„Viac ako dvesto rokov?” so záujmom sa spýtal Nikolaj Andrejevič. „Počkaj, ak bol Džoser vládcom tretej dynastie, potom... To zasahuje do obdobia 4. dynastie, teda do doby výstavby troch veľkých pyramíd v Gíze - faraónov Cheopsa, Chefréna a Mykerina!”

„Presne tak, faraón Chufu, Chafré a Menkauré,” spokojne kývol Sensei. „A mimochodom práve tieto pyramídy stavali podľa Imhotepových plánov jeho učeníci v súlade s presnými súradnicami ,hviezdnej mapy‘. A ako som už hovoril, hlavným orientačným bodom bola znovu Veľká sfinga.”

„Takže skosená Džoserova pyramída, tri špicaté veľké pyramídy v Gíze - to sú tie pyramídy?”

„Áno, vo svete ľudí Znalostí sa označujú ako jedny z ,pravých pyramíd‘.”

„Vari sú aj falošné?” zaujímalo Kosťu.

„Áno a je ich veľa. Napodobiteľov bolo vždy veľa,” povedal Sensei. „Takže než vám rozpoviem pravý príbeh o organizácii Slobodomurárov, a aký chaos kvôli nim vznikol v dejinách ľudstva, chcel by som vás upozorniť ešte na jeden podstatný moment. Na to, pomocou akých metód Archónti ničia organizácie a dokonca aj celé štáty, ktoré sa im nehodia, a ako manipulujú ľuďmi. Charakteristickým príkladom je práve staroveký Egypt.

Egypt sa vďaka Imhotepovi stal silnou, prekvitajúcou mocnosťou. Ekonomika bola na vysokej úrovni. Ľudia boli väčšinou zabezpečení. Vzdelanie bolo dostupné všetkým, preto sa dá povedať, že Egypťania boli celkom rozvinutí po intelektuálnej stránke. A to vďaka vzniknutým náboženským názorom, prianiam rozvíjať svoje morálne kvality, ktoré boli v ľuďoch silno zakorenené, vďaka prianiam tvoriť dobro na tomto svete a nebáť sa smrti. Tak začali v spoločnosti  dominovať vysoké etické princípy.

Za takýchto, pre Archóntov nepriaznivých podmienok, bolo veľmi ťažké rozložiť zvnútra natoľko pevný centralizovaný štát a zničiť tak ideológiu Imhotepových Slobodných kameníkov. Preto Archónti, aby rozložili túto zem, začali vyvolávať vonkajšiu agresiu vo vzťahu k Egyptu. Na základe ich iniciatívy boli napríklad vyprovokované ozbrojené invázie ázijských hord na severe Egypta do oblasti delty; na juhu začali mať Egypťania znovu problémy s Núbijcami; na Sinaji sa ,znenazdania‘ objavili rôzni konkurenti, ktorí si tiež robili nároky na nálezisko surovín, ktoré ťažili Egypťania. Všetko sa to odohrávalo akoby ,náhodou‘. Ale Snofru, veľmi talentovaný človek a prvý faraón 4. dynastie, nastolil v týchto zahraničných záležitostiach poriadok tak brilantne, že Archónti museli výrazne zmeniť taktiku svojich činov.

Archónti neboli schopní oslabiť pevnú centralizovanú moc a rozbiť silný štát pomocou vonkajších faktorov, preto sa rozhodli, že vykonajú revolúciu na poli náboženstva. Veď náboženstvo v tej dobe znamenalo  pre ľudí oveľa viac než len politiku a hlavný elektorát bol pripútaný najmä k nemu. Svoju ,delostreleckú prípravu‘ nepodnikli len tak odniekiaľ, ale z hlavného mesta trinásteho nómu, starého kultúrneho centra Egypta - z Heliopola. Vo svojej dobe to bolo jedno z vedúcich miest z hľadiska svojich náboženských koncepcií a za Imhotepa  to bolo druhé najvýznamnejšie mesto po Memfise, kde sa sústreďovali zásadné teologické koncepcie. Archónti ťažili z dvoch faktorov: z obľúbenosti tohto kultúrneho centra medzi ľuďmi a z chamtivosti, túžby po bohatstve a moci niektorých vysoko postavených kňazov a veľmožov tohto mesta.”

„To sú známe faktory, politickej situácie v našom svete,” usmial sa Nikolaj Andrejevič. „Zdá sa, že Archónti na tieto struny Materiálneho princípu nebrnkali iba raz.”

„To teda áno,” zasmial  sa Sensei. „Takže mnohí z týchto vzbúrencov mali ázijské korene a boli prívržencami kultu slnka (egyptského Ra), ktorý sa podobal ázijskému kultu vyznávačov slnka. Na tých Archónti tiež stavili, sľúbili im, že im dajú  tú najväčšiu moc v tejto zemi a povýšia ich náboženskú koncepciu na vrcholnú úroveň. Najskôr bola vytvorená malá tajná organizácia s obmedzeným okruhom vysoko postavených vzbúrencov, ktorých podporovali Archónti. Následne sa táto organizácia premenovala na tajné spoločenstvo Slobodomurárov, do ktorého začali vstupovať výhradne muži, ktorí mali patričný vplyv na štátnej úrovni.

Archónti aktívne podnecovali proces náboženského rozdelenia spoločnosti na dve časti tak, že rôzne povzbudzovali a podporovali tieto organizácie. A k tomu už dochádzalo za faraóna Chufu (grécka podoba mena Cheops), teda toho, ktorý postavil  jednu z veľkých pyramíd…

Chufu

Snofru

A Chufu rovnako ako aj pred ním vládnuci faraón Snofru a po ňom vládnuci faraón Chafré, (Cha-ef-ra alebo grécke meno Chefrén) patril do jadra organizácie Slobodných kameníkov, ktorú vytvoril Imhotep. Jedným z hlavných cieľov a úloh týchto ľudí bola realizácia plánov výstavby pyramíd podľa ,hviezdnej mapy‘, ktorú zanechal Imhotep spolu s podrobnými výkresmi stavby...

Takže už za faraóna Chufu sa kňazi, ktorých zaškolili Archónti, a ktorí patrili do tajnej archóntskej organizácie, pokúsili vyvolať nepokoje medzi ľuďmi. Vo svojich chrámoch kázali ľuďom, že sú vraj v tomto štáte obmedzované ich ľudské práva, že sa deje do neba volajúca nespravodlivosť mnohým ľuďom (a pred týmito výstupmi Archónti spravidla špeciálne vyvolávali podobné ,do neba volajúce prípady nespravodlivosti‘). Na konci rozdúchavania tejto apoteózy vyvolávali heslá Archóntov, ktoré spoľahlivo fungujú vždy: ,Sloboda a Spravodlivosť!‘. V skutočnosti sa tým samozrejme nemalo na mysli reálne zlepšenie života ľudí, ale určitá ,sloboda‘ a ,spravodlivosť‘ pre istú skupinu veľmi bohatých občanov, ktorí disponujú veľkou mocou. Ale obyčajní ľudia verili, že títo ,pastieri‘ sa starali hlavne o ich ,slobodu‘ a zosilnený (pomocou týchto kňazov) pocit ,spravodlivosti‘. Preto išli za nimi, mysleli si, že ochraňujú vlastné záujmy a záujmy ľudu ,podvedeného‘ vládou a ani sa nezamýšľali nad tým, kde sú korene tohto príbehu.

Ale faraón Chufu, ktorý bol veľmi dobre oboznámený s intrigami a nátlakom Archóntov, tvrdo zarazil tieto takzvané ,ľudové nepokoje‘ a organizované výstupy ,pastierov‘ - teda kňazov, ktorí boli zaškolení Archóntmi a viedli svoje stáda na dlhej vôdzke Archóntov. Chufu jednoducho zatarasil cesty, ktoré viedli do chrámov týchto prisluhovačov Archóntov. A ľud, ktorý zostal bez svojich pastierov chvíľu stál na týchto cestách pred zátarasami faraónových strážcov, ohrial sa na slnku, potom sa na to vykašlal a rozišiel sa. Niektorí išli domov, kde sa naďalej venovali svojim neodkladným bežným záležitostiam, iní zamierili do susedných chrámov, aby sa ako zvyčajne ,pomodlili‘. A tých ,pastierov‘ spolu s niektorými ich ,súcítiacimi‘ veľmožmi poslal faraón na Sinajský poloostrov, aby tam ťažili kameň v kameňolomoch arabských hôr, takpovediac, aby zo seba pomocou fyzickej práce vykorenili všetky svoje ,prázdne myšlienky‘. A iným zase prikázal, aby nakladali a vykladali lode. Pracovná sila bola v prekvitajúcom štáte vždy potrebná. Pre kňazov a veľmožov, ktorí nikdy v živote nepohli ani prstom, bolo takéto vyhnanstvo horšie ako smrť. Zato v štáte sa zase na nejaký čas rozhostil mier a kľud a každý sa staral o svoje záležitosti.

Najvtipnejšie na tom je, že až oveľa neskôr, niekoľko storočí (!) po týchto udalostiach, sa niektorí egyptský kňazi, ktorí boli vyznávačmi kultu slnka, ublížene sťažovali gréckemu historikovi Herodotovi, ktorý navštívil Egypt v 5. storočí pred našim letopočtom, ako tento faraón (Chufu) ,tyranizoval svoj ľud‘, ako ,zatarasil cesty do všetkých chrámov a zakazoval slušným Egypťanom, aby priniesli do chrámu obete, ako ich nútil pracovať na seba, akoby to boli otroci‘. Skrátka ho vykreslili v tých najčernejších farbách, ako despotu, egoistu a naničhodníka, ktorý ,holdoval hrozným nerestiam‘. Takže takto si kňazi zapamätali výlet na Sinajský polostrov a fyzickú prácu v rovnakých podmienkach, aké mal obyčajný ľud! Ešte aj potomkovia týchto kňazov, na to spomínali s desivou hrôzou!”

Všetci sa zasmiali a Žeňa povedal:

„No jasné, oháňať sa s krompáčom nie je to isté ako  štebotať jazykom!”

„Presne tak,” súhlasil Voloďa.

„A ja som si hovoril, prečo tohto faraóna, ktorý postavil Veľkú pyramídu, označujú za tyrana dokonca aj v školských knihách,” zasmial sa Viktor. „Veď je to naozaj tak, súčasné dejiny boli písané na základe zápiskov historika Herodota! Ten proste písal to, čo počul od tých kňazov, a nie to, čo sa v skutočnosti odohralo.”

„Presne tak,” potvrdil Sensei a pokračoval. „Takže keď ľuďom Archóntov tak ostro sprotivili podobnú destabilizáciu v štáte, Archónti pristúpili k inej metodickejšej a systematickejšej taktike. Využili slávu a obľúbenosť zvestí, ktoré sa rozšírili medzi obyčajnými ľuďmi, o neuveriteľných zázrakoch Imhotepových učeníkov, o záhadnom spolku Slobodných kameníkov, o tom, akých nesmiernych výšok v duchovnom rozvoji dosahujú títo ľudia, a tiež využili to, že dav nemal pravé informácie, a vystavali na základe najobľúbenejších zvestí svoju obnovenú náboženskú koncepciu, ktorú doplnili starým heliopolským náboženstvom uctievania slnka. Nielenže ju doplnili, naviac ju ešte prerobili podľa svojho.

Takže si vlastne privlastnili slávu úspechov Imhotepových učeníkov. V dôsledku toho vzniklo pre obyčajných ľudí veľmi atraktívne náboženstvo, ktoré zároveň zodpovedalo požiadavkám Archóntov. Vysvetlím vám podrobnejšie tento podvrh, aby ste to chápali, vyznali sa v tom, čo sa v skutočnosti vo svete deje kvôli rozmarom Archóntov.

V čom spočíva zmysel? V náboženstve, ktoré je pre staroegyptský štát tradičné (a za Imhotepa, ako si spomínate, bolo jeho centrum v Memfise), prevládali etické hodnoty. Takže aj ten najjednoduchší človek vedel vo forme, ktorá je pre jeho myslenie dostupná, že tento život je dočasný, že jeho telo je smrteľné, že existuje duša a jej energetické okolie (obaly Ka a tak ďalej). Dokonca si v určitom zmysle uvedomoval, keď použijem súčasný jazyk, procesy reinkarnácie. Ibaže pre vtedajšieho Egypťana bol tento pojem buď  v podobe prechodu do rajských polí alebo v podobe cestovania jeho duše po rôznych časových dimenziách Duátu a jej postupného návratu do prvej časovej dimenzie, odkiaľ sa dostáva do svojho ďalšieho života. Ľudia sa nebáli smrti, umierali s vierou a prednášali vo svojich modlitbách: ,Osiris, budem umierať a znovu sa rodiť.‘ ,Budem žiť ako Osiris. Nezmizol, keď zomrel a ja tiež nezmiznem potom keď zomriem.”

„Hm, to sa podobá tomu, čo dnes kresťania hovoria o Ježišovi Kristovi,” poznamenal Nikolaj Andrejevič. „Verím v Neho a vstanem z mŕtvych!”

Sensei kývol a pokračoval.

„Takže človek, ktorý žije tu na tomto svete, sa snažil svojim dobrým počestným životom (ale v podstate krotením svojho Materiálneho princípu a rozvojom Duchovného princípu) zaslúžiť  si podmienky existencie v ďalšom živote. V skutočnosti sa to tak aj odohrávalo, ibaže reinkarnačné procesy prebiehajú v trochu inej podobe, než si to ľudia predstavujú. Ale to nie je také dôležité. Hlavné je, ako sa človek ešte počas života stáva Človekom! V dobe pôsobenia Imhotepa a jeho učeníkov bolo takéto duchovné snaženie maximálne popularizované.

Čo robili kňazi Archóntov? Najskôr vytvárali svoje tajné náboženské učenie a v skutočnosti všetko tak zašmodrchali, že obrátili životné snaženie človeka nie k Duchovnému, ale k jeho Materiálnemu princípu. Pretože nové náboženstvo bolo v Egypte formované hlavne privandrovalcami z Ázie (kde v tej dobe v Mezopotámii existovali zavedené centrá Archóntov), tak jeho základ väčšinou začala tvoriť mágia, a nie etické hodnoty. Takže to urobili tak, že teraz posmrtný život človeka nezávisel od počestného jednania počas jeho života, ale od znalosti magických formúl, od starostlivého vykonávania a dodržiavania komplikovaných náboženských  rituálov. Tieto magické formuly poznali samozrejme iba ,vybraní‘ kňazi. Človek im musel verne a dlho slúžiť, než mu boli odhalené niektoré z týchto ,maškŕt‘. A keď bola následne podobná koncepcia masovo zakorenená, potom si kňazi urobili z tohoto náboženstva veľmi ziskový a výnosný biznis, ktorý údajne obchodoval s magickými formulami. Kvôli zaisteniu väčšej atraktivity pre ,kupujúcich‘ kňazi prifarbili svoju koncepciu posmrtného raja populárnymi zvesťami o duchovných úspechoch Imhotepových učeníkov, ktorí chodili medzi ľudmi.”

„Akými napríklad?” zaujímal sa Nikolaj Andrejevič.

„No, napríklad sa objavili zvesti, že niektorí duchovne silní Imhotepovi učeníci nezomierali ako obyčajní smrteľníci, ale po smrti sa menili na žiariacich duchov, ktorých by dnes mnohí označili za ,príslušníkov božieho vojska‘. Podľa predstáv starých Egypťanov sprevádzali svojho Boha na jeho púti v nebezpečnej noci. Verilo sa, že boli s Bohom jednotní, ale zároveň nestrácali svoju individualitu, že si zaslúžili svojim dočasným životom večný život v kráľovstve Svetla. V zásade to tak aj bolo, len nie v takej rozprávkovej podobe, ako to hovorili ľudské klebety.

A čo urobili kňazi Archóntov? Vniesli do svojej koncepcie, že pokiaľ bude človek veriť a vyznávať práve ich náboženstvo, teda žiadnu inú náboženskú egyptskú koncepciu, potom sa každý z nich, veriacich, po svojej smrti stane vyvoleným medzi mŕtvymi. Po svojej smrti sa premení na žiariaceho ducha a bude sprevádzať boha Ra na jeho púti do Duáte. Ale jeho šťastná existencia v posmrtnom svete závisí iba od toho, akú formulu tento človek získa od kňaza počas svojho života, ktorá mu umožní dospieť k určitému miestu v posmrtnom svete.”

„Nuž áno, zasmial sa Voloďa. „To nie je žiadne drobné podnikanie, poviem to tak, že šmelinárenie, to už je veľký biznis s obchodovaním zo vzduchom…”

„Humbuk!” rýchlo zo seba vysypal Žeňa.

Keď sme to začuli hneď sme vybuchli smiechom. A keď sa všetci ukľudnili, Sensei pokračoval.

„No a ako vždy sa hlásalo tradičné politické heslo Archóntov, vraj kto nie je s nami, ten je proti nám. Za ľudských nepriateľov Ra boli prehlásení všetci, ktorí sa mu na zemi neklaňali. Títo ľudia boli kňazmi odsúdení k mukám v ,jazerách večného ohňa‘!”

„Nejako nápadne sa to podobá mnohým náboženským sektám súčasnosti!” poznamenal Nikolaj Andrejevič.

„A čo si si myslel?! Ľudia pre samé stromy nevidia les. A keď sa na tie stromy pozrieš z blízka, tak zistíš, že majú korene archóntskeho pôvodu. Ale vnímavý človek si všimne pleseň na listoch, aj keď nebude skúmať podzemnú časť rastliny.”

„Takže už v tej dobe vznikol tento mýtus o ,jazerách večného ohňa‘?” zaujímalo Kosťu.

„Podľa vtedajších predstáv, ktoré upravili kňazi,” odpovedal mu Sensei. „Pričom keďže sa následne náboženstvo vyznávačov slnka Ra stalo tým hlavným v Egypte, tak zodpovedajúce predstavy ,zdedili‘ tiež koptovia. Verili, že v pekle prebývali démoni s hlavami hadov, levov, krokodílov, ktorí po smrti vyťahovali  z tela odsúdeného dušu a s veľkou krutosťou ju štiepali, sekali, bodali do ,bokov‘ šípmi a hnali ju k ohnivej rieke, kam ju potom vhodili. Následne bola duša, ktorá trpela mukami, podľa ich predstáv vystrčená do vonkajšej temnoty, kde klepala ,zubami‘ od prenikavého chladu. Ale nehľadiac na tieto muky neprestávala existovať a o nejaký čas sa opäť dostávala do prvej časovej dimenzie Duátu.”

„No áno, a ja som si hovoril, odkiaľ sa v hororoch berú takéto násilné scény?!” s úsmevom preniesol Žeňa.

„Všimnite si, že dokonca aj dušu v týchto predstavách spájajú s chápaním tela, že má ,rebrá‘ ,zuby‘. A koľko je do toho všetkého vloženého ľudského strachu!” upozornil nás Sensei. „Takže najskôr bola táto obnovená náboženská koncepcia aprobonová kňazmi Archóntov na členoch ich tajnej organizácie. A malo to úspech. Začali sa o to zaujímať noví ľudia, ktorí priľnuli k tejto organizácii, mysleli si totiž, že sú to slávni Slobodní kameníci. Vtedy nanovo sformovaní kňazi boha Ra ešte viac aktivovali svoju činnosť a začali tajne obracať na novú vieru vplyvnú šľachtu a veľmožov z rôznych nómov, čím sa dostávali až k členom vladárskej rodiny. Mnohí ľudia, ktorí hľadali spoločenstvo Slobodných kameníkov, sa začali dostávať do spoločenstva Slobodomurárov, pod vplyv obnoveného kultu boha Ra. Kult boha Ra začal naberať na sile. Vďaka svojim prefíkaným politickým manévrom dosiahli títo kňazi formálne uznanie svojho náboženstva už za ďalšieho faraóna Chafrého, faraónovi prisúdili titul ,syna slnka‘ postupne premieňali svoju organizáciu na oficiálne náboženstvo a šírili svoj vplyv na ostatné kulty. Musím poznamenať, že faraón  Chafré bol celkom silný a energický človek. Ako som už povedal, aj on patril do úzkeho kruhu organizácie Slobodných kameníkov. Mimochodom, dokonca aj na jeho plastickom vyobrazení (dioritová soška), ktoré sa dochovalo do dnešnej doby, môžeme nájsť tiež znaky Slobodných kameníkov. Je to sokol, ktorý je za chrbtom faraóna a ktorý chráni svojimi krídlami jeho hlavu, ornament lotosového kvetu na tróne, kde sedáva faraón a tiež levie laby a hlavy. Všetky tieto znaky nie sú len ,ozdobami a symbolmi vladárskej moci‘, ako sa dnes predpokladá. Odkazujú na konkrétne príznačné miesta Slobodných kameníkov a na niektoré rozdiely ľudí Znalostí z minulosti.

Chafré

Na faraóna Chafrého pripadol ten najurputnejší odpor Archóntov. Robil všetko možné, aby zastavil ich znovu ožívajúcu činnosť. Kvôli tomu potom, už po smrti faraóna Chafrého, kňazi kultu slnka pridajú tohto vladára k faraónom, ktorých ľudia údajne ,nenávideli‘, od ktorých sa ,odvrátili bohovia‘. Chufu a Chafré urobili toho tak mnoho, aby nepustili Archóntov k moci a aby ochránili zem a ľudí pred týmito Ničiteľmi, že dokonca aj po ich smrti sa kňazi Archóntov všelijako snažili pošpiniť ich  pamiatku. Dokonca nútili ľudí, aby pyramídy týchto faraónov nenazývali ich menom, ale menom pastiera Phyllitisa, ktorý vedľa pyramíd pásol dobytok.

Menkauré

A keď sa k moci dostal faraón Menkauré (grécka podoba Mykerinos), kňazi o ňom zanechali pre potomkov ,príjemné spomienky‘, nazvali ho ,spravodlivým vladárom‘, ktorý ,sňal bremeno‘ a ,nepočúval iba sťažnosti úradníkov, ale bol vždy pripravený zasiahnuť proti nespravodlivosti‘. A vôbec, ,dovolil otvoriť chrámy, aby ľudia mohli prinášať obete bohom‘. Aj keď v skutočnosti tento človek, ktorý mal melancholickú povahu, už bol na kňazoch boha Ra závislý. Jeho dcéru vydali za vysoko postaveného veľmoža, ktorý slúžil v tajnej organizácii ,Slobodomurárov‘ a následne sa stal kňazom ,troch obeliskov‘, postavených na počesť boha Ra. Potom to kňazi urobili tak, že faraónova dcéra náhle zomrela. Faraón, ktorý bol zničený stratou svojej milovanej dcéry, sa stal ešte závislejším na kňazoch Slobodomurárov, ktorý s ním ešte ľahšie manipulovali. Počas tohoto faraóna bolo Imhotepovým Slobodným kameníkom, tým, ktorí ešte ostali pri moci, celkom ťažko, a to aj čo sa týkalo výstavby tretej pyramídy z Orionovho pásu. Avšak, aj napriek tomu dokázali dokončiť túto stavbu.

Za faraóna Menkaura sa kňazi Archóntov dôkladne pripravili na  prevzatie moci. Ale úzky okruh Imhotepových učeníkov bol ešte celkom silný a odporoval im všetkými možnými spôsobmi. Preto po faraónovej smrti Archónti urobili všetko čo sa len dalo, aby k moci priviedli vplyvných ľudí z Heliopola na čele s najvyšším kňazom boha Ra (Userkaf), ktorý patril do tajného spolku Slobodomurárov. Vytvorili základ piatej dynastie, keď ostro zamedzili predstaviteľom 4. dynastie prístup k trónu. Práve títo ľudia ďalej prevádzali v tomto štáte náboženskú revolúciu, keď poskytli Archóntom neobmedzený prístup k danej zemi.

Userkaf

Týmto príkladom vás chcem upozorniť na to, ako konkrétne Archónti rozdeľujú zem, drobia ju na malé časti a následne ju privádzajú k rozvratu. To je ich obľúbená metóda. Zapamätajte si to a pozrite sa na udalosti  vo svete s otvorenými očami, nie skreslene tak, ako sa vám to snažia podsúvať súčasní Archónti. Pred náboženskou revolúciou, keď kňazi z Heliopolu zasadli na trón, nemohli dostatočne otvorene vnucovať svoju moc v zemi, pretože skupina v Memfise bola ešte celkom silná. Aby upevnili svoju moc, našli kompromis a vezírom menovali najvyššieho kňaza boha Ptaha z memfiskej skupiny. Súčasne ale prebiehala aktívna propagácia ich náboženského názoru medzi ľuďmi, ktorý bol pre nich zjednodušený a im prispôsobený. Takže v skutočnosti usilovne rozbíjali zem na dve časti, nútili ľudí, aby vstupovali do tohto nábožensko-politického sporu a obhajovali ‚názor‘, ktorý im vnútili. Všimnite si, že nešlo o vlastný názor človeka na to, čo sa dialo, ale o to, čo mu vnútili kňazi a presvedčili ho, aby ho obhajoval ako vlastné domnienky.

Ptah

Okrem toho vládcovia nómu a významní veľmoži dostali rozšírené administratívne právomoci: niektorí za účasť v tomto politickom prevrate ako odmenu, iní ako úplatok k ďalšej podpore politickej sily Archóntov. K čomu viedla táto politika Archóntov, namierená na zničenie štátu? K tomu, aby moc miestnych vladárov začala rásť. Pomocou Archóntov sa premenili na takých maličkých faraónov vo vlastných provinciách. A to zase viedlo  k decentralizácii moci v Egypte. V prvom rade kvôli tomu trpeli obyčajní ľudia, pretože pre Egypťanov natoľko dôležité zásobovanie vodou namiesto bývalého centralizovaného riadenia začalo byť odteraz závislé na rozmaroch miestnych aristokratov, ktorí sa starali o vlastné obohatenie.”

Stas sa pri tejto zmienke zasmial a povedal:

„Spomínate si ako bola vo filme Brilantová ruka taká fráza… ,A čo keď si nekúpia výherné losy?‘ ,Keď si nekúpia výherné losy, tak im odpojíme plyn‘.”  

Všetci sa zasmiali.

„To je presné. Tak to bolo aj vtedy: „Kto si od nás kúpi lístkov veľa, ten dostane prístup k vode,” zacitoval Sensei ešte jeden slávny citát z tohto populárneho filmu. „No humor bokom, vtedy bola pitná voda pre ľudí rovnako dôležitou životnou otázkou, ako je dnes plyn, ropa a elektrina. Kto mal tento zdroj v rukách, ten presadil svoju politiku… Takže život veľmožov na dvore znovu prinášal luxus a potešenie, namiesto skutočnej práce pri riadení štátu. Intrigovanie začalo byť v móde. V náboženstve kňazov Archóntov, ktoré bolo v tej dobe pre ľud najdôležitejšie, prevádzali radikálne, revolučné zmeny, ktoré smerovali k postupnej zámene názoru ľudí smerom k stimulovaniu Materiálneho princípu a k dominancii materiálnych hodnôt v ich živote. Tu by som vás chcel upozorniť na to, ako sa používali staré populárne mená bohov a ako boli skresľované samotné znalosti.

Pôvodne boha Ra v už spomínanej Heliopoli uctievali ako boha ,zrelého‘ denného slnka. Do tej doby, ako si kňazi Archóntov vybrali za svojho boha meno poludňajšieho slnka Ra, bol v Heliopoli uctievaný boh večerného slnka a stvoriteľ sveta Atum. Ale najzaujímavejšie na tom je to, že meno Atum, to je len neskoršia prerábka mena bohyne Atamy, ktorá sa podľa starých legiend zjavovala v podobe kopca, ktorý vznikol z prastarých vôd Nuna (vodného chaosu, z ktorého všetko vzišlo). Na tomto kopci rozkvitol lotosový kvet a z neho do temnoty zažiarilo jasné svetlo. A práve bohyni Atame bola pripisovaná hlavná rola v udržiavaní svetového poriadku. Na jej korune, ktorá sa skladala z lotosových kvetov, svietilo vševidiace Oko, ktoré vedelo o všetkom, čo sa vo svete odohrávalo. To Oko, ktoré neskôr, po prerobení zmienenej legendy v štýle patriarchálnych motívov, prisudzovali ruke Atuma - bohyni lusas (ktorej posvätným stromom bol agát - strom ,života a smrti‘). Táto bohyňa začala byť stotožňovaná s bohyňou neba Hathor (doslova Horov dom), uctievanou v podobe nebeskej kravy, ktorá porodila slnko. Na jej čelo bolo umiestnené toto Oko. Potom z nej urobili dcéru boha Ra. A potom prilepili Oko ku korune boha Ra. No proste ako vždy. Zapamätajte si túto pôvodnú legendu o bohyni Atame. Neskôr ju budete môcť porovnať s inými faktami a možno niečo pochopíte.

Atum

No a ešte k tejto informácii niečo doplním.. Chcel by som vás upozorniť tiež na nasledujúci moment zo starých legiend. V Memfise, ako si spomínate, bol hlavným bohom Ptah. V podstate sa tento obraz zrodil ako prototyp z Bódhisattvu, ktorý kedysi medzi ľuďmi žil a bol známy pod menom Ptah. Bola to reálne existujúca osobnosť, ktorá priniesla ľuďom  znalosti, a o ktorej sa hovorí v legendách ako o ,objaviteľovi pravdy, o tom, ktorý naučil ľudí žiť čestne a správne‘. A dokonca to, že ho zobrazovali v odeve, ktorý zakrýval celé jeho telo (okrem rúk) spolu s barlou ,was-yac‘ - to sú ešte dozvuky tej doby. Ale to všetko nie je až tak dôležité. Neskôr z Ptaha urobili boha a začali sa mu klaňať ako vrchnému bohu. Je zaujímavé, že medzi ľuďmi sa dodnes zachovala jedna veľmi zaujímavá legenda. Hovorí sa v nej o tom, ako Ptah (teda boh, ktorý vytvoril tento svet) vytvoril iných bohov. ,V Ptahovom srdci vznikla myšlienka o Atumovi (prvé splodenie Ptaha) a na jazyku sa objavilo meno Atum. Len čo preniesol toto slovo, v tom okamihu sa z prvotného chaosu zrodil Atum‘. Zapamätajte si to, potom budete porovnávať.”

„A aké sú v tom obsiahnuté znalosti?” nechápavo pokrčil ramenami Kosťa. „Je to proste legenda.”

„Trpezlivosť, môj milý, trpezlivosť,” s úsmevom prehovoril Sensei. „Všetko má svoj čas.” A pokračoval ďalej. „Podľa memfiskej legendy na počiatku všetkých čias Ptah so svojimi ôsmimi pomocníkmi Chnumami (‚modelármi‘) stvoril zem, nebesá, ľudí a iné bytosti. Podľa heliopolskej koncepcie boli všetky tieto funkcie prenesené z Atuma na Ra. Naviac do tejto deviatky zapojili tiež semitského boha Setha, ktorému pripisovali spásu boha Ra pred monštróznym hadom Apopom, ktorý stelesňoval temnotu a zlo. Pritom nové náboženstvo kultu Ra ako také bolo násilne vnucované ľuďom a bolo prijaté v zásade len predstaviteľmi dvora a privandrovalcami z Ázie. Okrem toho pomocníci Archóntov pod rúškom zavedenia zložitých náboženských obradov nového náboženstva a následného rozširovania radov ich príslušníkov v skutočnosti usilovne zvyšovali počet armády svojich kňazov. Napríklad keď sa kult boha Ra stal tým hlavným, v Heliopoli ich už bolo viac ako dvanásťtisíc.”

„Ohó,” zasmial sa Voloďa, „tak to je pekný zástup!”

„Tak je, celá politická strana s oddaným elektorátom,” ironicky dodal Sensei. „Okrem toho na pozadí všetkých týchto zmien sa začala aktívne prepracovávať história najbližších dvesto rokov, keď išli ľudia vďaka Imhotepovi civilizovanou cestou duchovného rozvoja. História sa znovu prepisovala. Ničili sa cenné zvitky z minulosti, obzvlášť tie, ktoré boli napísané duchovne vyzretými ľuďmi. Iné zvitky, ktorých obsah už bol medzi ľuďmi dostatočne známy a obľúbený v podobe prísloví alebo porekadiel, jednoducho prerobili podľa vlastného štýlu. Originály boli zničené a ľuďom podstrkovali  už zmenené kópie, v ktorých na pozadí zanechaných všeobecných morálnych ponaučení, boli súčasne prehádzané citáty s novou orientáciou človeka na materiálnejší pohľad na svet. Tieto nové ponaučenia boli určené hlavne dospievajúcej generácii. V školách, zvlášť v tých, ktoré boli pri chrámoch, nútili žiakov písomne kopírovať a učiť sa naspamäť tieto všeobecné morálne výroky. Takáto prax bola tiež za Imhotepa, ale v trochu inom smere, viac orientovanom na duchovno.

Táto archóntska hystéria pri vykoreňovaní historických zápiskov zanechaných následníkmi učenia Imhotepa došla až k tomu, že sa z hrobiek začali vyťahovať múmie ľudí (vrátane verejne známych a významných), o ktorých Archónti vedeli, že kedysi patrili do spolku Slobodných kameníkov. Tieto múmie neboli iba vyťahované z hrobiek, boli tiež znehodnocované a ničené. Všetko to bolo vysvetľované ako ,hnev ľudu‘, aj keď ľudia s tým nemali nič spoločné. Prevádzali to špeciálni kňazi, ktorým bolo nariadené hľadať texty tajných znalostí, úryvky z Imhotepovho učenia, ktoré mohli byť ukryté v samotných múmiách týchto ľudí. Tak veľmi sa Archónti báli toho, že tieto znalosti môžu náhodou vyplávať na povrch.”

„Nuž áno, Imhotep ich poriadne svojou činnosťou vystrašil!” povedal Viktor.

„Aby nie,” kývol Sensei. „Zničiť ilúziu tohto sveta, nasmerovať ľudí na duchovnú cestu a dostať ich mimo kontrolu Archóntov, to je vážna vec… Takže ako skončil príbeh? Potom, ako Archónti definitívne upevnili svojich ľudí pri moci v Egypte a vykonali tam  celú svoju tajnú činnosť zameranú na zničenie organizácie Slobodných kameníkov a Imhotepovho učenia a tiež určili smer štátnej politiky, ktorý mal viesť k preorientovaniu myslenia obyčajných ľudí, stratili o Egypt záujem. Archónti vystavali svoje základy zo Slobodných kameníkov a potom začali bohatnúť na chaose a na ľudskej biede.

Piata dynastia bola odsúdená k zániku. Významní veľmoži bojovali o trón, nevyhýbali sa ani tým najšpinavším metódam. Miestni ,panovníčkovia‘ súperili  medzi sebou, dochádzalo až k ozbrojeným konfliktom. Kňazi nómu využívali túto destabilizáciu a začali rýchlo naberať na sile, pričom ešte viac presadzovali a šírili vplyv práve tohto svojho náboženského kultu. Následkom toho politický vplyv heliopolských kňazov (ktorých Archónti jednoducho odkopli, po tom ako prostredníctvom nich vykonali svoje záležitosti) zažíval úpadok. Ľudia začali mať vážne obavy a v dôsledku toho vznikali nepokoje. Šiesta dynastia, ktorá sa dostala k moci, sa snažila zaviesť poriadok svojou politikou vojenskej agresie, ale skôr sa to podobalo narýchlo postavenej hrádzi  z tenkých vetvičiek, ktorá mala čeliť prudko narastajúcemu rozbúrenému toku bahna a vody. Zem sa nachádzala v stave politickej nestability. Na konci vlády šiestej dynastie v Egypte vypukol silný hladomor, a to kvôli zhode dvoch okolností: zmienenej politike a prudkým klimatickými zmenám, ktoré vyvolali celý rad menších povodní.

Po skončení vlády šiestej dynastie v zemi zavládla úplná anarchia. Významní veľmoži podnikli pokus o vytvorenie dočasnej vlády, v ktorej sa striedali na vedúcich pozíciách. Ale pretože každý z nich mal záujem len o rozvoj vlastného nómu, nič rozumného z toho samozrejme nevzišlo. Siedma dynastia sa nedokázala dlho udržať pri moci: bolo v nej ,sedemdesiat vladárov, ktorí vládli sedemdesiat dní‘. A potom v Egypte začala občianska vojna, ktorá rozdrobila kedysi mocný, silný, prekvitajúci štát na celý rad malých, slabých, nechránených štátov, ktorým vládli dynastie veľkých statkárov. No a takto Archónti svojou aktívnou deštruktívnou činnosťou na veľa storočí odsudzujú celé generácie ľudí k utrpeniu a k obavám len ohľadne problémov spojených s prežitím na tomto svete.”

Sensei urobil v rozhovore pauzu. My sme tiež mlčali, boli sme pod dojmom takého otvoreného Senseiovho rozprávania o realite tohto sveta. Viktor to ako prvý nevydržal a vyhŕkol zo seba svoje emočné dojmy:

„To sú veci… vari sú tí Archónti veční alebo čo? Vari ich ešte vtedy nebolo možné rozvalcovať? A prečo ľudia mlčali?! Veď medzi ľuďmi dvesto rokov vládla duchovná ideológia! Ako bolo možné všetko prevrátiť hore nohami?”

„No hej!“ podporil jo Voloďa. „Ako mohlo dôjsť k tomu, že samotní ľudia pustili Archóntov k moci?! Veď prevrat organizovala iba malá skupinka ľudí. A kde je vôľa ľudu?”

„Vôľa ľudu?!” smutne sa usmial Sensei. „Dobrá otázka. Ani si neviete predstaviť, ako rád by som sám počul odpoveď na túto otázku…,” Sensei sa zamyslel a, akoby hovoril sám pre seba, preniesol: „Aj keď ľudia sa z histórie zrejme ničomu nenaučia. Vonkajší svet len odráža vnútorné… V ľuďoch ešte príliš dominuje matéria a strach o to, že ju stratia. Preto sa boja zmeniť svoj svet a uspokoja sa s milodarmi Archóntov. Len ten, kto je skutočne Slobodný, je schopný sám odporovať.. Z vnútorného sa rodí vonkajšie…”

Sensei sa na chvíľu odmlčal a potom, akoby sa spamätal, začal odpovedať na Voloďovu otázku.

„Archónti samozrejme nie sú veční. Je to len úbohých dvanásť ľudí, ktorí žijú dlhý život a umierajú ako všetci ostatní. Ale najsmutnejšie na tom je, že ich miesta nebývajú prázdne. Veď tých, ktorí sa chcú dostať do Ahrimanovej pasce, nastraženej pre kandidátov na absolútnu moc na tejto zemi vo svojom jedinom živote, bolo vždy až až. Lenže v Ahrimanových pastičkách na myši sa za syr kruto platí…”

 

Pokračovanie...

Úryvok z knihy “Sensei zo Šambaly IV”.