Strany 40-51 (čas od 02:18:42 do 03:01:30)

T: Igor Michailovič, čo ľudia nevidia? Čo sa globálne s nimi deje?

IM: To je dobrá otázka: "Čo ľudia nevidia?" Ľudia nevidia nič. V skutočnosti, keď vezmeme človeka ako Osobnosť, ako diváka, ktorý sa nachádza v divadle života, tak človek nevidí to podstatné. Ľudia nevidia, že sú Osobnosťou. Ľudia nevidia a nechápu to, že sa skutočne môžu stať nesmrteľnými. Nevidia a nerozumejú elementárnej veci - prečo sú tu, teda tomu najjednoduchšiemu – zmyslu svojej existencie.

V čo dúfajú? Ako zvyčajne: v to, na čo si zvykli v detstve, čo ich naučili. A čo ich naučili? Aby boli rozumní, počúvali vedomie, boli mazaní, prežívali. Žili a prežívali kde? Toto je správny výraz: prežívať. A opäť platí -žiť, to je správne. A žiť dobre - je tiež správne. Ale kde žiť? Večný život sa zamieňa za dočasnú existenciu. A čo sa deje s človekom? Je ako slepec. A to, čo mu ukazuje vedomie ... No samozrejme, ukazuje mu: "Tu je strom." Človek sa priblížil, dotkol sa - strom. "Tu je kameň." Človek podišiel bližšie, dotkol sa, áno, je to kameň. Môže ho zdvihnúť, je ťažký. A vedomie hovorí: " Možno o tom pochybovať? Veď veda to tiež potvrdzuje. A vy hovoríte o nejakých duchovných veciach".

A kto to potvrdzuje? A prostredníctvom čoho to potvrdzuje? Prostredníctvom vedomia. A čo je to vedomie? Človeku sa vždy zdá, že vedomie - to je on. Ale je to naozaj on? A tu je najväčšie tajomstvo a najväčšia slabosť toho, koho nazývajú diablom alebo systémom. V tom je jeho slabosť.

Mnohí tvrdia, že moc Satana spočíva v tom, že sa mu podarilo dokázať, že neexistuje. Ale každý človek, ktorý nastúpil na Duchovnú cestu a začal spoznávať všetky zložitosti tejto cesty, jej jednoduchosť a krásu, prvé čo vidí je, že vedomie nie je jeho a neslúži mu. Vedomie je tým diktátorom, časťou systému, ktorý ním manipuluje a robí z neho, slobodnej Osobnosti, otroka. V tom je zmysel.

Ale aby to človek uvidel, musí v prvom rade túžiť po vnútornej slobode. Nie chcieť, nie si želať, ale túžiť. Musí sa to stať jeho potrebou. A keď človek cíti túto potrebu, vtedy môže prejsť touto cestou. A ak len "chce" a želá si", tak všetky "chcem a želám si" i tak prechádzajú cez vedomie. Ak všetku svoju skúsenosť s "duchovnou cestou" ,nazvime ju tak, v úvodzovkách, prepúšťa cez svoje vedomie, bude schopný niekam prísť?

Tiež ste sa v tom zmietali. No a čo? Je možné dosiahnuť niečo cez vedomie? Nič. Pretože urobí všetko, aby ste sa neposunuli dopredu. Prečo? Pretože opäť, zákony hmoty: "rozdeľuj a panuj", " vlastni aj keď len dočasne, ale vlastni. Je to oveľa lepšie ako nemať nič, tu v materiálnom svete".

Ž: No áno, ale ak vedomie stráca svoju moc nad Osobnosťou, tak to jednoducho nemôže prežiť. Je tu taký moment a je veľmi dôležité ho pochopiť, že dokonca aj potom, keď sa človek počas života duchovne oslobodí, vedomie stále zostáva v jednom komplexe s telom. Ale keď skutočne získaš túto vnútornú slobodu, keď naozaj cítiš Duchovný svet a každý deň ním žiješ, stáva sa neoddeliteľnou súčasťou tvojho života. No a samozrejme, ovládanie vedomia sa stáva veľmi jednoduchým. Prirodzene, že vedomie pokračuje v agresii voči tebe ako Osobnosti a stále sa ti snaží cez šablóny vnútiť svoje programy. Avšak osobnosť už chápe, v čom je pravda. A v tom je zmysel. Treba poznamenať, že vedomie útočí oveľa menej, pretože tento proces sa preň stáva jednoducho nevýhodným, nerentabilným.

A keď už telo dožije svoj pozemský čas, slobodná Osobnosť, ktorá ešte za života tela dosiahla duchovné oslobodenie, jednoducho odchádza do svojho Rodného domu, vracia sa do Duchovného sveta. Ale vedomie prestáva existovať navždy. A práve keď Osobnosť prahne, keď cíti tieto vnútorné impulzy, keď skutočne odpovedá na vnútorné volanie, na duchovnú Lásku, na pocity, ktoré vychádzajú z Duše, najmä preto, keď sa duchovne oslobodzuješ, vedomie o tom vie a veľmi sa bojí smrti fyzického tela, pretože preňho tento proces, rovnako ako pre fyzické telo - znamená jednoducho smrť.

IM: V podstate, áno. Táto časť systému, nazývaná ľudské vedomie, v skutočnosti prestáva existovať po smrti duchovne oslobodeného ľudského tela. A systém tiež stráca moc nad človekom, keď sa človek duchovne oslobodí počas svojho života, stáva sa slobodným - to je zmysel slobody. Je slobodný! To znamená, že ovláda svoje vedomie.

Kdekto hovorí: "Ovládam svoje vedomie, je to moje vedomie, robím to, čo chcem." Veľa sme o tom hovorili. Tak si sadni s ceruzkou a kusom papiera a zapisuj všetko, čo ti ukazuje a rozpráva. A potom si to prečítaj a pozri sa: chcel si to? Objednal si si tieto myšlienky? Objednal si si tieto želania? A prečo sa to všetko deje?

T: To je veľmi dobrá praktická rada, keď sa ti vedomie snaží vnútiť trojrozmernosť, veľmi pomáha vyjsť z bodu zúženého vnímania a uvedomiť si, kto si. Píšem si pre seba, ako ste hovoril, ako ste poradil: všetko tak, ako je, jednoducho pre seba, bez skrášľovania, bez akýchkoľvek logických výkladov. V opačnom prípade, ako ste vtedy správne poznamenali, keď vieš, že to bude niekto čítať, vedomie začne aktívne skrášľovať text aby si o tebe nikto nepomyslel nič zlé, alebo skôr o tvojom vedomí. Čiže nie je v tom tá poctivosť, ako keď si píšeš len sám pre seba, ako sa hovorí, pre čistotu experimentu.

A keď si takto poctivo píšem všetko, čo sa mi preháňa v myšlienkach, a potom si to všetko prečítam, tak jasne vidíš, že ti vedomie podsúva akési blúznenie chorého zvieraťa: príručku klamu, klamstiev a ohovárania tvojho vedomia. Útržkovitá reklama egoizmu vedomia spolu s akýmisi dotieravými zážitkami, s nedocenením tvojej významnosti, stále rovnakými útržkami z minulosti, ktoré sa miešajú s fragmentami denných informácií. Jednoducho, akýsi mišmaš. Témy sa v tom všetkom menia, ale podstata je tá istá ... A celkovo je to nezmysel, ktorý sa šablónovito opakuje deň čo deň. Jednoducho opičia show. A moderná psychológia, tá je ďaleko od riešenia týchto problémov ...

IM: Áno, môžeme sa pokúsiť dokázať z hľadiska psychológie, neurofyziológie a ďalších vied, prečo je to tak, prečo vedomie ukázalo práve toto... jeho šablónovitosť. Celá psychológia je založená na šablónach vedomia, aby to bolo jasné. Študujú tieto šablóny a učia sa techniky manipulácie s týmito šablónami pomocou iných šablón. Opäť tá istá palica, len s opačným koncom.

_________

VIDEOTEXT

Od vopred mŕtveho k večne živému.

_________

Ž: V každodennom živote v trojrozmernosti Osobnosť vždy počuje svoje vedomie. Osobnosť nepočuje svoje vedomie, len vtedy, keď je úplne zotročená vedomím. A potom pre teba vedomie - je ako by si to bol ty.

T: Áno, ak je už človek v takom stave, aký teraz popisuješ, je pevne presvedčený, že je práve tým, čo sa nazýva vedomím.

IM: Presne tak.

T: Igor Michajlovič, je tu tiež taký zaujímavý moment, že systém v podstate nemôže ovplyvniť slobodu voľby človeka. Ale čo robí ? On (IM: Odvádza) pokúša sa vsugerovať že...

IM: Odvádza. A čo je to sugescia? Sugescia je vkladanie. Vkladanie obrazu, obrázku. Je to podnecovanie túžby. Je to znova hra. Hra na čo? Na egoizmus, predovšetkým. Je to individualizácia jednotlivca ,možno povedať, už aj tak existujúceho. To znamená: "Veď to si ty! Si oddelený. Si vôbec, no ako ... Veď sa všetko musí točiť len okolo teba, okolo teba sa musí točiť ". No, nech sa točí. A ako dlho? Čas beží tak rýchlo, že sa pozeráš, a už je koniec, už sa netočí. A čo zajtra? Zajtra už nemáš. V tom je zmysel. Je to úplne jasné z pozície, kedy máš nielen zajtra, ale máš pred sebou Večnosť, potom ti je každý deň jasné, že to je – ničota.

A pre smrteľníka, žijúceho vedomím ... (Opäť zdôrazňujem, smrteľníka, prečo smrteľníka? Pretože v skutočnosti je smrteľný). Pre neho každý deň - to je život. Vedomie sa chytá každého dňa a snaží sa, ho urobiť čo najviac vzrušujúcim a naplneným. Niektorí povedia: "Aký vzrušujúci, naplnený, keď som nič neurobil?" A práve v nič nerobení, v kňúraní, v apatii, v tom je búrlivý prejav vedomia.

Napríklad človek, ako sa hovorí, nemá dostatok síl, nemá náladu alebo má depresiu. Čo je to depresia, ak si to rozoberieme? Môže vôbec byť depresia? Nemôže. A čo je tá depresia? Je to súčasť egoizmu, alebo jedna z foriem manipulácie samotným človekom. Vedomie mu jednoducho diktuje a on sa v tej chvíli nachádza v krajne negatívnych emocionálnych stavoch.

T: Pozícia obete ...

IM: Pozícia obete ... Čomu dáva človek svoju pozornosť? Väčšinou svojej ukrivdenosti. A čo bude s týmto človekom? To isté čo s kravou, ktorú zle kŕmia, ale od rána do večera ju neustále doja, vytláčajú z nej každú kvapku: organizmus ešte nestihol vyprodukovať mlieko, a už ho vytlačili. No a to sú tieto depresívne stavy alebo, naopak, prehnaná radosť - len manipulácia. Je za tým niečo skutočné? Nie. Prázdnota. Teda ak sa pozrieme na podstatu je to prázdne.

A čo je to skutočné šťastie, skutočný život z pozície duchovného života, kedy človek prichádza do kontaktu s Pravdou? Je to ... môže existovať pojem ako depresia? Je to smiešne. Môže vôbec byť zlá nálada? Je to smiešne. Áno, telo môže vyzerať unavene, smutne, ale čo sa deje s človekom vo vnútri?

Ž: Áno, tam žiješ Duchom. Telo je unavené, ale Duch rodí vnútornú radosť.

IM: Prečo je Duch Svätý? Pretože je s ním veselo, Sväto, sviatok. Slávnostný Duch, práve tak ho môžeme nazvať, pretože je to vždy sviatok. Čo môže byť lepšie? Nič. Je možné nahradiť niečím pozemským aspoň jeden okamih tam? Ničím. Preto, keď sa človek skutočne dotkol tamtoho sveta, už nerobí hlúposti. Už sa snaží, aj keď cestou necestou, aj keď cez vedomie, predrať sa k nemu. Ak sa nedotkol akýchsi odrazov, povedzme, tieňov tohto vedomia, i keď aj to je už dobré, ale ak mám na mysli už skutočné ... potom to nie je možné ničím nahradiť.

Ž: Áno, napríklad počas praktiky, keď si fyzicky veľmi unavený, málo si spal a strávil celý deň nejakou fyzickou námahou (IM: Ale to je problém tela ...) a v určitom okamihu chápeš, že ťa to v žiadnom prípade neodvádza od toho, čo je vnútri. Práve naopak, akoby zosilňuješ tieto pocity.

T: Si rád, že telo je zamestnané, že mozog je zamestnaný a neprekáža Osobnosti (IM: Žiť) v Duchovnom Svete. 

Ž: Dokonca zlý pocit využívaš v prospech svojho duchovného stavu. Povedzme, že telo je znepokojené svojim zdravím. Ale ty vieš, že nie si telo ...

IM: Telo je zaujaté zdravím, odpočinkom, ale teba to nezaujíma.

T: Áno, oddych od pýchy a fotografia na pamiatku tvojho egoizmu – teba to už nezaujíma, pretože všetko je to len ilúzia včerajšieho dňa.

IM: Keď osobnosť pochopí, čo má pochopiť - Duchovný Svet, oslobodzuje sa od týchto ilúzií. Samozrejme, že rastie, poznáva svet. Ale v každom prípade ho začína vidieť taký, aký je. A trojrozmernosť, ako sa hovorí, nie je tou najzaujímavejšou dimenziou na poznávanie, myslím tým pre duchovnú Osobnosť. Pretože sila pozornosti už predstavuje pomer 70% na 30% k tomu, čo sa netýka hmotného sveta

____________________

VIDEO č.7

Video informuje o tom, ako systém využíva médiá na zvýšenie vplyvu vedomia na osobnosť. Manipulovanie, podvod, skryté psychologické taktiky kontroly a manipulácie, sila slov, fráz a sľubov, oklamanie oponentov a dosiahnutie ziskov, psychológia davu, mágia pri predaji, zázraky manipulácie so spolubesedníkom bez jeho vedomia, psychologická stratégia nedobrovoľného impulzívneho nákupu - to a mnoho ďalšieho , čo robí z človeka otroka vedomia a prebúdza v ňom ničotu.

Ale môže to byť inak? Môže. Informácie, ktoré povzbudzujú človeka aby pracovala na sebe, spoznával systém. Poskytuje pochopenie toho, čím sa Osobnosť líši od vedomia, ako sa zbaviť otroctva vedomia a získať slobodu, ako Žiť Duchom. Hovorí o skúsenostiach a praxi duchovnej histórie ľudstva. Najkrajšie príklady Duchovnej Lásky, názory ľudí z rôznych krajín sveta o potrebe Žiť hlbokými pocitmi, dôležitosti Života Duchovným svetom. Všetky tieto informácie vytvárajú podmienky pre to, aby sa človek stal slobodným a šťastným. Voľba je na človeku!

____________________

IM: K čomu dospela moderná veda? Tí, ktorých to zaujíma, môžu sami nájsť všetky tieto informácie, dnes je k mnohým prácam voľný prístup, a samostatne sa presvedčiť, že ľudia, ktorí začínajú študovať, ako pracuje vedomie a čím v skutočnosti je, dochádzajú k pochopeniu že človek neriadi svoje vedomie a že v skutočnosti vedomie - to je niečo, čo je cudzie, čo ho manipuluje a ovláda.

Ž: Okrem toho ešte aj vytvára ilúziu pre konkrétnu Osobnosť. (IM: ako inak, určite). Čiže človek vidí len 10%, zatiaľ čo zvyšných 90%, ako dnes tvrdí veda ... že mozog vníma 10% percent ...

IM: Vedomie nie je mozog. (Ž: Áno, vedomie ...) Mozog prijíma to, čo mu odovzdáva vedomie, a opäť platí, v rozsahu jeho funkčnosti, nie viac. A vedomie - áno, to je hlavný manipulátor. Väčšina informácií jednoducho prechádza mimo Osobnosť. K Osobnosti sa vôbec nedostáva.

Ž: Je to tak ... Mimochodom, ďalší dôležitý moment z praktickej skúsenosti poznávania vedomia: vedomie predkladá Osobnosti informáciu už ako hotovú odpoveď, bez toho aby ju podložilo faktami. A vždy sa snaží vložiť, snaží sa podsunúť osobnosti určitý svoj hotový záver. Ale vedomie sa obáva faktov a praktík.

IM: Áno, je to pravda. A znova si vezmime herca na javisku. Čo vidíme? Že vystupuje na javisku a hrá určitú rolu. Avšak celý život herca zostáva za pódiom ... Lenže v tomto hmotnom svete sa všetko fraktálne opakuje ... Zaujímavý príklad, ale priezvisko nebudeme uvádzať. Jeden človek hrával v divadle kráľa Šalamúna. Veľa ľudí obdivovalo jeho hru a herca považovalo za rovnako múdreho ako bol kráľ Šalamún, tak presvedčivo zahral túto úlohu. Ale v živote – obyčajný alkoholik. To je tá spravodlivosť.

T: Kráľ ...

IM: Ako kráľ. Ale ľudia ho podvedome vnímali, akoby to bol sám Šalamún.

T: Áno, vedomie vždy podvádza človeka, ktorý žije podľa materiálnych štandardov. Jednoducho sa s ním hrá ako mačka s myšou. Výsledok tejto hry je v podstate už vopred známy. A všetko je samozrejme postavené na ľudskej pýche.

IM: Čo je ešte dosť zaujímavé a dokazuje, že vedomie sa s nami len hrá ... Mnohí skúmajú mozog, snažia sa v ňom nájsť vedomie. Ale mozog je dôsledkom, nie príčinou. Uvediem jednoduchý príklad. Keď človek reálne vidí nejakú udalosť, a pri tom pozorujú jeho mozog na prístroji MRI, dochádza u neho k aktivácii určitých neurónov. A keď si človek len predstavuje nejakú udalosť, dochádza k aktivácii tých istých neurónov. To znamená, že vedomie nerozlišuje jednu ilúziu od druhej. To je tiež dôležitý moment. Prečo? Pretože to, čo sa deje v ľudskom vedomí, Osobnosť vníma ako realitu.

Ž: A to je veľmi smutné, pretože ak Osobnosť nie je duchovne slobodná, pre ňu existuje len jedna realita, tá, ktorú jej ukazuje Prvotné Vedomie.

IM: Absolútne správne ... Napríklad sen. Už sme o tom hovorili, že vo sne sa človek cíti, ako v skutočnosti. Cíti tvrdosť tvrdého materiálu a mäkkosť mäkkého, aj vodu cíti ako vodu a oheň ako oheň. Ale je to len ilúzia.

T: Igor Michailovič, ešte taký zaujímavý moment, je síce bližšie k slobode voľby, že od začiatku sedemdesiatych rokov sa aktívne vykonávajú experimenty, aby sa zistilo, či človek má slobodu voľby alebo nie. A v poslednej dobe sa aktívne medializuje skutočnosť, že mozog prijíma riešenie skôr, než človek vykoná určitú akciu alebo si toto riešenie uvedomí .

IM: Je to skutočne tak. Ľudské vedomie rozhoduje oveľa skôr, ako predloží výsledok Osobnosti a ako si to Osobnosť môže uvedomiť. To znamená, že v spore ... napríklad sporíme sa spolu o niečom, naše vedomia už výsledok poznajú, ale my pokračujeme v spore. Už dávno sa rozhodli, kto vyhrá. A ako to môže byť inak, ak tvoje vedomie, moje vedomie a vedomie všetkých, ktorí nás budú počúvať, ak budú chcieť - sú súčasťou jedného celku. Je to ako hrať šachy sám so sebou: akokoľvek by si mudroval, akokoľvek by si sa pokúšal oklamať sám seba aj tak vyhráš, ale aj prehráš.

T: Áno, šach a mat ... Môžeme povedať "Ideálny mat" ...

IM: Paradox spočíva v tom, že výsledok tohto sporu je vopred známy. Ale nie obom stranám. Sú to len pešiaci v hre systému. Obaja produkujú emócie, ktoré zažívajú, dávajú silu svojej pozornosti do určitých slov a chytajú sa na určité emócie. Z dlhodobého hľadiska však systém už predpovedal výsledok tohto sporu.

T: Áno, a výsledok takejto hry je zrejmý a nezvratný, ak je v hre tvoja pozornosť.

IM: Áno. V skutočnosti človek má slobodu voľby. Ale táto voľba sa nerealizuje vo vedomí a už vôbec nie v mozgu. Ľudia jednoducho nechápu, že človek – je predovšetkým Osobnosť. A Osobnosť je nemateriálna štruktúra. Sila pozornosti, ktorú Osobnosť vkladá ako nehmotná štruktúra sa nachádza v Duchu a nie v hmote. Aby sme boli naozaj slobodní a žili šťastne, skutočne šťastne a skutočne získali slobodu, je treba vkladať túto silu pozornosti práve do rozvoja pocitového vnímania a smerovať ju na stranu duchovného rozvoja. Ale nevkladať ju do zbytočných myšlienok a iluzórnych obrázkov, ktoré podsúva vedomie. A už vôbec nie do nepotrebných emócií, ktoré sú naviazané na vedomie. Je potrebné šetriť a prostriedky vynakladať rozumne. Vtedy získaš to nekonečné, o ktoré sa usiluješ, ale len ak sa o to skutočne úprimne snažíš.

Ž: V poslednej dobe začali vedci nahlas vyhlasovať a publikovať v masmédiách svoje predpoklady o tom, že človek je údajne zbavený nielen svojej voľby, ale i vôle. A to sa nedeje len tak.

IM: V skutočnosti človek nemôže mať vôľu. Človek môže byť sprievodcom vôle. Pokiaľ je rozdelený netvorí celok. A časť nemôže ovládať silu celku. V tom je zmysel. Pretože vôľa je prejavom celku.

V čom spočíva zmysel? Človek môže prevádzať buď vôľu systému (od diabla) alebo vôľu Duchovného sveta. No ako Osobnosť si môže vybrať, čo bude prijímať. Teda slobodu voľby človek má. Ale vedomie ho niekedy jednoducho stavia do akoby slepej uličky. Jednoduchý príklad. Spokojne si ideš premýšľaš o duchovnom, odriekaš modlitbu a odrazu na teba zozadu zašteká pes. Ako zareaguješ? Nevložíš do toho pozornosť? Vložíš, ako inak, určite. Je to zveličené, proste vysvetľujem.

T: Dokonca i teraz sa vedomie niektorých divákov môže zastaviť na psovi a vyhlasovať: „ aha vidíš, nemáš slobodu voľby“. Aj keď tu hovoríme o banálnej trojrozmernosti.

IM: Chceš či nechceš budeš vkladať silu svojej pozornosti na zachovanie svojho tela. To je zákon zachovania života. A vedomie je povinné reagovať na to, že na teba zaštekal pes. Je to normálne a je to prirodzené. Otázka je – kde si bol ty? Ak sa ty, ako Osobnosť v tom čase nachádzaš na pocitovom vnímaní Duchovného sveta, tvoje vedomie aj tak zareaguje, aj tak vložíš pozornosť. Ale to ťa ako Osobnosť nevyvedie späť pod nadvládu vedomia.

To nie je ako v počítačovej hre, nie v žiadnom prípade. Nie tak, ako kreslia matrix, alebo niečo. Je to ako sledovanie z vnútra toho, čo je vonku. Alebo zo strany vonkajšieho. Prečo? Pretože budeš vidieť všetko ako celok. Zareaguješ normálne, ale to ťa nedokáže vyviesť z tohto stavu a znovu zahnať pod nadvládu vedomia, ak skutočne žiješ Duchovným svetom.

Ale ak človek nemá túto skúsenosť, vedomie mu bude hovoriť opačné, že bez ohľadu na to, ako dlho sedíš v meditácii, ako sa modlíš, keby niečo tak určite zasiahne. Vedomie zasiahne, ako inak. Je to jeho práca. Musí zareagovať a brániť svoju existenciu.

T: Práve preto hovorí: „zaoberaj sa duchovným, ale neži“.

IM: Zaoberať sa môžeme športom alebo niečím iným, ale duchovným je treba žiť. Kým to človek nepochopí, vedomie mu vždy bude hovoriť: „Choď si zacvičiť, choď sa pomodliť, urob si meditáciu alebo duchovnú praktiku“. Nezáleží na tom, ako sa to bude nazývať. Človek sa tým bude zaoberať, ale nebude Žiť. Pritom rozdiel je veľký. Zaoberať sa - môžeme fyzickým telom, niečo robiť pomocou vedomia...Ale Žiť treba Duchom.

Ž: Áno, pretože duchovné - to nie je len záľuba, to je najdôležitejšia vnútorná potreba. Potrebuješ ju viac, ako všetky pozemské statky dokopy. Bez toho - je to jednoducho peklo a nie existencia.

IM: A to je práve to hlavné: prečo vedomie ponúka ľuďom aby sa zaoberali duchovnom? Duchovným treba Žiť a nie ním zaoberať . Prečo je to tak? Pretože vedomie nevníma Duchovný svet. Nevie, ako je to žiť Duchovným svetom. Preto vedomie ponúka ľuďom tráviť čas a míňať svoju silu, predovšetkým silu pozornosti, na to, aby sa pokúšali stať duchovnými, prepínali svoju pozornosť z jedného na druhé. Ľudia, ktorí sú ovládaný vedomím neustále hľadajú: hľadajú nejaké náboženstvo, nejakú mágiu, alebo čokoľvek iné.

T: ...nejakú novinku.

IM: Určite. Novosť ich priťahuje. Práve po tejto novosti vedomie prahne. Čiže vedomie ľudí ženie, povedzme, od kultu ku kultu, z jednej náboženskej komunity do druhej. To znamená, že vedomie neustále hľadá, hľadá mágiu v prvom rade pre seba a po druhé odvádza ľudí z pravej cesty.

T: A ak človek žije duchovným?

IM: No, ak človek žije duchovným, tak vedomie... pracuje, funguje a  šteká rovnako ako pes, ale neodvádza.

T: Takže systém vytvára podmienky: situácie, ilúzie, provokácie. A to všetko robí preto, aby odvrátil pozornosť človeka od toho najdôležitejšieho. A tá situácia, ktorá teraz vznikla vo vedeckom prostredí... tá zátka, záslepka v skúmaní vedomia. Veď s vedomím súvisí všetko v tejto trojrozmernosti: počnúc myšlienkami človeka, končiac konfrontáciami a vojnami medzi ľuďmi, ktoré sú označované ako, zdôrazňujem, „hlbinný konflikt vedomia“.

Ž: Áno a v čom spočíva tento hlbinný konflikt? V tom, o čom hovoril Igor Michailovič, že vedomie sa stavia v prvom rade proti Duchovnému svetu, akémukoľvek rozletu Osobnosti, ktorá sa snaží vo svojom vnútri žiť Duchovným svetom. Systém sa snaží urobiť všetko pre to, aby Osobnosť nezískala vnútornú slobodu a zostala v otroctve agresie a strachu.

T: Áno preto sú znalosti o vedomí veľmi dôležité. A vedci, ktorí študujú vedomie sa sťažujú, že odpoveď na otázku: „Čo je to vedomie?“ si vyžaduje prekročenie hraníc štandardných vedeckých metód. Lenže problém pri štúdiu vzniká už pri položení samotnej otázky „Prečo existuje vedomie?“ Vedci majú dokonca termín – „zložitý problém vedomia“.

Ž: Áno existuje taký.

T: Áno vo vedeckých kruhoch je tento problém dôležitým predmetom výskumu, ako v modernej filozofii vedomia, v psychológii v neurovedách či kvantovej fyzike. Vedci rozvíjajú rôzne teórie o vedomí, skúmajú možnosti vrátane introspekcie, teda sebapozorovania.

Problém ale spočíva v tom, že väčšinou realizujú najmä teoretický výskum, to znamená že vedomím študujú tak povediac „rezy“ rovnakého vedomia a vyvodzujú závery pomocou vlastného vedomia pričom vo svojom živote zostávajú otrokmi samotného systému, otrokmi vedomia... Dokonca bolo pozorované, že keď sa zahĺbia do problémov vedomia, zhoršuje sa ich zdravie a títo ľudia začnú chorľavieť. Ale v podstate to samo vedomie plní úlohu univerzálnej zarážky v štúdiu systému.

IM: Systém sa stavia proti tomu aby človek mohol spoznať systém. Takže ľudia, ktorí sa snažili vedecky skúmať vedomie, prostredníctvom svojho vedomia vždy skončili v slepej uličke. A tí, ktorí sa dostali dosť blízko len strácali zdravie, pritom mnohí navždy, tí, ktorí boli príliš vytrvalí, a niektorí len na obdobie počas ktorého sa zaoberali týmto výskumom. Prešlo si tým veľmi veľa vedcov.

Len čo zistili niečo zaujímavé celá skupina ochorela, ale keď experimenty zastavili - uzdravili sa. Čím boli vytrvalejší, tím tým boli ochorenia ťažšie. Je to fakt, ktorý je zaznamenaný a takých skupín bolo mimochodom veľmi veľa.

Mnohí, ktorí sa stretli s týmito javmi jednoducho svoje výskumy prerušili. Prečo? Pretože tu začína metafyzika, niečo nevysvetliteľné. Mnohí súčasný neurofyziológovia aj vedci z iných oblastí, ktorí skutočne skúmajú ako pracuje vedomie, aké sú jeho funkcie, sú si dobre vedomí, že sa stretávajú s akýmisi paranormálnymi, metafyzickými javmi a dokonca sa boja o tom hovoriť. A kto sa v nich bojí? Znovu to isté vedomie: „Čo si o nich ľudia pomyslia? Veď prídu o svoju vážnosť“.

T: To znamená, že vedomie im navrhuje, aby vložili svoju pozornosť do jeho programov strachu a pochybností.

IM: Áno, veľa ľudí prišlo o zdravie, mnohí prišli o život, keď sa snažili pomocou vedomia skúmať vedomie. Je to ako vzbura na lodi: loď je obrovská a zrazu sa pár námorníkov rozhodlo takpovediac vyvádzať. No a samozrejme, alebo sa upokojili alebo ich, podľa zákonov tej doby, hodili cez palubu.

T: Takže systém nedovolí skúmať seba?

IM: Systém samozrejme nedovolí skúmať sám seba pokiaľ v človeku dominuje vedomie a nie Osobnosť. Pravdaže, systém je možné študovať a je potrebného študovať, ale len z pozície Osobnosti ako Duchovného pozorovateľa, t.j ak v človeku dominuje Duchovná podstata, a nie Druhotné vedomie materiálnej podstaty, ktoré pochádza od systému, alebo od toho, koho náboženstvá nazývajú diablom. Jednoduchá otázka : môže diabol ukázať cestu do neba? Nie, samozrejme. Dokáže ukazovať cestu k sebe do kotla, ale nie do raja.

Systém je naozaj jednoduché študovať pre toho, kto sa stáva súčasťou Duchovného sveta. Dokonca ho ani nemusí študovať. Všetko je vidieť ako na dlani ani sa nemusí namáhať. Ale ten, kto sa snaží poznať systém a sám je riadený systémom prostredníctvom svojho vedomia ako časťou rovnakého systému, no ...k ničomu dobrému to nepovedie. To nie je nemožné.

Hovorili o tom tak či onak v rôznych dobách múdri ľudia, ktorých nazývali Mudrcmi ľudstva, ktorí skutočne poznávali Duchovný svet, tvrdo pracovali na skúmaní svojho vedomia, ktoré je súčasťou systému. Skôr či neskôr prichádzali k pochopeniu, že nie sú súčasťou systému, ale sú súčasťou Duchovného sveta. A práve vtedy sa im otvárali všetky tajomstvá tohto malého bezvýznamného trojrozmerného sveta v ktorom v skutočnosti žiadne tajomstvá neexistujú.

Najväčším tajomstvom tohto sveta je, že diabol existuje a diabol –je neoddeliteľnou súčasťou každého človeka. A v skutočnosti všetko spočíva vo voľbe - komu slúžiš. Človek nemôže neslúžiť. Dokonca aj vtedy, keď nerobí vôbec nič, pokúša sa o ničom nerozmýšľať a nehýbať sa - slúži diablovi. Nečinnosť, najmä v duchovnom aspekte, to je služba diablovi. A služba Bohu je služba Bohu. To je rozvoj pocitového vnímania. To je to, čo ťa napĺňa pravou láskou a robí nesmrteľným. A práve toto je Život. Iný ani byť nemôže.

T: Áno, to znamená, že jedinou otázkou je len to, čím žiješ každý deň vo svojom vnútri, čím sa napĺňaš. Duchom, vďačnosťou, Božou láskou, alebo žiješ pýchou, túžbou mať nad niekým moc, akúkoľvek moc, len aby si sa ukázal, aby ťa za niekoho považovali ... Ale len v systéme.

IM: Systém vládne v trojrozmernosti. A vedomie každého človeka duplikuje časť systému. Systém alebo diabol, vždy sa snaží stať Bohom, alebo aby ho aspoň, za takého považovali. Systém chápe, je si vedomí, že nie je nič, nemôže sa porovnávať a nemôže mať rovnaké možnosti a schopnosti, aké má Duchovný svet . Pokúša sa však aspoň vnútiť takýto názor Osobnostiam, ktoré ho počúvajú. A cez čo? Cez svoju časť - cez vedomie. Ale aj táto časť - vedomie, ktoré je súčasťou celku, má individualitu a vždy má tendenciu stavať sa proti všetkému. Znamená to, že tento paradox je opäť spôsobený viacnásobnou fragmentáciou, rozdelením. Drobí dokonca aj jeden celok . Ale napriek tomu zostáva ovládané jednotným vedomím alebo tým, čo nazývame systémom. Tu nie je nič zložité. Tu je všetko jasné, vždy je všetko na svojich miestach. Systém nikdy nedovolí žiadnej zo svojich častí mať moc nad samotným systémom.

T: To znamená, že človek, ktorý nasleduje duchovnú cestu, musí pochopiť, že ...

MI: Človek, ktorý sa snaží, ktorý má vnútornú, skutočnú nezameniteľnú ... Poviem to tak, človek musí v prvom rade pochopiť sám seba: naozaj potrebuje ísť po duchovnej ceste? Ak sa chce hrať, nech sa hrá. Ak chce aby si to o ňom mysleli - no, nech si myslia, nech sa bavia. A ak človek po tom naozaj túži, ak je to skutočne jeho voľba, potom by mal pochopiť, že nie je nič jednoduchšie, než duchovná cesta. Nie je nič bližšie ako duchovný svet. Je vždy s tebou, je vždy nablízku, preto treba vždy racionálne používať svoju pozornosť. A to je všetko. Je to veľmi jednoduché.

T: To znamená, že tým treba žiť, a nie hrať divadlo.

IM: Áno. Ak človek len v slovami hovorí, že je to jeho potreba, pokúša sa niečo cítiť len kvôli experimentu, no je to svojim spôsobom hra na to, aby ho ostatní považovali za duchovného človeka. Trávi hodiny v modlitbách alebo meditáciách s inými ľuďmi, hrá divadlo. To znamená, že sa snaží urobiť v trojrozmernosti dojem o sebe pred vedomím ostatných ľudí, určitú mienku o sebe, ale v skutočnosti na sebe nepracuje, nežije pocitmi, a to je veľmi cítiť ... len sa hrá. Dokonca ani nevie to elementárne, ako pracuje jeho vedomie, ako ho ovláda a kto mu podsúva takéto jednanie. Nechápe to, ale jednoducho hrá túto hru, ktorá je od systému, a je prirodzené, že takýmto hraním sa s ilúziou nikam nepríde. Stratí sa v tejto ilúzii a samozrejme, že v nej aj zostane, kým sa sám nestane rovnakou ilúziou.

V takýchto prípadoch majú podobní ľudia vždy pochybnosti, obavy ... teda, bežné šablóny vedomia. Napriek zdanlivej hre pred publikom, títo ľudia o všetkom pochybujú, predovšetkým o Bohu a o všetkom, čo súvisí s Duchovným svetom a preto sa hrajú. Tlačí ich do toho ich pýcha. Pýcha - to je predsa časť vedomia, ktorá človeku pevne zväzuje, obrazne povedané, ruky aj nohy a núti ho robiť to, čo je prospešné pre systém.

____________________

Video č.8

Prvá vec je spoznávanie samého seba. Všetci prechádzajú touto cestou. Inak to nejde. Ak nepochopíš, že tvoje vedomie sa s tebou zahráva... že veľa vecí, ktoré ti ukazuje  a ktoré si pokladala za skutočné takými nie sú – no je to len boj o tvoju pozornosť. Kým si to neuvedomíš, tak viac nepochopíš.

Čo je tento svet? Je to len ilúzia, je to tieň krivkových zrkadiel septónov? Je tu určitá sila z ktorej všetko vzniká, to sa potom skresľuje a nakoniec sa mení na vlnu, táto vlna sa stáva matériou a z toho vyplýva, že my všetci sme – ilúzia. Ale my jeden druhého cítime, seba, ruku, stôl a všetko ostatné. Je to pre nás dôležité. Ale kto cíti, čo cíti, prečo cíti? A čo je za tým?

O tom, že je niečo iné, čo vytvorilo všetku matériu a to, čo sa zdá byť samotným životom. Veď ak odstránime to, čo nazývajú Duchom Svätým, alebo Božím prejavom – tak všetko zmizne. Vďaka tomuto svetlu vnútri septónu jeho zrkadlá odrážajú a vytvárajú ilúziu. Veď oni odrážajú vnútorné svetlo, to oni tvoria hmotu. Ak sa pozrieme na to, čím je v skutočnosti hmota: hmota je ilúzia, ale čím je táto ilúzia hutnejšia, tým sa stáva viac hmotnou. A hmota vníma hmotu ako hmotu.

Všimni si, že aj sen... skrátka, je práca mysle. Vo sne cítime všetko reálne. Nie je rozdiel, či tu alebo tam. Zriedka si uvedomujeme, že je to sen, nie? No, a tak je to pre nás všetko skutočné. Opäť ako pozorovateľ alebo divák vidíme toto divadelné predstavenie, v ktorom sa nám tvrdé zdá tvrdým, materiálne materiálnym, cítime vône, chute, život pre nás prebieha úplne reálne. Rovnaká ilúzia je aj tu. V čom sa líši? No, povedal by som v dlhšej dobe trvania. A ešte sa líši jedným zásadným spôsobom, tým že v tejto ilúzii máme možnosť získať Život.

Radosť býva rôzna. Radosť je od vedomia, keď niečo získame, ale rýchlo sa vytráca. No radosť s pocitovej jednoty s Duchovným svetom je nevyčerpateľná, nikdy nekončiaca. Je vždy a každý okamih je nový. Je to nekonečno nových pocitov zmyslového vnímania. Je to kypiaci život, naplnený Životom. Život naplnený Životom. Inak to nenazveš. A v materiálnom svete – krátkodobá ilúzia.

Ak človek prišiel na tento svet a neodišiel odtiaľto Živý, potom to znamená, že jednoducho premárnil svoj život. Preto je potrebné poznať svoje vedomie. No je tu ešte jeden drobný fenomén. Keď človek spozná svoje vedomie, zhrozí sa. Vedomie sa zhrozí. Ale keď si Osobnosť uvedomí, že je Osobnosť, prežije neopísateľné šťastie. Prečo je to tak? Pretože v tej chvíli sa každý z nich stretne s tým, kto ho stvoril.

___________________

 

Pokračovanie...