Strany 62-73 (čas od 05:42:42 do 06:20:30) 

Videotext

Je možné poraziť diabla?
Nie možné, ale nutné.
A v prvom rade
ho treba poraziť v sebe.
Vo všetkých ho neporazíš.
Vo všetkých – je to vec každého.
 
_____________

 
IM: Neraz sme hovorili o tom, že vedomie ako súčasť systému vždy nanucuje, je aktívne, núti, nalieha, pokúša. Ale Duchovný Svet – on jednoducho je. Človeku sa stačí upokojiť, odvrátiť sa od myšlienok a on už chápe, že môže svoje myšlienky pozorovať. A ten, kto pozoruje – to je práve Osobnosť.

A keď začne z pozície tohto pozorovateľa ako Osobnosť vkladať silu pozornosti v Duchovný Svet, teda v pocitové vnímanie toho, čo sa nachádza za hranou tejto trojrozmernosti, ešte lepšie začína vidieť, ako sa ho myšlienky snažia ovládať, ako ním manipulujú.

Ale keď človek v skutočnosti už pomerne dobre preskúma a pochopí, že vedomie – to nie je on, no prirodzene, že ono nad ním stráca moc. A tu človek môže voliť a konať. To neznamená, že sa život mení navonok, ale stáva sa naplneným a zaujímavým. Človek sa týmto zbavuje takých pojmov, ako je "depresia", "psychologické problémy", alebo ešte čosi iné – veď to všetko patrí systému.

Jednoduchý príklad. Ako môže mať človek depresiu? Depresia – to je jedna z foriem takej egoistickej sebalásky na druhú, dokonca by som povedal, keď "celý svet je zlý, ja jediný som dobrý, nikto ma nechápe a nič nepotrebujem". Ale zároveň "všetci na mňa obráťte pozornosť, na biedneho, nešťastného". No toto je jeden zo spôsobov manipulácie.

Ž: ...pritiahnutia pozornosti systémom.

IM: Samozrejme, túžba po moci. Jednoduchá otázka, môže sa o toto zaujímať Osobnosť? No nie, samozrejme. Pretože prvé, čo začína človek zažívať – to je neustála prítomnosť radosti. No našimi pozemskými slovami to je "radosť", musíme to s niečím asociovať. Ale ona je nekonečná, bezhraničná, je to to, čo volajú šťastím. A získať šťastie – to je práve získať Život. To je zmysel ľudskej existencie tu. Ak človek prežil život a nezačal Žiť, potom je tu zbytočne. Ale pochopenie existuje, Osobnosť sa nikam nepodeje. Má pochopenie, ale je nerozvinutá, ako bola dieťaťom, tak aj ostala. A taká nadmerná aktivácia, povedal by som, hyperrozvoj vedomia, jednoducho ubíja človeka a on sa stáva... ani nie otrokom, stáva sa zombie: robí všetko, čo mu diktuje vedomie. Je len nástrojom v rukách diabla, nič viac...

Ž: Áno, koho riadi vedomie, toho riadi strach, nenávisť a chápanie nevyhnutnosti, ten žije podľa šablón...

IM: Pravdaže. Ale prvé, s čím začína je, že popiera všetko, čo je duchovné, alebo manipuluje duchovným vo svoj prospech.

T: Áno, vytvárajú sa i sekty, i náboženské kulty a hovoria, že "Boh to tak chce". Ale v skutočnosti prebieha proces zotročenia Osobnosti. Dokonca aj keď ľudia mieria k Bohu, tak na ich cestu systém rozmiestňuje autority, ktoré sa jednoducho na ľuďoch priživujú. Prikrývajú svoje pozemské záujmy slovami, že "tak je to milé Bohu", že "Boh to tak chce", alebo "Boh tak povedal". Čiže týmto manipulujú vo svojich zištných, politických, ekonomických cieľoch v trojrozmernosti...

IM: Ako sa možno prikrývať Ním, menom Boha? Alebo "Boh chce, odovzdaj Mu"?! Samozrejme, ak človek chce pomôcť svojej náboženskej organizácii, to je skvelé. Ale prečo hovoriť, že "Boh to tak chce", ak Boha nepoznáš? Načo sú Bohu tvoje peniaze? Jednoduchá otázka. No nie je to tak?

Ž: ...Keď Jeho podstata je úplne iná.

IM: Samozrejme... On nemá záujem v trojrozmernosti, vôbec v hmotnom svete, tým menej v trojrozmernosti. Ale niektorí sa tu rozhorčia: "Ako to?! Narodili sme sa tu, to znamená, že sme sa tu narodili z vôle Božej". Ale ak si myslíš, že si sa tu narodil z vôle Božej, teda sa modli k svojmu otcovi a matke. Teda oni sú tvoj boh. Vysvetľujem: ak si prišiel do tohto sveta a prišiel si v ponímaní vedomia "z vôle Božej", tak vedz, že si prišiel na tento svet vďaka túžbe a úsiliu tvojho otca a mamy. A od prvého dňa počatia sa stávaš oduchovnelým (pozn. - tu vo význame obdareným Duchom), ale nie Oduševnelým (pozn. – tu vo význame obdareným Dušou). Oduševnelým sa stávaš na ôsmy deň po narodení a práve vďaka tomu získavaš šancu stať sa večnou Bytosťou. Vyvolenými sa nerodia, vyvolenými sa stávajú a to si treba zaslúžiť svojou prácou na duchovnej ceste.

Ž: To je, ako sa hovorí "podľa obrazu a podoby", to je vymedzenie: čo je "telo, vedomie, rozum" a čo je to "dych Života", o ktorom ste hovorili.

IM: Je to úplne správne, ale čo je vlastne tá neviditeľná časť, ktorá sem bola prinesená z Vôle Božej Anjelmi? No, rozumie sa tým duša, Osobnosť a tá možnosť začatia Života. A naozaj, je to spravodlivé, je to najvyššia spravodlivosť a najvyšší stupeň slobody človeka. On si môže zvoliť, komu slúžiť: môže si zvoliť smrť, slúžiť Satanovi a ilúziu významnosti, ale môže sa stať Anjelom, čiže nesmrteľnou Bytosťou, rovným medzi rovnými, neoddeliteľnou súčasťou sveta Boha. Je to zaujímavé a je to čestné.

T: Osobnosť – to je Duch, ktorý má slobodu voľby. Pre mnohých ľudí, ktorí sa prvýkrát stretávajú so Znalosťami, to bude taká informácia, že ten, kto sa premiestňuje v priestore, pohybuje sa, ten kto vykonáva nejakú činnosť, napríklad riadi auto, je, rozmýšľa – to nie je človek, nie je to on ako Osobnosť.

IM: Pre nájdenie seba sa stačí ukľudniť. Už sme o tom hovorili. A posledovať "svoje" myšlienky, "svoje" konanie, v úvodzovkách "svoje". A tu opätovne uvidíme, ako prichádzajú myšlienky, precítime tieto myšlienky, ich príchod. A precítime, ako "nechcem o tom premýšľať", ale myšlienka lezie, "nechcem o tom hovoriť", ale hovorím. A ten, kto "nechcem" – to je Osobnosť. Z tohto malého háčiku sa začína zoznamovanie so samým sebou. Paradoxom je, že Osobnosť v zrkadle neuvidíš. V zrkadle neuvidíme nič iné, ako dočasne existujúce, materiálnu škrupinu.

T: Áno, je dobré, keď to človek chápe a uvedomuje si to. Ale keď sú duchovné Znalosti v spoločnosti stratené, tak sa systém, počínajúc už od detstva človeka, pokúša zotročiť novú Osobnosť cez prvotné vedomie. Vnucuje, že odraz v zrkadle – to si akoby ty: čiže ty si telo, ty si vedomie, aj myšlienky sú všetky tvoje, vidíš seba. Čiže poskytuje také nastavenia materiálnej identifikácie, aby Osobnosť nesústredila celú svoju životnú pozornosť na svoj duchovný sebarozvoj, ale na falošné "Ja" od vedomia v trojrozmernosti, tam, kde je moc a spotreba systému.

Mnoho mladých rodičov sa domnieva, že vraj dieťa, dojča nemá vzťah k tomuto svetu, teda, že sa ešte nenaučilo klamať, ešte nedokáže vyjadrovať tie emócie, ktoré sa až cez šablóny zakoreňujú v staršom veku...

IM: Ale to je dovtedy, kým sa u neho aspoň máličko nerozvinulo vedomie. No akonáhle sa začína u dieťaťa rozvíjať druhotné vedomie, prvé, čo pozorujeme – je egoistický prejav, manipulatívne nálady. To znamená, že dieťa začína žiť pozemským životom. Prvé, čo robí, je to, že sa prispôsobuje. Začína manipulovať. Ešte nevie hovoriť, ale vie, že ak poplače, bude tak, ako chce ono. No, je to tak? Keď sa nudí, začne mať vrtochy, berú ho na ruky, t.j. obracajú na neho pozornosť. A týmto to všetko začína.

T: Áno, v podstate už u dojčaťa sú mechanizmy skrytého riadenia dospelých – je to detský plač, ktorý znie na takých frekvenciách, že vyvoláva diskomfort u počúvajúcich a nabáda dospelých k činnosti, k uspokojeniu potrieb vzniknutých u dieťaťa, väčšinou potrieb jeho prvotného vedomia, jeho tela v trojrozmernosti. A ďalej, keď dieťa rastie, aké stavy je možné u neho pozorovať? Je to čudovanie sa čomusi v trojrozmernosti, veľmi emocionálny, veselý, alebo naopak, veľmi skleslý, depresívny stav. A u rodiča prevažne – arogantný, "najsprávnejší", znepokojený, podráždený. A tón? Obviňujúci, zhovievavý, kritický, potláčajúci. Čiže v podstate dochádza k výchove prvotného vedomia (dominantného vedomia dieťaťa) druhotným vedomím (dominantným vedomím rodiča). No ale, keby sa dospelí sami duchovne rozvíjali, tak by tam bolo viac skutočných hlbokých pocitov a Lásky, dokonca napriek provokáciám od rozvíjajúceho sa vedomia dieťaťa. Veď by sa paralelne rozvíjala aj Osobnosť. To znamená, že rodičia by boli názorným dobrým duchovným príkladom pre svoje deti. A úžitok aj pre rodičov, aj pre deti.

A tu máte absolútnu pravdu, že systém v podstate od samého detstva učí dieťa priťahovať k sebe pozornosť. A je to spojené s vývojom prvotného a druhotného vedomia. Čiže systém si, začínajúc už od detstva človeka, pripravuje otroka...

Ž: Veru hej a učí dieťa, že hlas v jeho hlave, že tieto programy-herci z vedomia – to všetko je ono samotné: to je jeho hlas, to sú jeho myšlienky, to je jeho fantázia... Spomenula som si na okamih, kedy ste nám Vy, Igor Michajlovič, rozprávali, že po prvotnom vzostupe sa u detí začína intenzívny rozvoj druhotného vedomia.

IM: Úplne správne.

Ž: Toto všetko je možné vysledovať u detí vo veku 3-7 rokov, kedy sa u nich začína prejavovať bujná fantázia, obrazy, obrázky, "chcenia", chamtivosť. Teda keď dochádza k intenzívnemu rozvoju druhotného vedomia.

IM: Samozrejme. A ďalej vidíme: detičky rastú, v jednej rodine dietky rok po sebe, jeden je napríklad egoista, druhý je dobrý (zbožňujú ho). Kto je na vine? To je zaujímavá otázka. "No, dieťa sa také narodilo". Nemôžeš povedať, že majú inú výchovu, majú absolútne rovnakú výchovu. Majú skvelých rodičov. Od detstva sú vychovávané podľa najvyšších morálnych hodnôt v ľudskom ponímaní, podľa etických noriem, ale človek vyrastie buď ako narkoman, alebo ako darebák, často sa to stáva. A prečo sa to deje? "To je vplyv ulice alebo niekoho iného". Veru nie. To všetko je zložka rozvoja vedomia. A všetko začína od chvíle, keď sa začína rozvíjať druhotné vedomie.

T: Tu by som ešte chcela dodať ohľadne toho, že keď sa rozvíja druhotné vedomie, systém od detstva učí dieťa priťahovať na seba pozornosť. A keď ste nám o tom prvýkrát povedali, tak bolo veľmi ľahké podľa tohto kľúča znalostí čítať vedecké práce, týkajúce sa štúdia psychológie detí a vôbec chápať viac, ako sa tam opisuje, rozumieť skutočnej príčine toho či iného správania dieťaťa. Bolo veľmi ľahké aj sebe samému odpovedať na otázky, ktorými sa zaoberajú vedci.

Napríklad o paradoxálnosti detských rozhovorov. Na rozdiel od dospelých, pre dieťa je slovo blízke k činnosti. Keď napríklad dve deti hovoria, je to ako dvojitý monológ: každé z nich sa tvrdohlavo snaží zapojiť druhé do svojej myšlienky alebo do svojej činnosti, ale pritom sa nesnaží byť vypočuté. Dieťa hovorí ako samé so sebou, akoby premýšľalo nahlas.

IM: Presne tak.

T: ...A myslí si, že všetci ostatní vnímajú okolitý svet presne tak, ako ho vníma ono. U dieťaťa tohto veku prebieha neustály monológ. Nezaujíma ho ani pozícia spoločníka, ani jeho myšlienky. Dieťa sa v skutočnosti nestará o to, aby bolo vypočuté alebo pochopené. Kľúčovou charakteristikou jeho myslenia v tejto fáze je – jednoducho vyjadrený egocentrizmus. Pre neho je spoločník len podnetom! Pre dieťa je dôležitý iba tento viditeľný záujem spoločníka.

Ž: Áno, áno.

T: ...Teda jednoducho – "ukradnúť" pozornosť, prebieha lovenie pozornosti. Častá situácia, keď dospelí o niečom besedujú, dieťa si stane do stredu a začne sa čosi pýtať, alebo niečo rozprávať, byť vrtošivé, týmto ale obracia na seba pozornosť všetkých dospelých.

IM: Systém najprv učí získavať pozornosť, potom tým manipulovať, potom to zavádzať do trvalého jednania, zabudovávať do určitého systému. No a prirodzene, ako dôsledok následného vývoja druhotného vedomia, môže už dieťa aktívne vymýšľať všelijaké situácie, predstavovať si objekty, ktoré v skutočnosti neexistujú a vydávať to za realitu. Fakt je ale v tom, že pre dieťa sú často tieto jeho výmysly rovnakou realitou, ako je pre nás to, čo nás obklopuje. Je to však iba práca jeho vedomia.

T: Áno, a je tu tiež zaujímavý moment, čo sa týka reakcie na kritiku. Druhotné vedomie na kritiku od iného vedomia už spúšťa mechanizmy obrany...

IM: Úplne správne.

T: ... vyhodnocuje to, čo prebieha, vo všeobecnosti ako hrozbu.

IM: Systém už od detstva človeka privyká na "Ja". Na "Ja" ako centrum jeho egoizmu, na "Ja" ako pýchu. Preto aj vnucuje takéto mikrosúboje, čiže duely v sporoch a podobne.

T: Teda takéto duely v sporoch, kde malý človiečik úplne vážne s vložením sily pozornosti podniká pokusy vyjasniť si, kto – či on, alebo jeho spoločník, má väčšiu schopnosť vnútiť svoju myšlienku inému. A čo to znamená pre deti? Jednoducho zbytočne ukázať, kto nad kým dominuje. Toto správanie detí je podobné správaniu opičiek. Nákladný, vyčerpávajúci proces pre človeka a supervýnosný pre systém Živočíšneho rozumu. Hľa, kam uniká cenná ľudská pozornosť.

IM: Áno, to je verné. Dôsledkom toho je, že u dospelého človeka v budúcnosti to sú nekonečné súboje v jeho vedomí za dominovanie svojho ega v materiálnom svete.

T: A samozrejme, čo si zvolí človek po takejto príprave? Bude brániť mýtickú "pravdu" z ilúzie systému a odsudzovať už vo svojom vedomí všetko duchovné, pretože sa s tým jednoducho od detstva nepozná.

Ž: Nuž veru.

T: Taký človek si neuvedomuje, že on je – Osobnosť.

IM: Preňho je pojem "Osobnosť" úplne iný, je to to, čo interpretuje systém: je to jeho vedomie, je to jeho egoizmus, jeho pýcha, nanútená mu od detstva jeho vedomím. Takto systém pre seba jednoducho vyrába otrokov.

Jasne, že druhotné vedomie treba rozvíjať kvôli komunikácii a prežitiu v súčasných podmienkach v trojrozmernosti. Ale znova, bez dominancie duchovných základov v každodennom živote spoločnosti (pričom v praxi a nie v slovách), vyrastie z dieťaťa egoista. A systém ho učí používať svoje vedomie takpovediac pre získanie osobných výhod a pre dominanciu nad inými. Čiže od počiatku klamať aj samému sebe.

Ž: No hej, systém od detstva učí klamať dokonca aj samému sebe.

T: No a následne, čo sa v takom prípade deje? Potom je potrebné vynaložiť obrovské úsilie naučiť sa to po novom a zmeniť sa. A stáva sa pochopiteľné, prečo ľudia robia jedny a tie isté chyby. Pretože prvotné vedomie sa nechce veľmi odnaučovať a meniť sa a druhotné vedomie sa tým viac nemení.

IM: Treba chápať, že prvotné vedomie je súčasťou systému, rovnako ako druhotné vedomie. Strácať moc nad Osobnosťou systém nechce.

Ž: To áno. Ale čo je zaujímavé, že u detí niekedy prebleskuje aj duchovná múdrosť, napriek všetkému tlaku systému. Prvé roky života dieťaťa sa prvotné vedomie vyvíja intenzívnejšie a dominuje nad druhotným vedomím (druhotné, ako sme už predtým spomínali, sa začína aktívne rozvíjať po prvotnom vzostupe). V tomto veku dieťa jednoducho vo väčšej miere disponuje duchovnou slobodou, teda Osobnosť nie je tak spútaná šablónami. Preto niekedy prebleskuje táto múdrosť. Deti v tomto veku sú viac náchylné k vnímaniu hlbokými pocitmi, k pociťovaniu Pravdy, k Pravde, ktorú dnes, bohužiaľ od dospelých nedostávajú...

T: Áno, aj tu chýba prax. Čo v lepšom prípade získavajú od rodičov? Teóriu, interpretáciu od druhotného vedomia nejakých momentov toho alebo iného náboženstva, ktoré vyznávajú ich rodičia, alebo postuláty ich ateistického názoru. Ale čo môže druhotné vedomie povedať dieťaťu o Bohu? Že vraj, "Boh – to je strýko s briadkou, ktorý sedí niekde tam v oblakoch". No a dieťa už prenáša hľadanie toho, čo spočíva v jeho vnútri, na hľadanie vo vonkajšom. A hľadá potom celý svoj život, kdeže je tam, vo vonkajšom, cesta domov. Odtiaľto pramení koreň všetkých pochybností a v konečnom dôsledku aj rozčarovanie z iluzórnych obrazov trojrozmernosti.

Napríklad, ak zoberieme to isté kresťanstvo. V náboženských interpretáciách Biblie, v téme o práci na sebe, sa spomína fráza z Matúšovho evanjelia, že "ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do Kráľovstva Nebeského". A to "obrátiť sa k Bohu" interpretujú ako zmenu spôsobu života, ale opäť sa to chápe na úrovni myšlienok v trojrozmernosti. Áno, zdôrazňuje sa tam, že obracať sa treba "celým srdcom", v niektorých výkladoch sa uvádza, že slovo "srdce" – to je alegória, a predstavuje v Biblii hlavne podstatu ľudskej Osobnosti, sústredenie duše a ducha (sústredenie – to je opäť nasmerovanie sily pozornosti). Hovorí sa, že hlavná vec ľudského života je zapísaná v "našich srdciach" a že "práve srdce prijíma duchovné rozhodnutie o vzťahu k Bohu". Ukazuje sa, že všetko je, len sú zamenené kľúče pochopenia a človek bez praktiky už nevie, čo je v skutočnosti jeho duša, čo je to Duch, čo je on ako Osobnosť – Osobnosť, ktorej skutočný život nemá nijaký vzťah k iluzórnej trojrozmernosti.

Ž: Ale keď poznáš tieto Znalosti, vidíš aj zrno, ktoré sa vkladalo do týchto slov. Tým istým výrazom "buďte ako deti", bolo práve myslené, keď je Osobnosť viac oslobodená od tlaku vedomia... a je blízko k pocitovému vnímaniu.

IM: Správne. Dieťa je naozaj bližšie k Bohu. Prečo? Vedomie sa rozvíja, ale menej aktívne a Osobnosť je slobodnejšia, nie tak závislá od vedomia. Preto niekedy deti hovoria také múdrosti, ktoré sú typické pre starčeka, ktorý sa chystá zomrieť. Preto tiež bývajú starčekovia úprimnejší, hoci nie všetci. Bývajú zlí, uzavretí do seba. Celý život bol vynikajúcim človekom, ale na staré kolená sa stáva príliš ustarosteným, pretože chápe, že zmysel života nie je v tom, aby postavil dom, porodil dieťa, alebo čomsi inom. Prežil život, vpredu už nie je nič, ale hlavnú vec nepochopil. A čo je hlavné? A ukazuje sa, že hlavné je – práve začať Žiť. Celý život preletel a zbytočne, naprázdno.

Ale život preletí, už sme sa toho v relácii dotkli, ako jeden deň. Ako pre teba včerajší deň (hovorím obrazne, pre ľudí), tak prejde aj celý život. Stane sa včerajškom doslovne dnes. V tom je ten problém – ilúzia času. Zdá sa, že dlho, "ale pred nami sú ešte roky"... A žiť treba tak, aby si bol každý deň, každú chvíľu pripravený odísť, ale pre teba to má byť odmena. Ale nemôžeš urýchliť tento proces, človek nemá právo.

Ž: A všetko je jednoduché: ak si sa rozhodol Žiť, tak jednoducho začni Žiť hneď teraz. Odložíš to na okamih – vedomie to rozhodne využije.

IM: Existuje taký pojem (tu sa ho dotýkame), ako predstava "slúženie svetu Boha". A tu to začína, čo je to služba Bohu?

T: Áno, mnohí to dnes chápu len z pozície spotrebiteľov... Žijú vo svojom vnútri vedomím, ale nie duchom, žijú trojrozmernosťou.

IM: ...Áno, sedia, opakujú modlitbu a robia to, čím sme začínali rozhovor – žijú pod diktátom vedomia. A pomocou vedomia drmolia, alebo čítajú zoznam svojich želaní Pánu Bohu, pritom medzi ne vsúvajú pochvalné ódy k Nemu. No ako, vieš, obracajú sa ako k pozemským rodičom, zvykli si na rodičov: "chcem autíčko", alebo "bábiku", alebo čosi iné.

Ž: ...Pre získanie svojej výhody.

IM: Presne tak.

Ž: Čiže spotrebiteľský vzťah k Bohu.

IM: Najhroznejšie, čo môže byť.

Ž: Čiže úplne ináč, skreslená predstava slúženia...

IM: ...A všimni si, čo je tu najzaujímavejšie, mnohí hovoria, že "ak si ochorel, pomodli sa a vyzdravieš". Pomodlil si sa a áno, vyzdravel si. Ale čo si žiadal? Materiálne. A teraz, vychádzajúc z banálneho chápania rozdelenia na satana a Boha, na dve zložky, pomodlil si sa vedomím "k bohu" a tvoje telo vyzdravelo. Tak ktorý boh ti poslal tvoje zdravie po modlitbe? Vari Boh Večný? Nie. Práve tu sa ukazuje, že tvoje zdravie, ako aj tvoje telo a tvoje vedomie, sú v moci Satana. On môže tvoje zdravie brať aj dávať.

Pán nebude brať tvoje zdravie a už tým viac ti nebude posielať choroby. Načo? Ale vedomie opäť hovorí: "Veď ty si dieťa Božie, podľa Jeho obrazu a podoby stvorený. A On každý deň neustále iba teba sleduje". Aha, On nemá čo robiť. "Ale On je Boh. On je Všemohúci. Má veľa očí, na všetkých dozerá... Aj uší má mnoho. Počúva o čom premýšľaš, o čom hovoríš". Ale to, o čom rozmýšľaš, o čom hovoríš, to je známe – komu? Opäť tomu, koho nazývajú Satanom. A prečo vie, o čom premýšľaš? Pretože toto sú jeho programy, toto je jeho svet a ním sú písané tieto programy, ktoré sú vložené do tvojho vedomia, ako do počítača.

T: Áno, všetko v systéme je mŕtve: jednoducho niet Života a existuje len ilúzia a hry vedomia. Hľa jedni herci vedomia hrajú rolu patrónov, iní – prosebníkov. Ale kde v tomto sú samotní ľudia? Kde je Život v nich?

_____________

Videotext

Ak si sa rozhodol žiť,
tak jednoducho začni Žiť hneď teraz.
 _____________

T: Pozeráš na všetko toto spiatočníctvo sveta a... iba ľudská hlúposť pod diktátom vedomia.

IM: Kedysi dávno sa mi do rúk dostal rukopisný zápis chrámu, na ktorom sa rozumní muži pokúsili spočítať množstvo Anjelov v  Nekonečnom, Bezmedznom Svete. Paradoxné. Smrteľné vedomie niekoľkých ľudí sa pokúsilo spočítať nekonečný a neohraničený počet Anjelov. Ale ja som doteraz pod týmto dojmom. Aký je zmysel tohto všetkého? Aká megalománia vedomia?! A prečo sa človek, riadený vedomím, tak pripodobňuje Bohu či sa považuje za rovného s Ním? Takí ľudia majú iba požiadavky na Duchovný Svet, ale odovzdanie žiadne.

T: Iba zoznam.

IM: No najčastejšie vzniká ešte strach, teda strach z uvedomenia si, že On existuje, keď je Osobnosť aktívna, človek to cíti. Vzniká strach, strach zo smrti. A človek sa už snaží dosiahnuť aspoň Pokoj, aby sa vyhol mukám. Snaží sa nejako zmieriť s náboženstvami, so zástupcami náboženstiev, ale znova to všetko sú hry vedomia. No čo spravíš, svet je taký.

T: Čiže vedomie klame človeka. V skutočnosti je vedomie len sprostredkovateľ medzi Osobnosťou a trojrozmerným svetom. Ale nikdy nemôže vystupovať ako sprostredkovateľ medzi Osobnosťou a Duchovným Svetom. Pretože mŕtve vie iba o mŕtvom.

IM: Jednoznačne. Toto robí človeka dvojakým. Na jednej strane pripútaným k trojrozmernosti, k materiálnemu svetu. Ale na druhej strane, v človeku existuje aj Duchovná podstata, patriaca Duchovnému Svetu, ktorá napomáha tomu, aby sa človek stal tým, koho napríklad v náboženstve nazývajú Anjelom, čiže Bytosťou nesmrteľnouduchovnou. A ešte, všimnite si, nehmotnou, a toto je tiež dôležité.

Ž: Áno.

IM: Po smrti človeka, takpovediac ani jedno vedomie nemôže vstúpiť do Duchovného Sveta. Vedomie vôbec nevníma Duchovný Svet. A tí ľudia, ktorí sa tomu vážne venujú a majú skúsenosti (nie vieru, zdôrazňujem, ale skúsenosť kontaktu s Duchovným Svetom), chápu dokonca aj na úrovni vedomia, že sa niečo deje. No, i keď správne opísať to, čo cítia, to, ako Osobnosť vníma Duchovný Svet, slovami v trojrozmernosti – je krajne zložité. Ide tu opäť o "šťastie", všetky tieto obvyklé prívlastky, prejavy čohosi krásneho a nekonečného. Ale podrobnejšie to povedať nemôžeme. Hoci na úrovni Osobnosti to takíto ľudia chápu, vedia, sú šťastní, radostní, ale opísať to nedokážu.

T: Hovorili sme o dvojakosti a je zaujímavé, že vo veľmi mnohých náboženstvách sa vyskytuje taký koncept, zvlášť v pravosláví, ako "vnútorný a vonkajší človek". Ohľadne vonkajšieho človeka je v princípe všetko zrozumiteľné, všetci ho stotožňujú s telom. Ale človek vnútorný, človek, ktorý... Aj podľa seba viem, že ak by som sa nedotkla Znalostí, ak by som nemala pocitovú skúsenosť, chápanie toho, že Osobnosť je Duch a iba tak sa dá komunikovať s Bohom, tak najskôr by som pod človekom vnútorným rozumela to, čo nie je ozvučené, jednoducho nejaké myšlienky vnútri v hlave...

IM: Veľmi správne.

T: V podstate, práca prvotného a druhotného vedomia.

IM: Čiže rozumelo by sa opäť to prvotné vedomie, t.j. vedomie primáta, ktoré kontroluje nové (druhotné) vedomie.

T: Samozrejme, buď pýcha od vedomia primáta, alebo myšlienky od druhotného vedomia. Veď to prevažne druhotné vedomie hneď rozohráva celé scénky so svojimi hercami: ako má prebiehať v trojrozmernosti tvoje hľadanie Boha a ako má vypadať v predstavách vedomia tvoja duchovná cesta. A tieto myšlienky – to nie si ty, to je lož systému. A tu je hlavné pochopiť a porozumieť, kto naozaj si.

IM: Správne. Druhotné vedomie – ono je naozaj veľmi aktívne a je to väčšinou to, za čo sa považujeme. Ak to zjednoduším, treba sa ukľudniť a sledovať, ako k nám prichádzajú myšlienky. Zatvoriť oči, uvoľniť sa a pozorovať, kto nám tieto myšlienky dáva. Na začiatku počujeme spory, vidíme, že sa niečo deje, vznikajú nejaké obrázky, teda život pokračuje. Otázkou je: kto sleduje tie obrazy, ktoré sa prejavujú? A to je práve prvotné vedomie.

Vo chvíli zaspávania, kým ešte nespíme, ale aktivita vedomia zatiaľ pokračuje, tak práve v tomto okamihu môžeme sledovať aktivitu druhotného vedomia. A vďaka tomuto pozorovaniu môžeme spoznať, že máme dve "Ja", ale nie skutočné "Ja".

A keď sme sa naučili sledovať tento proces, môžeme sa zároveň učiť pociťovať, čiže hlbokými pocitmi vnímať Duchovný Svet – to je pocitové vnímanie Duchovného Sveta. Keď človek rozvíja duchovné videnie, tak, ako sme hovorili, pevný stôl alebo pevná šálka – prestane byť pevná a mať taký tvar. Ilúzia mizne. A my už  toto všetko vidíme ako nejaké chuchvalce, štruktúry poľa, všedné, ale do šiestej dimenzie. Ale Duša, tá sa nachádza za hranicami šiestej dimenzie. Primerane všetko, čo je s ňou spojené – je tiež takpovediac na hrane prahu. Do siedmej dimenzie Osobnosť odchádza vedome, keď už sa spája s Dušou. Povedal by som, že je na hrane, teda veľmi-veľmi blízko k Duchovnému Svetu. Ale keď sa už identifikujeme, čiže sa oslobodzujeme od ilúzie hmoty, od samotného systému, od týchto vedomí (môžeme ich pozorovať, môžeme ich kontrolovať), vtedy tu už práve vzniká, povedzme, nie pochopenie, ale skúsenosť. A Osobnosť sa začína rozvíjať, pritom rýchlo a aktívne. "Čo znamená rozvíjať sa?" – mnohí položia otázku. Hádam to trochu vysvetlím. V skutočnosti sa Osobnosť človeka v súčasnom svete prakticky nerozvíja...

T: Áno, v súčasnom svete je príliš veľa rozptýlení z vedomia. A ľudia si dokonca ani nestanovujú cieľ oslobodiť sa sami spod moci vedomia a vytvoriť lepšie podmienky pre duchovné dozrievanie ďalších generácií.

IM: Veľmi správne. Povedzte, kto sa zaoberá rozvojom Osobnosti svojho dieťaťa v duchovnom zmysle? Tie obrázky z rôznych náboženských publikácií, rozhovor o Bohu, to je čo? Je to znovu ako keď o Bohu hovoria boty.

T: Áno, jednoducho mladí rodičia učia dieťa tomu, čomu učili ich samotných. A kým nemajú osobnú duchovnú skúsenosť, kým oni sami v sebe nezväčšujú duchovnú Lásku, kým nemajú rozvinuté vnímanie Duchovného Sveta cez hlboké pocity, tak z toho budú iba rozhovory a neustále poúčanie teóriou z vedomia, ale bez praxe zväčšovania v sebe Lásky Duchom. Samozrejme, asi by boli radi, keby boli iní, ak by vedeli ako. No oni sa učili vedomím, len veriť a dúfať, ale nie žiť tu a teraz skutočným, vnútorným.

IM: K čomu sa opäť vraciame: "Verím či neverím?" Viera – to nie je Znalosť. Viera – to je nádej, že možno niečo bude. Osobnosť môže vnímať Boha, vedomie – nemôže vnímať Boha. Vedomie môže iba veriť alebo neveriť. Viera iba teoreticky pripúšťa možnosť Jeho existencie. No Osobnosť bude vždy stáť za Boha, ale vedomie – proti Bohu. A rozhodujúcu úlohu tu zohráva práve prvotné vedomie. Ak je prvotné vedomie ovládané systémom alebo druhotným vedomím, tak je Osobnosť odsúdená. Ak Osobnosť ovláda prvotné vedomie – môže študovať samotný systém zvonku. Toto je jediný spôsob skúmania systému bez poškodenia zdravia, bez poškodenia svojho vedomia, povedzme to tak.

T: Toto je kľúčový moment práve pre tých, ktorí sa pomocou osobnej skúsenosti alebo vedecky snažia skúmať vedomie. Pretože ináč skúmať systém, keď si v ňom...

IM: ...No, skúsenosti ukazujú, už sme o tom hovorili, že to nevedie k dobru, keď nachodiac sa v systéme, systém študuješ. Môžeme pozorovať a prijímať len tie informácie, ktoré nám samotný systém dovolí, ale nič viac. Ale to bude vždy výhodné pre neho, nie pre nás ako Osobnosť, ale pre neho (ako pre smrteľnú bytosť), na rozdiel od nás (ako bytosť potenciálne možno nesmrteľnú). A tu je otázka: "Prečo potenciálne možno nesmrteľnú?"

Osobnosť, keď sa zbaví pút vedomia, hmoty a spozná Duchovný Svet, sa po priblížení stáva jediným celým s Dušou, stáva sa tým, koho teraz volajú Anjelom. V starodávnych náboženstvách sa to nazývalo inak, ale zmysel tohto sa nemení. Človek sa stáva tým, kým má byť – nesmrteľnou Bytosťou a, samozrejme, po smrti tela on ako Anjel nemôže umrieť, oslobodzuje sa ako dozretá bytosť (obrazne povedané ako motýľ z kokónu) a prechádza do Duchovného Sveta. To neznamená, že niekam odlieta, alebo niečo také. To pre naše vedomie treba niekam letieť, alebo sa premiestňovať. Duchovný Svet – on je Bezhraničný, Nekonečný a všade, len trošku vyššie, tak by som povedal.

A vedomie – ono jednoducho mizne, keď sa Osobnosť oslobodzuje. Ale nie je to výhodné pre vedomie, pretože seba identifikuje ako "Ja" a nie je to výhodné pre samotný systém. Pretože vedomie (prepáčte mi také primitívne porovnanie) – je pre systém ako dojací stroj, ktorý sa pripája ku krave (Osobnosti) a prostredníctvom neho sa získava mlieko (sila pozornosti Osobnosti – sily Allatu) ako produkt výživy (systému). Vedomie – nie je nič iné, ako nástroj pre existenciu samotného systému, alebo Absolútna, alebo ako ľudia hovoria Najvyššieho rozumu, je to zintenzívnený spôsob jeho napájania, ktorý mu dodáva život. Preto sa systém zaujíma o to, aby sa Osobnosť počas života neoslobodila.

T: Igor Michajlovič, veľa ľudí zadáva otázku, zaujíma ich, čo je to reinkarnácia? Čo je to prerod duše?

IM: Prerod duše, alebo takzvaná reinkarnácia nastáva po smrti fyzického tela. K tomuto javu dochádza v tom prípade, keď sa Osobnosť neoslobodila, vtedy Osobnosť splýva s vedomím ako jediný celok.

Čo to je prerod duše, ak to máme povedať v zjednodušenej podobe? Keď sa Osobnosť nerozvíjala, nedokázala sa spojiť s Duchovným Svetom, je takpovediac neživotaschopná, tak vedomie sa zachováva, identifikuje sa, pokračuje v práci ako ten dojací stroj, ale prechádza do trochu iného stavu spolu s tým, čo nazývame dušou. Dochádza k reinkarnácii. A celá táto energeticko-informačná štruktúra prechádza, obrazne povedané, z jednej nádoby (rozrušeného tela) do druhej (nové telo, do ktorého vchádza duša a vytvára novú Osobnosť a primerane tomu ako antipód Osobnosti – vytvára sa aj nové vedomie). Ale keďže duša neopustila tento svet (používa sa, dochádza k reinkarnácii), tak je prirodzené, že zostáva aj predchádzajúca Osobnosť a tie dve aktívne vedomia, ktoré utláčajú.

A človek tu v tomto stave zakúša to, čo sa nazýva "pekelné muky". On ich zakúša viac na úrovni vedomia ako Osobnosti, na úrovni prvotného vedomia. Všimnite si, že druhotnému vedomiu je tu jednoducho ľahšie, pretože tento stav chápe. Ale na úrovni prvotného vedomia existuje akurát bolesť, utrpenie a podobne a všetky nepríjemné pocity.

Môžu sa opýtať: "Ako môže byť bolesť, ak nie je telo?" Porovnal by som to s tým efektom, keď nie je končatina, napríklad človek nemá nohu, ale pršteky na nohe bolia (nazýva sa to „fantómové bolesti“). A ešte sa to podobá... ľudia, ktorí prežili záchvaty porážky, keď boli v tele, ale nemohli sa kontaktovať s týmto svetom. Nemajú dokonca vnímanie tela ako takého, ale zostáva jasné uvedomovanie, chápanie dokopy všetkého. Tak toto je stav subosobnosti. Čiže všetko, čo si nazhromaždil počas života, všetko to aktívne, čím si žil, ťa bude sprevádzať počas možno aj mnohých reinkarnácií, kým sa nenájde nejaká Osobnosť, ktorá sa oslobodí a vtedy sa všetky štruktúry rozrušia, alebo povedané moderným jazykom, kým nedôjde k úplnej anihilácii, t.j. k vymazaniu úplne všetkého.

_____________

Videotext

Osobnosť bude vždy stáť za Boha,
ale vedomie – proti Bohu.


 
 
Pokračovanie nasleduje...