Voľba človeka: Príčinno–následkové väzby. (Časť 2)

V predchádzajúcom článku bol preskúmaný pojem voľby, jediného práva, ktoré človek skutočne má, na rozdiel od iluzórnosti vlastníctva materiálnych hodnôt.

Druhá osnova ALLATRA – "Sloboda voľby" – znie takto:

Sloboda voľby – to je najväčší dar človeku.
Ten, kto každý deň vykonáva duchovno-mravnú prácu na sebe, nachádza skutočnú slobodu osobnosti – slobodu od vlastného egoizmu, od strachov a ilúzií tohto sveta, od nekonečných pozemských túžob a pochybností, útrap a omylov. To je tá pravá sloboda ľudského ducha, ktorá nemá žiadne pozemské obmedzenia, ktorá daruje človeku vnútornú oporu a robí ho silným a nezávislým na akýchkoľvek okolnostiach.


A v živote každého raz príde ten okamih, kedy si človek uvedomí, že niečo nie je v poriadku. Vnútorná potreba človeka hľadať pravdu, pochopenie seba a okolitého sveta ho nabáda hľadať odpovede.  Ale často vzniká zmätok v chápaní toho, čo sa deje, v určení príčinno-následkovej väzby pri prijatí voľby. Presnejšie, zvyčajne jednoducho nevidíme celý obraz prebiehajúceho procesu. Väčšina ľudí sa ani nezamýšľa nad tým, že v ich živote čosi vzniká ako následok niečoho.

Z knihy Anastasie Novych "Sensei IV.":

„...mnohé závisí od nás samotných, od našej osobnej voľby, od nášho vnútorného sveta, ktorý sa ako od zrkadla odráža do vonkajšieho...

...kvapka, ktorou začína oceán môjho vnútorného sveta, premietaného na vonkajší. Očividne je to tá istá osobná voľba, ktorú robím každú minútu, pričom zaujímam buď pozíciu svojej Duše a primerane tvorím Dobro, alebo pozíciu Živočíšnej podstaty, plodiac okolo seba agresiu. Potom to skutočne vychádza tak, že všetko je v našich rukách, v osobnej voľbe každého...“

 

Každý človek, ak chce pochopiť zmysel toho, čo sa deje okolo neho, neustále myslí a rozmýšľa na princípe príčinno-následkovej väzby. Inými slovami, tak vníma okolitý svet, kde sa nakoniec u neho vypracovávajú vlastné stereotypy (ustálený vzťah k prebiehajúcim udalostiam, dianiu, skutkom a tak ďalej). To je vzťah človeka k prírode, spoločnosti, politike, vede, životnému štýlu, záujmom a inému, čo nazývame svetonázorom. Príčiny a následky ako celok predstavujú stereotyp voči niečomu/niekomu. Ináč to môžeme nazvať šablónami správania, starostlivo nahromadenými v priebehu života. Príčina všetkých činov človeka spočíva v jeho myslení (často sa to stáva nevedome).

Čo je to príčinno-následková väzba?

Príčinné vzťahy nazývajú aj kauzálnymi (z latinského causa – príčina). Predpokladajú, že jeden jav za sebou vlečie druhý. Prvý z nich bol nazvaný príčinou, druhý – následkom. Následok, vyvolaný niektorou príčinou, sa sám stáva príčinou a plodí nový následok a tak ďalej. Toto je príčinno-následková väzba, alebo to, čo môže byť tiež nazvané radom príčin, alebo reťazou príčin.

Najjednoduchší variant je, kedy je príčinno-následková väzba nasmerovaná od príčiny k jej následku. Myslí sa tým, že príčiny nevyvolávajú ľubovoľné, ale určité, im zodpovedajúce následky. Povedzme, z jadierka hrozna vyrastie vinič, z mačiatka vyrastie práve mačka a nie pes. To je najjednoduchšia schéma. Niektoré príčiny vyvolávajú početné, dlho sa rozvíjajúce následky.

Široko rozšírený je typ príčinno-následkových väzieb, vyvolávajúcich takzvaný "dominový efekt", kedy  vplyv jednej príčiny vyvoláva celú reťaz následkov, podobne ako keď pád jedného kameňa domina v dlhom rade vyvoláva následný pád všetkých kameňov, postavených jeden za druhým. 

Kauzálne vzťahy môžu byť priame (napr. pri náraze jednej gule o druhú), alebo sprostredkované. Príklady sprostredkovaných príčinno-následkových väzieb, majúcich globálny význam pre celé ľudstvo, sú opísané v správe „O problémoch a dôsledkoch globálnej zmeny klímy na Zemi. Efektívne cesty riešenia daných problémov“.

Schopnosť zachytávať väzbu medzi príčinou a následkom na základe predchádzajúcich skúseností pre predpovedanie situácií do budúcnosti sa pokladá za jednu zo strán intelektu a vlastne za – logické myslenie. Dlhú dobu sa predpokladalo, že logické myslenie je vlastné iba človeku. Ale v priebehu rôznych výskumov sa vyjasnilo, že aj niektoré zvieratá (potkany, opice) majú zárodky logického myslenia, teda sú schopné rozlišovať náhodnú väzbu od príčinno-následkovej.

Aristoteles si myslel, že pri hľadaní príčiny vecí či javov, náš rozum kladie nie jednu, ale štyri rôzne otázky a až po určitej odpovedi na všetky štyri získavame plné pochopenie hľadanej príčiny, schopné definitívne uspokojiť požiadavky mysli k danému predmetu:

· Z čoho vzniká daný fakt, z čoho je zložený daný predmet? To je otázka o hmote, alebo o materiálnej príčine toho, čo je dané.

· Čím, alebo koho pôsobením je realizovaná daná skutočnosť? To je otázka o realizačnej príčine, alebo o "začiatku pohybu".

· Prečo alebo primerane čomu je daný predmet tým, čím je? To je otázka o špecifickej idei, o vytvárajúcej forme, alebo formálnej príčine.

· Načo, prečo, alebo kvôli čomu sa niečo deje, alebo existuje? Otázka o cieli, či konečnej príčine.

 

Najjednoduchšie a každému človeku najbližšie chápanie príčinno-následkovej väzby, v tejto chvíli aj najrozšírenejšie, je – karma.

V indickom náboženstve a filozofii – "zákon odplaty", podľa ktorého sa v súlade s dobrými a zlými skutkami predurčuje živej bytosti osud v následných reinkarnáciách. Podľa učenia budhistov – posmrtné ocenenie za pozemskú činnosť človeka, ktoré spočíva pre hriešnikov v reinkarnáciách a pre pravoverných – v "blaženom nebytí", nirváne.                                 

Ak sa ponoríme do štúdia tohto konceptu z uhla pohľadu náboženstva a filozofie, karmu delia na vlastnú a kolektívnu. Priraďujú ju k súčasnému životu, k minulému, ale taktiež k budúcim činom človeka. Všeobecne karmu ako koncept posudzujú ako ideu získania trestu či odmeny za myšlienky a vykonané činy. Existuje príčinno-následková väzba, ale ona celkom nezobrazuje okamih a podstatu voľby. Tá akoby vypadávala zo schémy, hoci sa aj predpokladá.

Ale ak si spomenieme na podstatu príčinno-následkovej väzby, na podstatu voľby a neexistenciu pojmu času, minulého i budúceho, tak všetko smeruje k okamihu tu a teraz a voľbe – vedomej a zodpovednej. Veď prijatie rozhodnutia v skutočnosti trvá len okamih, ako jeden krok – zdvihli nohu, položili a hotovo, voľba je vykonaná. Celý zvyšok času človek utráca na analýzu, pochybnosti, váženie všetkých kladov a záporov a v prípade voľby zo sebeckých pohnútok (od vedomia), ešte aj na výber výhodných a komfortných podmienok.

Ale v akom systéme posudzujeme prebiehajúci dej? Z pohľadu účastníka? Z pohľadu pozorovateľa?

Pre toto je dôležité chápať, kto je samotný človek, z čoho sa skladá, ako interaguje s okolitým svetom a potom sa všetko postaví na svoje miesto.

                             



 Z knihy Anastasie Novych "AllatRa":


Rigden: ...Dnes sa ľudia správajú presne rovnako – skúmajú svet z pozície obyvateľa tretieho rozmeru. Ale človek, na rozdiel od bytostí iných rozmerov, má jedinečnú energetickú konštrukciu, vďaka ktorej je schopný, keď sa rozvíja duchovne, spoznať iné rozmery a uvidieť svet taký, aký je v skutočnosti a nie v úzkom spektre ohraničeného vnímania sveta v rámci trojrozmerného priestoru. 

Anastasia: Celkove to, čo ľudia obvykle vidia naokolo, čo každý deň vnímajú, aj vrátane seba, nie je v realite také.

Rigden: Celkom správne. Náš mozog, presnejšie jeho obvyklý stav vedomia, je svojráznou prekážkou pre poznanie väčšieho, toho, čo sa skrýva za hranicami trojrozmernej dimenzie. Veď pre človeka obvyklý stav vedomia, ako som už hovoril, je od narodenia naprogramovaný na obmedzené vnímanie sveta trojrozmernej dimenzie, presnejšie povedané, dokonca čiastočne štvorrozmernej dimenzie (rozumie sa tým trojrozmerný priestor v čase).
Štvrtý rozmer – čas (ako faktor dimenzie) – človek prakticky nechápe a nevníma. Inými slovami, v trojrozmernom priestore sa neustále vnímame "tu a teraz" v danom bode. V každodennosti si tento pohyb v čase,  túto samotnú ezoosmózu s príčinno-následkovými väzbami, mozog nevšíma. Človek obracia pozornosť na celkový pohyb času iba ak vtedy, keď hodnotí seba, napríklad, keď pozerá do zrkadla, alebo porovnáva podľa fotiek aký bol pred 20 rokmi a aký sa stal teraz. Ale neustály pohyb času, samotný život ako ezoosmózu, ako vnútorný impulz energie, náš mozog, prebývajúci v obvyklom stave, nezaznamenáva.

Ale to neznamená, že človek toto vôbec nie je schopný vnímať. Veď ľudské vnímanie závisí po prvé – od dominujúceho svetonázoru, od stability stavu rozšíreného vedomia, od tej bázy údajov, ktorú človek vkladá do svojho mozgu a neustále ju dopĺňa, prečo aj je dôležité rozširovať svoj intelektuálny obzor. Po druhé – takéto vnímanie závisí od práce na sebe, od systematického vypracúvania techník zmeneného stavu vedomia – meditácií, duchovných praktík, vďaka ktorým človek samostatne poznáva svet za hranicami tretieho rozmeru, pričom nie logikou rozumu, ale svojim dokonalejším nástrojom – intuitívnym pocitom (šiestym zmyslom).

 

Každý uskutočňuje tú voľbu, ktorú pokladá za potrebnú, dôležitú, správnu. Človek môže pochybovať, môže sa mýliť. Hlavné je, aby človek chápal, kto je a aký je jeho cieľ, mal vyčerpávajúce informácie a podklady pre uskutočnenie voľby a chápal následky tejto voľby, ktoré okamžite ovplyvnia osud samotného človeka, jeho najbližšieho okolia, i celého ľudstva.

 

Z knihy Anastasie Novych "Sensei I.":

„- Presne tak, – potvrdil Sensei.  – Myslíte na budúcnosť, na minulosť. Ale žijete v tomto okamihu, ktorý sa nazýva teraz. A čo je to teraz – to je drahocenná sekunda života, to je dar Boží, ktorý treba racionálne využiť. Lebo zajtrajší deň – to je krok do neznáma. A nie je vylúčené, že môže byť vašim posledným krokom v tomto živote, krokom do priepasti, do nekonečnosti. A čo bude tam?

Každý z vás predpokladá, že má na Zemi plno času, preto ste nerozmýšľali o smrti. Ale je to tak? Každý z vás môže zomrieť v ktorejkoľvek sekunde, z akejkoľvek príčiny, akoby nezávislej od vás ako biologického organizmu – na jednej strane. Ale na druhej strane vy predsa nie ste iba biologický organizmus, ste Človekom, obdareným čiastočkou večnosti. Keď si to uvedomíte, pochopíte, že celý váš Osud je vo vašich rukách, veľmi mnohé v ňom závisí od vás samotných. A nielen tu, ale aj tam. Zamyslite sa, kto ste – dokonalý biorobot alebo Človek, zviera alebo duchovná bytosť? Kto?“

 

Položením si iba jednej otázky "kto som?", je človek schopný zmeniť systém svojho pohľadu na svet. Z účastníka procesu sa stať jeho pozorovateľom, podľa analógie so slávnou alegóriou "Platónova jaskyňa".

Úprimná a uvedomelá odpoveď na túto otázku oslobodzuje človeka od ilúzií materiálneho sveta, pretože sloboda voľby – to je najväčší dar človeku.

Ovládnutím informácií o podstate svojej bytosti človek získava slobodu od vlastného egoizmu, od strachov a ilúzií tohto sveta, od nekonečných pozemských túžob a pochybností, od útrap a omylov.

Len ten, kto nie je pripútaný k viditeľnému, sa stará o Dušu. Príčinou narodenia človeka v trojrozmernom svete je rozvoj Osobnosti a dozrievanie Duše. Následkom ľudského života – zvláštne splynutie, "oplodnenie" Duše Osobnosťou, len vtedy sa rodí nová, nesmrteľná Duchovná Bytosť s individuálnym vedomím a veľkým duchovným potenciálom. V tomto spočíva zmysel ľudskej existencie: buď víťazstvo Života, alebo porážka Smrťou.

Spomeňte si na otázky, ktorými sa začal predchádzajúci článok...
Čo volím? Ako volím? Na základe čoho volím? Kto som? Kam idem?

A TERAZ je práve ten okamih, v ktorom uskutočňujete svoju VOĽBU.
Pretože človek nemá iný čas, iba tu a teraz.


Autor: Tatiana

Zdroj : https://allatravesti.com/vybor_cheloveka_prichinno-sledstvennye_svyazi._chast_2