Strany 73-85 (čas od 04:21:43 do 05:05:28)

Text relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ v redakcii Anastasie Novych.

Vysvetlenie skratiek v texte: vedúca Taťjana – T; Igor Michajlovič Danilov – IM; Žanna – Ž; Voloďa – V; Andrej – A).

Živý rozhovor

Od vopred mŕtveho k večne živému

Vedomie a Osobnosť

T: Igor Michajlovič, pre veľmi mnohých ľudí je krajne dôležitá otázka, čo znamená "Boh stvoril človeka podľa obrazu a podoby Svojej"?

IM: Je to zaujímavá otázka. Mnohých znepokojuje, čo znamená podľa obrazu a podoby. Myslím, že pre hlbšie porozumenie je lepšie trochu sa dotknúť napríklad Biblie, Starého Zákona, knihy Genezis, jej prvej kapitoly, v ktorej sa hovorí, ako po oddelení Svetla od Tmy, po stvorení sveta, sa Boh rozhodol stvoriť človeka. A ako vieme, stalo sa to šiesty deň tvorenia: "A Boh povedal: stvoríme človeka podľa obrazu Nášho a podľa podoby Našej". Je tam ešte veľmi zaujímavá zmienka, že stvoril Boh človeka na obraz Svoj, stvoril muža a ženu. A tu vzniká otázka, čo znamená "podľa obrazu a podoby Našej"? Už sme neraz nastoľovali túto otázku v diskusiách aj v iných reláciách, pretože mnohí si vykladajú doslovne, že človek je stvorený podľa obrazu a podoby Božej. A tu je taký nesúlad, ako vždy, vo vedomí. "Boh stvoril podľa obrazu a podoby Svojej" – vedomie vníma seba ako obraz a podobu Boha.

Ale v Novom Zákone, v Jánovom evanjeliu (kap. 4, verš 24) sa hovorí: "Boh je Duch". To je to, čo hovoril Ježiš svojim učeníkom, že Boh je Duch. To značí, že On stvoril človeka na Svoj obraz ako duchovnú bytosť a to v človeku, čo je podobné Duchovnému Svetu, je Duch, alebo to, čo my nazývame Osobnosť. Ale Osobnosť – ona, s prepáčením, nie je materiálna, ona je duchovná. Teda obraz a podoba nie je nič iné ako duchovná zložka človeka.

A v mnohých náboženstvách sa to snažili vysvetliť, že človek – to je akýsi duch, duchom zrodený...

T: ...a že Boh stvoril človeka dvakrát, ako ste spomenuli.

IM: Áno. Boh stvoril človeka dvakrát. Tí, ktorí naozaj hľadajú a skutočne sa usilujú o duchovné poznanie (nielen pod diktátom vedomia veria vo všetko, čo je prijateľné pre systém, ale pociťujú vnútornú túžbu), tí spravidla hľadajú nielen v jednom náboženstve, ale všade, kde existuje zmienka o Bohu. A oni, myslím, neraz narážali na informácie z iných starších náboženstiev a z nami diskutovaného zoroastrizmu, že ľudia boli kedysi netelesnými bytosťami, nemali telo. Dozrievali, stávali sa tým, koho napríklad v súčasnom náboženstve nazývajú Anjelom a odchádzali.

T: ...Čiže boli neviditeľnými, netelesnými duchmi.

IM: Pravdaže, teraz je ľuďom pochopiteľné porovnanie s Anjelmi, ale v dávnych dobách boli ľuďom viac zrozumiteľné asociácie trojrozmernosti, spojené napríklad s miestnymi rastlinami, zvieratami, alebo niečím iným, teda s tým, čo každodenne videli a vnímali. Ak zoberieme napríklad ten istý zoroastrizmus, tak obraz prvých ľudí – muža a ženy, zdôrazňujem, ako jedinej neviditeľnej bytosti, bol asociatívne porovnávaný s rebarborou vznešenou (pozn. – Rheum nobile). To je rastlina, ktorá rástla v miestach, kde vzniklo samotné Učenie. Jedná sa o dvojmetrovú rastlinu, ktorej stonka je podobná dvom prepleteným hadom. Vy ste často videli tento symbol...

T: Áno, tento symbol z dvoch prepletených hadov (caduceus) sa často používal v staroveku v rôznych kultúrach ako symbol zrodenia, zhody, univerzálneho pohybu, ako symbol harmónie medzi dvoma princípmi v človeku – jin a jang. Predtým ho používali ako atribút bohov, na barlách žrecov. A teraz je caduceus známy ako jeden zo symbolov medicíny.

IM: Áno. Ale je tu ešte jeden dôležitý bod, ktorý by som chcel zdôrazniť. Prečo sa dávalo také porovnanie a prepletenie mužskej a ženskej podstaty? To teraz u nás v hmote existuje muž a žena. Ale prví ľudia boli bezpohlavní, rovnako ako Anjel. Anjel nemá telo. Anjel nemá pohlavie. A to treba chápať. Predtým bola napríklad táto mužská a ženská podstata zlúčená v jednej bytosti. Preto sa aj hovorilo, že prví ľudia sa podobali rastline rebarbore, teda muž i žena boli jedinou prepletenou bytosťou a farr (pozn. – Sláva) Ahura Mazdu... t.j. farr Boha sa rozprestieral nad nimi, t.j. boli v Láske Božej... Mimochodom, rovnako zobrazovali aj prvých bohov staročínskeho panteónu – Fu-si a -wa...

T: ...o ktorých je zmienka aj v knihe "Allatra".

IM: Áno. A podľa voľby, práve ľudskej voľby, čo urobil Boh? Urobil ich materiálnymi.

T: ...Ako sa hovorí v tradíciách zoroastrizmu, že "oni obaja sa premenili z rastlinného obrazu na obraz ľudský a farr ako Duch vstúpil do nich"...

IM: ...ako Duch. Opäť, prešli z jedného obrazu v druhý. Ale ich hlavná podstata nebola v obrazoch, ale v duchovnom jadre, teda v ich duchovnej zložke. Ale tu už vidíme a čítame ozveny z vedomia. V každom prípade, čo sa teraz hovorí (porovnanie s rebarborou a podobne), to bolo iba porovnanie...

Ale znova, v staršom učení sa hovorí, že aj keď nadobudli hmotu, predsa len zostávali svojou podstatou. Teda v prvom, počiatočnom štádiu, neboli muži ani ženy. To je tiež zaujímavé. A tak, ako som povedal na začiatku, mužská a ženská podstata bola zliata v jednej bytosti.

T: Teda bol vlastný taký jav, ako androgýnia prvého človeka, t.j. jednotnosť, zlúčenie mužského i ženského pohlavia v jednej osobe... Taký hermafroditizmus, čiže spôsobilosť k oplodneniu, kedy sa v jednom organizme vytvárajú aj vajíčka, aj spermatozoidy, t.j. aj jeden typ pohlavných buniek, aj druhý. Tento fenomén je charakteristický aj pre zvierací svet.

IM: Áno, analógia je zachovaná.

T: Tu je veľmi zaujímavé, v Biblii, v 5. kapitole Genezis sa práve spomína, že Boh stvoril človeka – muža a ženu, a nazval ich menom "človek". A ďalej stojí, že Adam porodil syna. Ale veď to sa my teraz podľa prekladov chybne domnievame, že Adam – to je muž. No v skutočnosti v originálnom jazyku, keď sa toto slovo používa bez členu, tak nevyjadruje vlastné meno, no, ako meno mužské, ale slúži len na označenie človeka všeobecne, čiže rovnako sa aplikuje ako na muža, tak aj na ženu.

IM: To je ukážkový moment... Následne Boh predsa schválil túto pohlavnú rozdielnosť a ľudia boli rozdelení na mužov a ženy preto, aby u ľudí vznikla, povedzme... No, budeme hovoriť priamo, aby sa skomplikovala cesta Domov.

Prečo to bolo urobené? Tu opäť u niektorých vo vedomí vznikne nepochopenie: "Prečo komplikovať cestu Domov? Veď naopak, Boh musí svoje deti chrániť". Odpoviem analógiou trojrozmernosti: veď my posielame svoje deti študovať. A staráme sa o to, aby naše deti nielen ukončili školu, ale tiež získali nejakú špecializáciu, niečo v živote dosiahli, aby sa stali dobrými ľuďmi, v každom prípade v našom chápaní. Každý má svoje chápanie toho, čo je dobrý človek. No, aby sa stali dobrými ľuďmi, našli sa v živote. Nie je to celkom tak, ale približne.

A znovu, to všetko bolo na požiadanie samotných ľudí. Veď prví ľudia, vychádzajúc zo zoroastrizmu, sami požiadali o telo kvôli tomu, aby bolo možné prekonávať určité ťažkosti, Božiu Lásku dosahovať zaslúžene. Nuž, toto vytvorilo prekážky. To tiež poslúžilo tomu, že bol vytvorený materiálny svet, bolo vytvorené telo. Potom bolo toto telo definitívne rozdelené na muža a ženu. No a potom začali zámeny pojmu Skutočnej Lásky za lásku ľudskú.

A ľudská láska, ako vieme, je dočasná. Jednoduchý príklad, ako vedomie vystrája s ľuďmi. Nuž, medzi mužom a ženou je láska. Milujú sa navzájom, ale premýšľajú o iných a túžia po iných. Je to láska? No nie, samozrejme. A takto to všetko začínalo.

No toto všetko vytvára určité ťažkosti a dáva vedomiu určitý nástroj. Keď sa raz objavilo telo – objavilo sa vedomie. Keď raz boli telá rozdelené, tak sa objavila veľká starosť vedomia o "svoju druhú polovicu". No opäť, určite "svoju"? Vznikol mýtus o tom, že "treba nájsť svoju druhú polovicu", že "ona určite existuje" a podobne. A tak aj "rebarbora" behá a hľadá svoju druhú časť.

Je to zaujímavé, pravdaže. Vo všeobecnosti nie všetky legendy sú prázdne, je v nich mnoho podstaty. Jednoducho im treba vedieť rozumieť.

Ž: Hm, veľmi zaujímavé, vzhľadom aj k tomu, čo ste nám hovorili predtým: že v žene je viac síl Allatu, ale je menej stabilná a muž je stabilnejší, ale v ňom je menej síl Allatu v porovnaní so ženou. Tu samozrejme otázka nie je v tom, kto má čoho viac, alebo menej. Tieto súťaže v myšlienkach – to sú hry vedomia. V skutočnosti všetkého stačí pre všetkých, ak je racionálne vkladaná vlastná pozornosť. A otázka je v inom, kde presmerovávaš pozornosťou tieto sily Allatu? Čo v sebe množíš: smrť alebo Život?

T: Áno, je to skutočne zaujímavé. A viete, teraz hlbšie chápeš, ako ti tvoje vedomie v značnej miere komplikuje život. Ako vedomie vytvára množstvo spotrebiteľských, negatívnych myšlienok, konfliktov medzi ľuďmi, medzi mužom a ženou a prečo vôbec vo vzťahoch medzi nimi neexistujú skutočné hlboké pocity. Chápeš, ako vedomie okúzľuje a udivuje ženy vonkajším, odvádzajúc silu ich pozornosti od skutočnej Lásky, od skutočného Zdroja, ktorý je obsiahnutý v nich samotných. Ako ich vedomie vrhá do svojich lží, do svojej prefíkanosti, do klamu, do hromadenia prachu, do akýchsi falošných cieľov a jednoducho núti utrácať život na tieto ilúzie.

Pretože ak sa pozriete, tak čím žije žena vo svojich myšlienkach? Na čo mrhá život? Na mágiu: na hľadanie vonkajšej lásky, na jej stratu a navrátenie, na konflikty, na veštenie. Čiže samá mágia.

A muži? Veď oni túžia po Láske. Ale vedomie aj tu všetko prevracia opäť na vlastný prospech, pre seba, vnucuje ti túto hru v trojrozmernosti, výsledkom ktorej je vyprázdnenie a rozčarovanie vo všetkom. A vedomie vrhá mužov do neuspokojeného egoizmu, závisti, do neustálej naháňačky za významnosťou, za vyjasnením, kto je silnejší, kto je tvrdší, kto je bohatší. A nakoniec, k čomu to všetko vedie? K agresii, vojnám, utrpeniu. A rovnako ich vedomie postupuje aj so ženami. Jednoducho im nanucuje myšlienku, že ženou treba disponovať ako vecou, t.j. nemilovať, nebyť s ňou v harmónii, ale disponovať s ňou ako s vecou. Teda zotročenie božského princípu vedomím...

A teraz chápeš, že predtým si žil práve takto pod diktátom vedomia, že si pre seba neustále niečo vyžadoval od iných. No tu už vzniká otázka: "Naozaj pre seba?" A ty sám si tým trpel. Nevedel si o tejto vnútornej Božej Láske a nepestoval si ju v sebe.

_____________

Videotext

Boh stvoril človeka dvakrát.
_____________

T: Teda pri stvorení človeka boli dve základné etapy: etapa... duchovného zrodenia a etapa... premeny v matériu... A teraz sa na minútku zastavím a predsa len ozvučím tie myšlienky, ktoré práve zazneli v mojej hlave. Myšlienky zo systému, keď sa pokúsil vnútiť svoju hotovú konečnú odpoveď a ja som takmer ozvučila, že " boli dve základné etapy: etapa do stvorenia hmoty a po nej". On sa vždy pokúša podsunúť a presadiť ako prvú myšlienku o tejto svojej... v úvodzovkách "super dôležitosti"... Vždy sa snaží pretlačiť svoju významnosť hmoty, zatierajúc významnosť duchovného... A koľkýkrát sa presviedčaš, aká dôležitá je kontrola toho, čo práve hovoríš, čo chceš povedať ty a nie tvoje vedomie.

Ž: Áno, a ako povedal Igor Michajlovič, že hovoriť z vedomia a hlásať z Ducha – to je úplne iné. Pretože vedomie vždy chce byť partnerom pre Osobnosť a čo je horšie, ešte aj diktátorom. Ale Osobnosť – ona nie je partnerom, ona nie je otrokom vedomia. Osobnosť – to je Pán. To je ten, kto platí svojou pozornosťou celú túto prezentáciu vedomia. To je ten, kto zodpovedá za výsledky. Keď o tom vieš, tak je veľmi ľahké byť samým sebou a nebáť sa odhaliť svoje vedomie.

T: Áno, musíš byť poctivý pred samým sebou, poctivý v praxi...

Ž: Áno.

T: Takže, pri stvorení človeka boli dve základné etapy a kľúčovým bol práve moment ľudskej voľby – voľby slúžiť Duchovnému Svetu, dokonca aj keď boli uväznení tu, v hmote.

IM: Celkom správne. Spočiatku sa ľudia rodili ako, povedzme, malinkí anjelikovia, vyrastali, rozvíjali sa a stávali sa súčasťou Duchovného Sveta. Nepoznali utrpenie, nepoznali zlo. Samá radosť, nádhera, dobro. Ale ľudia si zvolili práve ťažkú cestu. V zoroastrizme je dobre povedané, že prijali rozhodnutie, zdôrazňujem, ľudia prijali rozhodnutie čeliť zlu v tele. Teda nadobudnúť materiálnosť.

T: Áno, v posvätných knihách zoroastrizmu sa spomína táto tradícia, že kedysi Boh zadal ľuďom otázku o tom, či ich má On chrániť pred Ahrimanom, alebo či sa oni sami, už v telesnom obale, "v telesnej podobe" môžu s ním zraziť a zvíťaziť nad ním, po čom sa stanú nesmrteľnými. A ľudia si vybrali to druhé.

IM: Je to voľba samotných ľudí. Chceli čeliť Ahrimanovi v telách, začínať pod jeho nadvládou, začínať z duality. Toto je preto taká vážna voľba, aby už neprichádzali do Duchovného Sveta anjelikovia, ale Anjeli. Bolo to vynesené do hmotného sveta, kde sa ľudia rodili, stávali sa nimi a potom vedome volili, že musia do Duchovného Sveta. A je to zaujímavé, radostné, keď prichádzajú Anjeli, je to skvelé.

T: Tu je tiež taký zaujímavý moment, že v knihách spomínaného zoroastrizmu sa hovorí, že Boh Dobra (Ahura Mazda) stvoril svoje výtvory práve vo forme duchovných bytostí. A presnejšie, On stvoril "duchovné obrazy všetkých stvorení" a až potom stvoril hmotný svet a stvorenému dal telesnú formu. A že Jeho stvorenia, zosobnené v "telesnom obraze", dokážu zdolať Ahrimana a ním vytvorené zlo, že hlavnými bojovníkmi s Ahrimanom sú práve samotní ľudia.

Ž: Áno... Ešte jeden z tých kľúčových momentov, ktoré tam sú zaznamenané, že víťazstvo je možné len pri aktívnej účasti samotného človeka, že človek musí mať na pamäti, že pochádza z Duchovného sveta, že je duchovnou bytosťou a nie pozemskou a práve duchovné záležitosti – sú oveľa dôležitejšie, ako záležitosti pozemské.

T: Veru tak. Poukazuje sa na to, že Ahriman chce veľmi skryť pred ľuďmi to, čo sa s nimi reálne udeje, ak budú nasledovať jeho zámery, t.j. skryť tresty za hriechy a "ukončenie diela". Ale pokiaľ ide o Ahura Mazdu, naopak, On veľmi chce, aby ho poznávali, On je otvorený pre všetkých. A čo je ešte zaujímavé, spomína sa, že človek už po dosiahnutí 15 rokov musí poznať odpoveď na otázku, komu patrí: Ahura Mazdovi alebo Ahrimanovi.

IM: 15 rokov stanovili neskôr v súvislosti s oneskorením vo vývoji niektorých ľudí. Ale všeobecne to bolo spočiatku 11-12 rokov. K 11-12 rokom už musel človek urobiť svoju konečnú voľbu, komu slúžiť.

Ž: Súvisiacu so vzostupom?

IM: Áno, podmienené je to druhotným vzostupom a človek už robil samostatnú voľbu, s kým bude: s Ahura Mazdom alebo Ahrimanom.

Ak sa pozrieme, v mnohých náboženstvách sa tvrdí alebo zmieňuje o tom, že diabol je mazaný a neviditeľný a že sa skrýva pred zrakom a stačí odhaliť diabla, čím stráca svoju moc. V skutočnosti je tu hlboký zmysel. Hovorili sme už o práci vedomia a podobne. Keď si človek začína uvedomovať a chápať, že vedomie si z neho robí zlé žarty a vychádza to tak, že človek nemá svoju vôľu, ale iba plní buď vôľu Duchovného sveta, alebo vôľu systému materiálneho sveta, tak on môže voliť, čiu vôľu bude vykonávať. A tu by som sa chcel dotknúť takého momentu, už sme to spomínali: človek nie je Božím otrokom, v žiadnom prípade. Môže sa stať otrokom len svojho vedomia. Čiže človek je slobodný vo voľbe, komu slúžiť: Ahrimanovi či Ahura Mazdovi, alebo, hovoriac bežným jazykom súčasnosti – Satanovi či Bohu. Komu slúži? Ak slúži Ahrimanovi (Satanovi), potom sa tu stáva otrokom. Ale ak slúži Bohu, tak sa stáva slobodným.

T: Viete, v svojej dobe sa ma táto informácia veľmi hlboko dotkla, že všetko sa začalo a stalo práve podľa ľudskej voľby. Veď práve toto je Skutočné hrdinstvo... Vedomiu je, samozrejme, ťažké pochopiť celú túto dôležitosť a významnosť prebiehajúceho. Veď v podstate sa nachádzaš v hlbokom tyle ľudského nepriateľa. Pretože ty ako Osobnosť si uzavretý v konštrukcii s materiálnym telom, s aktívnym vedomím, a ešte si aj zo všetkých strán obkolesený umelým systémom.

Ž: Teda sa nachádzaš vnútri mŕtveho. A s rodným, so Živým ťa spája iba tvoja Duša. A skutočne musíš bezhranične Milovať svet Boha, aby si disponoval touto obrovskou silou Ducha, aby si čelil systému, zostávajúc v ňom uväznený, aby si slúžil tu, v tomto pekle, Duchovnému Svetu pre to, aby si sa vrátil Domov s vnútorným, zrelým, naozajstným víťazstvom...

T: Áno ... Igor Michajlovič, Vy ste celkom správne poznamenali, že starobylé legendy nie sú vôbec jednoduché, ako sa zdajú na prvý pohľad.

IM: Presne tak.

T: Aj v zoroastrizme, aj v kresťanstve, zoberme trebárs príbehy o tom, že Boh stvoril človeka dvakrát. Teraz túto otázku posudzujeme...

IM: Áno, v Biblii je opis stvorenia človeka Bohom nielen na šiesty deň, ale aj na ôsmy deň. Ukazuje sa, že On ho stvoril druhýkrát. Ale tu je už napísané úplne inak: "A stvoril Pán Boh človeka z prachu zeme, a vdýchol do jeho líca dych života, a stal sa človek dušou živou". Toto je kniha Genezis, 2. kapitola, 7. verš, ktokoľvek si môže otvoriť a prečítať.

Teda, ak ho On prvýkrát stvorí podľa obrazu a podoby Svojej, On stvorí toho, kto je nehmotný. Bola to oduchovnelá bytosť, nemateriálna. A je to len otázka času, ona dozrieva, spája sa a odchádza už zrelá. Tak tu vidíme, že na ôsmy deň Boh vytvára človeka z prachu zeme. A mnohé sa upína k ôsmemu dňu. Stretávame sa s veľmi zaujímavým javom, ak ustúpime od Biblie ako obnovenej verzie starobylých náboženstiev a trošku sa oprieme o staré náboženstvá (hoci aj v neskorších náboženstvách to zostávalo, napríklad aj v kresťanstve, aj v islame to je, aj v mnohých iných náboženstvách to je, v judaizme je to veľmi rozvinuté), prečo sa práve na ôsmy deň dávalo človeku meno a podobne?

T: Áno, u veľmi mnohých národov sa zachovali tradície a posvätné úkony, spojené práve s ôsmym dňom od narodenia človeka...

IM: To je pravda, pretože presne na ôsmy deň do ľudského tela ako do nádoby akurát aj vchádzala Duša a vytvárala sa Osobnosť. A odtiaľto sú tie slová, že Pán Boh "vdýchol do jeho líca dych života", t.j. stvorenie Osobnosti...

T: ...s príchodom Duše.

IM: Áno. Potom Osobnosť, nachodiac sa v ľudskom tele, zrela, dozrievala, a musela sa spojiť s Dušou.

T: Teda, nachodiac sa vnútri mŕtveho, samotného systému, ktorý je nastavený proti všetkému božskému, zotrvávajúc v uväznení v časti tohto systému, ty ako Osobnosť, ako Živý Duch, zostávaš dokonalý v sebaobetavosti, v službe Duchovnému svetu, v znásobovaní duchovnej Lásky dokonca aj tu, nachádzajúc sa v takýchto podmienkach...

IM: A tu práve je hrdinstvo. Prečo sa to stalo práve tak? V tom tiež existuje pre rozum logika, pretože živá bytosť, ktorá bojuje za život, ktorá prechádza trampotami, uskutočňuje istý hrdinský čin: ona prekonáva diabla, vyhráva svoj Armagedon a získava Život. A prichádza zrelý Anjel. Teda toto sa skutočne stáva udalosťou, ktorá sa odráža v celej nekonečnosti Duchovného Sveta.

Ž: To znamená, že vnútri vopred mŕtveho sa stávaš večne Živým.

_____________

Videotext

Vnútri vopred mŕtveho
sa stávaš večne Živým.
_____________


 
T: Igor Michajlovič, teraz sme hovorili o stvorení prvých ľudí a bolo by nanajvýš zaujímavé rozvinúť ešte jednu veľmi dôležitú otázku. Túto otázku v rôznych náboženstvách nazývajú pádom prvého človeka do hriechu a v kresťanstve ho pomenúvajú ako "prvotný hriech či hriech prarodičov". No a odtiaľto vzniká pre mysliaceho človeka taká znepokojivá otázka: "A či som ja od narodenia hriešny v dôsledku toho, že ľudia ako ľudský rod sú od počiatku hriešni? Či som od počiatku hriešny, alebo napríklad moje deti, alebo nemluvňatá, ak oni ešte nič zlého neurobili?"

Stručne povedané, čo vie laik o tomto probléme? To, čo je napísané v tretej kapitole knihy Genezis, že pád do hriechu bol spáchaný prvým ľudským párom – Adamom a Evou v raji, keď oni, pokúšaní diablom, ochutnali zakázaný plod zo "stromu poznania dobra a zla", alebo ako ho ešte nazývajú, "stromu života a smrti". A vo výsledku ich vyhnali z raja a oni sa stali smrteľnými bytosťami, preto sa už následne všetci ľudia stali hriešnikmi. A dnes existuje veľmi veľa rôznych vysvetlení tejto legendy z knihy Genezis.

Čo straší a trápi veriaceho? Že je hriešny od narodenia, že je pošpinený hriechom. Čo počul v chráme? Že k očiste, oslobodeniu od moci "prvotného hriechu" dochádza vo sviatosti Krstu – to je rituál, ktorý sa v kresťanstve pokladá za duchovné zrodenie človeka, t.j. on formálne umiera pre hriešny život a rodí sa už do nového požehnaného života. A že práve vďaka Krstu mu bude darovaná sloboda od tyranie diabla. Ľudia tomu veria, ale vo väčšine prípadov to vierou končí. Ľudia spravidla vsádzajú na rituál, ale nie na svoju osobnú premenu, nie na vnútornú prácu na sebe.

Medzi teológmi rôznych organizácií, konfesií a prúdov tiež neexistuje zhoda v tejto otázke, každý sa jednoducho odvoláva na vlastné autority, na tých, kto, čo, kedy hovorili o tejto otázke, o tom, či je človek od narodenia hriešny.

Vo všeobecnosti, Ježiš to nepovedal, to povedali ľudia. "Prvotný hriech" – to je čisto teologický termín v kresťanstve. Bol zavedený 400 rokov po Ježišovi, v čase, kedy kresťanstvo získalo status štátneho náboženstva. Celkom tak ako vždy: ľudia akoby chodia v kruhoch okolo Pravdy, no len čo sa pokúšajú pochopiť rozumom, vzniká tento odveký spor, kde má byť správne umiestnená čiarka, ako ste Vy správne poznamenali.

IM: Keď hovoríme o hriechu, je dôležité pochopiť, že človek je od počiatku slobodný a nemá žiadny hriech. Človekom mám na mysli Osobnosť. Čo je to "prvý hriech"? Často sa vyskytuje v rôznych náboženstvách, že človek je od počiatku hriešny. A tu je potrebné pochopiť, čo je to hriech.

T: Áno, otázka spočíva práve v tom, že pojem hriechu, ktorý urobil prvý človek, jeho pád do hriechu existuje aj v tradíciách iných náboženstiev, napríklad v spomínanom zoroastrizme. Ale k tomuto sa ešte vrátime. Naozaj je veľmi dôležité pochopiť , ako je to v skutočnosti...

IM: Prvý hriech v skutočnosti – to je ten moment prvého, samého prvého hriechu, keď človek ako Osobnosť uveril vedomiu. To je prvá viera v lož. Tak to je prvý hriech. Keď sa nechal zlákať vedomím, ako Osobnosť sa navnadil na ilúzie vedomia, na niečo materiálne.

No a ďalej môžeme jednoducho hovoriť, že človek ako Osobnosť nie je od počiatku hriešny. Ale potom vyvstáva otázka, ak človek ako Osobnosť nie je hriešny, prečo prechádza do stavu subosobnosti alebo povedané jazykom náboženstva, prečo sa dostáva do pekla, keď nie je hriešny? Existuje tu však taký pojem ako nečinnosť.

Človek ako Osobnosť prichádza do tohto sveta, aby získal slobodu od hmotného sveta a spojil sa s Duchovným Svetom, teda prišiel do Duchovného Sveta ako zrelá bytosť. Ale nečinnosť jeho ako Osobnosti, kedy človek žije svetom ilúzií a celú svoju pozornosť vkladá do ilúzií vedomia, do svojej nenásytnej, iluzórnej bytosti, inými slovami to ani nemožno nazvať, on jednoducho prepáli život. A on je, povedzme, ako ženské vajíčko, ktoré zostalo neoplodnené. Takisto aj Osobnosť, ak nie je "oplodnená", stáva sa subosobnosťou. Samozrejme pokračuje vo svojej existencii, pretože zákon zachovania informácie nikto nezrušil, a kým je energia, kým je nosič, informácia bude existovať. Preto aj človek zostáva práve v štádiu subosobnosti.

Ale hriech ako taký zaniká, akonáhle sa človek ako Osobnosť, zdôrazňujem, oslobodzuje z otroctva vedomia. Človek už začína existovať samostatne. Nedopustí ničoho zlého. Svoje hlavné úsilie a celú svoju pozornosť prikladá práve k Duchovnému Svetu, spočiatku ku hľadaniu tejto cesty a následne k zotrvávaniu v tomto stave, kým nezíska Život.

Takže hriech ako taký – to je relatívny pojem a Osobnosti je viac nanútený. Všetko je jednoduché. V skutočnosti je všetko jednoduché, veľmi jednoduché. Je vedomie, je Osobnosť, je Duša ako vodič, alebo povedzme ako transportný prostriedok, možno ju tak nazvať. Ak sa Osobnosť stihla spojiť, čiže ak sa Osobnosť vymanila z moci vedomia, zhodila svoje okovy, tak uvidela realitu, precítila Duchovný Svet. A precítiac Duchovný Svet, už sa jej nechce od neho odchádzať.

T: Áno, je to naozaj jednoduché. A veľmi ľahko to možno pochopiť, aj po prečítaní v tomže Pravosláví, že spočiatku človek nepoznal skúsenosť nepožehnaného stavu. Že pád do hriechu ako taký – to je strata blaženého vznešeného stavu prebývania s Bohom, to je strata Života v Bohu. A táto blaženosť je spojená s prítomnosťou milosti Ducha Svätého v človeku od samotného stvorenia. A že v Prorokoch pôsobil Duch aj ich učil, aj v nich bol, aj sa im zjavoval. A v Adamovi, keď Duch chcel, prebýval s ním a Adam poznal slasť Lásky Božej.

Ž: ...Áno, a že Duch Svätý je Láska a slasť Duše... A kto poznal Boha Duchom Svätým, ten sa nenásytne dňom i nocou prediera k Živému Bohu.

T: Áno... A to tiež vysvetľuje, prečo sa dôsledkom odpadlíctva od Boha stala smrť: nakoľko sa človek vzdialil od Boha, natoľko sa priblížil k smrti.

IM: Áno. Keď sa Osobnosť nachádza v otroctve vedomia, žije ilúziou, práve vnútenou ilúziou. Nuž, toto tu je možné nazvať stavom hriešnosti. A samozrejme, za teba hriech nikto neodmodlí. Nikto ti ho odpustiť nedokáže, kým sám neodstúpiš. Jednoduchý príklad, vezmeme starovek: človek je v otroctve u faraóna. Stretáva rovnakého otroka a ten otrok mu hovorí: "Ty nie si otrok, si slobodný, môžeš ísť kam chceš. A na putá neobracaj pozornosť. To, že môžeš chodiť iba v prísne vymedzenom mieste, no aký je v tom rozdiel, veď si slobodný. Buď spokojný s tým, čo je, raduj sa a chváľ svojho pána". Pretože práve pán je pre otrokov bohom, on môže urobiť s ich životom, čo chce. Ale opäť, tu sa pod životom chápe iba dočasná existencia. No, preto rozmýšľajte sami.

T: Áno, otroci nepoznajú Boha, preto aj sú otrokmi. Vnímajú svojho pána ako Boha... Viete, chcela by som sa tiež podeliť o jeden moment zo svojho detstva... Samozrejme, obyčajne o svojich pocitoch z detstva v súčasnej spoločnosti nie je zvykom hovoriť, pretože vedomie vnucuje nejakú hru na obraz, na autoritu, na "dobráka". Niektoré príbehy a rozprávania o sebe, podľa mienky vedomia, môžu pokaziť tvoju reputáciu. Ale ak mám byť úprimná, tak ma proste omrzelo žiť podľa jeho pravidiel... A keď pre seba prijmeš to, že "pravda je pre mňa cennejšia", potom sa stane ľahkým ozvučiť to, ako ono funguje. A v detstve som skutočne pociťovala v sebe stopy zla, tejto hriešnosti či čo, čo bolo čímsi od Živočíšnej podstaty. A chcela som byť dobrá. Toto zlé ale neustále tlačilo a chcela som sa tohto stavu zbaviť. No ono bolo veľmi neodbytné. Vtedy som ale nerozumela, prečo sa to deje...

IM: Správne si nastolila otázku. Skutočne v detstve, zvlášť vo veku 5-6 rokov, no, trochu starší, tak do 10-11 rokov, ľudia cítia nejakú dualitu. Cítia, že vedomie im vnucuje. Cítia, že to nechcú, ale ono vnucuje. Nechcú sa báť a boja sa. Nechcú robiť zle ani klamať, ale klamú. Chápu, že niečo duálne sa v nich vnucuje. Ale keď im nehovoria o Osobnosti, keď je to pre nich skrytá informácia, Osobnosť stráca tú silu odolávať vedomiu, nechápe, ako dosiahnuť túto svätosť, dosiahnuť túto slobodu.

A čo je to svätosť? To je predovšetkým sloboda od okov vedomia, to je práve to vykúpenie z hriechu. Vykúpenie z hriechu – to je práve odmietnutie diktatúry vedomia, kedy sa stávaš skutočne slobodným človekom, t.j. Osobnosťou nezávislou na materiálnom svete. No tu mnohí povedia: "Ale ako budeš nezávisieť od tela?" Telo – je závislé, vedomie – je závislé, Osobnosť – ona tu len dočasne prebýva. Čo je dôležitejšie? Nad týmto sa treba zamyslieť.

Ale to neznamená, že treba prerušiť, povedzme, všetku komunikáciu so svojim vedomím, v žiadnom prípade. Akákoľvek snaha o urýchlenie procesu – to pochádza z vedomia. Len vedomie môže diktovať človeku spáchať samovraždu, alebo: "Ty teraz prejdeš k Bohu. Len tu lež, nič nerob, nejedz, nepi, zajtra umrieš, iba sa modli – a prídeš k Bohu." No ty nikam neprídeš, subosobnosťou sa staneš. Prečo?

Pretože cesta k Bohu – to je práve práca Osobnosti, to je úsilie. Ak zoberieš, odtrhneš nezrelý plod – on bude nezrelý. Všetko musí dozrieť. Tak je to aj tu. Iná vec je, že niektorí dozrievajú skôr, iní neskôr. Ale tú dobu, ktorú má danú na prebývanie tu (aj keď človek mnohé pochopil, má právo odísť, začal Žiť, došlo k splynutiu), on predsa bude tu. Prečo? Slúžiť Duchovnému Svetu, pretože je to potrebnosť. Ale ak nemá potrebu Slúžiť, to značí, že nechápe Duchovný Svet, nerozumie tejto dôležitosti, nemá celostnosť. Znamená to, že je to ilúzia od vedomia, ďalšia ilúzia.

T: Mnohí chápu, že sú blízko k Pravde, ale vedomie... Vedomie sa skutočne bojí faktov a praxe.

Mimochodom, ešte je zaujímavé, ako je spomenuté o prvom hriechu ľudí v zoroastrizme. Dnes sme sa práve zmieňovali o stvorení prvého páru ľudí z rebarbory, o tom, čo je napísané v príbehu z 15. kapitoly "O povahe ľudí" posvätnej knihy zoroastrizmu "Prvotné stvorenie" (Bundahišn). A tam je zaujímavé, že podľa tejto legendy, keď sa ľudia premenili do podoby človeka (to znamená, že nadobudli materiálnosť, telo), tak čím pokračovali Žiť vo svojom vnútri? Tým, čím v skutočnosti boli podľa svojho Ducha. Žili Radosťou, Radosťou v Láske Božej, týmto stavom duchovnej blaženosti ako zdroja ich pravého Života.

Podľa legendy Boh (v zoroastrizme Ho titulovali ako Ormazd, to je skrátene z Ahura Mazda) povedal prvému ľudskému páru, ktorých volali Maše a Mašene, že... Teraz len precitujem niektoré momenty... "“Stvoril som vás z najdokonalejších a najlepších pohnútok. Poctivo vykonávajte dielo viery, dumajte o ušľachtilých myšlienkach, hovorte ušľachtilé slová, vykonávajte ušľachtilé skutky a neuctievajte dévov“. A spočiatku si obaja aj tak pomysleli, že si pomyslia jeden o druhom, že on je človek pre neho. A prvá vec, ktorú urobili... oni si (tak aj) pomysleli... A prvé slová, ktoré povedali, boli: “Ormazd stvoril vodu, zem, rastliny, zvieratá, hviezdy, mesiac, slnko a všetko blaho, pôvod a plody ktorých – sú prejavom pravovernosti”".

A dôležitým bodom v legende je, že: "Potom sa nepriateľ dostal do (ich) myšlienok a poškvrnil tieto myšlienky. A oni zakričali: "Zlý duch stvoril vodu, rastliny, zvieratá a všetky ostatné veci, ktoré sú pomenované." Táto falošná reč bola vyslovená pod vplyvom dévov a zlý Duch získal z nich (svoju) prvú radosť. Kvôli tejto lživej reči sa oni obaja stali hriešnymi a ich duše (zostali) v pekle do konečného vtelenia".

IM: Uverili vedomiu... V tomto prípade, keď preberáme zoroastrizmus, v ktorom sa vysvetľuje to, že ľudia pomysleli na zlé a Ahriman sa zaradoval z ich hriechu, teda sa postavili proti Bohu, proti Duchovnému Svetu, no to je práve to, že uverili vedomiu.

T: Áno, jednoducho uverili svojmu falošnému materiálnemu vedomiu.

IM: Správne. Čiže ľudia cítili, od počiatku ako Osobnosti vedeli, že tento svet je stvorený Bohom. Ale vedomie im vnútilo zámenu a oni mu uverili. A povedali nahlas, že tento svet vybudoval Ahriman a patrí mu.

T: Áno, začali vyhlasovať myšlienky a priania systému, že systém je akoby tvorcom svetového poriadku. Teda začali slúžiť diablu. Viete, niečo mi to pripomína: Svetový rozum, Absolútno, ateizmus, hmota je prvotná, Veľký tresk, samoorganizácia hmoty...

Ž: Tak-tak.

T: A potom sa popisuje na príklade alegórie legendy o prvom ľudskom páre, ako dochádzalo k tomu ustupovaniu ľudí od svojej pravej duchovnej podstaty a prenesenie pozornosti už na myšlienky z vedomia. Podľa legendy, keď vypili mlieko od bielej kozy, tak Maše povedal Mašene, že: "“Moja radosť bola z toho, že som nepil toto mlieko, a teraz, keď som (ho) vypil, moja radosť sa zmenšila a telu prišlo zle“. Po tejto druhej lživej reči sa dévovská sila zväčšila..."

Ž: Teda došlo k vloženiu sily pozornosti, týchto božských allatovských síl, do myšlienok o zdraví svojho smrteľného tela, o matérii.

T: Áno. A potom sa spomína, že keď si už pripravili prvé jedlo na ohni z mäsa ovce, tak jednu hrsť hodili do ohňa, pričom povedali, že "toto je podiel ohňa" a druhú vyhodili do neba a povedali, že "toto je podiel bohov". Ale "okolo nich letel vták-sup a ukradol toto mäso, zatiaľ čo prvé zjedol pes". Čiže to je alegória toho, že v trojrozmernosti už došlo k plytvaniu síl Allatu na mágiu, na to, čo je potravou pre systém. Tieto sily neboli vložené do zveľadenia Lásky a Radosti v Božej milosti.

No a potom čítame v legende, že "kvôli nevďačnosti, ktorú prejavili, sa dévovia rozzúrili a oni (Maše a Mašene) začali nevoľky pociťovať (navzájom) hriešny hnev. Postavili sa proti sebe, bili (jeden druhého), trhali (jeden druhému) vlasy a (škriabali) tváre". Vtedy dévovia zvolali z temnoty: "Vy, ľudia, uctievajte dévov, aby si váš déva zlosti oddýchol". A ďalej sa hovorí o tom, že Maše šiel a urobil v podstate magický rituál a tým sa dévovia stali silnejšími a oni obaja (Maše a Mašene) sa stali tak bezmocnými, že dlhú dobu nemohli robiť to, čo mali. A až po 50 rokoch od tohto momentu sa u nich objavili deti a ich potomkovia, ktorí vytvorili ľudské rasy.

Ž: Čiže, v podstate prvý hriech ľudí spočíval v tom, že uverili svojmu vedomiu, začali strácať pocitové vnímanie Duchovného Sveta, hlbokú radosť z komunikácie s Ním. A jednoducho začali plytvať silami Allatu na lživé myšlienky, na myšlienky o zdraví svojho tela, na pozemské túžby – na mágiu. A koniec koncov, v podstate je to to, čo sa deje dnes s väčšinou ľudí.

IM: No opäť, čo je príčinou? V tomto prípade je to vloženie svojej viery, svojich síl do ilúzie, do klamu v nádeji čosi získať. Jednoducho je to počiatočná fáza vývoja systému v ľudskom svete.

 

_____________

Videotext

Človek ako Osobnosť
nie je pôvodne hriešny.
_____________

 
Pokračovanie nasleduje...