Templári. Rytieri Chrámu. Prvá časť. Mária Magdaléna a Svätý Grál

                                                                                                                            

                                                                                                                                                                                tamplijery

 

 

 

 

 

"Vive Dieu Saint Amore!"

"Nech žije Boh Svätá Láska!"

 

Každému človeku na našej zemi je daná šanca stať sa Človekom. Túto šancu majú všetci a je možné ju realizovať po obdržaní prapôvodných Znalostí a uskutočnení svojej uvedomelej voľby. Tá vnútorná sila, ktorú má človek, ho nikdy neopúšťa a pochádza zo samotnej Duše. Mnoho ľudí si všíma jej volanie a prijme rozhodnutie, ktoré im dáva skutočnú slobodu, slobodu od otroctva hmoty. Jedinou voľbou človeka, ktorá ho vedie k Životu, je voľba Duchovného sveta. A túto voľbu je schopný urobiť každý z nás.

V priebehu storočí ľudstvo prežíva rôzne štádiá vzostupov a pádov. Vytvárame civilizáciu a civilizácia nás vedie do slepej uličky. Vyberáme najlepších z najlepších – a okamžite sa delíme na triedy. Hľadáme spôsoby ochrany pred takými – a sami zaujímame pozíciu sily. Avšak, ak sa pozrieme na históriu pozorne, tak v každej historickej etape existujú ľudia, ktorí vytvárajú okolo seba ostrov pokoja, lásky, dobroty a cti. V XI.-XIII. storočí sa takými ľuďmi stali Templári.

V histórii, ktorá došla do dnešných dní, zostalo o tomto ráde málo faktov. Zmieňujú sa dátumy, niekoľko mien a udalostí, určité miesta ich pobytu. Zároveň sa v historických dokumentoch prakticky nepopisuje ich život, ten duch, ktorý ich vzájomne spojil. Čo spojilo týchto ľudí, aká sila ich zhromaždila do rádu a počas troch storočí pomáhala nasledovať duchovnú cestu?

Najúplnejšia historická chronológia rádu Templárov je opísaná v knihách Anastasie Novych "AllatRa" a "Sensei IV.". Taktiež existujú samostatné príbehy napísané v XII. storočí pod autorstvom Chrétiena de Troyes. Práce týchto dvoch autorov, ako aj analýza moderných výskumníkov, vytvorili základ tohto článku. Materiál použitý v tejto práci vychádza z analógie spájajúcej texty rôznych autorov v jedinom obraze, rovnako ako zo znalostí, ktoré sa odhaľujú svetu vďaka informáciám predaným v knihe "AllatRa".

V Európe v období činnosti Templárov dochádzalo k udalostiam, potvrdzujúcim duchovný a intelektuálny vzostup v spoločnosti. Člen korešpondent Ruskej akadémie vied, doktor filológie, A.D. Michajlov vo svojej anotácii k dielu Chrétiena de Troyes "Lancelot, alebo rytier s károu" píše:


"XII. storočie sa svojimi kultúrnymi výsledkami výrazne líši od XI. storočia – je aj neporovnateľne bohatšie a nesporne rozmanitejšie. Desiatky mien, stovky diel, početné nové literárne žánre, predtým neexistujúce – to všetko prinieslo so sebou XII. storočie" [3, s 266].

Práve v XII. storočí sa v Európe začali objavovať prvé univerzity, čo prispievalo k vytváraniu svetskej inteligencie v spoločnosti. Dovtedy bolo takmer všetko vzdelanie poskytované v kláštorných školách.

Príbehy Chrétiena de Troyes, vytlačené v poetickej forme, sú považované za najvýznamnejšie svedectvá opisu diania tej doby. Vo väčšine z nich, v prvých slohách, sa spláca daň úcty Filipovi Alsaskému. Úzka väzba medzi Flámskym grófom a dvorom de Champagne sa potvrdzuje v mnohých historických dokumentoch. Konkrétne je známe, že Filip Alsaský, gróf z Flámska (1142-1191), mal voľný prístup na dvor de Champagne, a v roku 1182 prišiel do Troyes, aby požiadal o ruku grófky Márie de Champagne. Stojí za zmienku, že sám Chrétien pochádzal z týchto miest. Hovorí o tom jeho meno:  "de Troyes".

Táto informácia sa pretína ešte s jedným zdrojom. Anastasia Novych v knihe "Sensei IV." opisuje nielen fakty, ktoré sa odohrávali v tej dobe, ale zmieňuje aj niektoré dôležité podrobnosti:

"...Hugovi (grófovi zo Champagne) boli zdôverené znalosti o "Gráli". V tejto súvislosti, na konci roka 1093 (kedy Hugo po smrti svojho brata preberá do dedičstva hlavné mesto Champagne – Troyes) dvanásť ľudí, splnomocnených Hugom, odchádza s tajnou misiou do Jeruzalema" [2].

Od tej chvíle v živote Európy došlo k zmenám, ktoré radikálne zmenili beh dejín celého kontinentu. A pri prameňoch týchto zmien stáli ľudia, ktorých mená budú spomenuté v našom rozprávaní spolu s udalosťami tej doby.

Súčasník tých dní, Chrétien de Troyes v poetickej forme opísal život kráľa Artuša a mnohých jeho dvoranov, ktorých život sa zhoduje s historickými faktami o Templároch. A ak porovnáme čas a miesto pobytu Chrétiena (roky života 1135-1183, Troyes) a tiež objednávateľa príbehov, ktorému vzdáva chválu na začiatku svojich povestí (Filipa Alsaského s voľným prístupom na dvor grófa zo Champagne) a tie miesta, kde sa zrodil a nachádzal sa rád, tak môžeme predpokladať, že mnohí v tej dobe žijúci reálni ľudia sa stali prototypmi Chrétienových postáv.

Vo svojom diele "Perceval, alebo príbeh o Gráli" Chrétien nazýva dvoch kráľov, vedľa ktorých sa objavuje zlatá čaša (Grál). Sú to kráľ Artuš a kráľ Rybár. Súdiac podľa dôležitosti postavy Huga, grófa zo Champagne v histórii tej doby, Chrétien de Troyes ho vo svojich poémach vzal ako prototyp kráľa Artuša.
Čo sa týka kráľa Rybára – vo svojich dielach sa Chrétien často obracal k etnickým eposom Keltov a iných národov.

- Nenocovali ste inak u kráľa – Rybára?
- Boh vie, deva, viem ja či je rybár a či kráľ?
Ale múdry je on, tak galantný!

Rybolov bol u Keltov považovaný za symbol vyhľadávania skrytej múdrosti, ukrytej pred ľuďmi, ako ryby pod vodou. Ešte jedným potvrdením tejto verzie môže byť ten fakt, že za symboly raného kresťanstva boli tiež považované jahňa, ryby, ľalia a oheň.

                          simvolika-ryb

               simvolika-ryb2

Tabuľky raných kresťanských hrobov (III. storočie)

 

Možno predpokladať, že kráľ Rybár má tiež svojho skutočného historického dvojníka. Je známe, že Hugo de Payens – vazal Huga de Champagne a budúca hlava Rádu Templárov, sa zúčastnil hľadania Grálu, ktorý sa pokladá za svätý zdroj veľkej múdrosti.  Súdiac podľa legiend, Templárom spolu s Hugom de Payens sa predsa len podarilo objaviť Grál.

Ďalšie udalosti sú najúplnejšie opísané v knihe Anastasie Novych: [1] "Po objave Grálu títo ľudia vytvárajú svoj Rád s názvom Templári. Toto slovo pochádza z francúzskeho temple – "chrám". Ináč povedané, bol to Rád Chrámovníkov. Tento názov... sa zrodil sám od seba ešte v dobe hľadania Grálu, kedy týchto ľudí nazývali "Rytiermi Šalamúnovho chrámu," alebo "rytiermi - chrámovníkmi".

"Formálne sa hlavou Rádu stáva rytier Hugo de Payens. Bol to jeden z tých, ktorí pracovali vo vyhľadávacej skupine a v koho prítomnosti bola odhalená sila Grálu. Patril k dvoranom de Champagne a bol vazalom, patriacim do družiny grófa de Champagne. V skutočnosti riadil Rád z Európy Hugo, gróf de Champagne. Oficiálne vstúpil do Rádu oveľa neskôr, zostávajúc do určitej doby v tieni vedenia. Ale za všetkými rozhodnutiami Hugo de Champagne stála ešte výraznejšia postava – Biely Mních... Spočiatku bolo ľudí, stojacich u počiatkov tohto Rádu, málo. Avšak, ako chápete, títo ľudia boli dosť zložití. Vďaka Grálu získali obrovskú silu osobného vplyvu" [2].

                                                              gugo-de-pain

                                       Prvý Veľmajster Rádu Templárov Hugo de Payens.                            

            Fragment pamätníka sv. Bernarda, Dijon, Francúzsko

 

Spojenie Grálu a Rádu Templárov je opísané v rôznych dielach v rôznych časoch. V historických legendách, ktoré sa zachovali do dnešných dní, slovo "grál" spájajú s dvomi významnými periódami. Prvou bol príchod Ježiša. Podľa legendy Ježiš odovzdal čašu (grál) Márii Magdaléne pri Poslednej večeri. Druhá zmienka o Gráli pripadá na vznik Rádu Templárov.

V knihe A. Novych "Sensei IV." sú zverejnené informácie, odhaľujúce ako sa Grál objavil v našom svete a čo vlastne predstavuje:


"Agapit, ako Bódhisattva, priniesol Grál do sveta, ale nie osobne týmto ľuďom. Ak Issa (Ježiš Kristus – pozn.) konkrétne odovzdal Grál Márii, potom Agapit, ako je stanovené, "zanechal lós". Pobývajúc na Blízkom Východe, zanechal záznam o Gráli na kameňoch v starobylom podzemí hory Moria, kde bol kedysi Šalamúnov palác a chrám. Pričom rozdelil túto formulu "Posvätného Zvuku" na štyri časti. Ten, kto hľadal Grál, musel veľa popracovať, aby našiel tieto časti a hlavne – správne zostaviť túto formulu... Keď bol na Athose, predal Agapit vysoko duchovným starcom niektoré znalosti nielen o Márii, ako nositeľke sily Grálu, ale aj o mieste, kde sa nachádza terajší Grál..."[ 2].

                                                          agapit-pecherskij

Velebný Agapit Pečerský, lekár nezištný


Žil v XI. storočí, neraz pobýval na Athose, o čom existujú mnohé svedectvá. Pokojne spočinul v Pánu okolo roku 1095, jeho sväté pozostatky sa opatrujú v Blízkych jaskyniach Kyjevsko-Pečerského kláštora [7].

 

                                                     pechat-magistra-ordend-tamplijerov-reno-de-vishje

Pečať Veľmajstra Rádu Templárov Reynalda de Vichiers, 1255.

Na pečati je zobrazená mešita Skalného dómu v Jeruzaleme,
postavená na základoch Šalamúnovho chrámu na hore Moria.
Fotoreprodukcia.

"...ak už budeme hovoriť o tejto hore (hora Moria – pozn.), jej neobyčajnej príťažlivosti pre ľudí, tak oveľa dôležitejšie je to, čo sa nachádzalo a dlhú dobu bolo chránené Egypťanmi na jej východnom svahu v IV. tisícročí pr. n. l., čiže dávno pred dobytím tohto územia Židmi... Arabi dobyli tieto územia až v roku 637 nášho letopočtu... Na príkaz kalifa Omara postavili na Chrámovej hore (ako inak horu Moria nazývajú) mešitu "Skaly" na troskách Šalamúnovho chrámu. Volajú ju "Skalný dóm", čo v arabčine znie ako "مسجدقبةالصخرة, Masdžid kubbatu 's-sachra". Je to tretia najdôležitejšia svätyňa islamu po Mekke a Medine. A vedľa tejto mešity zrekonštruovali polozrúcanú kresťanskú baziliku, zasvätenú Panne Márii a urobili z nej mešitu al-Aksá. Podľa moslimskej viery práve z tohto miesta premiestnil archanjel Gabriel Mohameda na nebo pri jeho nočnom putovaní...  Tá bazilika bola postavená v VI. storočí nášho letopočtu vďaka byzantskému imperátorovi Justiniánovi I. Pričom bola vybudovaná na staršom skalnom murive podzemných priestorov. Pravda, značne bola rozšírená plocha chrámu na úkor silnej vedľajšej základne z kamenných balvanov." [2].

                                800px-Israel-2013(2)-Aerial-Jerusalem-Temple_Mount-Temple_Mount_(south_exposure)

Na snímke sú dve mešity, zlatá kupola Skaly, bližšia al-Aksá

 

                                   mechet-al-aksa

Skalný dóm (arabskyمسجدقبةالصخرة , Masdžid kubbatu 's-sachra) – moslimská svätyňa nad Základným kameňom na Chrámovej hore v Jeruzaleme, blízko najstaršej mešity na svete al-Aksá. Obe mešity predstavujú jeden architektonický komplex al-haram al-qudsí aš-šaríf – vznešená svätyňa.

To nie je jediná stavba tohto druhu, postavená za cisára Justiniána I.. V Konštantínopole bol za jeho vlády postavený Chrám Svätej Sofie. Teraz sa nazýva Múzeum Hagia Sofia. Svätú Sofiu v mnohých učeniach spájajú s Pannou Máriou.
Hrdina knihy A. Novych Sensei poodhaľuje rúško tajomstva a hovorí o tom, že Grál nie je žiadnym predmetom. Je to formula Posvätného zvuku a to, na čom je zapísaná – je iba jej nositeľ.

Tieto poznatky boli dostupné nielen rytierom Chrámovníkom. Vo svete existujú ľudia i tajné spoločnosti, ktorí sú zasvätení do tajomstva o Gráli a tej sile, ktorou obdarúva ľudí. Ale len od samotného človeka závisí, na čo nasmeruje túto silu – na tvorenie dobra od Duchovného sveta, alebo na získanie moci nad ľuďmi v materiálnom svete.

Tí, ktorí chceli túto moc získať, hľadali Grál v každej dobe. Niektoré skutočnosti týchto hľadaní sa nepodarilo ukryť a zachovali sa do dnešných dní. Pričom sa stali známe verejnosti z rôznych zdrojov, potvrdzujúcich, alebo doplňujúcich sa navzájom. Hrdina knihy A. Novych Sensei hovorí tiež o záujme členov rádu Slobodomurárov o Grál, s cieľom získať moc a materiálne bohatstvo. V Cirkevno-vedeckom centre "Pravoslávna Encyklopédia" je opísaná informácia, potvrdzujúca, že pápež Urban II. (majúci priame spojenie so Slobodomurármi – pozn.) osobne zamieril do Francúzska, aby v októbri roku 1095 na synode v Clermont – hlavnom meste Auvergne – vyhlásil prvú križiacku výpravu (do Jeruzalema – pozn.) [5].

"Mnohí vedeli, že Templári chránili Veľké tajomstvo. V tejto súvislosti chodilo mnoho fám a mylných predstáv. Jedni si mysleli, že Templári chránili čašu s Ježišovou krvou. Kto bol viac zasvätený do týchto otázok, myslel si, že chránili misku s nápisom, ktorú Ježiš odovzdal Márii. Avšak Archonti presne vedeli, čím bol terajší Grál vo svete. Preto aj člen rádu "Slobodných murárov", Veľký Pontifik Urban II. pod rúškom križiackej výpravy vyslal svojich ľudí hľadať práve štyri Agapitove kamene" [2].

U Chrétiena de Troyes v poetickom príbehu "Lancelot, alebo rytier s károu" je zmienka o štyroch vetroch, ktorým vo svete niet podobných:

Vraj aj tak nie je tajomstvom,
že niet jemu podobných vo svete,
kde vetry vládnu štyri
[3, s. 75, verš 1964].

Údaje o štyroch kameňoch potvrdzuje ešte jedna historická informácia. Vo svete sú rozšírené informácie o náchylnosti Adolfa Hitlera k mysticizmu, aj o hľadaní Šambaly nacistami. Medzi artefaktmi, ktoré pritiahli pozornosť Hitlera a jeho ľudí, spolu s kopijou a plášťom sa spomínajú kamene, ktoré sa Hitler pokúšal nájsť na miestach bývalých majetkov Templárov.

"Pričom k nim bolo pripojených mnoho rozumných ľudí – od solídnej profesúry z historikov po špeciálne tímy SS, zaoberajúce sa iba touto otázkou... Navyše, počas vojny špeciálne skupiny esesákov z RSHA (nem. skratka pre Hlavný ríšsky bezpečnostný úrad – pozn.) vykonávali dôkladnú kontrolu archívov v okupovaných krajinách, preverovali kláštory, kostoly, staré hrady, depozitáre múzeí. V týchto skupinách boli ľudia, ktorí cieľavedome hľadali akúkoľvek zmienku o Gráli" [2].

Čo sa týka významu čísla štyri, je opísaný v knihe "AllatRa" a taktiež má spojenie s Grálom:

"Rigden: Medzi iným, u týchto starovekých národov sa zachovali zmienky, že číslo štyri stelesňuje ženský princíp, tri – mužský princíp a v súčte sedem – je základ ľudskej Bytosti (princíp večného života), dokonalosť.

Anastasia: Štyri – stelesňuje ženský princíp... Takže ak Grál tvorili zo štyroch častí, potom to vychádza, že to nepriamo poukazuje na spojenie s tvorivou božskou silou ženského princípu - Allatom" [1].

Ešte jedna významná zmienka o Gráli bola spravená v diele "Perceval, alebo príbeh o Gráli"  Chrétienom de Troyes. Bolo to posledné dielo autora, ktoré nedokončil v súvislosti so smrťou. Podľa všetkého bol Chrétien informovaný o zámeroch tajných spoločností podobného významu a o ich aktivite pri ničení akýchkoľvek informácií o Gráli. Preto vo svojom príbehu zašifroval znalosti, ktoré odovzdal ľuďom v alegorickej básnickej forme.

V príbehu sa hovorí o mladíkovi Percevalovi, rodákovi z kraja na okraji Francúzska. Perceval žil spolu so svojou matkou na jej majetku Pustý Les*. Mladík neustále hľadal, ale sám nemohol pochopiť, čo hľadá. Meno hlavného hrdinu "Perceval" je blízke starofrancúzskemu Perlesvaus, čo sa prekladá ako "stratil svoje údolie".

* Toponym Pustý Les (Gaste Forêt) má široký epický význam, označujúci ľudoprázdne, opustené (alebo neobrobené) priestory.

"V súfizme duchovné poznanie, cesta k Bohu – to je sedem duchovných stupňov na ceste sebazdokonaľovania (taríka, z arabského "طارق , ṭāriq" – "cesta, spôsob", "cesta k pravde"). Nazývajú sa maqam (v preklade z arabčiny - "umiestnenie", "poloha", "stanovište") – duchovný, stabilný stav, ktorý dosahuje Sufi v každej fáze; "stanovište" taríky. Cesta k Bohu sa opisuje ako symbolické križovanie tzv. "Siedmich údolí" [1].

 

Na začiatku diela nemá Perceval ani meno, čo sa zdá na prvý pohľad zvláštne. Matka ho nazýva Môj Milý Syn. On sa tak aj predstavuje ľuďom "Milý Syn". Možno Chrétien nemal na mysli meno, dané pri narodení človeka, ale úplne iné, pravé meno, ten zvuk, na ktorý odpovedá Duša.

Dôležitosť poznania pravého mena pre človeka sa vyskytuje v etnikách mnohých národov. V legendách sa tak či onak hovorí o mene Duše, ktoré jej dáva Boh pri prejavení sa v materiálnom svete kvôli možnosti komunikácie a jej povolania keď dozrie, prejdúc kruhom reinkarnácií [2].

Až po zoznámení s kráľom Artušom a dlhom hľadaní si Milý Syn vyberá meno – Perceval. Neprerušuje svoje hľadanie počas celého nedokončeného diela. Na začiatku cesty v lese stretáva Perceval rytierov na koňoch, ktorých pokladá za anjelov a očarený ich brnením sa tiež chce stať rytierom. Hodnosť rytiera sa pre neho stáva cieľom, kvôli ktorému sa vydá ku kráľovi Artušovi. Po získaní rytierstva od Artuša a navlečení sa do brnenia, ktoré dokázal vybojovať v boji s Nachovým Rytierom, Perceval pochopí, že nenašiel to, čo hľadal. Pokračujúc vo svojej ceste, stretáva pána zámku menom Gurnemanz de Goorz, ktorý vo svojej dobrote učí Percevala vojenskému majstrovstvu. Ale ani to neuspokojilo mladého rytiera.

Hrdina stretáva dámu a vykonáva pre ňu vojenské hrdinstvo, poraziac nepriateľov, obliehajúcich jej zámok. Pre rytiera sa takýto vývoj deja môže zdať šťastím, ale Perceval neprestáva hľadať a osud ho privádza k zámku kráľa Rybára, spomínaného skôr, kde počas hostiny dochádza k nižšie opísanej scéne:

Potom na rad prišiel grál:
v rukách ho deva do sály vniesla.
Za mládencami išla,
nádherná, v slávnostnom šate.
Keď vošla, po celej palote
rozlial sa ihneď jas,
vychádzal z grálu, žiaril tak,
že všetky sviece zbledli
sťa hviezdy neba v hodine bresku,
či keď je luna jasná.
Za devou tou ešte jedna
niesla misu zo striebra.
Grál, ako skutočný zázrak,
z čistého bol urobený zlata,
a k tomu štedro a bohato
pokrytý rozptylom kameňov.
A nemožno nikde nájsť cennejšie,
pretože kamene na gráli
všetky ostatné zatmievali...

V tomto úryvku je zaujímavé opísanie samotného Grálu a tiež členov zástupu a predmetov, ktoré niesli v rukách.

Ak porovnáme napísané Chrétienom s knihou Anastasie Novych a tiež s inou vyskytujúcou sa informáciou, tak už môžeme vysledovať dva "nosiče" Grálu – kamene (Agapit) zmieňované nami predtým a misa, ktorú Ježiš odovzdal panne Márii.

 

"...kým pokračovala večera, Ježiš pomocou noža vyškriabal vnútri svojej drevenej misky, z ktorej rozdával chlieb, nápis, znamenajúci formulu Prvotného Zvuku, alebo ako ho nazvú o tisícročie neskôr – "Grál". A keď večera končila, všetci videli, ako Ježiš dal Márii Magdaléne svoju drevenú čašu na víno, postavenú na drevenú misku na chlieb. Dávajúc to Márii Magdaléne boli Ním prednesené tieto slová: "Toto je Magdala Cirkvi Mojej prosiaca za mnohých v mene Môjho Otca, ktorá mnohé získala. A každý veriaci v Môjho Otca sa bude sýtiť duchom z plodov jej svätosti i v tieto dni, i v nasledujúce a každému prosiacemu v jej mene sa dostane" [2].

 

Mária, ktorá získala Grál tisícročie pred Templármi, spravila svoju voľbu – zostala slúžiť Bohu, pomáhať trpiacim na tejto zemi. Nie nadarmo Templári obzvlášť uctievali Máriu, vedúcu Božskú Silu a ochranu pre všetkých ľudí.

"V skutočnosti zostal "Grál" u Márie Magdalény. S jeho pomocou nielen objavila vnútornú silu, ktorá jej umožnila kedykoľvek vstúpiť do Božieho sveta. Ale musíme vzdať hold veľkosti a čistote Máriinej duše za to, že prevzala na seba obrovskú zodpovednosť a odhalila vonkajšiu silu kvôli pomoci trpiacim ľuďom. Voľba Márie Magdalény – to je obrovské duchovné hrdinstvo. Pretože spoznajúc vyšší svet, stanúc sa Bytosťou vyššou ako Človek, zostala na Zemi, v tomto pekle, v podstate zavisnutá medzi svetmi, aby pomáhala miliónom trpiacich.  A vďaka tomu doteraz ohromná duchovná sila prechádza skrze Pannu Máriu na pomoc trpiacim. Práve ona sa už dvetisíc rokov zjavuje ľuďom" [2].

V knihe Anastasie Novych "AllatRa" sa hovorí, že doteraz prevádzačmi vonkajšej sily zostávali iba ženy. U Chrétiena taktiež obidva predmety, ktoré bývajú spájané s Grálom (kamene a miska) nesú v sprievode dievčatá.

Pred príchodom Ježiša sa spomínajú ešte dva kulty, založené na duchovnom hrdinstve žien. Je to kult sumerskej bohyne Inanny ("Vládkyne nebies"), ktorý vyrástol práve z tajnej spoločnosti, zorganizovanej na konci IV. tisícročia pr.n.l. vežou Inannou v sumerskom meste Ur. Symbolom tejto tajnej spoločnosti bol lotos, realizovaný vo forme viaclupienkovej ružice.

                      boginja-inanna-kontrol-sushnostej

                      inanna

Inanna (akkad. Ištar) — v akkadsko-sumerskej mytológii centrálne ženské božstvo.

Ďalším príkladom bol ešte starší kult bohyne Eset (Isis), uctievanej v Starom Egypte,ktorá mala kedysi reálny prototyp ženy menom Isis, spojenej s Bódhisattvom Osirisom... [2].

                                                    isida1  

Eset, jedna z najuctievanejších bohýň Starého Egypta.
Bola uctievaná ako manželka Osirisa, sudcu duší mŕtvych.

Pokiaľ ide o samotné slovo "grál", tiež existujú analógie, ktoré možno nájsť u výskumníkov a autorov prác. Vo svojej anotácii k dielu preloženému zo starofrancúzštiny "Perceval, alebo príbeh o Gráli", prekladateľka N.V. Zababurova poznamenáva:

"Samotné slovo"graal"je etymologicky nejednoznačné. Nie je to neologizmus Chrétiena a vyskytuje sa v iných textoch epochy v zmysle "nádoba", "misa". Podľa rozšírenej mienky slovo "graal" vychádza k stredovekému latinskému "gradalis", ktorého používanie bolo zaznamenané od začiatku XI. storočia. V provensalskom jazyku slovo získava formu "grazal" (grasal). V každom prípade vždy označovalo nejaký predmet slúžiaci pre servírovanie na stôl (nádobu). V Chrétienovom románe je grál všeobecným podstatným menom, preto ho autor písal s malým písmenom."

 

Pritom v Chrétienovom príbehu niet jasných údajov o tom, že Grál je pohárom. Označuje sa len týmto slovom:

Grál si videl v strede sály,
no ledva si si našiel čas
spýtať sa, čo ten grál znamená,
akému pánu on slúži.

Podstata Grálu sa naplno odhaľuje v knihách Anastasie Novych.


"Mimochodom, samotný názov slova"Grál" sa ako taký zaužíval v určitom zmysle vďaka Bielemu Mníchovi. Vec je v tom, že keď rozprával Hugovi de Champagne príbeh o predchádzajúcom vlastníkovi formuly tohto "Posvätného Zvuku" – Márii Magdaléne, o udalosti, ktorá sa stala na tajnej večeri, tak nazval ploskú drevenú misku, na ktorej Ježiš načrtol nožom znaky – Grálom. A nebolo to akýmsi neologizmom, novotvarom Bieleho Mnícha. Jednoducho tak v XI. storočí znelo vo francúzskom dialekte slovo, označujúce druh plochej misy, ktorá sa používala pre servírovanie na stôl počas hostín a hodovania najbohatších ľudí. Túto plochú misu po francúzsky nazývali aj ako "graal", aj ako "Gradalis", aj ako "gradale". A až Hugo de Champagne, zasväcujúci do tajomstva Prvotného Zvuku svojich oddaných ľudí, ho začal nazývať "Grálom". Tým skôr, že slovo "grál" bolo v tých časoch málo používané a ani u tých, ktorí ho poznali, nevyvolávalo žiadne asociácie, okrem takých, čo boli späté s každodenným životom"[2].

"Grál" – to je adaptovaná formula Pôvodného Zvuku. Jednoducho povedané, je to zložitá kombinácia zvuku, ktorý je zdrojom obrovskej sily, schopnej transformovať hmotu cestou vnesenia zmien do základnej matice [2].


Zložením formuly zo štyroch častí v správnom poradí sa Templári stali nositeľmi sily, idúcej zo sveta Boha. Táto sila otvorila pred rytiermi možnosti, ktoré nielen obdarúvajú človeka mocou, ale ho aj zaväzujú niesť zodpovednosť za jej ovládanie. Tá istá vec, urobená s rôznymi úmyslami, môže priniesť dobro alebo spôsobiť škodu. Všetko závisí od voľby človeka, pretože práve človek musí prijať rozhodnutie komu slúžiť: Duchovnému svetu alebo svetu materiálnemu.

Templári sa rozhodli oddať sa službe Bohu a pomoci Márii Magdaléne pri jej nebesko-pozemskom dobrodení pre ľudí. Vytvorili takú organizáciu, ktorá by nielen zodpovedala týmto cieľom, ale bola by aj spoľahlivou oporou tým, ktorí išli po duchovnej ceste.

V tých časoch bol v kurze výraz "BOIRE COMME UN TEMPLIER", čo znamená – piť ako Templár. Neskôr získal vulgárny podtón, ale ak sa obrátime na skutočné znalosti, tak sa stane jasné, akým zdrojom Lásky disponujú ľudia. Človeku je daná neuveriteľná sila a nachádza sa vnútri, ale nie vo vonkajšom svete. Je to jeho Duša, ten samý zdroj Lásky, ktorý keď Človek objaví, získava možnosť spojiť sa s ňou naveky.


"Ježiš jej odpovedal: Každý, kto pije túto vodu, vysmädne znovu, no kto bude piť vodu, ktorú mu dám Ja, ten nebude smädný nikdy, ale voda, ktorú mu dám Ja, spraví sa v ňom prameňom vody, tečúcej do života večného." Evanjelium Jánovo 4: 13-14


 

"Iba stanúc sa prameňom, navždy uhasíš svoj smäd"...


 Týmto náš príbeh o Templároch nekončí.


 Autor: Pavel

 

Literatúra:


1. Novych A., Allatra,ALLATRA, 2013. 880s. ISBN 978-966-2690-07-1

2. Novych A., Sensei-IV,LOTOS, 2014. 704s.

3. Chrétien de Troyes. Lancelot, alebo rytier káry / Preklad zo starofrancúzštiny N.V. Zababurova a A.N. Triandafilidi. - Moskva: Common place, 2013. 328 s.

4. Chrétien de Troyes. Perceval alebo Príbeh o Gráli / Preklad zo starofrancúzštiny N.V. Zababurova a A.N. Triandafilidi. - Moskva: Common place, 2015. 408 s.

5. Rímski pápeži. Zoznam. 157. URBAN II. // Cirkevno-vedecké centrum "PravoslávnaEncyklopédia" [Elektronický zdroj]. Režim prístupu: https://www.sedmitza.ru/lib/text/442346/. Dátum vstupu: 13.1.2018

6. Pravoslávna encyklopédia "Azbuka viery" // Život svätých. Život 474. Život nášho velebného otca Agapita Pečerského, lekára nezištného. [Elektronický zdroj]. Režim prístupu: https://azbyka.ru/otechnik/Dmitrij_Rostovskij/zhitija-svjatykh/474. Dátum vstupu: 26.01.2018

7. Alain Demurger. Život a smrť Rádu Templárov. 1120-1314. / Eurázia 2008.

 

Zdroj: https://allatravesti.com/tampliery_rycari_hrama