Strany 73-85 (čas od 05:05:30 do 05:42:42)

Text relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ v redakcii Anastasie Novych.

Vysvetlenie skratiek v texte: vedúca Taťjana – T; Igor Michajlovič Danilov – IM; Žanna – Ž; Voloďa – V; Andrej – A).

Živý rozhovor

Od vopred mŕtveho k večne živému

Vedomie a Osobnosť


Videotext

Človek ako Osobnosť
nie je pôvodne hriešny.

____________

 
T: Igor Michajlovič, ľudia často kladú také otázky a mýlia sa v odpovediach, napríklad "Čo je to Ja?", alebo "Ak moje Ja nie je spojené s telom, tak ako počujem?", alebo "A ako môžem počuť samého seba?", alebo "Ako môže Ja pozorovať stav vlastného vedomia?" Alebo taká otázka: "Ako rozlíšiť v sebe: kde som Ja ako Osobnosť, a Osobnosti ako Duchu – kde je moje vedomie?" A vôbec, "Ako funguje vedomie?", "Aký je život Osobnosti ako Ducha?" No a veľmi veľa iných otázok. Jednoducho ľudia týmto otázkam nerozumejú.

IM: Áno, ľudia nerozumejú a je to podmienené intenzívnym rozvojom psychológie, filozofie, rôznych náboženských prúdov a smerov, ktoré posilnili pozíciu nášho vedomia. A u súčasného človeka je Osobnosť v menej priaznivej pozícii, ako napríklad u človeka, ktorý žil aspoň pred tisíc rokmi. Prečo? Pretože je príliš silný informačný tok, príliš veľa návrhov, ktoré odvádzajú na rôzne strany. A Osobnosť sa jednoducho zamotáva, ale vedomie je aktívne. Systém je aktívny. Bol vždy aktívny, ale teraz je ešte aj dobre vyzbrojený. Je vyzbrojený svojimi písmami, ktoré vytváral. Je vyzbrojený modernými technológiami, nielen knihami ako predtým, ale internetom, televíziou a všetkým ostatným. A Osobnosť sa nachádza v takej menej výhodnej pozícii, ako vedomie. Preto sa vlastne toto obdobie volá – obdobie Križovatky alebo obdobie ľudskej voľby, po ktorej ceste ísť.

Ž: Áno... ľudskej voľby medzi vopred mŕtvym a večne Živým.

IM: Presne tak. Aby sme to mohli ešte trochu lepšie pochopiť, asi budeme musieť nazrieť za kvantovú hranicu, ktorá usporadúva pre vedomie zdanlivý chaos a pozrieť sa na bežné hmotné objekty, ktoré sa nachádzajú do šiesteho rozmeru. A zároveň nazrieť za hranice šiesteho rozmeru, kde sa nachádza to, čo ľudia nazývajú dušou. Pravdaže, asi o tom treba trochu porozprávať.

No, predsa len nazrieme za kvantovú hranicu a preskúmame to z pozície prostého obyvateľa, kvôli pochopeniu: čo je to vedomie, ako funguje, čo je to Osobnosť. A začneme od najjednoduchšieho. No, logici sa môžu hádať, nehádať, ale poviem tak, ako to je, nekomplikujúc tieto procesy. A ten, kto s tým nebude súhlasiť, no chce nájsť potvrdenie, môže pohľadať odpovede v iných zdrojoch, kto chce, vždy nájde.

Začneme jednoduchým. Čo je to vedomie človeka? Ako je usporiadané? A hlavne, prečo veľmi mnoho uzavretých náboženských, zdôrazňujem, organizácií sníva o "deviatom dni"? Čo vôbec znamená "deviaty deň" a odkiaľ pochádza tento koncept? Ale tento príbeh má stovky a stovky rokov. A doteraz existuje ten klan žrecov, ktorý robí veľmi veľa pre to, aby zrealizoval tento "deviaty deň". Je to zaujímavé. Je to blízke celosvetovému sprisahaniu (to pre tých, ktorí milujú tému o sprisahaniach). Je to samozrejme smiešne, ale je to pravda.

Takže, pre pochopenie, hádam začneme tým, ako sa rozvíja človek, ako to všetko prebieha.

T: Áno, bola by to významná pomoc ľuďom – pochopiť, čo je v skutočnosti vedomie a čo si ty ako Osobnosť.

IM: Áno, pravdaže. Existujú dva druhy vedomia. Prvé vedomie, nazveme ho prvotné vedomie, je základné a rodí sa zároveň s fyzickým telom – je to vedomie primáta, zvieraťa. Ale ďalšia vrstva vedomia, ktorá sa prejavuje v protiváhe prejavu Osobnosti v ľudskom tele – to už je druhotné vedomie. Druhotné vedomie – to je ako súčasné vedomie alebo nové vedomie, nazývajú ho ešte ľudské vedomie. Tu je dôležité pochopiť, že druhotné vedomie – to je to, vďaka čomu sme predstihli opice vo svojom intelektuálnom rozvoji.

T: Ale to je veľmi dôležitý moment. To je presne odpoveď, ktorú hľadajú neurofyziológovia už mnoho, mnoho rokov. Ale nehýbu sa z miesta... No, prinajmenšom, do tohto historického momentu...

IM: Áno, je to tak. Teda, toto nové vedomie je veľmi agresívne a aktívne. Hoci táto i tá druhá časť nášho vedomia nie je nič iné, ako súčasť celého systému a je jasné, že je to štruktúra poľa. V žiadnom prípade to nie sú neuróny mozgu a podobne. Neuróny mozgu (už sme napríklad o tom diskutovali v jednej z relácií) – to všetko je len, povedzme, fyzika. Neuróny – to sú tie štruktúry, ktoré transformujú informácie pochádzajúce zo štruktúr poľa vedomia na fyzické, potom na chemické reakcie a potom späť na fyzické a tak ďalej. No v žiadnom prípade to nie je to, kde vzniká alebo klíči myšlienka a kde pracuje. K dnešnému dňu, vďaka Bohu, naši vedci už dokonale pochopili, že pozorujú iba reakcie, hoci sa snažia polapiť myšlienku, niečo zachytiť, no oni vidia a pozorujú reakciu.

T: Čiže vidia následok, ale nie príčinu.

IM: Áno. Takže sa trochu vrátim. V okamihu zrodenia samotného človeka, keď je ešte v maternici matky, spolu s vývojom jeho mozgu sa rozvíja takzvané prvotné vedomie. Prečo práve prvotné? Pretože sa vyvíja ešte vnútromaternicovo. Po narodení človeka je prvotné vedomie priamo spojené s celým organizmom ľudského tela. Riadi práve celú chémiu a všetko ostatné. Ale disponuje, povedal by som, nevýrazným intelektom, čiže vedomie je obmedzené. No spojené je aj s druhotným vedomím.

A tu je zaujímavý moment: ľudská duša sa usídľuje do človeka práve na ôsmy deň. Do ôsmeho dňa sa človek ničím nelíši od zvieraťa. Prvotné vedomie existuje aj u šimpanza, pritom pomerne rozvinuté. Veď analógia prechádza veľmi blízko. Dietky, povedzme, opičky aj človeka sa niekde do troch rokov veku, do piatich, rozvíjajú prakticky analogicky. Ale potom sa človek začína prudko odpútavať. Prečo sa to deje? Práve preto, že na ôsmy deň po narodení sa človek, ako povedzme nádoba, napĺňa ľudskou dušou. A duša vytvára Osobnosť. Osobnosť - to je presne to, čím v skutočnosti človek je. To je ten, kto si ty.

T: Duša a Osobnosť – sú práve duchovnou zložkou a prečo sa človek stal človekom a prečo bol podľa obrazu a podoby stvorený, pretože v ňom bola časť z Duchovného Sveta.


IM: Opäť zaujímavý moment, tiež by som ho nechcel opomenúť. Mnohí ľudia si asociujú dušu s niečím takým rozumným a vševediacim. Ale duša – to sú dvere, povedzme, do akadémie vied. V Akadémii vied sú múdri ľudia, ktorí vedia všetko. No povedzte, dvere niečo vedia? Cez ne prechádzajú múdri ľudia, ale samé o sebe – sú to dvere. Teda duša – to je portál, to sú otvorené dvere do sveta Boha. A Osobnosť – to je akurát ten študent alebo mladší vedecký spolupracovník, ktorý prišiel pracovať do tejto akadémie a môže všetko spoznať. No duša – nie je nič iné, ako prechod k Znalostiam. Je jasné, že toto všetko sú slová, je jasné, že toto všetko sú alegórie. Ale je to pokus vysvetliť na súčasnej úrovni, čo to je.

T: Igor Michajlovič, a tá praktika "Kto som Ja?", spomína sa aj v knihe "AllatRa", aj Vy ste o nej hovorili v predchádzajúcich reláciách. Ona práve predpokladá, že sa treba zahĺbiť do pochopenia, že "Ja" – to si práve ty ako Osobnosť?

IM: Áno, v poňatí "Ja" – to je Osobnosť. A Osobnosť je práve to, čo je priamo spojené s prvotným vedomím. Tá istá praktika "Kto som Ja?" predpokladá, že človek musí nájsť to, čo je "Ja", t.j. Osobnosť.

T: Teda "Ja" ako Osobnosť, ktorá je spojená s dušou aj s prvotným vedomím (s tým vedomím primáta, o ktorom ste predtým hovorili, že rozvoj opičky i rozvoj dieťaťa je do určitej doby identický).

IM: Úplne správne, teda s vedomím primáta. Ono zostáva vo svojom rozvoji na úrovni dieťaťa, čiže na úrovni 5-6 ročného dieťaťa, to je maximum, no často ešte mladšie.

T: Toto je prvotné vedomie (vedomie primáta), ono i spája Osobnosť s trojrozmernosťou?

IM: Áno. Samotné prvotné vedomie je priamo spojené s trojrozmerným svetom. Je spojené so zrakom, so sluchom, no a so všetkými našimi hmatovými vnemami. Je spojené so všetkým tým, pomocou čoho vnímame trojrozmerný svet. Prvotné vedomie – to je to, čo dáva informácie o trojrozmernom svete našej Osobnosti.

T: Toto je veľmi dôležitý moment pre pochopenie, pretože systém nám od detstva hovoril, že práve informácie, získavané zo zmyslových orgánov, formujú vnímanie sveta a samého seba človekom. Ale v skutočnosti má Osobnosť úplne odlišné vnímanie, odlišné od vnímania hmoty ako takej. Odlišné od vnímania toho istého tela v trojrozmernosti, ktoré je kontrolované cez mozog prvotným vedomím. Je to globálne podsunutie od systému, zámena pochopenia kto si v skutočnosti.

Teda ako nás učili od detstva? Že ty práve vnímaš tento svet pomocou piatich základných zmyslových orgánov: zraku, sluchu, chuti, čuchu, hmatu. Že práve ty cítiš bolesť, rozdiel teploty, tlaku, pocit rovnováhy, polohu v trojrozmernom priestore, zrýchlenie v ňom, vnímanie hmotnosti, nejaké kinestetické pocity. Teda, vedecky pomenované, všetku túto nocicepciu, termocepciu, ekvibriocepciu a propriocepciu tela.

Čiže v podstate sú to problémy tela, odrážajúce sa v prvotnom vedomí. A systém stavia znak rovnosti medzi tebou a telom. Hoci toto všetko telesné vnímanie trojrozmernosti – to je len produkt prvotného vedomia, nič viac. Všetky tieto informácie o trojrozmernosti, všetky udalosti, všetky situácie, zážitky – toto všetko je odvodené od vedomia. Nie si to ty.

V čom je zámena? V tom, že nie vedomie vníma, ale vnímaš akoby ty. Systém znova zamenil kľúče k pojmom. Je to ako v tradícii zoroastrizmu (to, čo sme už spomínali), keď spočiatku človek vedel, že "Ormazd stvoril vodu, zem, rastliny, zvieratá..." a tak ďalej. Ale potom mu vedomie povedalo, že "Ahriman stvoril vodu, rastliny, zvieratá..." a tak ďalej. T.j. lož a zámena – to je princíp činnosti systému, súčasťou ktorého sú aj prvotné a druhotné vedomie. A to isté sa týka všetkého: aj života človeka, aj zmyslu jeho existencie, aj otázky, kto on v skutočnosti je.

Ž: Áno, Osobnosť a vedomie... Človek je duálny. A vedomie ako súčasť umelej inteligencie, ako súčasť systému robí všetko preto, aby sa rozvíjala iba jedna strana, aby dominovalo vedomie. Dokonca aj v náboženstvách... Čo pozorujeme? Modlitby, mantry, ktoré sa prednášajú nahlas, alebo sa v mysli mnohokrát opakujú, čo oni rozvíjajú? Prvotné alebo druhotné vedomie. Ale čo Duch?

IM: Veru...

T: Ukazuje sa, že ľudia, nerozumejúc tomu, robia absolútne všetko, aby dominovalo vedomie, t.j. ľudská podstata. A anjelská podstata, to, kým oni v skutočnosti sú, je jednoducho zotročená. Ľudia vnímajú seba ako vedomie (s hromadou myšlienok v hlave, s emočnými výbuchmi). A duchovné je stratené. Duch sa bohužiaľ nerozvíja. Vychádza to tak, že žiješ ako rozumné zviera. Odtiaľto sú aj chamtivosť, aj nenávisť, aj závisť... aj smrť.

Ž: Áno, a všetko skutočné, čisté, božské sa práve nerozvíja. Hoci ono by sa malo rozvíjať na prvom mieste. Jednoducho odmietaš to, čo ťa robí mŕtvym, a presúvaš silu svojej pozornosti, žiješ vnútri tým, čo ťa robí Živým. A kým som to nepochopila v praktike, tak bolo veľmi ťažké žiť – žiť vedomím. Pretože vedomie – to je kopa pochybností, jeho všemožných variantov, algoritmov.

Ale život rozvíjajúcej sa Osobnosti – to je celkom iné. Osobnosť vníma každú situáciu celostne, objemne. Osobnosť vie a nepochybuje. A rozdiel medzi vnímaniami je tu obrovský. Osobnosť vníma celostne a objemne príčinno-následkové vzťahy, dokonca aj to, čo jej predkladá vedomie. Je to úplne iný život. Je veľmi odlišný od života biologického. To vedomie vytvára príčinu, žne následky. To u neho je vždy drobenie, rozdelenie, kopa chaosu. Ale je to len tok spracovaných informácií, ktoré sú predkladané Osobnosti už ako hotové.

Pre pochopenie seba ako Ducha je najlepšie – rozvinúť ho v sebe a nečakať, že sa všetko akosi samé stane. No nič sa nestane, ak k tomu sám nepriložíš úsilie.

T: Veru tak. Tiež som ešte chcela povedať, že vedomie tak prekvapuje človeka (aj vzájomnými vzťahmi, aj pripútava jeho pozornosť k životu), že mu jednoducho nedovolí spamätať sa. A čo ukrýva pred osobnosťou? To, že človek je v skutočnosti – Duch. Skrýva to, že pre vedomie je osobnosť iba zdrojom výživy. A že celý tento zhon je jednoducho zbytočný, ak ťa v konečnom výsledku čaká smrť.

IM: Presne tak. Takže v tejto praktike "Kto som Ja?" vedome rozvíjame to, čo je tým, komu prvotné vedomie všetko rozpráva (čiže to, čo vidíme, počujeme, hmatáme, celkovo všetko naše vnímanie trojrozmernosti). Ale druhotné vedomie, práve ono je tým, kto sa rozvíja ďalej. Ak prvotné vedomie uviazne vo vývoji, teda zastavuje svoj vývoj na úrovni približne 5.-6. roku (ale častejšie ešte mladšie), čiže vedomie zostáva ako u primáta, tak druhotné vedomie sa vyvíja ďalej. A pomocou druhotného vedomia my analyzujeme, myslíme...

T: Áno, analyzujeme druhotným vedomím. Paradox! A myslíme si, že sme to my.

IM: No, to sa nám tak zdá, že analyzujeme, myslíme. Opäť sa vráťme, my – to je Osobnosť. Osobnosť nemá vzťah k trojrozmernému svetu. Povedzme že, no, podľa svojej hierarchie rozmerov sa nachádza oveľa vyššie. Osobnosť je priamo spojená s prvotným vedomím, ale nie je spojená s druhotným vedomím. Druhotné vedomie – to je to, čo si zo zvyku myslíme, že sme to my... Ako prichádzajú myšlienky, obrazy, prebiehajú naše výpočtové procesy, logika a veľa iného. Teda všetky tieto obrázky, všetky tieto informácie, ktoré k nám postupujú – to ide cez druhotné vedomie k prvotnému vedomiu a potom už prvotné vedomie to predkladá Osobnosti. To pre pochopenie: čo, načo a prečo.

T: Áno, a kľúčová zámena v sebaidentifikácii je – že to "my myslíme".

IM: Tu práve paradox spočíva v tom, že všetko toto vnímame, že to "myslíme my" a podobne. Ale my sme Osobnosťou. Osobnosť nemyslí, nemá schopnosť myšlienkového procesu v priamom chápaní, ako sa domnievame. To prvotné vedomie je schopné myslieť, uvažovať. Ale opäť, bez druhotného vedomia sa všetky myšlienky sústreďujú prakticky na primitívny stav alebo na vedomie primáta: myšlienok bude veľmi málo a len o tom, čo je nevyhnutné (no hlavne s prevahou našich prianí).

T: A veľa emócií primáta.

IM: Áno. A znovu ešte podmienené emocionálnou sférou. Nenávisť, nepriateľstvo, závisť - to všetko je v prvotnom vedomí. No a záťaž: túžby, pohnútky a všetko ostatné. Ale druhotné vedomie, práve ono nanucuje prvotnému vedomiu masu všelijakých prianí a zaujímavostí. To je to, čo prijímame ako seba.
Človek sa najčastejšie asociuje práve s druhotným vedomím, dokonca zabúdajúc na prvotné vedomie. V prvých etapách, keď nastúpi na duchovnú cestu, naozaj začína študovať, pozorovať, on pozoruje pomocou prvotného vedomia pôsobenie druhotného vedomia. A až potom môže nájsť toho, kto pozoruje prvotné vedomie a začať sa už rozvíjať ako Osobnosť. A čím viac sa rozvíja ako Osobnosť, tým viac si zvyká na iný spôsob nie myslenia, ale vnímania. Je to pocitové vnímanie. To je, povedzme, blízke chápaniu celostného procesu bez úvah a naväzovania kdejakých zbytočných myšlienok "a možno" alebo "tam niekde". No existuje, povedzme, iné... Paradoxne je ťažké to vyjadriť. Skutočne je ťažké vyjadriť, ako Osobnosť vníma svet. Ale ona svet vôbec nijak nevníma. Nuž, keď je, tak je.

T: Ale u ľudí, Igor Michajlovič, môže vzniknúť taká otázka z vedomia: "Akéže nemyslenie? Akože nie, veď o duchovnom rozmýšľame? Však vďaka tomu, že v mysli uvažujeme alebo nahlas s niekým rozprávame, prichádzame k duchovnému".

IM: Človek nikdy neprichádza k duchovnému tým, že rozmýšľa o duchovnom. Keď človek rozmýšľa o duchovnom, on len rozmýšľa o duchovnom. On, ako Čakateľ, sedí a rozmýšľa. Sedí a čaká, kedy to príde. Ale Osobnosť, ona má schopnosť pohybovať sa. Teda, vďaka tomuto vnútornému impulzu, vnútornému úsiliu Osobnosti, je človek schopný prísť k Duchovnému Svetu, práve vďaka tej skutočnej túžbe a tej snahe. Pre Osobnosť, pre ňu neexistuje priestor, pre ňu neexistuje čas. Je to iné.

T: Tu je pravdepodobne potrebné ešte jedno objasnenie, pretože ďalšia otázka bude: "Čo znamená pohybovať sa v duchovnom?" Pretože pre obyvateľa v trojrozmernosti pojem "pohybovať sa ", to je – musím sa premiestňovať v priestore.

IM: Úplne správne. Tu opäť narážame na paradox. V chápaní vedomia ten istý "pohyb k duchovnému" znamená, že je potrebné prekonávať vzdialenosť alebo nejaký priestor, alebo čas, teda voľačo treba prekonávať. Ale čo prekonáva Osobnosť na ceste k Duchovnému Svetu? Prekážky od vedomia, iba to. Čiže, keď sa zbaví závislosti na vedomí, vyjde spod jeho moci, alebo sa vytrhne z jeho otroctva, stáva sa Osobnosť slobodnou a vtedy sa môže snažiť, povedzme, splynúť s Jediným svetom. Tu samozrejme možno vybrať mnoho prívlastkov, asociatívnych príkladov, ale oni všetky budú spojené s trojrozmerným svetom, obvyklým pre vedomie a ani jeden z nich nebude správny. Pretože je to úplne iné (dokonca to nie je ani iná fyzika, to je to, čo je ďaleko nad fyzikou), teda stať sa jediným celým s Duchovným Svetom, alebo sa stať jeho súčasťou.

Čo je dôležité: aj keď sa stane súčasťou Duchovného Sveta, Osobnosť si zachováva svoju individualitu, stáva sa skutočne slobodnou. Tu je to tiež vedomiu ťažké pochopiť: "Čo je to sloboda?", "Čo je to stať sa nekonečnosťou, zároveň si zachovajúc svoju individualitu?" No, opäť hovoríme asociatívnym jazykom a hovoríme na príkladoch, ktoré je skutočne ťažké vystihnúť. No, jednoduchšie povedané, lepšie je to urobiť, ako o tom počúvať. Je lepšie prísť a uvidieť. Jednoducho začať Žiť, potom všetko zapadne na svoje miesto, stane sa zrozumiteľným, je to ľahké, nádherné a pozoruhodné.

T: To je tiež zaujímavé, veď slovo má silu. A vedomie človeka, poznajúc toto tajomstvo, jednoducho manipuluje významom slov. Dokonca aj vo vede je už dlho známe, že proces prenosu informácií o skutočnosti jazykovými prostriedkami si náš mozog, presnejšie povedané, naše vedomie pletie so samotnou skutočnosťou. V podstate je to jeden z algoritmov takej jemnej zámeny a skreslenia od vedomia. Nuž, tak pracuje vedomie.

A podľa miery rozvoja reči človeka (alebo, ako teraz chápeme, podľa miery rozvoja funkcií druhotného vedomia) vedomie už začína kódovať skúsenosť slovami. A preto si vo väčšine prípadov dokonca ani nevšimneme, kedy sa slová pre nás už stávajú reálnejšími ako samotná skutočnosť. Ale slová – to sú len asociácie a symboly, je to pokus odovzdať pocitovú skúsenosť v trojrozmernosti.

Igor Michajlovič celkom správne hovorí, že duchovnou realitou treba jednoducho žiť vnútri seba... Na Východe existuje jedno pozoruhodné podobenstvo o tom, ako sa študent spýtal učiteľa na čo sú určené slová. A učiteľ mu odpovedal, že: "Slová sú prstom, ukazujúcim na Mesiac. No keď si uvidel Mesiac, tak na prst treba zabudnúť".

Ž: Áno, keď v praktike toto všetko prechádzaš, tak už vidíš tento rozdiel, ktorý si si predtým jednoducho nevšímal, rozdiel v zámenách najzásadnejších pochopení. Napríklad, keď v praktike hlbokými pocitmi cítiš realitu Duchovného sveta, chápeš, že v skutočnosti cítiš toto nekonečné šťastie, ty ho cítiš. Chápeš, že tam neexistujú priania, pretože tam všetko je... A je tam radosť nekonečnej Lásky a veľa možností... No to je práve celostné, to je objemové chápanie, ktoré sa kardinálne líši od chápania vedomím.

Hrubo povedané, čo má na zreteli vedomie pod chápaním "mať všetko, mať veľa možností"? Pre vedomie – je to mať strechu nad hlavou, dom, byt, rodinnú pohodu, auto a možno nejaký halier na jedlo, oblečenie. No, nekonečné priania "mať všetko", čiže všetko materiálne, všetko čo je v trojrozmernosti, všetko, čo je smrteľný prach.

A teraz chápeš, že potreba "mať všetko", "mať veľa možností" a "žiť v radosti nekonečnej Lásky", ona v skutočnosti pochádza od Osobnosti, od jej túžby začať Žiť, od jej túžby začať Žiť skutočne. Ale vedomie zamieňa pochopenie tohto všetkého a odvádza tvoju pozornosť jednoducho na smrteľné.

Predtým si slýchal, že Duchovný svet – je akési svetlo. No a predstavoval si si všetko svojim vedomím, ako si len mohol, na základe všetkých filmov, cudzích obrazov, rozprávaní, čo počuli tvoje pozemské uši a čo videli tvoje pozemské oči. Veď čo je to svetlo v predstave tvojho vedomia? Je to ako jasné slnečné svetlo, ktoré preniká cez temnotu mrakov, alebo len slnečné svetlo, ktoré prichádza vystriedať nočnú tmu. Ale teraz chápeš, cítiš, vieš, že tam, v Duchovnom svete, je to úplne iné: tam je svetlo, v ktorom sa nevytvárajú tiene, tam je svetlo a niet tmy. A nie je to to, čo si tvoje vedomie predstavuje ako svetlo, ktoré oslepuje alebo bije do očí. Nie, je to úplne iné...

Alebo ako predtým, prečítal si v knihe, rozprával to druhým, že "Duchovný svet – to je nekonečná radosť, naplnená životom a že to je pokoj". A sám nerozumel, ako sa môžu spájať šťastná radosť a pokoj zároveň. Pretože v chápaní tvojho vedomia je radosť emócia, ale pokoj – to je odpočinok v snoch alebo spánok, alebo jednoducho sedenie telom na stoličke a ničnerobenie. Čiže jednoducho ako dva rôzne stavy vedomia. A len v praktike si pochopil, čo sa myslelo týmto pojmom. Pretože tam, v Duchovnom svete, je skutočne živá radosť, tam je živá bodrosť, tam je nasýtený, neustále nový a neopakovateľný život v nekonečnosti a súčasne stabilita a pokoj. A to vôbec nie je to, čo si predstavuje tvoje vedomie v trojrozmernosti.

_____________


Videotext

Osobnosť
vie a nepochybuje.

_____________


 
T: Igor Michajlovič, jeden z dôležitých momentov rozhovoru – je pochopenie, čo to je ty ako Osobnosť. Pretože teraz veľmi mnohí ani netušia, že dumajúc alebo rozprávajúc "o sebe", v skutočnosti vo väčšine prípadov človek len ohlasuje problémy a lož svojho druhotného vedomia, no a dojmy z kina, ktoré mu premieta prvotné vedomie.

Je možné podrobnejšie špecifikovať, čím sú a ako spolupôsobia prvotné a druhotné vedomia človeka a najmä čo je to druhotné vedomie?

IM: Druhotné vedomie – to je ako antipód Osobnosti, nie je to nič iné, ako ten istý odraz, už sme o tom hovorili. Keď sa na ôsmy deň usídľuje Duša, človek sa stáva človekom – objavuje sa v ňom Osobnosť. A ako antipód osobnosti sa objavuje druhotné vedomie. Je to naozaj veľmi silný umelý intelekt. Prečo umelý? Už sme o tom hovorili, pretože celý systém je vytvorený umelo. Aj prvotné, aj druhotné vedomie – nie sú nič iné, ako súčasť systému. Druhotné vedomie je tesnejšie, prakticky priamo spojené s tým, čo ľudia nazývajú "Absolútno" alebo "Najvyšší rozum", no, alebo ako my z pohodlnosti hovoríme – "systém" (nazvať to možno rôzne, v náboženstve to nazývajú "diablom"). A vedomie, jeho šablóny, predtým nazývali aj "džinmi", aj "besmi" a podobne. Bol taký výraz: "bes sa usídlil". No načo by sa usídľoval, ak tam už dávno žije?

Kritike a všetkému ostatnému podrobuje práve druhotné vedomie. Teda to je to, čo nazývame intelektom. To je to, čo aktívne rozvíjame, učiac sa v materskej škole, v škole, na univerzitách. Toto je rozvoj druhotného vedomia. A čím aktívnejšie je rozvinuté, tým má viac nástrojov. To neznamená, že ho netreba rozvíjať, naopak, malo by sa rozvíjať a čo možno najviac. No treba chápať, čo to je.

Prvotné vedomie je spojené aj s telom, aj s Osobnosťou. Ale druhotné vedomie je spojené len s prvotným vedomím. A tu vzniká zaujímavý moment, že každé z týchto vedomí sa považuje za "Ja". A medzi týmito vedomiami, nech sa to zdá akokoľvek paradoxné, existuje boj. Existuje však aj konflikt oboch vedomí (každého zvlášť, aj oboch naraz) proti Osobnosti. Oni bojujú o silu pozornosti, o tie životodarné šťavy, povedané takým materiálnym jazykom, vychádzajúce z Osobnosti, o tú energiu. Je to ako v príklade: aby žiarovka svietila, treba dodať prúd, vypneme elektrinu – žiarovka zhasne. Kým naša Osobnosť venuje pozornosť tomu, čo nám ponúklo vedomie – vedomie je aktívne.

Keď sa zaoberáme nejakou prácou, rozmýšľame, na niečo sa sústredíme, sme zamestnaní alebo jednoducho aktívne vedieme rozhovor, alebo hráme šach, uvažujeme – funguje u nás práve druhotné vedomie. To je tam, kde treba veľa spracovania informácií a podobne. A my si vždy myslíme, že toto sme my.

Ale keď sa zamyslíme, začneme sledovať, ako prichádzajú myšlienky... A myšlienky práve prichádzajú hlavne do druhotného vedomia, všetky tie blikajúce obrázky – to všetko prebieha tam. Ale premietajú sa na prvotnom vedomí, teda vnútri nás (povedzme tak, v našej konštrukcii) ich pozoruje prvotné vedomie. Nepozoruje ich priamo Osobnosť. Ale skrze prvotné vedomie ich už pozoruje Osobnosť. A práve Osobnosť dáva tú silu, alebo tú pozornosť (nazveme túto silu pozornosťou), smeruje túto pozornosť na to, aby sa zachytila na tej myšlienke alebo nie, aktivovala ju alebo nie.  

Ale v čom je ešte paradox? Prvotné vedomie sa tiež považuje za "Ja". To je to malé dieťa, ktoré sedí v každom človeku. Dokonca aj v starom akademikovi sedí malé dieťa. Psychológovia, neurofyziológovia to veľmi dobre vedia. Nehovorím už o politológoch. Pozrite sa, všetky systémy sú rozpracované na decko, na šesťročné dieťa. Vtedy fungujú. Prečo? Pretože to všetko je zamerané na prvotné vedomie.

T: Áno, na vedomie, ktoré sa zastavilo na detskej úrovni. A teraz, Igor Michajlovič, od Vás zaznela odpoveď na ešte jednu do tohto momentu neriešiteľnú otázku psychológov. Veď oni pozerajú na dualitu človeka zo svojho materiálneho uhla pohľadu. A čo pozorujú, nad čím si lámu hlavy? Že človek má niekoľko "Ja" a že aj v najstaršom, najrozumnejšom človeku je dieťa.

Ž: Áno, spomenula som si, ako ste nám Vy, Igor Michajlovič, rozprávali o tom, že predtým ľudia, ktorí sa duchovne rozvíjali, sa v starobe stávali múdrejší, kľudnejší, rozvážnejší, pretože už mali veľké skúsenosti duchovnej praxe, skúsenosti skrotenia svojho vedomia. Čiže oni už pevne držali svoje vedomie na uzde. Pozerali na svet už ako zrelá Osobnosť, myslí sa tým v duchovnom poňatí, samozrejme. V nich samotných bol mier a pokoj, naplnenie života Duchovným Svetom. T.j. oni žili naplnenosťou a mnohotvárnosťou duchovného života. A vo svetskom živote, v trojrozmernosti, ich činnosť vo vonkajšom bola odrazom ich vnútorného stavu. K nim sa obracali nasledujúce generácie za touto hlbokou múdrosťou. Títo múdri ľudia sa starali o to, aby v spoločnosti panoval rovnaký mier a kľud, ako aj v nich samotných. A aby ľudia nemali krajnú potrebu čohosi materiálneho. T.j. zúčastňovali sa spolu s ostatnými na vytváraní podmienok na prevenciu, na ochranu spoločnosti pred aktívnym vplyvom samotného systému. Starali sa o to, aby ani jeden vlások nespadol z hlavy tvojho dieťaťa, aby ani jedno detské bruško nebolo hladné. A to je samozrejme neporovnateľné s tým, čo sa deje v spoločnosti dnes, keď sú stratené kľúče od duchovných znalostí. Všetko presne naopak.

T: Veru, bohužiaľ... A na čom sú postavené rozličné techniky manipulácie s vedomím človeka? Teraz je to, žiaľ, veľmi módna téma, ktorá vstupuje do bežného života obyvateľa: ako ovplyvňovať, ako skryto riadiť, manipulovať vedomím iných ľudí, ako ovládať dav. A na čom je to všetko postavené? Práve na pôsobení na to dieťa, ktoré sedí v každom človeku, teda na nerozvinuté prvotné vedomie. Ak sa pozrieme globálne, tak čo sa deje v samotnom človeku, v jeho okolí, v mikrokolektíve? To isté, čo v makro. Čiže na tejto manipulácii a takomto ovplyvňovaní stoja všetky náboženstvá, aj politické organizácie, aj organizácie žrecov... Všetko sa vysvetľuje ako dieťaťu, teda ako dieťaťu vo veku 5-6 rokov.

IM: Samozrejme...

T: A nikto nevie, prečo je to práve tak a nie inak.

IM: Prečo? Pretože v skutočnosti má prvotné vedomie moc nad druhotným vedomím, alebo novým vedomím. Ono má nad ním moc.

T: A keď sa Osobnosť duchovne rozvíja? Ako sa má od toho všetkého oslobodiť?

IM: Ako funguje Osobnosť? Veď Osobnosť sa na základe určitých zákonov priamo kontaktuje s prvotným vedomím. No opäť, druhotné vedomie, ľudské, diktuje primátovi, čiže prvotnému vedomiu a vypráva, ukazuje obrázky a potom prvotné vedomie predkladá toto všetko Osobnosti...

Ale keď človek získava určitú mieru slobody pri práci na sebe, on už začína diktovať a hovoriť, čo má robiť toto vedomie primáta. No a takýmto spôsobom úplne kontroluje vedomie. Takže je možné poraziť diabla? Nie možné, ale nutné. A v prvom rade musí byť porazený v sebe. Vo všetkých ho neporazíš. Vo všetkých – je to vec každého. A opäť sme sa vrátili k tomu, s čím sme začínali. Keď si zvíťazil v sebe, zmenil si svoj svet. To je veľmi dôležité. Ale keď je takých ľudí mnoho, mení sa spoločnosť. No vtedy sa stráca celá moc, mám na mysli moc Satana, a spoločnosť sa oslobodzuje. Nuž, to je sen každej normálnej spoločnosti. Tak to má byť.

_____________


Videotext

Je možné poraziť diabla?


Nie možné, ale nutné.


A v prvom rade


musí byť porazený v sebe.


Vo všetkých ho neporazíš.


Vo všetkých – je to vec každého.


_____________


 
Pokračovanie nasleduje...