Úsvit

...to je koniec očakávaní.

Pochop, že nikto ti nič nedlhuje a to bude začiatok tvojho rozletu.

Nikto.

Nič.

Nedlhuje.

Tak jednoducho...

Zbav sa ilúzie o tom aký dôležitý a významný si v očiach tých s ktorými prichádzaš do

styku. Nemusia ťa mať radi, dávať ti

darčeky, nikto sa s tebou nemusí priateliť a konať čestne a nesebecky.

Nikto ti nemusí byť verný len preto, že ty si verný niekomu alebo niečomu.

Nikto nie je povinný sa za teba postaviť a podržať ťa v ťažkých časoch.

Nikto nie je povinný s tebou sympatizovať, ani ťa utešovať.

Požičiavať ti peniaze.

Počúvať tvoje príbehy a smiať sa na tvojich vtipoch.

Nikto nie je povinný zapĺňať tvoju prázdnotu a neschopnosť žiť bez neustáleho

odvolávania sa na niekoho.

Nikto nie je povinný ťa nechávať v práci len preto, že si dobrý pracovník.

Nikto sa nemusí o teba starať a určite nie je nikto povinný vytvárať ti šťastný a pohodlný

život.

Nikto ti nemusí odpovedať vzájomnosťou.

Dobrým na dobré. Láskavosťou na láskavosť.

Vďačnosťou.

Nikto nemusí postupovať tak, ako by si ty postupoval vo vzťahu k nemu.

Pochopil si?

Nikto. Nič. Ti. Nedlhuje.

Nikdy a nikde.

Si z toho smutný a sklamaný?

Rozčarovaný?

Nie. Nie Nie.

Pozri sa na toto...

Je to ľahkosť odpustenia.

Je to svetlo, ktoré preniká húštinou tvojho nešťastia vpísaného krvou sľubov iných ľudí

do knihy dlžobných úpisov duše...

„... a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...“

Spomínaš si?

Pusť to, čo nie je v tvojich rukách.

Prestaň predstierať...

A oslobodenie sa od neustáleho komentovania ľudí a udalostí sa stane začiatkom tvojej

premeny...

A tak si chcel zmeniť svoj život...

Už viac nič nečakáš a nerobíš si na niečo nádeje.

Nech sa stane čokoľvek, tryská cez teba obrovský prúd vďačnosti...

Unáša ťa vlna tepla a pochopenia...

Teraz sa učíš ceniť si maličkosti, ktoré si si predtým nevšímal...

Dobré slovo.

Ponúknutú pomoc.

Úsmev...

Ako vidno, všetko bolo v tebe samom...

Vidíš, koľko je na svete dobra, keď všetko okolo seba nehlušíš dynamitom svojho

„chcem“ a „musím“?

Všetci ľudia sú dobrí. Nechaj ich jednoducho byť bez svojich očakávaní a hodnotení a

všetko bude na svojich miestach.

Vo vzťahoch je to veľmi dôležité.

„Ak ľúbiš - odpusti“...

To je ono...

Je to nevyhnutná sloboda, priestor v ktorom sa objavuje láska.

Rešpektuj voľbu iného.

Nesnaž sa predvídať a riadiť ho. Ak sa ti nepáči – choď preč, ale miešať sa do života

iného sa neopovažuj.

Nikto ti nie je nič dlžný.

To je prvý krok.

Už nie sú žiadne očakávania. Skončili neustále pokusy vytlačiť zo seba radosť, nehľadiac

na problémy s ostatnými.

Už viac nežiješ navzdory všetkému.

Ty nebojuješ a nezápasíš. Nespravodlivosť zmizla a zostala vďačnosť tomu, čo je také

nekonečne veľké a neopísateľne krásne...

Ľahkosť.

Jednoduchosť.

Tak veľa si toho odhodil.

Všetko, čo ťa tlačilo k zemi neustálym premietaním si toho čo sa pominulo alebo čo sa

neuskutočnilo.

Teraz si slobodný.

Schopný počúvať a byť pokojný a tichý.

Schopný jednoducho byť.

Nikto ti nie je nič dlžný.

A ty nič od nikoho nepotrebuješ.

Ži.

Úsvit II. časť 

Táto pasáž odhalila veľa. Veľmi sa mi páčila, pretože mne osobne priniesla nové pochopenie. Ako nový fragment do celkového obrazu toho, čo som už niekedy vedel, videl a cítil. Ale je to veľmi zaujímavá skúsenosť- to poznanie, že v tomto živote nám nikto nič nedlhuje. Ak sa toho človek drží je to jeho voľba. Je to úžasné, pretože práve vtedy žijeme v stave tu a teraz. Ak sa deje niečo dobré, pekné, a my to prijímame s vďačnosťou, potom sa to stane veľmi zaujímavou udalosťou. Deje sa to v každom okamihu. Keď vidíme niečo krásne, stretneme nejakého človeka alebo sa nám niečo pekné stane, nájdeme priateľa, tak už deň nie je jednotvárny, každú hodinu sa deje niečo nové. To, čo vnímame v priebehu dňa. Každý deň nášho života je ako darček, darček zhora, darček pre nás pre naše vlastné pochopenie.

My tiež nie sme nikomu nič dlžní, ale robíme rozhodnutie, máme na výber. Môžeme konať dobro, môžeme pomáhať druhým ľuďom – je to naše vnútorné rozhodnutie. Ak tak postupujeme, je to naša voľba. A ešte niečo je v tom texte zaujímavé: nesmieme porušovať slobodu voľby iného človeka. A rešpektovať jeho voľbu – to je naša povinnosť.

Nech človek myslí na čokoľvek, správa sa akokoľvek, koná tak na základe vlastného rozhodnutia. Je to jeho rozhodnutie a jeho zodpovednosť. Naša zodpovednosť je to, ako to prijímame. Pokojne alebo naopak. Začneme byť nervózny, alebo prejavovať svoje negatívne vlastnosti? To je tiež náš výber.

Vždy sa môžeme správať ako ľudia : chápať dôvody svojich reakcií, aj reakcií iných, každý deň vidieť prejavy života. Život je tu stále. Vo svete každého človeka vždy existuje dobro, súcit a porozumenie. Naozaj to tak je. Keď sa tým v živote riadime, nič neočakávame, ale prijímame to, čo prichádza, je to ohromný prúd radosti, šťastia a slobody.

A ak tieto slová pochopíme, skutočne prichádza príval radosti, akýsi vzlet. Tak ľahko, tak slobodne. To je to pochopenie - život existuje. Existuje nie niekde tam mimo nás, je v nás, v nás samých. Je to duchovná zložka človeka – prirodzená sloboda, pochopenie z vnútra. Jednoducho žijeme, každú sekundu svojho života získavame skúsenosť. Ak to prijímame s vďačnosťou, láskou k druhým, láskou k Bohu, k svojej duchovnej podstate, k duši, tak nám to skutočne prináša ohromný príval šťastia a slobody. Vtedy sa rozvíjame, vtedy žijeme.

Je to veľmi pozoruhodná vec: keď sa otvárame pred Bohom a hovoríme „ tu som“ a som naozaj pripravený prísť a učiť sa. Mám problémy, to áno, ale existuje najväčší učiteľ, ktorý vždy napovie, ako robiť veci správne, vytvorí také podmienky, v ktorých budem musieť prijať rozhodnutie. Stále vznikajú určité okolnosti, v ktorých prejavujem niektoré svoje vlastnosti, robím výber. Je to zaujímavé. Ak si sa nerozhodol správne, určite získaš aspoň skúsenosť. Ak si sa zachoval správne, na pocitovej úrovni nastáva akoby vzplanutie, určitý vzostup, prebieha akási interakcia. Je to naozaj zaujímavá životná skúsenosť. Deje sa to každý deň, každú sekundu. Dôležité je od nikoho nič neočakávať. Keď máme vnútornú duchovnú oporu, nepotrebujeme sa na nikoho spoliehať a neočakávať, že človek sa k nám bude chovať určitým spôsobom. Nie je pravda, že človek môže, alebo chce vždy postupovať podľa mojich predstáv. Je to tak. Je to zaujímavé. Všetci sme prepojení. Vo vnútornom svete nie je medzi nami žiadny rozdiel. Vládne tam jednota, všetci sú tam dobrí a šťastní. Tu vo vonkajšom svete existuje vedomie, ktoré rozdeľuje a stavia prekážky, ktoré nám hovorí, že sme iní, máme rôzne vzťahy alebo musíme za niečo bojovať.

Keď netúžime bojovať za vonkajšie, netúžime bojovať za žiadne materiálne výhody alebo podmienky, nemáme žiadne konflikty, jednoducho nemôžu byť. To vedomie sa snaží dominovať, ale ak ja sám neprejavím dominanciu, pretože to jednoducho nie je potrebné, tak niet konfliktov, zápasov, je len porozumenie. Porozumenie, dobro, láska, prijatie voľby iného človeka, nie niekoho cudzieho, ale toho druhého. Stáva sa to našim vnútorným stavom, keď vidíme jeden druhého, cítime sa navzájom. Začneme žiť tak šťastne, bez ohľadu na to, kde sa v tej chvíli nachádza naše telo, dôležité je, čo v tom okamihu cítime. Každého svojho kamaráta, priateľa. Je to zaujímavé.

A ešte jeden úryvok, ktorý som prečítal a táto informácia sa ešte neraz potvrdí ako dôležitá. Vo chvíli, keď som ho prvý krát čítal, dalo mi to veľmi pozitívny impulz a pochopenie kto sme a kam smerujeme. Po prečítaní kníh A. Novych, hlavne knihy Allatra prišlo pochopenie toho kam smerujeme a aká by mala byť spoločnosť: spoločnosť tvorivá, spoločnosť spojená ideou dobra, ideou toho, čo tvorí podstatu tohto sveta, aký svet existuje za jeho hranicami, kam všetci potrebujeme prísť. Keď sa rozvíjame a stávame sa obyvateľmi , alebo aspoň účastníkmi tohto mohutného pohybu smerom k duši, a ak už existujú návrhy prijaté pre rozvoj našej spoločnosti, stojí za to, túto šancu využiť.

Môže to byť naša jediná šanca, keď sledujeme čo sa okolo nás deje, keď nastávajú zmeny klímy, sociálnych vzťahov, chápeme, že môžeme svojim výberom vytvoriť len spoločnosť dobra, ktorá bude zjednotená na duchovných základoch a prapôvodných znalostiach, ktoré tu boli vždy: znalosti o svete, o tom, že každý je s ostatnými nejakým spôsobom spojený a všetci spolu tvoríme jeden celok. Celé ľudstvo tvorí jeden organizmus. Keď v ňom prebiehajú nejaké konflikty, je to ako v ľudskom tele, keď jeden orgán nespolupracuje s ostatnými neprináša to celému organizmu nič dobré. Tak aj my všetci spolu tvoríme jeden organizmus – ľudstvo. Môžeme sa stať jediným celkom. Dokonca musíme.

Je to naozaj veľká sila stvorenia. Každý človek v spojení s iným človekom dokáže urobiť oveľa viac. A napraviť škody spôsobené našej planéte: obnoviť zdroje a predovšetkým obnoviť vzťahy. Znalosti a vedu povzniesť na úroveň, na ktorej boli kedysi alebo aj vyššiu. Veď všetko k tomu máme. Existuje množstvo zaujímavých výskumov, ktoré sú už hotové. Ak sa na to pozeráš z pozície prapôvodných znalostí, chápeš na čo sú tieto skúsenosti, čo so sebou prinášajú a čo v skutočnosti dokazujú.

Veda, umenie a literatúra, to všetko musí slúžiť jedinej veci: zjednoteniu ľudstva na duchovnom základe. A to je pravda. Potom môžeme spoločne vykročiť na vyšší evolučný stupeň rozvoja. Stojí to za to.

Vladimír