AM: Áno. No celkovo, druhá havária sa od prvej líšila... kým prvá havária sa stala na jar, tak druhá sa udiala v lete. Bolo letné počasie, všetko bolo normálne. Zavolala mi mama, žila v tej dobe v dedine a poprosila ma zájsť k nej na návštevu, zobrať počítač, systémový blok, ktorý sa pokazil. Bolo to pre mňa jednoduché, tu kúsok od Kyjeva, sadol som do auta a po práci som šiel k mame. Nuž, prišiel som, už bolo pomerne neskoro, ale počasie bolo skvelé, leto, celé hviezdne nebo, suchá cesta. Pohovoril som s mamou, na návšteve u mamy bola ešte sestra. Sadli sme si tam s nimi, pokecali, no, ako obvykle, ako to ide, a ako zdravie... Viete, ako u mamy, hlavne, aby bol synček zdravý a všetko je normálne. Všeobecne sme sa porozprávali. Už som sa lúčil, vychádzam, beriem systémový blok, dávam ho do kufra auta a tu sa stala vec, z ktorej potom aj sestra žasla a pre mňa, keď som spätne odvíjal tento moment, bol tiež taký takpovediac zvláštny.

 

IM: Znakový.

 

AM: Áno, znakový. Pri lúčení so sestrou a mamou pristupujem k nim a hovorím: „Odpustite mi, keby niečo...“ A sadám do auta a odchádzam. No a idem si, prešiel som dedinou, vyšiel na cestu a idem. Zavolal otec, bol u mňa v Kyjeve na návšteve, a zaujímal sa, kedy prídem domov. No a ja som mu povedal, že budem čoskoro, pretože som už odišiel, už som naložený, všetko je normálne, idem. A doslova kladiem telefón a okamžite sa začínajú diať pomerne zvláštne veci. No, išiel som (pre tých, čo sa trošku vyznajú v značkách automobilov), išiel som na novom Subaru Tribeca, crossoveri s pohonom všetkých kolies. Tak. No jasné, že s kopou bezpečnostných systémov, s ASR. Ja to teraz rozprávam tak dlho, ale vtedy to boli doslova zlomky sekúnd, teda kladiem telefón a cítim, ako zadná časť môjho auta v priamom zmysle slova pláva.

 

IM: Na suchom asfalte.

 

AM: Na suchom asfalte, teda začína plávať na suchom asfalte. No, akoby... konal som inštinktívne, teda doslova... ani som neanalyzoval, jednoducho som akoby pochopil, že je problém a stúpil na pedál brzdy, stočil volant vpravo a vyletel do priekopy, čiže... Vo svetle reflektorov vidím kríky, ktoré sa ku mne približujú, vidím výmoľ, do ktorého letím, vidím strom a tu tiež taká myšlienka: „Len nie do stromu...“ A zrazu vidím opäť kríky. Spočiatku som to ani nepochopil, rozmýšľam: kríky, ako...Čo som cez predné sklo vyletel? A akoby som sa začal obzerať, pozerám, som vedľa auta, auto rozbité, moje telo visí na bezpečnostnom páse a priestor je taký... no, taký pokojný stav, ani zvuky, ticho, kľud, dobre, no, čiže naozaj dobre. Farby sú trochu neobyčajné, ale... A ešte bola taká zaujímavá skutočnosť, že povedzme to, čo pútalo moju pozornosť, akoby sa ku mne priťahovalo, teda to bolo, viete, ako zoom, neviem. No, kde len som sa pozrel, akoby to... no také neobyčajné vnímanie. A v nasledujúcom okamihu vidím, ako sa k miestu havárie blíži automobil. Taktiež som sa akosi zadivil, som vo výmoli, ako to? No teda, prepáčte, je to zo päť metrov výšky, výškový rozdiel a ide auto a ja vidím číslo auta a doteraz si ho, toto číslo, pamätám, poznám značku. No najparadoxnejšie, čo bolo aj vtedy pre mňa prekvapujúce, že ľudia, ktorí sedeli v aute, ja som ich tiež poznal. Čiže poznal som ich mená, neboli to moji známi, poznal som ich mená, vedel som, že je to muž so ženou, vedel som, kde bývajú, vedel som, kde a na akej pozícii pracujú, vedel som, kto sú ich deti a ako sa volajú. Auto podišlo, muž vybehol a začal sa spúšťať do výmoľa ku mne. Schádzajúc zakričal manželke, aby zavolala dopravákov a záchranku. Otvoril dvere, vytiahol ma z auta, z pásov, položil na trávu, žena sa už spúšťala s lekárničkou. On mi zmeral pulz, otočil sa k nej a tak nejak hovorí... No, hovorí: „Záchranku určite nebude treba, pretože nemá pulz“. Začudoval som sa. Nuž, akoby som pulz nemal, no akoby... A čo sa tak sústredili na toto telo? No také akési niečo... Viete, čo ma ešte šokovalo? Taká absolútna ľahostajnosť k telu.

 

IM: Ľahostajný vzťah k svojmu telu.

 

AM: Teda ono, no, akoby... No, nepokladáš to, ako v obyčajnom živote, za seba, áno, tak. Ona pristúpila a ja som vedel, že je zdravotníčka a ona mu hovorí: „Počkaj, musíme urobiť umelé dýchanie a nepriamu masáž srdca“. Ale potom sa obraz rýchlo mení, ocitám sa v úplne inom priestore. A začínam cítiť všetkých svojich príbuzných, všetkých svojich priateľov, cítim svoje dievča, s ktorým som sa vtedy stretával. A pocit pomerne nezvyčajný, pretože, viete, s čím sa to dá porovnať? Dá sa to porovnať, keď ste s niekým, s tým, koho veľmi dobre poznáte, v temnej miestnosti. Sedíte vedľa, viete, že tento človek je vedľa, ale ho nevidíte, pretože svetlo vôbec nie je. Teda, no, akoby... Hej, a viete – niet čím pozerať, tela niet. No, také je to všetko, taká paradoxná situácia samozrejme... úplne. A čo som cítil? Cítil som, kde sú, cítil som, čomu sa venujú, cítil som, o čom rozmýšľajú. Ale po určitom okamihu som si uvedomil pre mňa v tej chvíli veľmi nepríjemnú vec, pochopil som, že nikto z nich absolútne necíti a nevie, čo sa teraz so mnou deje. Nikto nevie, že teraz potrebujem ich pomoc. A ešte bol taký moment, oni akoby boli vedľa, ale akoby za blanou. Čiže tento priestor, on akoby aj... No, ako to povedať, je akoby neveľký, ale blana nedovoľuje tento kontakt. A ja by som na nich dosiahol, viete, niečím by som na nich dosiahol, no teda niet čím na nich dosiahnuť. A mňa v tej chvíli najviac zasiahlo to, že tá, ktorá mi sľúbila lásku, sa venovala inému. A na mňa sa v tom okamihu navalil taký, viete, pocit takej krivdy a zlosti, že tak, no tak, ako to? Od toho okamihu sa začalo diať neuveriteľné, taký emocionálny tlak a zlosť, jednoducho ma začali rozmazávať, teda, viete, akoby ma zahnali do takej krabičky a tlačia zo všetkých strán. No to je, ako, dajme tomu, no s čím to možno porovnať? Keď mama chystá cesto na pečenie, berie váľok a vaľká cesto, áno, tak ja som sa v tej situácii cítil ako ten malý kúsoček cesta, ktoré tým váľkom vaľkajú. Proste, keby som mal telo, tak by sa jednoznačne rozotrelo na prach. Ale telo som nemal a tento stav bezvýchodnosti, narastania tohto negativizmu, zlosti, krivdy, to ma jednoducho dusilo a východu nebolo. Pripusťme, viete, že môže byť narkóza, dá sa tam odpojiť, dajme tomu tam kdesi, no akoby, ak nejaké... Ale tu je bolesť, od ktorej nemôžeš ujsť, chceš... ty... no ako... ale niet kam. A pochopil som, že nikto mi nemôže pomôcť, to, čo je najstrašnejšie, že nikto mi nemôže pomôcť.

 

IM: Nikto to nevie.

 

AM: Nikto to nevie. A v tom momente sa opäť obraz prudko mení, opäť sa vraciam ku autu a nachádzam sa za chrbtom muža a pozerám, ako mi robí umelú masáž srdca. Ale zase tam bolo zaujímavé, stál som za jeho chrbtom a videl som ruky, ktoré robia masáž, no, telu, áno. A videl som ďalej, videl som srdce, ktoré sa stláča a krv, ktorá cirkuluje po mojom tele. Doslova ešte sekunda a mykám sa od ostrej bolesti v hrudi. A ešte jedno stlačenie, cítim, otváram oči, vidím ho, volám ho po mene (jeho to samozrejme veľmi udivilo) a hovorím: „Dosť, stačí, stačí“. Pomáha mi sadnúť si a hovorí žene: „Ó, sláva Bohu, je živý“. Prichádza auto dopravákov, prichádza sanitka záchranky, zobrali ma do nemocnice, urobili kardiogram a oznámili mi, že sa mi zastavilo srdce preto, že keď som išiel v aute, nesprávne som si nastavil sedenie a airbag ma zasiahol do tváre a ja som narazil hrudníkom na volant.

 

TZ: Reflexná...  

 

AM: Ešte mi vzali... Áno.

 

IM: Reflexná zástava srdca.

 

AM: Ešte zobrali krv na analýzu prítomnosti narkotických a alkoholických látok, no, to požiadali pracovníci DI pre spracovanie dopravnej nehody. Zavolal som priateľom, zavolal som do poisťovne. Človek z poisťovne, zoznámil som sa s ním práve pri predchádzajúcej havárii, si myslel, že si z neho strieľam. Čiže doslova, akoby sme sa tu s ním zhovárali a on poisťoval toto auto, a on hovorí: „Neverím“ a ja hovorím: „Nuž príď, - hovorím – uvidíš“.

Prišla odťahovka, naložili auto, priatelia ma zobrali domov, zaviezli do Kyjeva.

A ešte bol jeden taký zarážajúci moment, keď likvidátor z poisťovne (to už potom, keď prehliadal automobil) uvidel, prvá veta, pristupuje k autu taký bodrý a spytuje sa, hovorí: „A v aute zostal niekto živý?“ Ja hovorím: „Hej, ja – vodič“. A on tak... jednoducho zaváhal akože... túto tému tak nejak... rozhodol sa ju ďalej nerozvíjať. Prišiel som ten večer domov a nikomu som to nepovedal, ani otcovi, ani mame som nehovoril vôbec nič, čo sa mi stalo. Dievčaťu som nevolal. Tak. Tento večer...

 

IM: Ale veď ona bola zaneprázdnená.

 

AM: Nuž áno. Tento večer došlo k obrovským zmenám v mojom vnútri. Teda práve tento večer som sa vážne rozhodol venovať sa svojmu duchovnému rozvoju. Táto skúsenosť subosobnosti, ako mi potom Igor Michajlovič povedal, vniesla do toho úplnú jasnosť. Jednoducho som sa viac nechcel hrať na tieto ilúzie tohto sveta a no... No koľko som tam zotrval? No teda, bol to okamih. A tisícročia takého stavu, keď ťa tieto emócie dlávia, dusia a nemáš sa kam podieť a nikto ti nemôže pomôcť, akosi, no... Akosi sa ti s tým viac nechce stretávať. Teda vlastne aj... No, s dievčinou som sa rozišiel, samozrejme. Na nasledujúci deň sa mi veľmi zachcelo uvidieť sa s tými, čo ma zachránili. Teda. Pretože tam bol ešte jeden zaujímavý moment. Ja, keď sa toto všetko dialo, ja som cítil od ľudí, že oni mi reálne chcú pomôcť. Že títo ľudia prežívajú za mňa, bojujú za môj život. Nuž také akési teplo. A tým viac, tie informácie, že som o nich vedel všetko, no, viete, ako dobrí známi, o ktorých vieš všetko. Keď som... viem, kde bývajú a vedel som, že tento, nehľadiac na to, že pracovný deň, vedel som, že budú doma. Keď som k nim prišiel, oni sa samozrejme veľmi začudovali. Ale ešte viac sa čudovali, keď som im rozprával, kde je čo v dome rozmiestnené, kde sa čo nachádza, kde ležia nástroje. No teda, ja som úplne vedel rozmiestnenie všetkých predmetov. A spolu sme sa dlho rozprávali, bol to taký veľmi duševný rozhovor. A ja som dokonca vedel, čo je najzaujímavejšie, že ja som o nich vedel aj to, čo pred sebou navzájom skrývali. Čiže ja som to potom.... no, takpovediac têt-a-têt (pozn. – z franc. medzi štyrmi očami).

 

IM : Dúfam, že si neprezradil ?

 

AM : Samozrejme. Keď som sa s nimi bavil têt-a-têt, no tak som sa im zmienil, oni jednoducho, no, divili sa a... Bolo cítiť spriaznenosť, je to zarážajúce, s neznámymi ľuďmi také... takú príbuznosť som cítil. A zachcelo sa mi pozvať ich k sebe domov, a aj oni... v princípe aj pre nich bolo veľmi zaujímavé, čomu sa venujem, kde bývam. A oni nasledujúci deň prišli ku mne na návštevu. My sme sa ešte spolu, samozrejme, stýkali niekoľko rokov, kým sa neodsťahovali. No ja... Ani priateľom, ani rodičom som neohlasoval našu známosť.    

 

IM : No to by ich zahnalo do slepej uličky a to vážne.

 

AM : Pre mňa to bolo také svojrázne ventilovanie, pretože sa mi o tom nejak zvlášť nechcelo s hocikým rozprávať.

 

IM : No áno. Ale s nimi si mohol hovoriť na túto tému, pretože oni o tebe tiež vedeli všetko.

 

AM : Veru tak. V mojom živote sa to stalo prelomovým okamihom, samozrejme. Táto skúsenosť, tieto okamihy, postavili všetko na svoje miesto.

 

IM : Na jednej strane, dobrá skúsenosť, pretože ťa donútila venovať sa sebe, ale na druhej strane nikomu nepopraješ takú skúsenosť, aj keby ťa donútila venovať sa svojmu duchovnému rozvoju. To, samozrejme, nie je veľmi dobre. A samozrejme, najsmutnejšie v tom všetkom – to je pochopenie bezmocnosti. Ale v skutočnosti, keď odchádzajú naši príbuzní alebo známi, však aj my, ešte živí, my ich cítime, chápeme opäť na tej ďalekej rovine. Veď tieto väzby vnímania, alebo môžeme ich nazvať metafyzické, nech ich akokoľvek nazveme, interakcie. Ale skutočne, je to informačná interakcia a nič zložité tu nie je, ale pre ľudí je to trošku zložité. Ľudia cítia toto vzájomné prepojenie a ľudia cítia, že niečo musia, akoby bremeno dlhu, nejakú zodpovednosť pred svojimi zosnulými príbuznými. A existuje túžba a snaha pomôcť im. A z nejakého dôvodu sa mnohí snažia odmodliť ich dušu, či čosi iné, spasiť. To nie je možné. Mŕtvy – je mŕtvy. Mŕtveho živým neurobíš. A ľudia vkladajú ohromné sily, utrácajú svoje duchovné sily na tie potreby týchto mŕtvych. Z jednej strany je pochopiteľné, že aj obradnosť, aj povedzme kultúra nás zaväzuje, pripútava nás, z druhej strany cítime túto nevyhnutnosť. Ale, žiaľ, ľudia stratili chápanie, ako to robiť správne a bezpečne pre seba. Veď odjakživa sa hovorilo, že s mŕtvymi sa nesmie priateliť, mŕtvych treba prepúšťať. Ale v našej kultúre toho niet, ani v kultúrach mnohých ľudí toho niet. Sú národnosti, kde predkom aj kosti umývajú a každý, skoro každý mesiac spomínajú a podobne. Ale to je podmienené práve tým, že sa to ľudia pokúšajú takto vštepiť svojim potomkom kvôli tomu, aby potom spomínali aj na nich. Veď tieto spomienky, prežívanie, uskutočňovanie určitých obradov, práve ono poskytuje úľavu pre tie stavy subosobnosti. Prestane páliť ten žiar, prestane tlak, no a ako sa hovorí, hladný sa nasýti. Ale musíme chápať, že keď prežívame, keď zažívame... no, akoby svoje príbuzenské vzťahy, alebo spomíname na svojich mŕtvych, vtedy im odovzdávame život. To neznamená, že naše pozemské dni sa skrátia, nie, ale naše šance zaujať miesto vedľa nich sa mnohonásobne zväčšujú. Tu je tiež taký moment, veľmi... veľmi, povedzme, chúlostivý. To je...

 

TD : Mimochodom, v súvislosti s tým, čo ste teraz povedali „zaujať miesto vedľa nich“. Aj v takej knihe „Život po smrti“ sa opisuje to, že tí ľudia, ktorí práve počas svojho života tiahli k mŕtvym a komunikovali s nimi, oni práve pri nich aj zostanú.

 

IM : To je prirodzené.

 

TD : Ak oni väčšiu časť svojho života utratili práve na toto.    

 

IM : No to neznamená, že väčšiu časť svojho života. Veď v skutočnosti, aj pri zriedkavom spomínaní svojich zosnulých príbuzných alebo blízkych, odovzdávame časť života, pretože sme s nimi vzájomne spojení. Je to ako keď sa z plnej nádoby prelieva do prázdnej. Po kvapkách, ale vylieva sa to a nazad to nevrátiš. Tak. To je nešťastie. A o tomto tiež existujú zmienky aj v mnohých náboženstvách, aj sa o tom hovorilo. Preto sa aj objavila taká, povedzme, nutnosť a... Kňazi ešte v dávnych dobách brali na seba povinnosť akoby sa modliť za zosnulých, aby im bolo ľahšie, aby oslobodili ľudí od tohto bremena. No opäť, ak to rozoberieme, dajme tomu, že „modliť sa“, ale za koho sa modlí? Za toho, koho nepozná, ale vychádza z toho, že Boh si ich rozoberie. Ale aký vzťah má Boh k mŕtvym? Boh mŕtvych – to je Satan. A ani jeden človek, ktorý sa stal subosobnosťou, z jeho domu ešte nevyšiel. To tiež treba chápať. Boh je – živý. On je Boh živých. On nie je Bohom mŕtvych. Ale ľudia, dokonca pristupujúci povedzme k určitým rituálom, alebo nejakým tradičným činnostiam, oni chápu, že týmto uľahčenie nerobia. A zostáva ten pocit viny, nejakého nedokončenia. My sa samozrejme psychologicky pokúšame pred tým schovať, ujsť, nerozmýšľať. Ale predsa len vnútorné spojenie, ono nejaké zostane, to zažívajú všetci. Je jemné, ale je. A po tomto tenkom spojení, práve po kvapôčke, povedzme, ako sa ráno na úsvite na pavučinke zbierajú kvapôčky rosy, tak sa on, život, aj stráca. Aj to je tiež zle. Ale z druhej strany, nespomínať sa tiež nepodarí, pretože sme vzájomne spojení. Ako sa Andrej podelil o svoju skúsenosť, on cítil veľmi silno a veľmi potreboval túto pomoc. A chápanie toho, že naši drahí, nám blízki ľudia, ktorí odišli tam, sa ocitajú v takej situácii, prežívajú to, čo nie je možné prežiť tu. A oni potrebujú našu pomoc. A chceme im pomôcť, ale často tu nesprávne postupujeme,

to je tiež chybné. Problém je ostrý, je to vážny problém.

 

AK: Otázka smrti vôbec, akoby sa týkala úplne všetkých. Aj keď sa pozrieme na našu spoločnosť.

 

IM: To je neodvratné.

 

AK: Dokonca... Áno. Dokonca aj najzarytejší a najbeznádejnejší ateisti, veď oni predsa na Veľkonočné sviatky spolu so všetkými chodia na cintoríny.

 

IM: Čistia hroby.

 

AK: Áno, spomínajú.

 

IM: A akože.

 

AK: Svojich.

 

IM: Ale ľudia ani necítia, ako ich život preteká k mŕtvym.

 

AK: Áno, je to tak. Pred piatimi rokmi ste nám rozprávali tieto informácie, týkajúce sa toho, ako možno pomôcť mŕtvym, no pritom...

 

IM: Uchovať si život.

 

AK: Uchovať si život, áno a nedeliť sa o život. Ale pri tom takpovediac aj im trošičku, no poskytnúť primeranú pomoc.  

 

IM: Ale opäť, ak rozoberieme to, o čom hovoríš, to im poskytne dočasnú úľavu, je to rovnaké, ako nakŕmiť dosýta hladného, ale on predsa aj tak vyhladne. A človek tu nie je večne. Subosobnosti existujú stáročia, ale človek existuje roky. To treba mať tiež na pamäti.

 

AK: Áno... Samozrejme, uľahčiť ich osud nemôžeme, ale z druhej strany, v ponímaní subosobnosti je takáto poskytnutá pomoc pre nich ako...

 

IM: Je cenná.

 

AK: Plnohodnotný oddych.

 

IM: Áno, pre nich je to, samozrejme, veľmi silné.

 

AK: Týždeň oddychu od pekla. Aj ja som sa chcel podeliť. Pred poldruha rokom s rozdielom dva mesiace mi umreli babička a dedko. Keď umrela babka, bolo mi dosť ťažko, teda cítil som tam tlak a...

 

IM: Vzájomné prepojenie.

 

AK: Áno, áno. A ja v skutočnosti, keď som to začal prežívať, tieto príchody vo sne, čiže subosobnosť sa začala pripomínať...

 

IM: No a akože, ona sa zachytáva.

 

AK: Samozrejme.

 

IM: Aj Andrej rozprával, že mal túžbu zachytiť sa, doklopať sa k príbuzným, k blízkym, pretože to je jediné, čo ťa spája so životom. Preto človek, ktorý sa nachádza v stave subosobnosti, najmä v prechode, pokúša sa doklopať. Ale keď nie je pochopenie, niet znalostí, on nevie, ako to urobiť. Ale informačná výmena pokračuje, preto aj ľudia cítia túto pripútanosť, cítia aj túžbu po pomoci. Cítia, že musia pomôcť, ale nevedia, čo urobiť, ako poskytnúť naozaj reálne účinnú pomoc. A tu sa ukazuje, že keď pristupujú k normálnym rituálom, k tomu, čo obyčajne robíme, je to rovnaké, ako dať cukrík hladnému, tomu, kto umiera od hladu – vydráždiš apetít, ale nenasýtiš ho. A to je tiež pravda. A pomoc žiadna, aj sám mnoho strácaš. K nemu sa dostane cukrík, nerieši ten problém, ktorý treba, ale pre nás – my odovzdávame veľmi veľa. Tento cukrík je život.

 

AK: Áno. A bolo to tak, ako hovoríte. Ten, po prvé tlak, a po druhé ten pocit viny ako...

 

IM: Pocit viny.

 

AK: Áno, pocit viny a dlhu. Ako by som niečo dlhoval a nevraciam. A tu som si spomenul na tú informáciu, ktorú ste Vy povedali, teda ako pomôcť a urobil som to, čo ste povedali. A skutočne sa mi okamžite uľavilo. Čiže je to absolútny, jednoducho taký ohromujúci rozdiel. To je taký pocit, viete, akoby som na sebe, neviem, čo... no, dvesto kilogramové skalisko niesol a odhodil ho. Navyše, ešte aj po určitom čase som... no také... Možno to porovnať... objavil sa u mňa pocit takej vďačnosti.

 

IM: To je normálne.

 

AK: Nemôžem to objasniť, viete, pocítil som akoby slová vďaky. A keď potom umrel dedko, tak tam to bolo jasné, že umiera. Pomohol som mu, uľahčil tento samotný prechod.

 

IM: To je najťažšie.

 

AK: Áno.

 

IM: Uvedomenie si toho, že si umrel. Samozrejme, pomoc v tejto chvíli je veľmi dôležitá, potrebná. Ale ona... Človek beztak umrel, ale pre živého je to nebezpečné, nie je to správne.

Ale z druhej strany, nastolili sme takú tému... Lepšie je Žiť, lepšie je venovať sa duchovnému rozvoju a nie umierať. To je, pravdaže, lepšie. Je to ľahké a je to reálne. Získať Život – to je veľmi jednoduché, iba treba odmietnuť smrť, začať Žiť. Treba prestať rozptyľovať svoju pozornosť na hocičo, netreba kŕmiť kandukov a všelijaké nečisté sily. Netreba sa poddávať provokáciám svojho vedomia, ale treba vkladať to hodnotné a dôležité, tie životné sily práve do Života. Ak človek nezačne Žiť tu, tam nezačne. Už je to márne. Preto Žite, priatelia.

 

Na záver by som sa chcel obrátiť, využiť tento moment. Samozrejme, ospravedlňujem sa za taký prechod, ale je to pre nás dôležité. V akom zmysle? V minulých reláciách sme nastolili otázku o Berekeho traktáte „Všemocnosť“ a tiež sme spomínali traktát Sufi Allajara „O Večnosti“, ten sa teraz nachádza pred vami. Otázka spočíva v tom, že ako sa nám podarilo zistiť, Berekeho traktát videli traja svedkovia v júni 1941, práve pred otvorením hrobu Tamerlána. Druhýkrát ho už videli štyria a zanechali podrobný opis svojich svedeckých údajov a potvrdili, že sa skutočne stretli s potomkami samotného Berekeho a naozaj videli u týchto ľudí knihu v dobrom stave, ktorá bola práve rukopisným traktátom „Všemocnosť“ samotného Berekeho. Máme prosbu, pretože dnes nedisponujeme možnosťou, ani časom venovať sa hľadaniu tohto traktátu. Chceli sme iba porovnať rozdiel medzi opismi v traktáte Allajara a v traktáte Berekeho, čiže porovnať textový variant. Zaujíma nás, aké zmeny boli vnesené len po uplynutí niekoľkých stoviek rokov pri ústnom predaní. No, jednoducho vedecký záujem. Nakoľko je vedomie schopné dokonca aj také cenné znalosti podvrhnúť a zmeniť. Ak niekto môže pomôcť, bolo by to fajn. Preto sme sa obrátili, naozaj máme ľudí v rôznych krajinách, ktovie, možnože niekto vie, u koho je v rodine práve traktát Berekeho. A zaujímavé je porovnať, čo Sufi Allajar vniesol za ten časový úsek, je to skutočne zaujímavé. Myslím, že to bude zaujímavé nielen pre nás, ale aj pre tých, ktorí dnes disponujú traktátom. Taktiež je veľmi zaujímavý ešte jeden moment. Presne sa vie, že samotný traktát Berekeho „Všemocnosť“ bol, no, takpovediac, zabavený a akurát ľuďom nie je dostupný. A toto hovorí o tom, že existovala kópia. Ale kto urobil túto kópiu? Bereke, alebo až Tamerlán? Fakt toho, že v r. 1941 a 1942 to bol práve traktát Berekeho, sa potvrdzuje. Potvrdzuje sa ich úplná zhodnosť slovami, ktoré sú tam zapísané, že keď otvoria hrob Tamerlána, začne sa vojna. To isté je napísané tu, práve u Sufi Allajara. Všetko od slova do slova, a ešte niektoré veci, necháme si ich zatiaľ pre seba, aby sme ich nezverejňovali. To je ako taký... s tými, ktorí vedia a vlastnia traktát Berekeho, nájdeme spoločný jazyk a podľa slov odtiaľto a odtiaľ porovnáme. Preto, aby sme, povedzme, zjednodušili to naše stretnutie. Preto to, že buď kópia, alebo originál sú teraz v niečích rukách, to je zaručené. A očividne ho šetrne chránia potomkovia Berekeho. Také diela nie je možné nechrániť. Tak. Žiaľ, tento traktát Sufi Allajara trošku utrpel, ale nie vinou ľudí, ale práve vinou nešťastných udalostí, takpovediac nezávisiacich od ľudí. Ale chvalabohu, všetky informácie v ňom sú, zachoval sa, uchránili ho. Preto môžeme porovnať a vykonať určitú analýzu: čo je stratené, čo zostalo, čo bolo vnesené. A takto môžeme aspoň približne zistiť, koľko a akých bolo zmien pri ústnom odovzdávaní práve od Allatchjarov po Berekeho, kým ich zapísal, koľko bolo vnesených zmien do samotného traktátu Berekeho, a čo konkrétne poslúžilo ako zámena, ako došlo k tejto transformácii. Je to veľmi zaujímavé. A čo, a v akom štádiu ľudstva bolo zabudnuté, že vymenili Boha za diabla. To je dôležité. Ak budeme poznať tieto momenty, možno pochopíme aj iné.

 

Veľmi ďakujem, priatelia. Prepáčte za dnešnú reláciu. Bola trošku ťažká. Ale pravda, tá je vždy ťažká, ale vždy so zmyslom. Ďakujem.

 

AM: Ďakujem.

 

AK: Ďakujem.

 

TD: Ďakujem.

 

TZ: Ďakujem.

 

IM: Úprimne povedané, nemám rád túto tému. Je jednoduchá. Jednoduchá až hrôza. Nezrádzaj Boha a toto sa ťa nedotkne. Ale pre ľudí je cenná a dôležitá. A ja tomu tiež rozumiem. Hrdinské skutky ľudí, ako prekonávali tento odpor od systému, veď my fakticky tiež poznáme kopu takých prípadov. Povedzme, aj z tejto skúsenosti prebývania. Je ich veľmi veľa. Keď sa ľudia nevzdajú, keď obyčajní ľudia, banálne obyčajní ľudia, vzdorujú kandukom a dostatočne silným. Ak je človek duchovne rozvinutý, kanduk ho nenapadne. A ak je človek slabý a napadne ho mladý neskúsený kanduk, odraziť ho možno. Ale ak ho napadne skutočne skúsený kanduk, tak je to nereálne. On si zoberie. On vždy berie to, čo chce. Jediný spôsob je – celkom úplne sa uchýliť, odovzdať sa Bohu. To je jediná záchrana. Ale tu opäť platí, treba pochopiť tento prípad a posúdiť. Treba to, aby Osobnosť mala aspoň nejakú slobodu, aspoň nejaký... Aspoň nejakým takým pozitívnym impulzom musí niečo poslúžiť. Ale ak nie je tento impulz, čo potom? Prejednávali sme tu dnes príklad chlapca s dievčaťom. Veď v doslovnom zmysle – nielen že zjedol, ešte sa aj vysmieval, demonštroval svoju vlastnú moc, opíjal sa touto mocou. No ako to je? Hlavné je – nevzdávať sa. No nič. Poďme rozmýšľať o dobrom a postupovať správne, potom sa nás to nedotkne.