hovoriť Osobnosti, že "musíš to precítiť tak, tak a tak", t. j. vyvádza ju do materiálneho sveta. Núti človeka precítiť fyzické prejavy, ktoré pociťoval počas praktiky.

No znova, čo sa dialo počas praktiky? Keď sa Osobnosť dotýkala s tým pre vedomie nevedomým, nadobúdala duchovnú skúsenosť, prirodzene, že prebiehali iné procesy, silnejšie prejavy iných druhov energií. To je banálna fyzika. Vo fyzickom tele sú tiež dozvuky týchto prejavov. A vedomie, opäť zdôrazňujem, Prvotné vedomie, ich vníma. Následne prelaďuje Osobnosť, hovorí: "Nič sa ti nepodarí. Náhodou si sa tam dostal. Ale teraz, aby si sa tam dostal a zakorenil sa, musíš vyvolať v sebe spočiatku tieto pocity vo fyzickom tele. Musíš mať zmenený stav vedomia..." No a začína rozprávať to, čo prebralo, ale opäť, vždy so zámenou. A človek, snažiac sa niečo urobiť, robí to už s pomocou vedomia a nedarí sa mu.

Následne mu vedomie začne hovoriť: " Bola naozaj táto skúsenosť, alebo to bola ilúzia? Alebo to bola nejaká autosugescia, autohypnóza? Možno to bola halucinácia, možno sa to tak zbehlo, že si to precítil. Ako vidíš, v skutočnosti to neexistuje. A to, že o tom iní ľudia hovoria, oni upadajú do omylu, do ilúzie. To v nich hovorí nejaký fanatizmus, no, až do akýchsi psychických porúch, že vidia to, čo neexistuje. A keď to ty budeš praktikovať a zaoberať sa tým, tebe sa tiež prihodí nešťastie. Preto to radšej nerob. Prečo? Veď si skúsil, nepodarilo sa ti to. Teda toho niet." Tak často a husto vedomie jednoducho odvádza ľudí od pravej cesty tým, že ju zamieňa nejakými obyčajnými, povedzme divadelnými predstaveniami v trojrozmernosti, núti človeka robiť niečo fyzicky, vykonávať nejaké praktiky, správne sedieť, správne stáť. A aký je rozdiel, v akej polohe je tvoje telo?! Aký je rozdiel, čo robíš v trojrozmernosti?! Tlčieš do bubna, skladáš kamene alebo vykonávaš nejaký rituál – to je iba obradnosť, to je iba to, čo ti vnucuje systém.

Boh – On je blízko. Je naozaj bližšie ako tvoja krčná tepna. On je veľmi blízko a je veľmi ľahké k Nemu prísť. Ale na ceste stojí oveľa viac než hory. Na ceste stojí vedomie a vedomie – to je súčasť systému. Čiže na ceste k Živému stojí mŕtve. A na to treba pamätať.

A nezameriavať sa v žiadnom prípade na to, čo ti rozpráva vedomie. Potrebný je duchovný závan, duchovná skúsenosť. Potrebné je učiť sa... jednoducho Žiť. A Život – to je nádhera. A nech by vedomie čokoľvek hovorilo, nech by ťa akokoľvek prehováralo, že "tebe sa nič nepodarí a ty nič nedokážeš" – to sa teba netýka. Ono hovorí iba za seba. Vedomiu sa to skutočne nepodarí. A ono skutočne nevie nič o Duchovnom Svete. Vždy z ozvien, o ktorých sa bavia ľudia, ktorí čo-to postihli, z toho vyrába svoje iluzórne obrázky. Preto hlavné je ísť a nevzdávať sa. A nepočúvať Susaninov, ktorí vedú inam... mal som na mysli vedomie. Pretože tvoje vedomie – ono nie je tvoje, je súčasťou systému a na to netreba zabúdať. Potom bude všetko v poriadku, potom sa všetko podarí.

Ž: Áno... a keď žiješ pocitovým vnímaním, tak jednoducho Žiješ. A to je obrovský rozdiel, pretože ty ľahko dýchaš. A vnútri jednoducho vieš... ako je to... dýchať... a to je všetko. Vedomie nedáva Osobnosti slobodu. Treba len vedieť, že ak sa to raz podarilo, tak druhýkrát netreba blúzniť, obviňovať všetkých naokolo z toho, že sa ti to nepodarilo, pretože to je taký trik, to je "pozdrav" od vedomia, keď hľadá nepriateľa vo vonkajšom. Treba jednoducho chápať, že vedomie môže klásť také prekážky, pretože je preň nevýhodné, aby si sa duchovne oslobodil. A keď chápeš, že je to len práca vedomia, že to ono tak koná, nebojuješ s ním, ale sa jednoducho ďalej otváraš v slobode. Čiže chápeš, že všetko sa stáva veľmi ľahké, že nemáš pripútanosť k minulosti, nemáš pripútanosť k budúcnosti. Chápeš, že v duchovnej praktike je – neustále "teraz", pretože toto je skutočný Život. A v skutočnom Živote je každý okamih jedinečný.

T: Absolútne presne.

Ž: Vtedy jednoducho žiješ vnútorným, si vnútorne naplnený. Vidíš ten rozdiel, keď pozeráš na človeka pozemskými očami, a keď pozeráš vnútorným duchovným pohľadom. Stáva sa veľmi ľahkým odlíšiť Pravdu od Lži, pretože nech by ktokoľvek hovoril čokoľvek, no ty už cítiš, ako to je v skutočnosti... Človek predstupuje pred teba ako na dlani – viditeľné sú všetky jeho myšlienky od vedomia, on celý je viditeľný v svojej duchovnej podstate, pretože ty cítiš a pocity nie je možné oklamať. Cítiš, kto je vo vnútri prázdny a nie je za ním duchovná skúsenosť, o ktorej hlása jeho vedomie.

Taktiež cítiš tých, ktorí sú ako ty v neustálej praktike, tých, ktorí žijú Duchovným svetom, ktorí sú naplnení touto Božskou, rodnou Láskou. Vidíš jeho duchovnú podstatu, pretože ju cítiš zvnútra a chápeš, že je za tým niečo väčšie, niečo, čo vás spája. A táto skúsenosť, nie je podobná tej, čo bola v bežnom živote, keď si pozornosťou kŕmil vedomie. Pretože v trojrozmernosti si kŕmil obrazy... kŕmil si svoje vedomie. Ale keď si začal žiť Duchovným svetom, tak celá tvoja pozornosť... je upnutá k Bohu cez hlboké pocity. Tvoja pozornosť je nasmerovaná k rodnému, ku Zdroju. Jednoducho žiješ Duchom. Každý volí, ako má žiť, každý volí sám.

IM: Absolútne správne si podotkla. Duchovné videnie sa výrazne líši od videnia pozemského. Duchovné videnie dáva pochopenie Pravdy, vidíš to, čo naozaj je. Ale pozemské videnie – to je len to, čo chce vedomie tebe ako Osobnosti nanútiť alebo ukázať. Čiže vytvorí ďalšiu ilúziu, tú, ktorej musíš veriť, tú, ktorá ťa má odvádzať od tvojho pravého poslania, od toho, kvôli čomu si tu. Je v tom obrovský rozdiel.

Tiež o lži... Lož je prvkom systému. V Duchovnom svete lož nie je a ani byť nemôže. V Duchovnom svete je len Pravda. Preto duchovný zrak, opäť zdôrazňujem, vždy ukazuje to, čo skutočne je. Dôležitým bodom je, že ľudia sa usilujú o mágiu kvôli tomu, že v skutočnosti sa Osobnosť usiluje o duchovný rozvoj...

T: Čiže osobnosť cíti túto potrebu duchovného rozvoja, rozvoja niečoho bezhraničného, ale vedomie túto potrebu jednoducho zamieňa na mágiu?

IM: Áno. Dáva to zmysel. Ukrýva sa v tom, že Osobnosť sa snaží spoznať Pravdu. Osobnosť sa snaží o slobodu, o skutočnú slobodu. Osobnosť nemá a nemôže mať nepriateľov, myslí sa tým v Duchovnom Svete. Z pozície chápania Duchovného sveta je Osobnosť absolútne slobodná. Ona hľadá túto slobodu, usiluje sa o ňu. Ale vedomie, ako sme už neraz hovorili, robí všetko preto, aby sa Osobnosť nedokázala rozviť ako Duchovná bytosť. Teda kvôli tomu, aby si uchovalo svoju moc, svoju ilúziu moci nad Osobnosťou.

Správne... úplne správne si to povedala. Chcem poznamenať, že našťastie veľmi veľa ľudí toto začalo chápať. A naozaj je dnes možné s mnohými rozprávať mlčky. Predbiehajúc poviem, že takýchto ľudí bude každým rokom stále viac a viac. A to je príjemné... je to naozaj príjemné.

Zmysel spočíva v tom, že jazyk praktikov alebo ľudí, ktorí idú po duchovnej ceste a skutočne smerujú k Bohu nezávisle od ich náboženstva, vierovyznania alebo niečoho iného – je jeden a ľudia sa cítia navzájom. Boh je naozaj jeden, Duchovný svet je jeden a ľudí nemá čo rozdeľovať. Rozdeľuje vedomie. Ono vytvára nepriateľstvo, nanucuje ilúziu len kvôli moci, kvôli snahe dominovať nad Osobnosťou. Ale keď ľudia pochopia, že Duchovný svet skutočne existuje, stávajú sa jednou rodinou, bez ohľadu na národnosť, náboženské vyznanie, či bol človek ateistom, alebo nech bol kýmkoľvek dovtedy, ako dokázal pocítiť, že Duchovný svet existuje. Akonáhle to človek pocítil, uvedomil si a pochopil, stáva sa súčasťou duchovnej rodiny, skutočnej rodiny, pravej, nerozlučnej, tej rodiny, kde je život Večný, nekončí sa a samozrejme, že nie je v trojrozmernosti, nie je v pozemskom.

Všetko pozemské je konečné, nech je to čokoľvek, všetko to je dočasné. Aj tie isté ilúzie, ktoré vnucuje vedomie, sú dočasné. Odtiaľto vznikajú také momenty, že ľudia slúžia v náboženstve celý život vierou a pravdou, ale do svojho posledného dňa pochybujú: "A existuje Boh?" Prečo? Pretože slúžili... slúžili vedomiu. A tu je ten moment, komu slúžili svojím vedomím? No určite nie Bohu, určite nie Duchovnému Svetu. Slúžili iba systému: aby sa zavďačili nejakej organizácii, kvôli svojim túžbam alebo niečomu inému, no najčastejšie pre vyhovenie cudzím prianiam, vnúteným im cudzím vedomím, ani nie svojim vlastným. Ale keď ľudia poznajú v praktike, v realite, keď získajú Znalosti, už nepotrebujú slová. Chápu to, oni to vedia. Vedia, kto sú, vedia, kam idú a prečo. Toto je najvyššia hodnota. Pre toto sem ľudia prichádzajú, preto, aby sa narodili... aby sa narodili Živí.

Ž: Hm, áno ...

T: Igor Michajlovič, veľmi sa ma dotklo to, čo ste teraz povedali, najmä to, čo ste povedali o jedinej rodine v duchovnom zmysle. Ale vedomie banálne všetko prekrúca a vydáva práve pozemské predstavy o tvojej rodine. Okamžite drobí a rozdeľuje... Ukazuje ti nejakých konkrétnych ľudí, obrazy... Ako sa hovorí, ukazuje príbuzných z mäsa a krvi. Pričom prvé, čo vypláva v pamäti, to sú práve emocionálne vzťahy s týmito ľuďmi, presnejšie vzájomné vzťahy s ich vedomím.

Najzaujímavejšie je, že predtým, pri zotrvávaní s týmito ľuďmi viac v bežných vzájomných vzťahoch, ti ani len nenapadlo, že títo ľudia sú v skutočnosti... , že v týchto ľuďoch rovnako ako v tebe existuje časť Svätého Ducha, že sú Osobnosťou, Osobnosťou v nemateriálnom poňatí tohto slova.

Ale prečo si predtým takto rozmýšľal? Pretože si iba rozmýšľal, ale necítil, pretože si sám bol a žil si vedomím. A u vedomia je samozrejme všetko vždy postavené na vlastnom egoizme. Ale pri čestnom pohľade na vzájomné vzťahy so svojimi blízkymi, vo chvíľach, keď žiješ pod diktátom svojho vedomia, čo sa deje? Tvoje vedomie neustále v čomsi znižuje význam iných v porovnaní s tebou. Má všetko v tajných myšlienkach a vedomie sa bojí ohlásiť tieto myšlienky. Bojí sa čistoty vzájomných vzťahov, čestnosti, jednoduchosti. Prečo? Pretože prahne po moci, má starosť o svoju korunu – kto čo zlé o tebe povedal, alebo naopak, kto ťa pochválil. A tak prebieha tvoj život v tomto všetkom, presnejšie prebieha život tvojho vedomia. Ale keď si uvedomíš, že si v skutočnosti Osobnosť, tak už aj v inom človeku v prvom rade vidíš tiež jeho duchovný potenciál, vidíš duchovnú Osobnosť. A najhlavnejšie je, že ju cítiš nezávisle na tom, čo ti rozpráva tvoje vedomie.        

IM: Presne tak. Ako vníma naše vedomie, čo je to "rodina", čo sú to "príbuzní a blízki"? To je opäť mama, otec, deti, babičky, dedkovia, bratia, sestry, no akoby celá rodina. V skutočnosti, keď ľudia získajú duchovnú skúsenosť, chápu, že všetci sú jediní bez ohľadu na farbu kože, bez ohľadu na to, kto kde žije. Je to jediné, jediné celé, je to ľudstvo. Každý má dušu. A robiť niekomu zle – to nie je správne, to je rovnaké, ako robiť zle najbližšiemu človeku. Nenávidieť niekoho nie je správne, aj keď je zlý a urobil ti niečo zlé, treba chápať, že to je jeho vedomie. Nehovorím o tom, že ak ťa udreli po ľavom líci, nastav pravé. Keď je pred tebou systém, tiež ho treba priviesť k rozumu, ináč nepochopí. Chcem však zdôrazniť, že Osobnosť ako potenciálne Duchovná Bytosť je u všetkých rovnaká, patrí viac do Sveta Duchovného. A len keď sa vzdáva, prehráva svoj osobný Armagedon a stáva sa súčasťou systému, potom jednoducho umiera... Áno, pomaly ... Subosobnosť – to je problém, posmrtné muky sú tiež ťažké. Ale otázka nie je v tom... Rovnako je to konečné, ona rovnako prestane existovať.

Ale pokiaľ je človek nažive, má šancu, má možnosť pripojiť sa ku Svetu Nekonečnému, ku Svetu Duchovnému a stať sa súčasťou obrovskej rodiny. A tu je dôležité pochopiť, že akékoľvek zlo, ktoré človek rozmnožuje z vedomia, sa skutočne stavia medzi Osobnosť a Duchovný Svet a odďaľuje ťa od tebe najbližších ľudí. A ako som už povedal, najbližší – to je každý človek. Osobitne to cítia a chápu ľudia, ktorí v praktike dosahujú vnímanie Duchovného Sveta. Oni toto všetko chápu. 

Samozrejme, existuje aj negatívny moment, hovoriac pozemským jazykom. Prečo? Pretože, ako už bolo povedané, je cítiť aj lož od vedomia. Keď človek prichádza, povedané náboženským jazykom "s diablom pod pazuchou" a hlása od diabla, to je samozrejme nepríjemné. Škoda jeho Osobnosti, škoda jeho... premárneného momentu získania duchovného pochopenia. Ale zároveň, keď dovoľuje, že mu ako Osobnosti diktuje vedomie a skrze neho sa tvorí zlo – to je nepríjemné. Ale preto človek pozná Pravdu. Preto vie, s kým hovorí – komunikuje s Duchom alebo komunikuje s diablom. To je tiež nemenej dôležité. 

Ž: Áno, a to je jeden z takých vedľajších efektov duchovného rozvoja, keď cítiš človeka ešte predtým, než začal čokoľvek hovoriť, keď cítiš, od koho bude teraz hlásať a čo chce v skutočnosti. A už poznáš konečný cieľ jeho príchodu. Pretože toto nie je nejaká psychotronika, kedy ľudia odchytávajú úryvky myšlienok. Nie, tu je to všetko oveľa vážnejšie. Máš celostné, objemové chápanie. Máš celostné, objemové vnímanie. A tebe sú jasné príčinno-následkové väzby, t. j. vidíš hlbšie, ty vieš od koho hlása človek – od Ducha alebo od systému. A ty vieš, čo ten systém chce. Ty jednoducho vieš...

_____________


Videotext

Nestáva sa Živé mŕtvym
a už tým viac mŕtve Živým.

_____________


IM: Ak sa pozrieme pravde do očí, tak vedomie manipuluje človekom. Ono aj pomáha: tu komunikujeme a vnímame sa navzájom s jeho pomocou. Ale pod zámienkou svojich sprostredkovateľských, takých diplomatických možností medzi Osobnosťou a trojrozmernosťou, manipuluje človekom.

Osobnosť, ona nie je celkom materiálna. Ak vedomie je materiálne, tak Osobnosť je nemateriálna.Pre pochopenie tohto procesu jednoducho vysvetlím, ako to prebieha. Vedomie je prechodné, má priame spojenie s Osobnosťou. Preto aj vnímame, preto aj vidíme, cítime a všetko ostatné. V tomto procese Osobnosť dostáva tie informácie o trojrozmernosti, ktoré jej dáva vedomie v podobe, v akej sme zvyknutí ich vidieť. Ale keď človek otvára možnosti vnútorného videnia, tak sa trojrozmernosť javí úplne inak a predstava takého dvojnohého obrazu alebo niečoho iného, ​ nie celkom zodpovedá skutočnosti.

T: Teda stráca sa hodnota samotnej matérie?

IM: Áno. Jeden človek dobre vyjadril toto prejavenie. Spýtali sa ho: "Ako vidíš iného človeka?" A on odpovedal: "Videli ste pohyb elektrónu, elektrónový oblak? No, niečo tomu podobné, len viac špiny."

T: To je tiež častá otázka: "Čo znamená iné videnie druhého človeka?" Keď človek nič iné okrem trojrozmernosti nevidel a nemá túto praktickú skúsenosť pocitového vnímania, tak čo mu jeho vedomie ukáže v druhom človeku? Iba telo, čiže povedané jazykom fyziky, trojrozmerný obraz, pretože tak je naladené vnímanie jeho vedomia.

IM: Áno, je to tak. Človek vidí v inom človeku trojrozmernosť: banálne rúčky, nôžky a všetko ostatné. Ak sa však pozrieme na trojrozmernosť z pocitového vnímania, skutočne z duchovného vnímania, tak čo vidíme, keď sa trebárs pozeráme na druhého človeka? Vidíme objekt – túto rozmazanú škvrnu. Je to podobné... no, ako pohyb toho elektrónu okolo jadra atómu. Len rozmazaný obláčik a viditeľné sú všetky jeho komponenty. Nevidíme však pocitovým vnímaním trojrozmerný objekt. A tu nám, samozrejme, pomáha vedomie. Teda prostredníctvom vedomia vidíme objekt. A stáva sa, keď je už človek dostatočne duchovne rozvinutý, keď je slobodný, že on cíti jedno a vidí druhé. Dokonale chápe, že vidí objekt pozemskými očami. Ale vidí ten istý objekt aj očami duchovnými. Vidí, či je človek duchovne naplnený alebo nie. Či je vnútri prázdny alebo plný. Aj v akom stave sa nachádza jeho Osobnosť – v otrockom stave, alebo už nadobudla stupeň slobody.

A prečo vám mnohí účastníci píšu listy (čítali sme ich krátko pred reláciou) a kladú otázky: "Prečo cítia, že tí, ktorých považovali za duchovných, sú vnútri prázdni?" No práve v tom spočíva zmysel, že ľudia, ktorí sa rozvíjajú sami, začínajú cítiť. Ale pocitové vnímanie – to je pocitové videnie. Čiže cítia, že človek hovorí správne veci, ale vnútri je prázdny. Ale opäť rovnako samotné vedomie sa môže hrať s ľuďmi. Človek prichádza do chrámu a namiesto toho, aby sa modlil k Bohu, začne sa s ním, ako na pieskovisku, merať s lopatkami, predkladať požiadavky Bohu. Prečo? Pretože samotný človek je vo vnútri prázdny.

Vedomie mu nedovoľuje pochopiť, nedovoľuje mu vnímať nič božské. Ale on chce... vedomie rozpráva človeku, že musíš precítiť prejav Duchovného Sveta na fyzickej úrovni. Niečo sa musí naozaj stať práve teraz, potom uveríš. Ale koľkokrát v histórii ľudstva týmto ľudia prechádzali, keď skutočne existovali fenomény s metafyzickými prejavmi a podobne. A čo ľudia?! Ako to vnímalo ich vedomie? Začínalo vymýšľať, vysvetľovať to prírodnými javmi, nejakými metafyzickými otázkami, mágiou, začínalo obviňovať, že v tomto človeku je démon. Čo V prvom rade vedomie povie? "Veru, v ňom diabol sedí, nie Duch Boží." Prečo? Pretože je oveľa jednoduchšie obviniť a odvrhnúť kvôli tomu, aby Osobnosť nezískala slobodu. Ak Osobnosť vidí príklady, chápe, že aj ona môže. Ale pre vedomie je to katastrofálne desivé. Teda začína obviňovať, rozprávať: "Ale no, to je naopak, tam sú démoni... mágia."

Ž: Pretože systému je nevýhodné, aby sa človek duchovne oslobodil.

IM: Samozrejme, pretože vtedy systém začína pracovať pre neho.

Ž: No, áno, a vtedy systém namiesto toho, aby získaval...

IM: ...získaval, tak stráca. A v tomto spočíva fenomén: nikto nechce strácať. To je pre neho zlý obchod.

T: Tu som sa tiež ešte chcela podeliť o moment zo svojej vlastnej skúsenosti, pretože chápem, že môže vzniknúť ešte taká otázka od vedomia u ľudí, ktorí idú po duchovnej ceste. No, aspoň u mňa vznikla táto otázka na počiatočných etapách. Keď som sa prvýkrát stretla s týmito Znalosťami, tak som vnútri pocítila... no, niečo veľmi drahé. A tam, hlboko vnútri, bolo jednoznačné: "Áno!" Ale vedomie mi celú dobu podsúvalo pochybnosti, celú dobu zvažovalo všetky dajaké "za" a "proti". Chápanie toho, čo získam na duchovnej ceste – to bolo chápanie zvnútra, chápanie mimo vedomia. Tento neopakovateľný pocit slobody... Bolo tu nejaké absolútne hlboké presvedčenie... Ale vedomie predhadzovalo myšlienku: "A čo stratím na duchovnej ceste?" Tu, samozrejme, bola pasca, pretože v tom čase som nemala odpoveď na túto otázku. Nuž, dá sa povedať, že dokonca vznikal vo vedomí strach... Ale dobrého, samozrejme, bolo vnútri viac.

IM: Na duchovnej ceste človek nestráca nič, okrem súženia a smrti. Človek nadobúda. Preto strach ísť po duchovnej ceste pochádza len z vedomia. Prečo? Pretože nasadzuje svoje okovy na Osobnosť. Ale Osobnosť na duchovnej ceste ich stráca. Tu sa mnohí ľudia boja, že keď človek pochopí, skutočne pochopí duchovné, môže stratiť tie pozemské zručnosti, ktoré získal. Nestratí. Nič sa nestráca. Prichádza nové pochopenie, prichádza nové vnímanie. Prichádza pochopenie, čo je to vedomie. Ale vedomiu je to nevýhodné, preto vnucuje svoj názor, že človek môže niečo stratiť. Nič nestratíš, len získaš. A získaš to, čo nie je možné získať v trojrozmernosti. Pretože to, čo získaš – je Večné. A keď je to Večné, to znamená, že sa to nestráca. A všetko, čo získaš tu, stratíš. To je dôležité, treba to vedieť pred začiatkom svojej cesty. A pred urobením prvého kroku si človek musí uvedomovať a chápať, že na duchovnej ceste sa opierať o vedomie nedá. Ono môže viesť pri počúvaní jeho nápovedí aj k chorobám, aj k tragédiám, aj k čomukoľvek. No prepáčte, kde je tu duchovno, keď sa opieraš o zlámané barly svojho vedomia?

Netreba sa o nič opierať. Treba iba Milovať. A keď naozaj miluješ – aj teba milujú. Načo sú opory tomu, kto nemá telo? Opory potrebuje telo materiálne, ale ono je dočasné, aj všetky opory sú dočasné. A to je dôležité.

Ž: Áno, pretože chápeš, že praktická cesta k Bohu – to je cesta práve tvojich vnútorných pocitov a činov. To je veľmi dôležitý moment – práve činov. Teda nesedíš, nečakáš, že ktosi príde, čosi ti dá, ale konáš, prejavuješ svoje pocity, miluješ, si v tomto pocite každý deň. Vyjadruješ pocitmi svoj zámer, prejavuješ ho v momente "tu a teraz". A toto je tvoj osobný život – to je život Osobnosti. Veľmi sa to líši od toho osobného života, ktorý pozná tvoje vedomie, ktoré ťa nútilo trpieť kvôli myšlienkam, nútilo ťa rozmýšľať o vonkajšom... Pretože v týchto minútach hlbokej radosti chápeš, že tvoj Duch – nie je zotročený, že tvoj Duch – je nad intelektom. Chápeš, že Duch – je slobodný a chápeš, že jeho sila je – v Láske. Chápeš, že hlboké sebavyjadrenie tvojej nekonečnej Lásky – to je praktická cesta k Bohu a práve to je na praktike najdôležitejšie.

_____________

Videotext

Od vopred mŕtveho k večne Živému.
_____________


IM: Keď sú ľudia navzájom otvorení a viac v nich dominuje pocitové vnímanie, tak trojrozmernosť len pridávajú. A v skutočnosti ľahko chápu, ľahko sa navzájom vystihujú. Ale len čo vedomie zatiahlo: "Ako že sa navzájom rozumieme? Však nepoznám tvoj jazyk". Koniec, prestávajú chápať... Prečo? Nie preto, že sa odvrátilo vedomie, ale preto, že sa uzatvorilo pocitové vnímanie. Veď človek je tam, kde vkladá silu svojej pozornosti. Ak ju vkladáš do vedomia, do matérie, tak sa pocitové vnímanie uzatvára.

T: Existuje názor, že keď človek začína viac cítiť, tak aj systém začína na neho viac reagovať. Igor Michajlovič, nemohli by ste okomentovať tento prvok?

IM: Je to naozaj tak, pretože systém vždy reaguje a robí všetko preto, aby človeka, povedzme, odlúčil od vnímania Duchovného Sveta. Stavia prekážky na jeho ceste. Veď skutočne, keď sa človeku niečo prihodí, ten vkladá pozornosť na prebiehajúci dej, no a zo zvyku sa odvracia. A systém sa cez jeho vedomie snaží udržať ho práve od duchovnej cesty, aby on čím menej pociťoval. Ale toto sa stáva vtedy, keď človek začína pociťovať.

T: Igor Michajlovič, a kedy sa človek stáva neviditeľným pre systém?

IM: Keď žije Duchovným Svetom, systém ho jednoducho nepozoruje. Vidí ho len vtedy, keď žije svetom materiálnym, keď je späť tu, tak ako my tu sedíme, rozprávame a podobne – teraz sme viditeľní.

T: Takže prvým krokom na duchovnej ceste je poznanie seba.

IM: Áno. V skutočnosti je táto cesta, o ktorej hovoríme, jednoduchá, elementárna, dáva možnosť uvedomiť si celú podstatu, hĺbku. A opäť, preskúmať, ako pracuje tvoje vedomie, dôjsť k pochopeniu, že vedomie – nie je celkom tvoje, nech je to akokoľvek paradoxné a najzábavnejšie je – že to nie si ty. Ale my sme to už prejednávali s tebou v relácii, takže, sláva Bohu, teraz to môžeme ozvučovať. Prečo? Pretože je to už potvrdené mnohými neurofyziológmi, no aj inými ľuďmi, ktorí študujú, aspoň sami seba pozorujú. Sami sa stretávajú s tým, že sa zdá, že vedomie viac strká palice do kolies, ako pomáha pri procese spoznať ho...

T: S čím to súvisí?

IM: S tým, že vedomie každého jednotlivca je súčasťou celku. Je to ako podhubie. Systém skutočne existuje. A to, o čom hovoria v náboženstvách, v Biblii, že existuje diabol... Áno, samozrejme existuje, nikto sa neháda. Možno ho nazývať rôzne: možno to nazývať Celosvetovým rozumom, možno to nazývať Absolútnom, možno to nazývať Informačným poľom, akokoľvek. Ale vhodnejšie je nazývať to systémom.

_____________


Videotext

Na duchovnej ceste človek nestráca nič,
okrem súženia a smrti.

___________