ZDIVOČENÁ ZEM

Oddávna ľudstvo pozná prejavy takých mohutných síl, ako sú ničivé zemetrasenia, hrozivé erupcie sopiek, zradné zosuvy, neskrotná sila vody a iné.

Tieto geologické procesy sú spojené s geologickými, prirodzenými príčinami, vyvolanými „dýchaním Zeme“. Pohybujúc sa v kozmickom priestore nepredstaviteľnou rýchlosťou, Zem dýcha. Jej dýchanie sa prejavuje v neprestajných pohyboch obrovských litosférických platní (kontinentov) po zlomoch, vo vývoji seizmických pásiem s prejavmi vulkanizmu, zemetrasení a cunami, v cyklickosti zmien klímy so striedaním období otepľovania a ochladzovania, v pulzácii povrchu, spôsobenej slapovými silami príťažlivosti Mesiaca, Slnka, iných planét a najbližších hviezd.

Človek je bezmocný pred týmito nezdolnými silami prírody a nemôže im vzdorovať. Avšak okrem takýchto planetárnych procesov, ukazujúcich moc neriadených síl prírody, existujú aj užšie lokalizované udalosti a javy. Spolu so všetkými blahami, ktoré priniesol technický a vedecký pokrok, vošla do sveta aj hrozba nového nebezpečenstva – porušenie prírodnej rovnováhy. Človek zasahuje do harmonickej existencie planetárnych obalov: atmosféry, hydrosféry aj litosféry, a nezriedka narúša chod prirodzených procesov, ktoré v nich prebiehajú. Takýmito narušeniami bývajú často nepremyslená zástavba územia, nesprávny výpočet odolnosti budovaných stavieb a konštrukcií, nevhodné uloženie systému zásobovania vodou, zlé projektovanie banských diel, neschopnosť spravovania vodných zdrojov a mnohé iné. Toto všetko môže viesť k poklesnutiu pozemkov, zrúteniu budov a konštrukcií, k zosuvom, závalom, lavínam, k vzniku háld, záplavám a mnohým iným problémom.

Ale toto všetko bledne v porovnaní s rozsahom prirodzených prírodných katastrof, kde je človek iba obyčajným účastníkom či svedkom.  

Aby bolo  možné odvrátiť alebo aspoň minimalizovať tragické následky živelných pohrôm, je potrebné poznať príčiny, ktoré ich vyvolávajú.

ZEMETRASENIA

Najväčšie škody počas zemetrasení spôsobuje vlnenie zemského povrchu pod vplyvom samotných rázových vĺn. Existujú dva hlavné typy vĺn, ktoré sa veľmi rýchlo pohybujú v horninách. Sú to primárne, pozdĺžne seizmické vlny (P-vlny) odrážajúce kompresné deformácie a sekundárne, priečne seizmické vlny (S-vlny), ktoré sú spojené so šmykovými deformáciami.

Rýchlosť vĺn závisí od typu horniny, v ktorej sa šíria – P-vlny sa zvyčajne pohybujú rýchlosťou 7,5 km/s, čo je dvakrát viac ako rýchlosť S-vĺn. S oveľa nižšou rýchlosťou sa šíria tzv. povrchové vlny. Pohybujú sa približne dvakrát pomalšie ako S-vlny, ale líšia sa najväčšou amplitúdou, čím vlastne zapríčiňujú najsilnejšiu deštrukciu, otriasajúc zemský povrch. Povrchové pohyby zvyčajne netrvajú dlhšie ako minútu. Potom vymenované typy vĺn slabnú. A vystriedajú ich DOTRASY – dodatočné impulzy vlnového pohybu, ktoré môžu pokračovať počas mnohých dní. Dosť často bývajú pomerne silné a ničivé.

Intenzita zemetrasenia sa meria buď v stupňoch, alebo sa vyjadruje jeho magnitúdou. Magnitúda sa posudzuje podľa Richterovej stupnice od 1 do 9. Ak je magnitúda rovná napríklad 5, tak to znamená, že energia daného zemetrasenia 10 násobne prevyšuje energiu, uvoľnenú pri zemetrasení s magnitúdou 4. Sila zemetrasení v stupňoch býva registrovaná podľa Mercalliho stupnice číslicami od I. po XII.

Zemetrasenia sú úzko spojené so zlomami. V mnohých častiach zemskej kôry pôsobia orientované sily, vyvolávajúce pomalú pružnú deformáciu hornín. Tieto napätia postupne narastajú a nakoniec prevýšia tú medzu, ktorú horniny môžu vydržať. Vrstvy hornín sa rozrušujú a dochádza k ich posunu pozdĺž trhliny, čo trvá dovtedy, kým napätie nezmizne. Následkom týchto pohybov a uvoľnenia obrovskej energie vznikajú rázové vlny, vyvolávajúce zemetrasenie. 

Dotrasy (následné otrasy), ktoré sprevádzajú zemetrasenie a nie sú registrované tam, kde došlo k hlavnému otrasu, sú spôsobené prenosom deformácie na priľahlé masy hornín. Čiže dochádza k pružnému obnoveniu rovnováhy napätí. Rozšírenie zemetrasení na našej planéte súvisí s rozmiestnením zlomov, najmä aktívnych.

Divergencia (rozchádzanie) tektonických platní „Thingvellir“ na Islande. Konvergencia (zbiehavosť) tektonických platní.

                                 

Vrchná časť zemskej kôry so strednou hrúbkou (mocnosťou) 60 km pozostáva z asi desiatich obrovských blokov-platní, ktoré samotné sú relatívne stabilné. Tieto platne sa presúvajú, kĺžuc sa po vnútorných plastických vrstvách Zeme, ktoré sú v takmer neustálom, veľmi pomalom pohybe pod vplyvom konvekčných prúdov, stúpajúcich z vysokoteplotných hlbín. Takto sú hranice medzi platňami geologicky aktívnymi zónami. Jedny platne sa pohybujú navzájom v ústrety a niekedy sa dokonca aj prekrývajú, druhé sa rozchádzajú do strán, tretie sa kĺžu pozdĺž hraníc v opačných smeroch. Každý typ týchto pohybov vyvoláva určité typy zlomov a všetky vyvolávajú zemetrasenia. Na rozdiel od pohybujúcich sa prihraničných zón sú samotné platne stabilné, v ich hraniciach veľké hlbinné zemetrasenia nebývajú.

Tektonické platne

Dve tretiny najväčších zemetrasení na svete pripadajú na Tichooceánsky pás.

Táto najaktívnejšia seizmická zóna sa rozprestiera pozdĺž hraníc niekoľkých platní. Druhý obrovský seizmický pás je zistený pozdĺž hraníc od maličkého Bandského súostrovia na východe Indonézie smerom k Himalájam a ďalej do Stredomoria. I keď celkový počet zemetrasení je v tomto páse menší ako v Tichooceánskom, no 75 % obetí zemetrasení na celom svete pripadá na tento pás kvôli vysokej hustote osídlenia.

Trochu histórie

Deštrukcia mesta Jokohama, Japonsko, 1. septembra 1923 / Pacifická litosférická platňa

Zemetrasenia spôsobujú obrovské škody Japonsku, rozkladajúcemu sa blízko hraníc troch veľkých platní. 1. septembra 1923 spôsobilo zemetrasenie s magnitúdou 8,3 s epicentrom v zálive Sagami skazu v Tokiu a Jokohame. Ale ešte väčšie škody spôsobili pri tom vzniknuté požiare. Viac ako polovica Tokia a celá Jokohama zhoreli do tla. Počet obetí bol hrôzostrašný. Zo 40 000 ľudí, ktorí sa zhromaždili v mestskom parku, zachraňujúc sa behom z horiacich obydlí, zostalo nažive len 2 000, ostatní sa udusili v dyme. V dôsledku tohto zemetrasenia zahynulo 142 800 ľudí.

Tokio, Jokohama, Lisabon, Skopje, Guatemala, Managua, San Francisco a mnohé iné mestá sveta boli svojho času prakticky zotreté zemetrasením z povrchu Zeme. Peru – 1970, Kalifornia – 1971, Nikaragua – 1973, Filipíny – 1976. Všetky tieto zemetrasenia súvisia s Tichooceánskym pásom.

Stredozemné more

Stredozemné more tiež patrí k aktívnym častiam Zeme. V rámci seizmického pásu Himaláje-Stredomorie zaberá veľké teritórium Turecko. Táto krajina bola vystavená zemetraseniam počas celej svojej histórie. V roku 1939 počas zemetrasenia s magnitúdou 7,9 v meste Erzincan zahynulo 40 000 ľudí. Odvtedy v Turecku došlo k 20 zemetraseniam, ktoré vzali ďalších 20 000 ľudských životov. Posledné z nich s magnitúdou 7,6 zotrelo zo zemského povrchu mesto Muradiye blízko jazera Van. Množstvo obetí presiahlo 4 000 . Zemetrasenia v Turecku sú spojené so zónou Anatólskeho zlomu, ktorý tvorí hranicu medzi obrovskou Eurázijskou platňou a veľkou Africkou platňou. Turecký blok je zovretý medzi nimi. Po Anatólskom zlome prebieha horizontálny posun južného bloku na západ približne o 10 cm/rok.   

Zlom San Andreas, Kalifornia, USA

Zlom San Andreas, najznámejší na svete, prechádza takými veľkými a bohatými mestami, ako sú San Francisco a Los Angeles. 

Línia tohto aktívneho zlomu prebieha zo severozápadu na juhovýchod temer popri pobreží južnej Kalifornie. Tento zlom je veľkým priečnym posunom, vytvoreným dnom Tichého oceánu spolu s úzkym pruhom brehu, ktoré sa posúvajú pozdĺž amerického kontinentu rýchlosťou okolo 6,5 cm/rok. Neustály posun po týchto zlomoch zapríčiňuje mnohopočetné kalifornské zemetrasenia.

Pre zemetrasenia sú typické mnohé sprievodné javy, ktoré značne zosilňujú paniku a zvyšujú počet obetí. Najznámejšou skutočnosťou je vznik trhlín v zemi, ktoré pohlcujú ľudí, zvieratá i domy, dokonca aj celé dediny. V mestských štvrtiach sa budovy rozpadávajú na časti. Vznikajú pritom požiare, keďže sa poškodzujú plynovodné potrubia a dochádza ku skratom v popretŕhaných elektrických rozvodoch. V kopcovitom teréne dochádza k zosuvom. V pobrežných oblastiach nebezpečenstvo predstavujú gigantické vlny, známe ako cunami. Môžu prekonávať moria a oceány, prevaliť sa ponad mestá a devastovať všetko na svojej ceste.

Na juhovýchodnom konci ostrova Jamajka, kde sa dvíhajú Modré hory, existuje veľký chránený záliv. Predeľuje ho dlhá piesočná kosa Palisadeous. Za touto kosou sa rozkladá nádherný prirodzený prístav Kingston Harbour, na ktorého brehoch vyrástlo mesto Kingston – hlavné mesto a hlavný prístav Jamajky. Ale prístav sa nenachádzal vždy v Kingstone. Skoršou kolóniou bol Port Royal, ktorý ležal práve na konci kosy Palisadeous, ťahajúcou sa do dĺžky 13 km. Port Royal sa stal strediskom pirátskeho sveta v Karibskom mori, nazývali ho hlavným mestom Henryho Morgana podľa mena slávneho piráta. Mesto bolo obchodným centrom obrovskej oblasti a život tam kypel dňom i nocou.

Mesto Port Royal, juhovýchodné pobrežie Jamajky. Zvyšky mesta v hĺbke 15 m.  

Ale tomu všetkému nastal koniec. Krátko pred poludním 7. júna 1692 zasiahlo Port Royal zemetrasenie, vzdúvala sa a „pučala“ zem, kývali a rúcali sa domy. Obrovské trhliny v zemi sa roztvárali a zvierali. Piesok a štrk, na ktorých bolo postavené mesto, sa ponárali do mora, dve tretiny mesta sa skryli pod vodu. V prístave sa vzdúvali obrovské vlny – mnohé lode sa prevrátili, niektoré boli vyvrhnuté na breh. Najväčšia vlna vznikla pri ustúpení mora z prístavu, ale skoro po svojom návrate sa s hukotom osopila na mesto a v okamihu ho pokryla. Za tri minúty zahynulo 2 000 ľudí a Port Royal zmizol navždy pod vodou.  

Zemetrasenie na Aljaške 1964, mesto Anchorage po zemetrasení   

„Zemetrasenie na Veľký piatok“, ku ktorému došlo na Aljaške 27. marca 1964, bolo jedným z najväčších, kedy známych ľudstvu – jeho magnitúda dosiahla približne 8,5. Ak by sa to stalo v hustejšie osídlenej oblasti, stalo by sa to najväčšou živelnou pohromou všetkých čias. Toto zemetrasenie bolo nezvyčajné tým, že trvalo takmer 4 minúty. Za tú dobu sa celá hrubá vrstva hliny a štrku dala do pohybu, smerom k moru sa rozvinul obrovský zosuv, ktorý odsunul more od brehu o 800 m. Dokonca aj v tak málo obývanej oblasti akou je Aljaška, zahynulo 100 ľudí a spôsobené škody presiahli 300 miliónov dolárov.

Obrovské zosuvy spôsobilo zemetrasenie v roku 1920 v provincii Gansu na severe Číny. Došlo k stovkám zosuvov, z ktorých jeden bol taký veľký, že posunul cestu o viac ako 800 m. Mnohí roľníci tu žili v jaskynných domoch, vyrytých vo svahoch lesnatých vrchov. V dôsledku zemetrasenia boli jaskynné obydlia okamžite zničené a pochovali všetkých, ktorí sa v nich nachádzali. Zahynulo 100 000 ľudí. Počas zemetrasenia v roku 1923 v Japonsku zosuv červenozeme prehradil horskú riečku nad zálivom Sagami. Vznikol bahnotok hlboký 15 m, ktorý sa prehnal údolím nadol a zniesol do mora domy, cesty, železničnú stanicu i vlak s 200 cestujúcimi. Zachrániť sa nepodarilo nikomu.

V dôsledku zosunutia ílovitých usadenín pri zemetrasení v talianskej Kalábrii v roku 1783 zahynulo 30 000 ľudí.

Lavíny

Huascaránska lavína, Andy, Peru   

Okrem zosuvov zemetrasenia vyvolávajú aj lavíny. Jednou zo silných bola lavína, ktorá vznikla na príkrej hore Nevado Huascarán v peruánskych Andách. Takmer na samom vrchole tejto hory vysokej cez 6700 m sa od snehovej rímsy odtrhol ľadový blok dlhý 800 m a spustil sa nadol po vertikálnom západnom svahu. Po prekonaní asi kilometra sa blok rozpadol, čiastočne sa roztopil od trenia, zmiešal sa s miliónmi ton rozrušenej horniny a zamieril ďalej dolu svahom. Ohromná masa tiekla ako bahnotok a spustila sa o tri kilometre nižšie, prejdúc pritom po svahu 13 km. Pohybovala sa rýchlosťou do 400 km/hod – tak rýchlo, že miestami kĺzala na vzduchovom vankúši nad kríkmi a iným rastlinstvom, nedotýkajúc sa ich. Uháňajúc po bočnom údolí, zamierila lavína do hlavného údolia Callejón de Huaylas. V mieste ich spájania ležala dedina Ranrahirca, po ktorej nezostalo ani stopy. 

Cunami

Cunami v Japonsku 11. marca 2011. Zaregistrovaná výška vlny okolo 40 m.   .

V pobrežných oblastiach k najhroznejším javom, sprevádzajúcim zemetrasenia, patria cunami.

Cunami je japonský termín, označujúci nezvyčajne veľkú morskú vlnu. Pôvod cunami je vo väčšine prípadov seizmický, hoci ich príčinou môžu byť tiež podmorské zosuvy alebo erupcie sopiek. Seizmické cunami vznikajú tam, kde dochádza v podmorských zlomoch k značným vertikálnym presunom. Také zlomy sú všeobecne rozšírené pozdĺž pobrežia Japonska, Aleutských ostrovov a Južnej Ameriky.

V otvorenom oceáne majú cunami malú amplitúdu a veľmi veľkú dĺžku vĺn. Pritom vlny nasledujú jedna za druhou v časových intervaloch od 5 minút do 1 hodiny, pohybujúc sa rýchlosťou okolo 640 km/hod. Ale keďže sa pri hnaní na pevninu rýchlosť znižuje a výška vĺn zväčšuje, tak sa môžu vzdúvať aj 30 m nad normálnu hladinu mora.

Najničivejšie zo všetkých známych cunami sa osopilo na husto osídlené pobrežie Bengálskeho zálivu na severe Indie v roku 1876, ktoré pripravilo o život asi 200 000 ľudí. O 20 rokov neskôr najsilnejšie cunami, aké bolo kedy pozorované v Japonsku, zasiahlo pobrežie regiónu Sanriku na severovýchode ostrova Honšú. Zahynulo vtedy 27 000 ľudí. V obidvoch prípadoch výška vĺn prevyšovala 25 m.

Prvého apríla 1946 došlo cunami, ktoré vzniklo pri Aleutách, k mestu Hilo na Havajských ostrovoch a usmrtilo 159 ľudí.  

Ráno 1. novembra 1755 v hlavnom meste Portugalska, Lisabone, neexistovali nijaké príznaky blížiacej sa katastrofy. O 9:30 predpoludním sa rozľahol zvuk, podobajúci sa podzemnému hrmeniu, a zem sa otriasla silnými otrasmi, ktoré trvali o niečo viac ako 6 minút. Mesto sa premenilo na hromady trosiek, zahynulo 60 000 ľudí. Bol to deň všetkých svätých a stovky ľudí, ktorí prišli na bohoslužby, zahynuli pod troskami kostolov. Mnohí mešťania sa pokúsili opustiť rúcajúce sa a horiace mesto. Prepravili sa cez rieku Tajo a zhromaždili sa na jej brehu. O 11-tej sa nad nábrežím prehnala cunami. Očití svedkovia, nachádzajúci sa v člnoch, videli, ako vlna skryla nábrežie i ľudí. A keď voda ustúpila, po masívnom kamennom nábreží a ľuďoch nezostala ani stopa. Nábrežie sa spolu s ľuďmi pohrúžilo do piesčitej pôdy.

Veľká lisabonská tragédia, r. 1755, Portugalsko   

28 rokov po katastrofe v Lisabone, v r. 1783, došlo k silnému zemetraseniu v regióne Kalábria v južnom Taliansku. Presne tu došlo v roku 1908 k ešte jednému strašnému zemetraseniu, ktoré vzalo život 100 000 ľuďom.

Epicentrum najsilnejšieho zemetrasenia v Číne, ku ktorému došlo 23. januára 1556, sa nachádzalo v provincii Šen-si v údolí rieky Wei pred jej sútokom so Žltou riekou (Chuang-che). Celé mestá sa prepadávali do rozmoknutej pôdy v priebehu niekoľkých sekúnd. K impulzu došlo o piatej ráno, ľudia boli doma. Zahynulo 830 000 ľudí.

28. júla 1976 došlo 160 km od Pekingu k veľmi silnému zemetraseniu – mesto Tangšan bolo zrovnané so zemou, obrovské trhliny pohlcovali budovy, nemocnice, ľuďmi preplnené vlaky. V 1,5 miliónovom meste zahynulo 655 237 ľudí.

Toto zďaleka nie je úplný zoznam všetkých známych katastrof na Zemi, spojených so zemetraseniami. Avšak počet ich obetí privádza do úžasu. So zohľadnením povedaného treba za ochranu pred zemetrasením pokladať rajonizáciu teritórií podľa stupňa seizmickej hrozby, s cieľom držať sa od nich čo najďalej.   

SOPKY

Erupcia sopky je najúchvatnejším predstavením v prírode. K erupcii dochádza tam, kde sa roztavená hornina alebo magma dvíha k povrchu zemskej kôry..

Erupcia sopky Šiveluč, Kamčatka. Všeobecná stavba sopiek.

Magma vzniká pod vplyvom vysokých teplôt v lokálnych dutinách v hĺbke, zriedkavo prevyšujúcej 120 km. K obrovskej mase roztaveného materiálu v jadre Zeme nemá žiadny vzťah. Ak sa žeravá magma po vystúpení k povrchu vylieva v podobe tekutej roztavenej horniny, nazýva sa „LÁVA“. Láva a sopečný popol, tvorený úlomkami hornín, sú dva základné komponenty každej sopky. Avšak v ostatnom majú rozličné sopky málo zhôd. Paricutín napríklad soptil 9 rokov a potom sa jeho aktivita rýchlo a úplne ukončila, kým na pobreží Talianska pomerne slabé erupcie sopky Stromboli začali ešte v prehistorických dobách a pokračujú doteraz. Sopky na Havajských ostrovoch počas mnohých storočí neustále chrlia obrovské množstvá lávy a Krakatau sa stal slávnym vďaka svojmu jedinému gigantickému výbuchu. 

Dnes sa na svete vyskytuje okolo 500 sopiek, ktoré možno pokladať za aktívne, keďže vybuchovali v historickej dobe. Oveľa väčší počet sopiek patrí k neaktívnym, keďže je známe, že nevybuchovali tisícky rokov. Ale taká sopka sa v ktoromkoľvek okamihu môže stať aktívnou. Sopka Lamington na Novej Guinei bola považovaná za neaktívnu, ale v roku 1951 došlo k jej silnej erupcii. Sopky bývajú nazývané vyhasnutými v tom prípade, ak nemôže dôjsť k novej erupcii, teda keď zmena geologických podmienok spravila aktívnu sopku úplne bezpečnou.

Sopky bývajú rozličných typov: trhlinové, stratovulkány i explozívne sopky. Sopka Laki na Islande je typickým trhlinovým typom.

Krátery Laki 

Trhliny Laki sú líniou sopečných sopúchov s dĺžkou okolo 25 km. Takéto sopky zvyčajne vyvrhujú obrovské množstvo lávy. Erupcia Laki v roku 1793 bola erupciou s najväčším objemom lávy na svete. Láva bola tvorená tekutým bazaltom. Údolie rieky Skaftar, majúce hĺbku 180 m, bolo po vrch zaplnené lávou. Čelo lávového prúdu vysoké 30 m postúpilo dolu údolím o 60 km. Kde-tu láva vyšplechla cez okraj údolia a rozliala sa po planine 15 km širokým prúdom. Údolie inej rieky – Hverfisfljót, prúd lávy zaplnil v dĺžke 50 km. Za 6 mesiacov sa z trhliny vylialo 12 km3 bazaltu, ktorý pokryl plochu 560 km2. Na svojej ceste láva pohltila 13 fariem. Rieky, ktoré sa odklonili zo svojho obvyklého toku, zatopili obrovské plochy. Potopu zosilnil lávou rozohriaty ľad z ľadovcov. Zahynuli ¾ kusov dobytka a následne od hladu 10 000 ľudí. Asi jednou z najznámejších sopiek je Vezuv, typický stratovulkán na juhu Talianska.   

Vezuv, Taliansko

V roku 79 n. l. to bol kužeľovitý vrch, týčiaci sa nad Neapolským zálivom, ktorý bol považovaný za vyhasnutú sopku.

Ľudia žijúci v blízko ležiacich mestách a dedinách prosperovali. Rímska ríša bola na samom vrchole svojej moci. Vhodné svahy Vezuvu boli obhospodarované poľnohospodárskymi kultúrami takmer po samý vrchol a prinášali bohaté úrody. A tomuto všetkému bolo súdené zhynúť.

Skoro ráno 24. augusta 79 sa nad sopečným kužeľom Vezuvu zdvihol mrak popola a pary. Spočiatku málokto na to obrátil pozornosť a pokračoval normálny život. Avšak pokoj rýchlo opustil všetkých, keď z Vezuvu začali vylietavať a stúpať vysoko do neba popol a úlomky hornín. Dva dni a dve noci sa toto všetko sypalo na okolité dediny. Vo vzduchu sa nahromadilo také množstvo popola, že sa slnko úplne skrylo a nastala tma ako vo vreci. Nebolo možné vyjsť von bez prikrytia hlavy vankúšmi, pretože spolu s popolom z oblohy leteli veľké kamene. Jedovaté plyny sťažovali dýchanie. Nahromadenie statickej elektriny v popole vyvolávalo silné blýskanie. Neprestávali ani zemetrasenia. Vplyvom cunami v Neapolskom zálive more tu ustupovalo, tu sa opäť vylievalo na breh. Za deň živel úplne vyčerpal ľudí, tí ustali a zoslabli a rátali s tým, že nastal koniec sveta. Tisíce z nich sa v panickom strachu hnali preč od Vezuvu na planinu, alebo v člnoch na more a väčšine z nich sa podarilo zachrániť.

Avšak úplne inak bolo v Pompejách. Toto mesto, nachádzajúce sa na záveternej strane sopky, bolo rýchlo zasypané popolom. V čase, kedy si užasnutí obyvatelia uvedomili celú vážnosť svojej situácie, boli už ulice pokryté hrubou vrstvou popola, a ten stále padal a padal z oblohy. Všetko to prebiehalo v absolútnej temnote. Obyvateľstvo zachvátila panika, mnohí sa pokúšali zachrániť behom, ale bolo príliš neskoro. Ľudia šialení od strachu a hrôzy utekali, potkýnali sa a padali, hynúc priamo na uliciach, zakrývajúc si tvár pred žeravým popolom a okamžite ich zasypal popol. Tí, ktorí sa rozhodli zostať v domoch, kde nebolo popola, hynuli zadusením od jedovatých pár. Mnohí našli svoju smrť pod rozvalinami domov, na ktorých sa rúcali strechy pod váhou popola. Pompeje sa skryli pod vrstvou popola s hrúbkou do 3 m vyše domov. Každý 10-ty obyvateľ z 20-tisícovej populácie mesta zostal ležať pod jeho ruinami.

Na druhej strane Vezuvu sa nachádzajúce mesto Herculaneum nebolo zasypané popolom padajúcim z oblohy, ale aj tak bolo odsúdené a zmizlo z povrchu Zeme. Vysoko na svahoch sopky sa nahromadili obrovské množstvá popola a keď sa prihnal sopečnou činnosťou vyvolaný prívalový dážď, táto masa sa rozmočila a zrútila sa dolu. Po svahoch sa spustili polotekuté bahenné prúdy a zatopili mesto, pokryjúc ho vrstvou hrubou 15 m. Našťastie, väčšia časť obyvateľstva stihla mesto opustiť. Erupcie besneli dva dni. Keď sa napokon skončili, preživší uvideli, že na vrchole Vezuvu vznikla kaldera – obrovský kráter s priemerom okolo 3 km. Bahnotoky postupne stvrdli a obidve mestá – Herculaneum i Pompeje ležali v zabudnutí pod vrstvou popola dovtedy, kým ich vykopávky nezmenili na dnešnú „zlatú baňu“ archeológie.

Erupcia sopky Krakatau, Indonézia   

Sopky tretieho typu sú explozívne, napríklad známa Krakatau. Jeho explózia bola možno najsilnejšou na svete. Ostrov Krakatau, ležiaci v Sundskom prielive medzi Sumatrou a Jávou, bol len časťou masívnej sopky, ledva stúpajúcou nad hladinu mora a boli na ňom tri sopúchy, zaplnené andezitovou lávou a popolom. Krakatau bola nečinná dve storočia a potom 20. mája 1883 nečakane ožila. V priebehu troch mesiacov dochádzalo k rôzne silným erupciám a vznikali mraky popola. Ostrov Krakatau nebol osídlený a ľudia, žijúci na Sumatre a Jáve, si už zvykli na permanentnú sopečnú činnosť. Ale keď 27. augusta toho istého roku došlo k štyrom silnejším erupciám, roztriasla sa celá zem naokolo. Najsilnejšia bola tretia. Jej rachot bolo počuť do vzdialenosti 5 000 km a popol bol vyvrhnutý do takej výšky, že sa rozptýlil po celej zemskej atmosfére. Obrovské mnohotonové kryhy hornín vyletúvali za orbitou Zeme do otvoreného kozmu. Cunami vyvolané explóziou sa prehnali najbližšími pobrežiami a mesto Merak, nachádzajúce sa na hornom konci zálivu, bolo spláchnuté obrovskou, 40 metrovou vlnou. Zahynulo vyše 36 000 ľudí. Krakatau vyletel do povetria a veľká časť ostrova jednoducho zmizla.

Taká obrovská sila explózie sa vysvetľuje tým, že v ranom štádiu erupcie, ku ktorej došlo na úrovni mora, vznikli trhliny. Cez ne morská voda prenikla do magmatických komôr, kde sa vytvorilo obrovské množstvo pary. Tlak vodnej pary a sopečného plynu spôsobil obrovský výbuch.

Morská voda možno zohrala svoju rolu aj pri grandióznej explózii na Santoríne – najjužnejšom ostrove súostrovia Kyklady v Egejskom mori. 

Ostrov Santorín (v staroveku Théra) v Egejskom mori, Grécko    

V roku 1 500 pr. n. l. priemer ostrova dosahoval okolo 16 km a v jeho strede sa týčil ohromný sopečný kužeľ. Ostrov bol husto obývaný. Počet obyvateľov mesta Akrotiri na južnom konci ostrova dosahoval 30 000 ľudí. Bolo to jedno z hlavných miest minojskej civilizácie, ktorej centrom bol ostrov Kréta, ležiaci 110 km južnejšie.

Približne v roku 1470 pr. n. l. došlo k zemetraseniam, ktoré otriasli celý ostrov. Spočiatku ľudia húževnato odolávali vrtochom živlov a nezdávali sa, ale nakoniec opustili ostrov. Dodnes v pochovanom meste Akrotiri nebola nájdená ani jedna ľudská kostra. Evakuácia bola včasná, pretože onedlho ostrov Santorín explodoval. Hrúbka vrstvy tefry (sopečného popola) v niektorých oblastiach ostrova dosiahla 60 m a dokonca aj na Kréte dosiahla okolo 10 cm. Santorín sa rozpadol, centrálny kužeľ sopky sa prepadol do obrovskej kaldery a útesmi rozčlenený okraj ostrova sa ponoril do mora, ktorého hĺbka tu dosahovala 300 m. Zostal malý ostrov Nea Kameni, vytvorený v strede kaldery malou následnou sopkou, ktorej činnosť pokračuje doteraz. Zánik mesta Akrotiri nebol jediným následkom desivej explózie Santorínu.

Na všetky strany sa rozišli obrovské sopečné cunami, prinášajúc strašnú deštrukciu. Výška vĺn na severnom pobreží Kréty dosiahla 50 m. Santorín možno nazvať jednou z najzradnejších sopiek, aktívnych v historickej dobe. Približne v roku 1450 pr. n. l. nastal koniec veľkej minojskej civilizácie.

Rozprávanie o zničení a zmiznutí ostrova a veľkého mesta sa so strachom odovzdávalo z úst do úst medzi národmi, obývajúcimi Stredomorie a príbeh ostrova Santorín vošiel do mytológie ako legenda o zmiznutej Atlantíde..   

Mapa sopiek     

Sopky sú chaoticky rozložené po celom svete, pripútané sú k stroho definovaným zónam. Sopky rozličných typov existujú v mnohých oblastiach sveta.

Ohromné geologické sily pôsobia tam, kde dochádza k vzájomnému pohybu platní zemskej kôry. Dobre známymi hranicami platní sú Tichooceánsky „Ohnivý kruh“ a Stredoatlantický chrbát. Sopky existujú aj po obvode Stredozemného mora. Veľa sopiek je vo východnej Afrike. V tomto mieste by sa Afrika mohla rozštiepiť ak by nebola silno stláčaná inými platňami.

Ale existujú ešte sopky, ktorých poloha je výnimkou z pravidiel. Napríklad občas aktívne sopky pohoria Tibesti na Sahare a tiež aktívnejšie na Havajských ostovoch, nachádzajúce sa v strede platní. Svojím pôvodom sú pripútané k tzv. „horúcim škvrnám“ v útrobách Zeme, ktoré akoby na týchto miestach prepálili otvory v platniach ležiacich nad nimi.

Zosuvy

Zosuv v Pakistane, 18. októbra 2020 

K zosuvom dochádza v prípade, keď masy horniny, tvoriace svahy vrchov, strácajú stabilitu (oporu) v dôsledku pôsobenia nejakých prírodných alebo antropogénnych procesov. Permanentné zosuvy, zapríčiňujúce značnú deštrukciu a dokonca aj ľudské obete, svedčia o tom, aké ťažké je vziať do úvahy celú mnohotvárnosť pôsobiacich faktorov.

Rozsahy zosuvov sú značne menlivé, rovnako ako ich rýchlosti. Uvedieme niektoré typické príklady.

Cesta vedúca od mesta Hope k Princetonu presekáva Kaskádové pohorie v južnej časti Britskej Kolumbie v Kanade. 18 km od Hope sa vinie pozdĺž úpätia strmých svahov. Krátko pred úsvitom 9. januára 1965 sa po ceste pomaly pohybovali tri autá. Odrazu sa z hory odtrhla obrovská masa horniny (130 miliónov ton) a pochovala asi 3 km úsek cesty spolu s automobilmi a ľuďmi.

V mnohých prípadoch je pri veľkých zosuvoch pozorovaný voľný pád úlomkov hornín – padanie skál, ktoré sú schopné premiestňovať sa obrovskou rýchlosťou na značné vzdialenosti.

V roku 1618 sa na juhu Švajčiarska zrútila zo svahov Mount Conto na dedinu Plurs obrovská masa skál, ktorá uniesla 2 430 ľudských životov.

V roku 1911 sa do údolia rieky Murgab na Pamíre (Tadžikistan) zosypalo okolo 5 km3 horniny. Katastrofa úplne pochovala jednu z dedín a druhú zatopila vodami pritom vzniknutého Sarezského jazera.  

Koryto rieky Vajont, tečúcej v talianskych Alpách severne od Benátok, prechádza hlbokou úžľabinou na dne širokého ľadovcového údolia. Rozľahlý priestor pri sútoku dvoch riek Vajont a Piava sa zdal byť ideálnym miestom pre vybudovanie vodnej nádrže a v roku 1960 tu Jadranská spoločnosť pre elektrifikáciu postavila priehradný múr, ktorého klenbová časť dosahovala 157 m pri celkovej výške múru 253 m, zaujímajúcej druhé miesto na svete.    

Priehradný múr na vodnej nádrži Vajont, Taliansko. Následky katastrofy na nádrži v roku 1963 

Keď sa začalo napĺňanie vodnej nádrže, inžinieri zaregistrovali pomalé zosúvanie svahu, ale nedali tomu zvláštny význam. Taktiež si všimli, že sa pomaly nakláňa kopec Pinnacolo, nachádzajúci sa pri úpätí hory Monte Toc a zasahujúci do údolia rieky Vajont. 4. novembra 1960 sa za 10 minút do nádrže zrútil neveľký zosuv vápenca s objemom 900 000 m3, ale ten tiež nevyvolal zvláštny alarm a začalo sa s etapovitým napĺňaním vodnej nádrže pod prísnym dohľadom. V októbri až novembri toho istého roku sa celý svah Monte Toc denne posúval priemerne o 4 cm K septembru 1963 celkový posun svahu činil 4 m. Keď hladina vody presiahla 690 m nadmorskej výšky, svah sa začal pohybovať rýchlejšie. K 8. októbru sa celý úsek pohyboval ako jeden celok rýchlosťou 20 cm/deň. V ten istý deň silne napršalo.

9. októbra o 10:41 sa rozľahol hromu podobný treskot a celý svah (okolo 350 miliónov m3) sa s hlukom spustil nadol rýchlosťou 11 km/hod smerom k vodnej nádrži, čiastočne sa cez ňu preniesol a na protiľahlom brehu vyšľahol 120 m nahor. V jednom okamihu bolo dno vodnej nádrže pokryté 400 metrovou vrstvou úlomkov a hladina vody prudko stúpla. Vznikla vlna vysoká 50 m, ktorá spláchla dedinu San Martino, nachádzajúcu sa na brehu vodnej nádrže. Ale v oblasti, ležiacej nižšie po toku, bol stav ešte žalostnejší. Ženúca sa vlna sa vypínala nad hladinu do výšky 216 m. Následne sa táto obrovská vlna prevalila cez múr, ktorý ku cti jeho projektantov zostal úplne zachovaný. Nikto z tých, ktorí videli túto vlnu, nezostal nažive. Cez múr sa prehnala stena vody s výškou vyše 150 m. Údolím Vajont sa prehnalo 40 miliónov m3 vody a o 2 minúty povodňová vlna vysoká 80 m dorazila do údolia rieky Piava, kde stálo mesto Longarone. V jedinom okamihu bolo mesto spláchnuté z tváre Zeme. Voda zničila aj ďalšie sídla na brehoch rieky, hnala sa ako smršť. Po 15 minútach voda ustúpila, zanechajúc v údolí rieky príšerný pohľad – bolo pokryté balvanmi, úlomkami budov a stavieb, medzi ktorými ako na bojovom poli ležali mŕtvoly 2 117 ľudí.

Bývajú aj zosuvy – bahenné prúdy, v ktorých je úlomkovitý materiál výdatne nasýtený vodou a správa sa takmer ako kvapalina. Takéto zosuvy sú vo svete široko rozšírené. Za posledné storočie bolo na východe Kanady a v Škandinávii zaregistrovaných aspoň 40 veľkých bahenných prúdov. K najničivejšiemu došlo v roku 1893 v Nórsku, kedy 70 miliónov m3 hliny skĺzlo do údolia rieky Verdalselva. Tento zosuv zničil 22 fariem a zabil 111 ľudí. Stekutená masa sa za 45 minút presunula o 8 km nižšie, kde sa zastavila a zatvrdla. Väčšina ľudí nemala žiadnu nádej na záchranu, hoci boli aj také prípady: jednej rodine sa podarilo „zajazdiť si“ na bahennom prúde viac ako 6 km, sediac na streche svojho rodinného domu.

Nie menej sú hrozné prúdy sopečného úlomkovitého materiálu – laháry. Napríklad v roku 1953 na sopke Ruapehu na Novom Zélande vznikol lahár obrovskej ničivej sily, ktorý bol zachytený jarnou povodňovou vodou rieky Whangaehu a strhol železničný most Tangiwai 2 minúty predtým, ako po ňom mal prejsť vlak. Vlak sa zrútil zo zničenej železničnej trate a zahynulo 154 ľudí.

Rozvaliny železničného mosta Tangiwai

Takmer rovnaké nebezpečenstvo ukrývajú ľuďmi vytvárané haldy s hlušinou blízko šácht a povrchových baní. V roku 1966 sa zrútil odval, ktorý sa nachádzal nad baníckou dedinou Aberfan vo Walese. Dnes je tento názov známy celému svetu a spomína sa v mnohých knihách o inžinierskej geológii. Táto katastrofa vzala 144 ľudských životov, medzi ktorými bolo 109 detí základnej školy.

Záplavy

Záplavy v rôznych častiach planéty

Voda je vonkoncom unikátny materiál – jej objemy sú obrovské, je nevyhnutná pre život, ale keď vyjde spod kontroly, môže spôsobiť strašnú deštrukciu. Je úplne zrejmé, že akákoľvek vodná nádrž, ktorej vody sú zadržiavané hrádzou, je pre sídla ležiace nižšie v údolí svojím spôsobom časovanou bombou.

Noc 31. mája 1889 bola v meste Johnstown v Pensylvánii nepokojná – už tri dni bez prestávky výdatne pršalo, voda v rieke Little Conemaugh prudko stúpla a hrozila zatopením nízkych oblastí mesta. Avšak ešte väčší nepokoj vyvolávala priehrada South Fork, nachádzajúca sa 16 km proti prúdu. Táto stará kamenná hrádza bola v zlom stave, v súvislosti s čím voda stúpala oveľa rýchlejšie ako odtekala a počas noci bol naplnený celý objem. Voda sa preliala cez okraj nádrže a vymyla hlavnú hrádzu priehrady, čím vytvorila široký prielom v celej jej 23 metrovej výške. V jednom okamihu sa všetka voda v priehrade premenila na gigantickú vlnu a vrhla sa nadol... prehnala sa údolím a prakticky v jednom okamihu zmietla mesto Johnstown zo zemského povrchu. Utopilo sa 2 209 ľudí.

Inundačné územia sú vo svojej podstate počas záplav krajne vystavené zaplaveniu nezávisle od toho, či sú spôsobené antropogénnym pôsobením alebo prirodzenými príčinami. V horských oblastiach, v úzkych dolinách so strmými svahmi záplavové územia vôbec neexistujú, kým šírka týchto území u veľkých nížinných riek môže prevyšovať 100 km. V obdobiach maximálneho prietoku rieka zalieva inundačné územie, ktoré akoby slúži pre záplavy. Nanešťastie, brehy riek boli vždy príťažlivé pre osídlenie. Mestá zvyčajne vyrastali na strmých brehoch a terasách neďaleko riek, nakoľko zem v záplavových územiach je veľmi úrodná a je ľahké ju obrábať a zavlažovať. Avšak mestá sa budujú, rozširujú a zaberajú samotné inundačné územia, kde stavbám i ľuďom hrozí bezprostredné nebezpečenstvo.

Na severe Indie rieka Ganga vytvára rozsiahle záplavové územie, kde sa každoročne rozlieva v období monzúnových dažďov. Pre značnú časť teritórií tieto záplavy nie sú nebezpečné. Avšak o oblasti, kde sa k delte Gangy pripája delta rieky Brahmaputra, sa to povedať nedá.

Delta Gangy – najväčšia delta na svete, Bengálsko, južná Ázia     

V novembri 1970 došlo k rozliatiu týchto riek v kombinácii s rýchlym vzostupom hladiny vody kvôli vysokému prílivu a silnému pobrežnému cyklónu. Zaplavená bola plocha 10 000 km2 s mnohými sídlami. Zahynulo viac ako milión ľudí.

Chuang-che v preklade z čínštiny znamená „Žltá rieka“, ale známa je aj pod iným názvom „Zármutok Číny“. Táto pozoruhodná rieka je notoricky známa – zapríčinila smrť oveľa väčšieho počtu ľudí, ako ktorýkoľvek iný objekt na zemskom povrchu.   

Koryto rieky Chuang-che, Ázia

Zapríčiňuje to jej absolútne unikátna morfológia – takmer 4 000 km rieka preteká pomedzi hory a po plató v severnej Číne. Vymývaním nespevnených sprašových hornín zachytáva obrovské množstvá bahna. Keď voda dosahuje mesto Kaifeng, temer na 40 % pozostáva z bahna (tým vznikol aj názov rieky). Od Kaifengu tečie rieka ešte 800 km k moru cez obrovskú Žltú nížinu (Severočínsku nížinu), ktorej šírka je tiež 800 km. Je to obrovský náplavový kužeľ, klesajúci strmšie ako skutočná delta rieky. Od Kaifengu sa po nížine do rôznych strán rozchádza 15 korýt. Zakaždým, keď sa rieka vylieva z brehov, dochádza k silným záplavám a po skončení rozvodnenia rieka tečie ďalej jedným z týchto korýt. 

Juhozápadný roh výkopu v lokalite Anshagcun v provincii Henan. Podľa rozmiestnenia hornín možno vysledovať hladinu vody v rieke Chuang-che. Rôzne hladiny sú označené šípkami. Foto: Journal of Archaeological and Anthropological Sciences  

Rovina pri brehoch rieky je husto osídlená a počet obetí záplav tu dosahuje astronomické čísla. Okrem toho sa ničí úroda, čo spôsobuje hlad a zasieva smrť.

Rieka Chuang-che. Delta rieky Chuang-che, záliv Bo Hai, Žlté more.   

pokračovanie...