„No, povedzme, že prvotný úmysel tejto sochy nebol vôbec spojený s ,lady‘. A čo sa týka symbolu ,Slobody‘... Táto socha bola bezprecedentnou zábavnou kapitolou v príbehu Slobodomurárov. Avšak židovskí kňazi si dokázali dokonca i z tohto vytvoriť výhodu: vnútili americkému ľudu sochu ako symbol Slobody a dodnes na tom zarábajú veľké peniaze.

„Neprepočul som sa?“ živo preniesol Nikolaj Andrejevič. „Sochu Slobody, že vnútili židovskí kňazi? Pokiaľ ja viem, Francúzsko túto sochu darovalo Spojeným štátom k stému výročiu podpísania Deklarácie nezávislosti USA.“

„Naozaj ste vážne naivný, doktor. Kto by vám povedal pravdu? Táto „krásna rozprávka pre ľudí“ bola vytrúbená vo všetkých masmédiách. Ale tak trochu bez tejto „základnej príčiny“.

„Hmm, pravda vždy budí zvedavosť,“ prehovoril úlisným hlasom Nikolaj Andrejevič a hneď sa s neskrývanou zvedavosťou spýtal: „A čo sa tam v skutočnosti stalo?“

„No to je prakticky anekdotická historka,“ povedal Sensei s úsmevom. „Ale ak by ste to radi počuli, nech sa páči... Hlavnou postavou je Frédéric Auguste Bartholdi. Narodil sa v roku 1834 vo francúzskom mestečku Colmar v bohatej židovskej rodine. Keď mal chlapec dva roky, zomrel mu otec. Jeho matka Charlottte Beysser sa presťahovala do Paríža, aby umožnila svojim deťom dobré klasické vzdelanie, ako to bolo v takýchto rodinách zvykom. Čoskoro sa zistilo, že najstarší syn Charlotty Charles je duševne chorý a umiestnili ho do psychiatrickej liečebne. Matka tak venovala všetku svoju lásku mladšiemu synovi Frédéricovi. Počas štúdia rozhodne nevynikal usilovnosťou. Zato domýšľavý bol až dosť.

Frédéric Auguste Bartholdi

Charlottte Beysser Bartholdi

Colmar

Matka mu začala platiť hodiny maľby a kresby, pretože si všimla, že sa u neho objavujú náznaky výtvarného talentu. Chlapec navštevoval dielňu klasického umelca Ary Scheffera.

Ary Scheffer

Snažil sa ho učiť aj významný architekt Viollet-le-Duc, ktorý sa preslávil rekonštrukciou parížskej katedrály Notre-Dame. Nuž, mali ho učiť tak ho naučili. A teraz mala matka svoje dieťa umiestniť niekde vo svete, aby malo aspoň nejaké väčšie peniaze na živobytie. V tom jej pomohli jej vplyvní príbuzní, ktorí sa bezprostredne stýkali so slobodomurármi. Vynecháme všetky podrobnosti o prvých skúškach márnivosti Frédérica, ktorý sa pokúšal realizovať výhradne cez kontakty bohatých príbuzných svojej matky, a pristúpime k hlavnému. V tej dobe sa za kontroly slobodomurárov realizovala grandiózna stavba Suezského prieplavu v Egypte. Frédéric využil kontakty svojich príbuzných a vypravil sa do tejto krajiny.“

Viollet-le-Duc

Notre-Dame

„No tak, ako to teda bolo s tou „lady Slobodou“, ktorá vlastne nebola „lady“?“ pripomenul Senseiovi Viktor. „Áno, áno, áno,“ zašomral Žeňa, „skončili sme pritom, ako tá mamičkina ratolesť prišla do Egypta.“ „Prišla,“ s úsmevom dosvedčil Sensei a pokračoval ďalej vo svojom rozprávaní.

„Prvou vecou, ktorá prekvapila Frédérica Bartoldiho, boli veľkolepé kolosálne sochy, ktoré prečkali celé tisícročia. Zahorela v ňom túžba postaviť niečo také, tak grandiózne, že by vďaka tomu zvečnil svoje meno, že by o ňom hovorili ako o najväčšom majstrovi. Ambícií mal vcelku dosť, ale talentom, ako sa hovorí, ho Boh neobdaroval. Avšak po ruke boli vždy „všemocní mamičkini príbuzní“.

V tej dobe prebiehala stavba Suezského prieplavu. Frédérica zoznámili s „hlavou“ projektu – Ferdinandom Lessepsom. Ten mu predložil svoj „geniálny nápad“, aby zvečnili majestátnosť tejto stavby, postavia pri vstupe do Suezského prieplavu ohromnú sochu, ktorá by bola dvakrát väčšia ako preslávená veľká Sfinga a slúžila by ako maják. A pretože táto myšlienka samotnému Lessepsovi zaváňala uspokojivým výnosom, prirodzene ho podporil.

Ferdinand de Lesseps

Frédéric sa pustil do prípravy verzie tejto sochy, aby mohol predložiť k posúdeniu maketu egyptskej vláde, z ktorej sa tiež plánovalo vytiahnuť na tento projekt značný obnos. Pretože ho samotného nič nenapadlo, jednoducho sa rozhodol vypožičať si nápad od významných sochárov iných čias, konkrétne od starých Grékov, ktorí stvorili jeden zo siedmich divov sveta - Rodoský kolos – prekrásneho mladíka, známeho z gréckej mytológie, boha slnka Hélia, syna Titána Hyperiona. Táto gigantická socha hľadiaca na more, bola vystavaná okolo roku 280 pred našim letopočtom pri vstupe do prístavu gréckeho ostrova Rhodos a neskôr čiastočne zničená zemetrasením.

Rhodský kolos /Barclay/

Mimochodom, myšlienku „gréckej varianty“ vnukol Frédéricovi Lesseps... Mladý Frédéric sa asocioval ako inak so starodávnym sochárom Charesom, autorom tejto preslávenej sochy, a tiež vymodeloval svojho malého „Kolosa“ – model urasteného mladíka podobného žene s vencom na hlave. A potom, zbytočne nič nevymýšľal a podľa rady Lessepsa, ktorý už dosť dobre poznal a rozumel symbolike, filozofii a tajnej histórii rádu slobodomurárov, pridal k tomu obrazu atribúty obľúbeného staroiránského boha Mitru.“

Mitra

„A čím sa im ten boh tak zapáčil?“ zaujímal sa Viktor.

„Mitra v doslovnom preklade z avestánčiny označuje „dohodu“, „súhlas“. Najskôr ho spájali s myšlienkou dohody, neskôr ho uctievali ako boha slnka. Ale Archónti, ako veľkí milovníci všetko radi menili na svoju obľúbenú ahrimanovskú filozofiu. Preto pozmenili kedysi obľúbenú kladnú postavu Mitru svojim spôsobom... Neskôr o tom podrobnejšie porozprávam... Skratka, Frédéricova socha dostala do ruky pochodeň a na hlavu korunu so siedmimi lúčmi. Frédéric doplnil ešte miestny tradičný odev a prostredníctvom Lessepsa predstavil návrh sochy Ismailovi Pašovi. Tiež mu dal na výber z dvoch názvov - „Progres nesúci svetlo do Ázie“ alebo „Egypt nesúci svetlo do Ázie“.“

Ismail Paša

„Nesúci svetlo do Ázie?!“ prekvapene zopakoval Nikolaj Andrejevič a očividne súčasne o niečom premýšľal.

„Aby som sa nezabudol zmieniť o názve a o tom, ako vznikal,“ poznamenal Sensei. „Na poslednej hostine u Lessepsa, ktorej sa zúčastnil aj Frédéric, sa dostali až k politike a módnym preferenciám súčasných Francúzov. Pritom sa hodnotil aj v tú dobu slávny obraz „Sloboda vedúca národ“ významného predstaviteľa francúzskeho romantizmu, maliara Eugéna Delacroixa...“

Eugéne Delacroix

„Obraz Delacroixa? A čo je na ňom namaľované?“ zaujímal sa Kosťa.

„Obraz je venovaný bojom na barikádach júlovej revolúcie v Paríži roku 1830. Je na ňom vyobrazená polonahá mladá žena v antickom odeve, ktorá v pravej ruke drží trojfarebnú republikánsku vlajku a v ľavej ruke zbraň. Vyzýva ľud, aby ju nasledoval na barikády. A za ňou idú ozbrojení Parížania. Táto žena podľa zámeru umelca stelesňovala aj obraz Slobody.

Sloboda vedúca ľud na barikády

„Sloboda vedúca národ na barikády,“ zamyslene povedal Nikolaj Andrejevič. „Hmm, jemná materiálna zámena duchovných hodnôt. Hotové heslo Archóntov. Veď v podstate to býva tak, že „sloboda“ vedie jednoduchých ľudí na smrť za skutočnú slobodu malej skupinky trpiacej prehnanou mániou velikášstvom....“

„Kto by o tom pochyboval,“ prikývol Sensei. „Je tam aj výjav celkom zložitý, s určitým podtextom. No áno, ale tomu sa teraz venovať nebudeme. Takže, po tejto hostine vznikla myšlienka pomenovať sochu názvom podobnej konštrukcie. Vďaka obrazu „Sloboda vedúca národ“ tak vzniklo aj pomenovanie „Progres nesúci svetlo do Ázie.“ Ale pretože sa Bartholdi príliš nenamáhal, Ismail Paša jeho návrh na vytvorenie gigantickej sochy zamietol.

Hlavným dôvodom zamietnutia však bolo, že sa plánovalo stavať sochu na náklady štátnej pokladne. A ako už dobre viete, pokladňa kvôli budovaniu Suezského prieplavu rýchlo vysychala. Avšak v odmietnutí sa skrýval aj značný podiel náboženských motívov.

Suez kanal

Skrátka, nakoľko Frédéric Bartholdi v Egypte nič nedosiahol, odišiel späť domov, do Francúzska a Lesseps zostal v Egypte, aby dokončil prieplav. No táto spoločná myšlienka nebola celkom zabudnutá. Našla nové stelesnenie vďaka vplyvnému človeku – Eduardovi de Labule – francúzskemu senátorovi, právnikovi, historikovi, členovi rádu slobodomurárov, obdivovateľovi amerického politického systému. Práve od neho Frédéric na jednom zo zasadnutí jeho „demokratického“ kruhu počul o blížiacom sa významnom dátume – o stom výročí nezávislosti USA – a o jeho ľútosti nad tým, že v takejto „slobodnej zemi“ chýbajú skutočné majstrovské diela zasvätené slobode, akými Francúzsko disponovalo.

Eduard de Labule

Bartholdi sa samozrejme rozhodol tento „nedostatok“ odstrániť. Poradil sa so svojimi „priateľmi“ zo spoločných „egyptských projektov“ a bolo rozhodnuté dať tomuto projektu nový impulz a do podrobností danej záležitosti zasvätiť Eduarda de Labule.

Teraz sa v histórii aktívne propaguje, že práve Eduardovi de Labule patrí myšlienka vytvoriť sochu Slobody a darovať ju USA na počesť jej výročia na znamenie priateľstva medzi národmi dvoch krajín, pričom sa zamlčala história jej egyptského pôvodu a účasť Ferdinanda Lessepsa, ktorého sláva a meno boli po vybudovaní Suezského prieplavu pošpiné „panamským škandálom“, kedy sa zverejnili mnohé jeho nečisté záležitosti. Aj keď Lesseps nielenže stál na počiatku tej sochy, ale priamo sa zúčastnil aj projektu vytvorenia „sochy Slobody“ pre USA.

Zapojenie takej postavy, ako bol Eduard de Labule, do realizácie projektu úplne zmenili kvalitu prístupu k celej záležitosti. Eduard nielen vypočítal jednoduchý politický priebeh daného podniku, ale tiež do neho zapojil „svojich“ ľudí. Vybudovanie sochy prirodzene vyžadovalo značné prostriedky. Kvôli jeho zhromaždeniu a tiež aj kvôli „koordinácii chodu“ bola založená významná „Francúzsko-americká organizácia“, na čele ktorej stál Labule. Pri tom si ale všimnite fakt, že na čele francúzskeho výboru v Paríži, ktorý sa pustil do organizovania zbierania prostriedkov vo Francúzsku a vytvorenie samotnej sochy, nestál nikto iný ako Ferdinand Lesseps. Americký výbor, ktorý sa chopil výberu prostriedkov v USA a vybudovania podstavca sochy, viedol právnik William Evarts.

William Evarts

„Jednoducho povedané, jedna „banda“, ozval sa sotva s postrehnuteľným úškľabkom Voloďa.

„Nebudeme zabiehať do podrobností, čo sa dialo pod zámienkou vyberania prostriedkov na tento projekt...“ poznamenal Sensei.

„Jasná vec. Len tak, kvôli srdečnému prianiu by sa takéto „šelmy“ do podobného projektu nepustili,“ znovu okomentoval Voloďa „a týmto Eduardom de Labule podľa všetkého zakrývali tieto „trhliny“ pred zvedavou verejnosťou.“ „Tak to v skutočnosti bolo,“ prikývol Sensei. „Hlavná úloha pri vytvorení sochy sa teraz pripisuje Frédéricovi Bartholdimu. Aj keď ten, kto skutočne vložil do tejto sochy um a talent a vykonal hlavnú prácu, bol francúzsky inžinier Gustave Eiffel, ktorého poverili projektovaním masívnej železnej podpery a nosnej konštrukcie sochy. Podstavec sochy vyprojektoval americký architekt Richard Morris Hunt.“

Gustave Eiffel

Richard Morris Hunt

„Eiffel? Ten čo postavil Eiffelovú vežu v Paríži? Upresnil Andrej. „Áno.“ „Hmm,“ pokračoval Žeňa. „Dobrú mal tento Fredy prácičku, nemusel pomaly pohnúť ani prstom. Všetci za neho všetko urobili a on si len bez námahy privlastnil tú slávu.“

Sensei sa pousmial.

„Ako to, že bez námahy? Tiež do tejto záležitosti vložil istý podiel. Riadil sa návrhmi a nariadeniami svojich spoločníkov a nepatrne pozmenil architektonický vzhľad sochy. Napríklad pridal k jej nohám roztrhané reťaze „tyranie“. Do ľavej ruky jej vložil „knihu zákona“...“

„Židovskú Tóru?“ ironicky sa spýtal Žeňa. „A prečo Tóru?“ usadil ho Stas. „Hovoria ti tu o soche pre Ameriku.“ „A prečo to odôvodňuješ Amerikou?“ ohradil sa Žeňa. „Veď tú sochu vytvoril Žid. A ich „knihou zákona“ je Tóra.“ Vznikla malá pauza, počas ktorej sa všetci s údivom pozreli na Žeňu. Potom sa pozreli na Senseia. Ten sa zľahka pousmial, mrkol na Nikolaja Andrejeviča a akoby sa nič nestalo pokračoval ďalej.

„ „Kniha zákona“ – tak nazývali ešte Deklaráciu nezávislosti... Na tabuľku v ruke sochy vyryli rímskymi číslicami pamätný dátum slobodomurárov 4. júl 1776 – kedy jej predstavitelia podpísali dlho očakávanú Deklaráciu nezávislosti, ktorá otvorila cestu k sformovaniu ich osobného štátu... Frédéric tiež sochu obliekol do rímskeho odevu...“

Nato Stas opäť zameral svoju pozornosť na Žeňu.

„Tu to máš, počul si! Rímske číslice, rímsky odev. Všimni si – nikde nič židovské!“

V tú chvíľu Sensei iba tak mimochodom poznamenal:

„Okrem toho, rímske právo, ktoré dnes využíva celý svet, bolo spracované v starovekom Ríme pontifikmi – kňazmi, ktorí v tej dobe patrili k najvyššej štruktúre slobodomurárov.“

„To je ale novinka!“ omráčene povedal Nikolaj Andrejevič.

„Neskôr vám o tom porozprávam podrobnejšie... No a nakoniec pridal Frédéric Bartholdi soche ženský vzhľad a jej tvári dodal rysy svojej vlastnej matky Charlotte Beysser.“

„Všetko sedí,“ bystro prikývol Nikolaj Andrejevič. „Veď židovský národ považuje ženu nielen za pokračovateľku rodu, ale aj za hlavnú nositeľku sily rodu. Národnosť sa u nich odovzdáva cez matku a nie cez otca, ako je to u iných národov.“

Žeňa ľahko drgol Stasa do boku a víťazoslávne dodal: „Veď som ti hovoril, že by sa to bez židov neobišlo!“ Sensei znovu všetko ponechal bez akéhokoľvek komentára a iba sa ľahko pousmial a pokračoval: „ Socha dostala názov „Sloboda nesúca svetlo svetu“.“ „Hmm, pokrčil ramenami Viktor. „Aká je to „Sloboda“?! Mali ju nazvať presnejšie:

„Rod židovských kňazov prinášajúci svoju tyraniu svetu“.“ „Lady Sára!“ zvonivo zvolal Žeňa, čím vyvolal u ostatných smiech.

Sensei urobil neveľkú pauzu, počkal až sa všetci ukľudnia a potom začal hovoriť ďalej.

„No a prirodzene boli vynechané atribúty Mitru – pochodeň a koruna so siedmimi lúčmi. Potom sa, samozrejme Bartholdi bude vykrúcať a bude verejnosti hovoriť, že koruna so siedmimi lúčmi nesymbolizuje nič iného, ako sedem častí sveta – sedem oceánov a sedem kontinentov. A pochodeň v pravej ruke nie je ničím iným ako atribút Osvety. No a tak podobne, aby to odvádzalo od skutočnej histórie vzniku daných symbolov... Tak či onak, táto skupina realizovala tento projekt, aj keď sa oproti dátumu výročia dosť oneskorila. Socha bola dokončená, privezená do USA a umiestnená na ostrov Bedloe na žulovom podstavci vo vnútri pevnosti Fort Wood, založenej kvôli vojne v roku 1812. Mimochodom, steny pevnosti boli rozložené v tvare hviezdy.“

Fort Wood

„Takže bola umiestnená na ostrove?“ spýtal sa Andrej. „A ja som si myslel, že v New Yorku.“

„To si si myslel správne,“ prikývol Sensei. „Väčšia časť New Yorku je postavená na ostrovoch. Malý ostrov Bedloe sa nachádza v New Yorskom prístave... Poznamenám len, že ani to mesto, ani miesto nebolo vybrané náhodou. Ostrov od XVII. storočia patril Isaakovi Bedloovi. A až v roku 1956 ostrov premenovali na ostrov Slobody.“

„Aáá, tak o to ide,“ s úsmevom poznamenal Nikolaj Andrejevič. „Takže Isaakovi. A ja som si myslel, že ten názov pochádza z anglického „bad lands“, teda „zlé zeme“, nevhodné pre hospodárstvo.“

„No tak,“ položartom vyhlásil Sensei a povedal: „Tam patril nielen ten ostrov, ale aj centrálne územie nachádzajúce sa v tomto prístave a na ostrove Manhattan, v podstate bohatým váženým židom. A poviem vám ešte viac. Neskôr sa toto územie stalo nielen najluxusnejšou časťou mesta s kancelárskymi štvrťami a mrakodrapmi (medzi ktorými sa okrem iného nachádza Organizácia spojených národov), ale aj významným medzinárodným finančným centrom. Vôbec nie náhodou sa dnes New York nazýva nepísaným hlavným mestom sveta, kde sa koncentruje moc a bohatstvo.“

„Áno, takže k pôvodu Sochy slobody...,“ pripomenul nám Sensei. „V tej dobe bola najväčšou stavbou New Yorku. Zaujímavé je, že oficiálne preberali sochu tí istí predstavitelia slobodomurárov, vrátane vtedy bývalého prezidenta USA, slobodomurára Grovera Clevelanda. Jedinými osobami ženského pohlavia, ktoré boli pustené na ceremóniu odhalenia sochy, bola žena Bartholdiho Jeanne-Emilie a ich osemročná dcéra Lessepsa–Totot.

Grovera Cleveland

Jeanne-Emilie Bartholdi

„A zase Židovky!“ okomentoval Žeňa a opäť tak vyvolal úsmev na tvárach starších chlapcov.

„A ešte niečo,“ povedal žartom Sensei, „Grover Cleveland na tejto ceremónii predniesol nasledujúce slová: „Nikdy nezabudnite ani to, že si tu sloboda vybrala svoj domov, ani to, že ňou zvolený oltár nikdy nebude zanedbaný.“ “

„Ale už,“ pousmial sa Nikolaj Andrejevič. „Keď vychádzame z chápania usporiadania sveta Archóntov, majú tieto slová hlbší význam.“

Sensei prikývol.

„Treba povedať, že spočiatku nebola medzi ľuďmi socha príliš obľúbená. Táto situácia vydržala až do začiatku prvej svetovej vojny, pokiaľ sa u Archóntov neobjavil záujem využiť sochu Slobody k manipulácii s vedomím ľudí a samozrejme si na tom slušne zarobiť. Konali cez ministerstvo financií USA, ktoré bolo v tej dobe znepokojené získavaním prostriedkov na pokrytie vojnových nákladov. Ich ľudia „získali povolenie“ na propagovanie a hromadnú tiráž plagátov s vyobrazením sochy Slobody a prezentovali ju ako „skutočný symbol Slobody Ameriky.“ Získané prostriedky tvorili skoro polovicu vojnového rozpočtu.

„Oho!“ zapískal Voloďa. „Tak takto si urobili reklamu na plagátoch!“

„Ale to najzábavnejšie je, že sa dnes oficiálne socha Slobody pokladá za majetok štátu USA, že je zapísaná na zozname UNESCO (Organizácii spojených národov pre otázky vzdelávania, vedy, kultúry) ako pamiatka svetového významu, avšak dôkladne sa zamlčuje, kto v skutočnosti stojí za touto masovou propagáciou a dodnes z toho reálne dostáva výnos.“

„Ale OSN sa tiež nachádza v New Yorku!“ živo povedal Stas, skutočne pochopil niečo väčšie. „To znamená, že všetky otázky sa riešili v rámci jedného mesta, presnejšie jednej organizácie.“

„Hm a odozva ich rozhodnutí sa ako vlna valila do celého sveta,“ dodal Viktor.

Pokračovanie...

Úryvok z knihy “Sensei zo Šambaly IV”.