AK: Áno, teraz možno všeobecne povedať, áno, ako ste teraz povedali, že od polovice XIX. storočia začína, prvýkrát dochádza k liberalizácii vzťahu k samovražde. Samovražda sa postupne stáva masovým javom. A veľmi vážny vzostup začal práve v druhej polovici XX. storočia.

 

IM: A aký je postoj spoločnosti? K tomuto žiadny...

 

AK: Veru. Navyše sa to teraz tak popularizuje, že nielen že sa samovražda stala...

 

IM: Stala sa určitým kultom.

 

AK: Áno, čiže to teraz ľudia neprirodzene vnímajú ako normu. A keď, dnes sme už hovorili o Japonsku, áno?

 

IM: No tam to bolo spočiatku trochu iné.

 

AK: Áno, no, za prvé u nich došlo k absolútnej zámene pojmov.

 

IM: Japonsko bolo dlhú dobu izolované. U nich sa práve sformovala taká vlastná kultúra, s vlastným postojom. Ale iná vec je, ako to použili a ako to rozvinuli. Rozumiem chodu tvojich myšlienok.

 

AK: Áno, práve o tom hovorím. Jednoducho nakoľko práve v japonskej kultúre toto všetko, obratne žonglujúc pojmami, k akým katastrofickým následkom to doslova za pol storočia priviedlo.

 

IM: Nešťastie Japonska spočívalo v tom, že keď sa otvorilo cudzincom (veď predtým sem cudzincov nepúšťali, do Japonska), ale keď sa Japonsko otvorilo cudzincom, keď , no, povedzme to tak, došlo k výmene kultúr, tak tu došlo k vážnym zámenám. Zašli sem práve tí, ktorí veľmi silno a veľa ľúbia jesť, takpovediac gurmáni. A to ich harakiri a seppuku sa už stali takým úplne prekrúteným pojmom. Veď v skutočnosti, ak zoberieme časy ich samurajov, koľko sa za rok na počet obyvateľov uskutočňovalo týchto rituálov? Jednotky. Bol to ojedinelý jav. A koľko sa ich uskutočňuje teraz?

 

AK: Jedna z vedúcich pozícií vo svete.  

 

IM: Veľmi správne. Pretože zámena prešla práve v hĺbke, v samotnej štruktúre. Je to koreňová zámena podstaty tohto procesu. Stalo sa to iba výhodnou potravou. Vnáša sa to do kultúry a hovoria, že to je u nich taká kultúra. Ale bieda je v tom, že kanduk nemá národnosť.

 

AK: Tu je najsmutnejšie, že tým, že sa to stalo pre Japonsko kultúrnym javom, tak sa toto všetko takpovediac implementuje do úplne všetkého, počínajúc od... umelecké diela, divadelné inscenácie, filmy a čo je najhoršie zo všetkého – to sú animované filmy.

 

IM: Pre deti. Animácia, v ktorej jednoducho...

 

AK: Áno, animácia pre deti, samozrejme.

 

IM: Jednoducho dochádza k vkladom. Ale opäť, o čom to svedčí? No aj psychológovia si všímajú, že s deťmi sa po ich animovaných filmoch deje niečo nedobré.

 

TZ: Japonské anime.

 

IM: Ale to nie je hra svetla, alebo podobné. Sám som pozeral animované filmy. A takpovediac v každom desiatom animovanom filme, hovorím to tak približne, sú vklady.

Skutočne tu sú pracovné vklady, čiže sa tým niekto cieľavedome zaoberá. To nie sú prázdni ľudia, sú to ľudia, ktorí sú nie slovne, ale de facto oboznámený s metafyzikou, ktorí to vedia riadiť. Je to rovnaké, ako niektorí rock-hudobníci, ktorí robia také vklady, že keď...

 

AK: No áno. Čo je to? Je to nadnárodný jav.

 

IM: Absolútne.

 

AK: Dotkli sme sa spolu japonského anime, čiže animácie. Ale hudba je medzinárodná.

 

IM: No áno.

 

AK: A vytvárajú sa idoly, pop-kultúra.

 

IM: Preto to hovorím. Zďaleka nie všetci, ale existujú slávni rockoví hudobníci, ktorí cieľavedome, schválne tvoria svoje skladby, ktoré sú zamerané práve na vklady. Vklady v tomto prípade – to sú práve tie programy, ktoré sa rozbaľujú v človeku a vyvolávajú tie, či oné javy. Čiže je to priama cieľavedomá manipulácia.

 

AK: Ale ešte tiež pozorujeme tie javy, že keď sa vytvorí pre mládež idol, rozvíja sa, popularizujú ho.

 

IM: Pestuje sa.

 

AK: Áno, pestuje sa. A potom končí život samovraždou.

 

IM: Vydvihujú ho medzi hrdinov a podobne.

 

AK: Áno, vydvihujú ho za hrdinu.

 

IM: A tu sa veľmi ľahko eviduje, odkiaľ fúka vietor. Ten, kto ho vychovával – tam treba hľadať, práve buď lemboj, alebo kanduk – niekto je vedľa.

 

18+

SUICIDE

SAMOVRAŽDA... (zažltené už hotové, vložené do videa)

 

IM: V skutočnosti je priama robota kandukov zriedkavá. Ale k dnešnému dňu je, bohužiaľ, veľmi silná. To je vtedy, keď dochádza k priamemu pôsobeniu samotného kanduka na, povedzme, nevedomé jednanie človeka. Na podvedomé sa to ani nedá nazvať. To je, keď dochádza k takým zámenám, ako s tou cestou, s ktorou sme začínali dnešnú reláciu. Kedy človek naozaj vidí iné, koná iné, robí niečo dobré, ale ukazuje sa to pre neho smrteľne nebezpečným. Teda sa to ani samovraždou nazvať nedá. A tu samozrejme problém spočíva v tom, že sa dodnes k tomu negatívne chová aj cirkev. A správne a zaslúžene robí, že k samovražde negatívne. Ale nie všetko je samovražda. Väčšina z nich sú iba obete. A tu naopak musí byť úsilie služobníkov cirkvi, kňazov, ktorí by im mali pomáhať. V danom prípade to zďaleka nie vždy je samovražda. Aj ľudia, ktorí prežili, spáchali samovražedné pokusy, ktoré chvalabohu u nich neboli ovenčené úspechom, veď keď oni rozprávajú, ľudia im jednoducho nerozumejú. Dokonca sa niekedy aj psychológovia dostávajú do slepej uličky a snažia sa to vysvetliť, že sa človek pokúša schovať svoj problém, alebo sa neotvára. Človek hovorí: „Však som nemal žiadny dôvod, jednoducho... som to iba urobil“. A nemôže vysvetliť, prečo to urobil. Koľko je takých príkladov? Takých je kopa.

 

TZ: Povedala by som tak, keď vezmem roky svojej práce – no, som doktor, pracujúci v psychoterapii, ktorých sú tisíce. A ak teraz začnem uvádzať príklady týchto pokušení, zámen reality u dospelých a u detí...

 

IM: Kamerám nebude stačiť elektrina.

 

TZ: ...vôbec neviem, kedy sa to skončí.

 

IM: Veľmi správne. Keď dieťa vidí niečo úplne iné, ale samé pchá klinec do zásuvky.

 

TZ: Áno, jednoducho, keď sa trojročné dieťa spúšťa z piateho poschodia, ale vidí, akoby mohol len nôžku položiť na tento piesoček, čiže je to preň blízko, táto zem je úplne pri ňom.

 

IM: Je tu, áno. A on jednoducho robí krok.

 

TZ: Jednoducho... Áno.

 

IM: Ale sláva Bohu, keď ho, ako sa hovorí, zachytávajú anjeli a ono prežíva a môže povedať, čo urobilo. A tak... Ináč by ani nebolo čo povedať. Napriek tomu to tiež stavia ľudí do slepej uličky. A my opäť z pozície psychológie rozmýšľame, že dieťa sa nás snaží oklamať, snaží sa ospravedlniť svoje negatívne konanie. A príčiny hľadáme kde? U rodičov, že rodičia s ním nepostupovali správne – že to bola negatívna reakcia dieťaťa. V skutočnosti ani rodičia, ani nikto nie je na vine.

 

TZ: Príčiny sa vždy dajú nájsť, ak sa chce.

 

IM: Kto chce, ak ich bude hľadať, áno. Tak funguje naše vedomie – vždy nájde ospravedlnenie činom kanduka. To je pravda.

 

AK: Mimochodom, keď sme už takpovediac prepli na túto tému, klasika v konaní kanduka, keď plánuje hostinu, je spáchanie hromadnej samovraždy.  

 

IM: To áno.

 

AK: Alebo, takpovediac pre neho je najsladšia hostina – keď matka s dieťaťom.

 

IM: Tohto je veľmi veľa. Buď niekoľko detí, alebo s dieťaťom, alebo keď je tehotná. No, my tu opäť z pozície psychológie hovoríme o čom? Hormóny, popôrodná depresia, alebo hormonálne zmeny počas tehotenstva, alebo človek nie je pripravený k zmene svojho spôsobu života. A ukončuje svoj život úmrtím, áno? Teda samovraždou. Robí kroky, ktoré vedú k takým situáciám.

 

TZ: Alebo sa s mužom pohádali...

 

IM: Áno, alebo s mužom nejaké...

 

TZ: Nemá prácu. Nevie ich uživiť.

 

IM: Samozrejme, samozrejme. No vždy existujú výhovorky. A v skutočnosti čo často býva? Niečo úplne iné. Áno, aj takých príkladov môžeme uviesť veľmi veľa.

 

TZ: Veľmi veľa.

 

IM: Keď sa žene zdá, že zachraňuje svet, keď niečo horí a ona zachraňuje svoje dieťa – vyhadzuje ho. Ale v skutočnosti...

 

TZ: Takto hádžu deti do prieruby – zachraňujúc ich pred ohňom. To je skutočnosť. Tak pacientke...

 

IM: Celkom správne. Rovnako aj ľudia psychicky zdraví... Čo je to zatmenie vedomia, alebo čo?

 

TZ: ...nenašli po psychiatrickej expertíze žiadnu psychickú chorobu.

 

IM: Presne tak. Ale aj z druhej strany, matka je vinná – zabila dieťa, však?

 

TZ: Áno.

 

IM: Bude sedieť. Ale kto je vinný v skutočnosti?

 

TZ: Bude sa liečiť na povinnej liečbe, stanovia jej nejakú psychogénnu psychózu...

 

IM: Presne tak.

 

TZ: Trebárs niečo stanovia, ale v skutočnosti tam nič nie je.

 

IM: A v skutočnosti je to kanduk, je to vklad. Ale z druhej strany, je matka vinná? Je vinná, že sa nevenovala svojmu duchovnému rozvoju. Vinná. Pretože ľudia neustále podliehajú týmto vplyvom.

 

18+

(už hotové)

 

Deti idú na internet a potom si berú život.

 

Dve štrnásťročné dievčatá po zanechaní predsmrtných zápisov, skočili zo strechy výškovej budovy.

 

Matka sa vyhodila z deviateho poschodia spolu s dvomi deťmi.

Chlapcov vyhodila z balkóna...

Matka zabila svoje dve dcéry a potom skočila z tridsaťmetrovej výšky.

 

IM: Kto, povedzme, nebol v živote vystavený myšlienkam na samovraždu? To nemôže byť. Všetci ľudia o tom rozmýšľali. Sú to vklady, to je práve tá činnosť, ktorá sa robí masovo. No, niekto zareagoval a niekto nezareagoval. Nuž, nezareagoval, tak nezareagoval. Je to, viete, je to ako rozosielanie v internete, no, tie reklamky – kto potrebuje, zareaguje. Tak aj tu, kto je slabší, ten aj zareagoval. Taký lacný masový spôsob. V skutočnosti masová hostina. Alebo povedzme za volantom. Áno?

 

AK: Áno.

 

IM: Kto nerozmýšľal, sediac za volantom auta o tom, vyjsť do protismeru a neuhnúť, že čo so mnou bude? Komu neprišla taká myšlienka? Zvlášť, kto má normálne skúsenosti.

 

AK: Veru.

 

IM: Prichádzala?

 

AK: Na začiatku také myšlienky často prichádzajú. V dorasteneckom veku. V mládežníckom prostredí dochádza k posudzovaniu tejto témy. Dospievajúcim veľmi často prichádzajú takéto myšlienky. Keď sme začali hlbšie študovať túto tému, tak som si jednoducho spomenul aj na vlastnú skúsenosť. A naozaj, práve niekde po druhotnom vzostupe, od 12-tich rokov začali tieto myšlienky... najskôr tak čas od času prichádzať a potom nejaký čas boli – no, nutkavé. Tak. A tiež sme o tom všetkom spolu s rovesníkmi diskutovali. No, chvalabohu, ešte sme nemali sociálne siete... so všetkými týmito radosťami...

 

TZ: A mimochodom, čo sa týka sociálnych sietí. Dá sa pôsobiť cez sociálne siete?

 

IM: Dá. Aký je v tom rozdiel? Sú to digitálne technológie, všetko prechádza, všetko funguje. Jednoduchý príklad s našou „PYRAMÍDOU“, však? Pozitívne pôsobenie. Ale prepáčte, nech je to akokoľvek, ale viac ako 98% – to bolo pozitívne pôsobenie, ktoré ľudia pociťovali. To je fakt. Medzi týmito 98% boli ľudia, ktorí pristupovali skepticky, ale aj tak to cítili. Nie je to sugescia, je to niečo iné. Veď nedochádzalo k žiadnemu pôsobeniu, nič také nebolo. Bola to reálna práca „PYRAMÍDY“ a vďaka Andrejovi jeho takpovediac pozitívne podanie. To je fakt. A my sme to zaznamenali. Teda je to experimentálne. Preto toto všetko funguje, toto všetko existuje. A sociálne siete – aký je v tom rozdiel? Každá informácia môže byť zakódovaná v znaku, v tejže nahrávke a podobne. Veď skôr, vráťme sa máličko, povedzme, do predhistorického obdobia. No jasné, že je to vtip. Ale čo to bol znak? Znak – to je prenos informácie. Čiže znak niesol informáciu a reálne pôsobil, reálne pracoval. To je skutočne tak. Potom sme to všetko trochu zjednodušili, skreslili a teraz už musíme veľa písať pre to, aby sme odovzdali pre nás potrebnú informáciu. No pre nás sa aj život stal zložitejším – existuje oveľa viac toho, čo treba opisovať, preto je všetko také technické, všetko je sťažené. Predtým bolo jednoduchšie, predtým bola podstata – práve prenos toho základného, čo sa chcelo odovzdať. Tak opäť, jeden a ten istý znak odovzdával kopu rozličných informácií v závislosti od toho, kto, ako a pre koho ho dával. Ale je to len znak. No bol nositeľom. Ale prečo toto všetko bolo možné? Pretože ľudia ovládali nielen analýzu, čiže mysliacu činnosť, ale ešte aj pocitové vnímanie. A vnímali to všetko práve na pocitovej úrovni. A dnes naše znakopisectvo, teda naše písmo, ktoré čítame, píšeme – to je práve proces povrchného vnímania, čiže práce vedomia.

 

TZ: Možno erudíciu...

 

IM: Áno, napomáha to rozvoju nášho vedomia a práve jeho posilneniu. Ale je nutné ho rozvíjať. Opäť, vedomie možno drezírovať a možno ho vychovávať. A bude len pomáhať. Jednoducho ho sledovať, aby nevystrájalo a dozerať na to, aby nevstupovali cudzí.

 

AK: Áno. Túto informáciu som sledoval ohľadom auta. V skutočnosti je v youtube veľmi veľa takých videí, kedy vodič z nepochopiteľných príčin vchádza pod vlak, alebo schádza z cesty, pričom má v aute spravidla celú rodinu. Alebo ako tam v poslednom videu, ktoré som videl, dáva sa obiehať, obieha, ale nevracia sa do svojho jazdného pruhu a ide jednoducho do čelného nárazu. Pričom pomerne dlhú dobu, teda tam po protiidúce auto bolo ďaleko, žena mu kričala. Najskôr sa pýtala: „Čo robíš?“ a potom: „Zíď, zíď, zíď!“ Ako išli, tak aj... Tak aj došli.

 

IM: To tiež nie je možné vysvetliť. Čo, človeka stuhol od strachu? A... No, prepáčte, ale kde je pud sebazáchovy? Kde je zodpovednosť za rodinu?

 

AK: Áno, akákoľvek samovražda vedie k tomu, že človek, ktorý ukončil život samovraždou, sa na 100% stáva subosobnosťou.

 

IM: Áno, to je pravda. Je to bezalternatívne.

 

AK: A jeho osud je extrémne ťažký.

 

IM: Nuž, osud subosobnosti je vždy ťažký. Práve sme o tom hovorili, uvádzali príklad pochopiteľnejší pre ľudí. Je to ako keď sa človek nachádza v takom komatóznom stave a ako sa hovorí, nič nemôže urobiť a zároveň vedomie aktívne funguje, on sa cíti, že je, ale telo sa nepodriaďuje. V skutočnosti to nie je veľmi príjemné, čo to je subosobnosť. A najhoršie je to, že je to skutočne na dlho, na veľmi dlho. To nie je len ľudský život.

 

AK: Nedávno sa stal tiež... Ak dovolíte, tak to poviem. Je to jednoducho k téme. Stala sa udalosť: došlo k vražde s následnou samovraždou. Mladý chalan a dievča. Ak sa na nich pozrieme takpovediac zo sociálneho uhla pohľadu, tak obaja boli – múdri, perspektívni mladí študenti , študovali na prestížnych vysokých školách. Všetko bolo u nich akoby dobre. Ale jedného dňa sa stalo nasledovné: chalan prišiel domov, počkal na dievča, kým sa vráti domov. Prišla domov. Boli spolu, nestretávali sa, ale spolu žili. Teda, on napadol dievča, udrel ju, stratila vedomie. Znásilnil ju, potom šiel, skúsil ju uškrtiť. Nepodarilo sa mu ju zaškrtiť, šiel, zobral nôž, zasadil jej niekoľko úderov do srdca a po zasadení týchto úderov ju ešte raz znásilnil. Tak. Pričom jej skúšal zakryť ústa, aby nepočul jej predsmrtný chripot. Po niekoľkých hodinách, počas týchto hodín si pospal, zajedol si – prišiel a ešte tretí krát znásilnil už chladnú mŕtvolu. A po niekoľkých hodinách ukončil svoj život samovraždou. No, povedzme, že z pohľadu vedy to určite vyzerá ako úplné šialenstvo, ak nevnikneme do podstaty toho, čo sa stalo. Stalo sa nasledovné. Toto dievča bolo, povedzme to tak, že mala veľmi veľa materiálnych túžob. Na týchto materiálnych túžbach ju aj kanduk ulovil. Potom, pretože chalan... Medzi nimi bola neopätovaná láska, čiže on si myslel, že šialene miluje toto dievča. Ale to bol tiež vklad. Čiže kanduk urobil vklad do tohto chalana cez dievča, cez prostredníka.

 

IM: Cez ňu.

 

AK: Teda ona ho manipulovala, konkrétne témou sexuality, teda neustále bola pred jeho očami, neustále sa pripomínala, ale pritom ho, povedzme, odmietala. Naviac sa pokúšala stretávať s jeho blízkym priateľom. Doslova dva týždne pred touto udalosťou začali chalanovi prichádzať nutkavé myšlienky ohľadne vraždy. Neustále ich točil, tieto scény, točil scenár tejto vraždy. A vo výsledku sa rozhodol, že ju vykoná. A vykonal to v takej forme...

 

IM: Opäť, keď človek dostáva príkaz od kanduka, ale má ešte nejaké sily na odpor, nebude premýšľať o tom, čo dajme tomu chce tento kanduk, akým spôsobom ju zabiť, ale to všetko bude zvažovať a odmietať. No opäť, vracajúc sa k tomu, kto v živote nerozmýšľal, že zabije iného človeka? Tieto myšlienky prichádzajú ako televízny program všetkým. Jednoducho nie všetci to otvárajú. Kto z detí nerozmýšľal o tom, že zabije svojich rodičov a podobne? Ale je nepríjemné o tom hovoriť, mlčia o tom, spoločnosť to zamlčuje. Ale každé dieťa prežíva tieto momenty. To treba vedieť. Ale sú to normálne myšlienky, či nie? Odkiaľ prichádzajú? Takpovediac je to tiež spoločné pole. Nenormálne pole, odkiaľ sa tieto myšlienky vnucujú všetkým. Ale niekto ich realizuje. A v tomto prípade som viac ako presvedčený, že ak by sa vzalo ohľadne toho chalana všetko na psychiatrickú expertízu, tak by sa ukázal ako absolútne zdravý človek. A my to môžeme vystopovať, ako to chápem, že si viedol nejaké instagramy, alebo čosi také, keď rozprávaš, o čom rozmýšľal a podobne.

 

AK: Áno, bol tam...

 

IM: Určite tam bude moment jeho odporu, kedy nechce, ale je nútený to urobiť. A nejaká sila ho vedie a manipuluje ním. Tu sa to dá ľahko odsledovať. A znalosti o kandukoch, o všetkých týchto metafyzických, nereálnych, neexistujúcich silách sú, dajme tomu, u samotných psychiatrov – dobrou zbraňou. Ale kňazi o nich vedia, nech aj nie všetci, ale vedia, že existujú nečisté sily a bojujú v rámci svojich možností. Ale bieda je v tom, že k dnešnému dňu mládež ku nim nechodí, častejšie sa dostávajú k psychiatrom, ako ku kňazovi na spoveď. No nie je to tak?

 

AK: Samozrejme.

 

IM: To je bieda.

 

AK: Čo je zaujímavé, že po spáchaní vraždy, už po druhom znásilnení, si sadol za počítač a vo svojej sociálnej sieti na svojej stránke veľmi jasne opísal všetko, čo sa s ním dialo. Teda vďaka tomu, že študoval na technickej vysokej škole, čiže chalan dostatočne rozumný, rozvinutý a inklinujúci k analýze, preto...

 

IM: Ešte sa zachytával za život.

 

AK: Áno, áno, v podstate to...

 

IM: On pribehol... znova, ak je technik, počítač je pre neho pomocníkom, je to spôsob jeho ochrany a on sa viditeľne snažil podrobiť analýze to, ku čomu došlo a nejako sa vytrhnúť. Pretože Osobnosť beztak bojuje do konca. Zvlášť v takýchto hrozných okamihoch.

 

AK: Áno, to čo on opísal, je v podstate prvým dokumentom pre výskum odborníkov. Je to celkovo dôkaz aj práce, aj existencie kandukov. A ešte je to samozrejme krik Osobnosti, ktorá už, hrubo povedané, nemohla odolávať kandukom, ale...

 

IM: Kanduk v skutočnosti – to je veľmi mocná sila a vytrhnúť sa spod jeho moci – na to treba aj odvahu, aj silu.

Tak ako vždy... Opäť psy.

 

AK: Ak dovolíte, rozoberieme tu detaily, áno? Ale čo sa dialo naozaj? Veď do okamihu vraždy dievčaťa ešte u Osobnosti zostávala šanca. Ešte mala šancu vyjsť spod moci kanduka a čeliť mu. Ale potom, keď už zabil svoju obeť...

 

IM: Nemá cestu späť. Už je mŕtvy.

 

AK: Áno.

 

IM: Jedna vec je, keď človek... no, stáva sa, ľudia páchajú vraždu v sebaobrane, myslím tým konflikty, vojnové činy. Ale iná vec je, keď človek, ktorý je pod mocou nejakej sily, hnaný cudzou silou, pácha tento akt. On už nie je živý. Je to 100% subosobnosť.

 

AK: A nie je tu dôležité, či by v skutočnosti prežil po tejto udalosti.

 

IM: To už nehrá rolu, už je mŕtvy.

 

AK: Áno, už je to tieň a nie človek.

 

IM: Je to iba vec času.

 

AK: Áno. Keď udrel dievčinu, ona stratila vedomie a on ju prvýkrát znásilňoval, kanduk už začal proces požierania.

 

IM: Tu už samozrejme začal jesť. Tu samotný vzostup sexuálnej energie, presmerovanie tejto energie na inú stranu, to už samozrejme... Nie to, že ju udrel. Keď ju udrel, ešte by sa mohol zastaviť. Ale potom, ako ju udrel a došlo k aktu znásilnenia, ešte predtým, ako ju zavraždil, už bol odsúdený.

 

AK: A druhý krát, keď naniesol niekoľko rán nožom, čiže už naniesol smrteľné rany a druhýkrát znásilnil...

 

IM: No, tu sa tiež môžeme zamyslieť, no, bývajú ľudia-zvery, ktorí vraždia (taký Čikatilo), prežívajú sexuálne uspokojenie, ale to nie je pre normálnych ľudí.

 

AK: No samozrejme. A prežívať sexuálne vzrušenie hľadiac na...

 

IM: Samozrejme, to musí byť sociopat, pritom zjavný a s veľkou skúsenosťou. To nie je nejaký výbuch a bolo by to pozorované v priebehu celého jeho života.

 

TZ: No samozrejme, nedochádza k tomu tak náhle. To má vývoj.

 

IM: To je zver, to je už dávno vrodená beštia.

 

AK: Áno, ale tu v skutočnosti prebiehal silový moment... čiže keď obeť umiera a kanduk...

 

IM: To už bol kanduk. Toto už nebol človek, neboli jeho oči, jeho vedomie. To už práve kanduk skrze neho získaval pôžitok. Kanduk vstrebával posledné štipky života, odoberal posledné výšplechy. A keď tretíkrát uskutočnil akt znásilnenia už na studenom tele, tu už nebol akt znásilnenia na mŕtvej, ale na tom, kto je v úvodzovkách „mŕtvy“, už na ňom, to sa mu už vysmieval. To sa už kanduk opájal vlastnou mocou. Ale to je mladý kanduk. Starý, skúsený, tak nerobí.

 

AK: No áno, a ďalej...

 

IM: To sú práve tí, ktorí sa ešte opájajú mocou, ktorí si vychutnávajú silu, ktorú nedávno získali.

 

TZ: Čiže oni tak nežiaria, áno?

 

IM: Nie. Ale pre nich je cenná potrava. Kanduk – on je tiež obyčajný človek, ktorý sa ním stáva podľa svojej voľby. Jednoducho sa dostáva do takého prostredia, kde sa akoby venuje nejakej joge, alebo do nejakej sekty, alebo do akejsi tajnej skupiny, venuje sa tajnému učeniu, ani nechápe čomu a postupne sa vťahuje do tohto kruhu. Ak má určité vlohy, tak prirodzene môže na neho, povedzme, položiť zrak odchádzajúci kanduk a jednoducho mu odovzdať svoje znalosti.

 

TZ: Ale nevedome k tomu nemôže dôjsť.

 

IM: Nie. Nie. Samozrejme, že nie. To nemôže byť nevedomé. Je to tiahnutie k mágii, tiahnutie k sile, je to opäť tiahnutie k moci, k tajnej moci. K najstrašnejšej moci. Ale im aj práve to sľubujú. Sľubujú im, že vedomá reinkarnácia, ku ktorej bude dochádzať – to je večný život, ako im sľubujú. Ale kanduk si skutočne pri znovuzrodení na seba pamätá a ovláda všetky zručnosti. To je fakt. Plus si ešte kanduk môže vyberať a nielen to, do akej nádoby sa nasťahuje. To je tiež pravda. Ale chápem, že niektorí pozerajúci teraz povedia: „No to nemôže byť“. No ja im verím, ale ako je to s reinkarnáciou samotného Dalajlámu? Ale on práve nemá túto možnosť vedomej reinkarnácie. Je vhodený do určitého regiónu a oblasti. Ľahko sa to dá vypočítať. A kanduk sa tiež dá vyčísliť, ak vieme, kde je a kto je. Keď jeho telo umiera, tak je ľahké vypočítať, kam vstúpi, pretože toto všetko je ohraničené určitými oblasťami, časom a všetkým ostatným. Ale fakt je v tom, že dieťa rastie s múdrosťou starca a s obrovskou silou. Je pochopiteľné, že do druhého vzostupu nemôže túto silu používať, ale znalosti používa, predstavte si to. No, hovorím to ešte raz, veľmi ľahké je ich vycítiť, je veľmi ľahké všimnúť si ich. A preto takéto hlúposti robia iba mladí a neskúsení kandukovia. Tí, ktorí sú starší a získali skúsenosti, sedia potichučky, nevidno ich, nepočuť o nich, veľmi sa priatelia so susedmi, sú to veľmi poriadni ľudia, často zakladajú rodiny, nádherní ľudia. Ale predsa ich odlišuje ten faktor, že sa stretávajú s veľkým množstvom ľudí. Pretože on buduje, ako pavúk, buduje celú pavučinu, potrebuje lembojov – to sú tí, ktorí mu slúžia. Naberá ich celú skupinu. Prečo? Pretože počas samotného procesu prechodu a detstva sa musí prikrmovať. A tu práve jeho skupina na neho pracuje celé toto obdobie. A lembojovia musia byť verní kandukovi – jeho takpovediac dôverní ľudia, ktorí ho touto energiou aj kŕmia. Znie to ako fantastika. Nuž pravda, keď si to tak vypočuješ – no rozprávka by bola rozprávkou, keby neboli reálne veci, ktoré za tým stoja a vysvetliť ich ináč, ani z pozície vedy, jednoducho nemožno. Ale z pozície metafyziky sú to plne prípustné veci. A z pozície znalostí, bohužiaľ, ak to tak zoberieme, je to teraz v spoločnosti dominujúci problém. Pretože celkovo je tohto veľmi veľa. Kto sa teraz nestretol s tými... Jednoduchý príklad, Andrej má pravdu, zájdi na trh, ako sa potom cítiš? S nikým si nehovoril, len si pochodil, popozeral. Jedného si popočúval, druhého – stačí aj malý kontakt. Ale ak si sa, nedajbože, otvoril, dívaj sa, ešte aj horšie bude. Veď opäť – on nemôže pôsobiť na človeka. Človek sa musí pre to otvoriť. A človek, on je – no, ako uzavretý systém: pre to, aby vošla nejaká sila, musí sa otvoriť. Ale teraz, prepáčte, máme „Modrú veľrybu“ (pozn. - v Rusku sieťová hra, patriaca ku skupinám smrti, vedúca k samovraždám). Zachytili ste, áno? Digitálne technológie. Však ani netreba ísť do obchodu, alebo do Sberbanky niečo zaplatiť. Prosím.  

 

TZ: A sú to masové samovraždy, masové.  

 

IM: A oni aj budú masové, pretože je to absolútna beztrestnosť. To je hodokvas. To je vtedy, keď už hoduje nielen kanduk, ale aj jeho najbližšie okolie. V doslovnom zmysle slova. Ale to všetko sa ospravedlňuje a vyzerá, akoby chcel na tom niekto zarobiť, pretože samovražda, ktorá sa filmuje, priťahuje kopu pozornosti. Toto sa aj popularizuje. Vždy sa pre to dá nájsť ospravedlnenie, ako sme už spolu hovorili, je tak? Ale v skutočnosti je všetko oveľa vážnejšie. Žiaľbohu, je to veľké nešťastie. Ale najväčšia bieda je v tom, že toto všetko je následok duchovného úpadku ľudstva.

 

18+

 

IM: Bývajú veľmi populárni a veľmi známi ľudia, plní nádherných myšlienok, vznešených myšlienok. V skutočnosti je to obyčajný kanduk. Alebo naopak, je to úplne uzavretý človek, ktorého nikto nevidí, nepozná, žije už nejeden život a za jeho chrbtom je toľko mŕtvol... Každý kanduk vymýšľa svoj systém. Ľuďom začína rozprávať, že my vytvoríme tajný rád, tam získaš nesmrteľnosť, budeš veliť ľuďom. A oni skutočne učia pôsobiť na ľudí. Tí budujú svojich veliteľov a tí velitelia už naberajú celé armády. Pre nich je vzťah k človeku rovnaký, ako u divého zvieraťa k svojej potrave. Ľudia sú pre nich jedlo. Kto, povedzme, počas života nebol vystavený myšlienkam o samovražde? Ľudia neustále podliehajú týmto vplyvom. Sú to vklady. Kto je slabší, ten aj zareagoval. Najväčšie nešťastie je v tom, že toto všetko je následok duchovného úpadku ľudstva. Čiže ľudia sa v skutočnosti vzďaľujú od Boha, vzďaľujú sa od Duchovného Sveta. To je pravda. A ľudia nevedia to, kým sa stanú. Pre nich je vnímanie smrti ako – nejaký prechod, nejaká hra. Vedomie rozpráva každému, že „Však kedy to ešte bude. A či ty umrieš, či neumrieš?“ Umrieš určite a veľmi rýchlo. Čas je rýchly.

 

AK: Čím sa to teda pre toho chalana skončilo. Veď po spáchaní toho tretieho znásilnenia už mŕtvoly, sa s ním už ďalej kanduk začal hrať. Čiže ho začal popúšťať. Je to vidno jednoducho z toho, čo písal.

 

IM: Je to jedna z foriem.

 

AK: Áno, popustil...

 

IM: On popúšťa Osobnosť a tá prichádza do úžasu od spáchaného, a potom ju spätne berie do svojich rúk.

 

AK: A znova povoľuje.

 

IM: Presne tak.

 

AK: A znova.

 

IM: A tak. Tu je výrazný rozdiel medzi ľuďmi, dajme tomu tým sociopatom, o ktorom sme hovorili, že to musí byť taký zjavný degenerát, no... on nemá nijaké rozjasnenia.

 

TZ: No, u neho nedochádza ani k tomu boju.

 

IM: Nie je v ňom boj. On to nevníma.

 

TZ: Tam je všetko studené a kruté.

 

IM: Absolútne. Áno, to sú mŕtvo narodení...

 

TZ: Blaženosť z moci, a to je všetko.

 

IM: ...ale náhodou preživší. A on – zviera je len zviera. On tak jednoducho koná. On nemá ani emócie, ani ľútosť, nič. Tak. Ale tu, prepáčte, tu je hra. To nie je hra vo vedomí, alebo fantázie – je to práve hra tretej sily. Často to tak býva.

 

AK: Tu v tejto hre je zmysel.

 

IM: Istotne. To je výsmech nad duchovnými silami. To je priamy výsmech nad Osobnosťou. To je...

 

AK: A osud tejto subosobnosti je mimoriadne smutný. Prečo? Pretože sa už nachádza v moci tohto kanduka. A aj keď bude subosobnosťou...

 

IM: Samozrejme. Ona už je mŕtva.

 

AK: Bude naďalej kŕmiť...

 

IM: Kŕmiť jeho.

 

AK: Toho kanduka.    

 

IM: Áno. Aj systém, aj jeho.

 

AK: Áno, v podstate sa v tomto prípade kanduk veľmi sýto naobedoval.

 

TD: Áno, mimochodom ste povedali takú frázu, že ľudia sa nezamýšľajú nad tým, čo sa udeje po smrti. Čiže dochádza až do toho, že niektorí v ňu ani neveria – teda čo tam bude, ako tam je?

 

IM: V ňu, v smrť, verí každý človek čisto teoreticky. Ale my, ako medici, my sme sa často stretávali s tým, že človek je už, ako sa hovorí... už vie o tom, že má no, deň-dva, ale pokračuje v budovaní plánov na roky dopredu. Tak pracuje vedomie, je tak?

 

TZ: Áno.

 

IM: A koľkokrát sme sa s tým stretávali, tým viac vo vašej špecializácii, keď ste mali do činenia s ťažko chorými, ktorí vedia, že odídu. Jednako, čím sa zaoberajú? Budujú plány. Lapá sa niekto z nich hoci za najmenšie spasenie, za tie pocitové vnímania, za duchovné veci? No... To sú jedinci, ktorí idú do kostola, ktorí pozývajú kňazov kvôli tomu, aby aspoň naposledy, aspoň trošku uľahčili svoje utrpenie. A tak v skutočnosti...

 

TZ: Dokonca sa akoby viac zahlbujú do nejakých svojich každodenných problémov...

 

IM: Do hmoty. Úplne správne.

 

TZ: ...vyjasnenia vzťahov, v rodine aj...  

 

IM: Úplne správne. A ešte sa pokúšajú, prepáčte, rozhádať všetkých, pretože sa už stávajú subosobnosťou. A subosobnosť je vždy negatívna. Hovoria, že „dobré“ subosobnosti, no ale ako? Dobré subosobnosti nebývajú. Žiaľbohu, subosobnosť – to je všetok negativizmus, všetky útrapy, ktoré máš. Prešla si do druhého stavu – nemáš telo, je iná forma existencie, ale všetky utrpenia, všetky emócie a všetok negativizmus zostal a on dominuje. A to, prepáčte, nie je „Neuveriteľný deň“ (pozn. - film „Groundhog day“), to sú každý deň nové skúšky a utrpenia, ale je to tá istá negativita, ktorá požiera človeka stáročia. To je pravda.

 

TD: A o tomto sa medziiným hovorí vo všetkých náboženstvách.

 

IM: O tomto ľudia vedeli, ale oni sa zhovárali a rozprávali to takým, no, povedzme, pokusom objasniť v trojrozmernosti, že sa to deje, používali alegórie. A samozrejme, že...

 

TD: Áno. No, povedzme, je tu pozorovaná taká alegória, analógia – ako horúci plápolavý oheň.

 

IM: Bezpochyby...

 

TD: A existuje to aj v moslimstve, aj v kresťanstve.  

 

IM: Toto je všade.

 

Video: Subosobnosť. Posmrtný osud vo vierach národov sveta.

 

IM: Samotné náboženstvá nepochádzajú z prázdnoty.

 

TD: Áno.

 

IM: Náboženstvá, ktoré žijú stáročia – tie nie sú vymyslené ľuďmi, zakladajú sa na znalostiach, na skúsenostiach a opäť, práve v nich je dostatočne veľa zŕn Pravdy. To, že sa toto všetko potom rokmi prevracia na plevy, to... Nebudeme o tom. Je to práve založené na zrnách Pravdy a na reálnych skúsenostiach ľudí, ktorí to všetko prežili, a ktorí o tom rozprávajú. A stav subosobnosti – tam je to opäť, áno, tlak, áno, časom sa pridáva nespútaný žiar, sú to neznesiteľné podmienky. Ale opäť, dochádza aj k zosilneniu negativity. Každá subosobnosť sa nachádza v neznesiteľných podmienkach nie preto, že je to trest, to sú také podmienky existencie. A tu je najzaujímavejšie, že v skutočnosti každý človek, dokonca na úrovni vedomia, on tam (pozn.- ukazuje rukou za chrbát), ďaleko, ďaleko vo svojej batožine, vie o tom, ale nechce tomu veriť. Hoci každý človek vie, čím sa to skončí, neverí tomu, že umrie, jednoducho preto, lebo vie, že existuje iná forma existencie. A vie, že sú to pekelné existencie. Ale vedomiu je to výhodné. Pre vedomie je to – predĺženie života, veď vedomie nezažíva bolesť a útrapy. Bolesť a útrapy zažíva Osobnosť ako emóciu, ktorú prenáša vedomie. Vedomie – to je program. Program nič nezažíva. V človeku je skutočne živé len... no iba Osobnosť. A vedomie je čo? program.

 

Video 18+

Posmrtný osud tých, ktorí verili svojmu vedomiu. Telo, myšlienky, túžby, emócie. Vari toto je človek? To sú nástroje vedomia. Človek plní príkazy tohto diktátora, dávajúc na výmenu svoj život. Vkladá do ilúzie svoju pozornosť, počúva hlas vo svojej hlave. Človek nechápe, že počas života si vytvára subosobnosť. Satan skrýva to, že keď ho budeš počúvať, umrieš. On tvrdí, že smrti niet. Vždy má ospravedlňujúcu reč a agresívnu obranu. Jeho cieľom je zmocniť sa životných síl Osobnosti. To je krmivo pre vedomie. Krmivo pre systém. Egoizmom, pýchou, emóciami, túžbami si človek vytvára posmrtné útrapy. Smrť prichádza náhle. Subosobnosť je večne hladný duch. Bolesť, zlosť, útrapy, odsúdenosť, žiaľ, hrôza, bezvýchodnosť, ťažké muky. A je to na stáročia! Vari sa chceš stať subosobnosťou? Voľ Život namiesto smrti.

 

IM: Skutočne, doniesť k ľuďom, čo je to subosobnosť... Z jednej strany je to dôležité a človek, ktorý nás poprosil natočiť dnes tento program, z jednej strany má pravdu. Ale z druhej strany to nie je jednoduché. Kým ľudia nezískajú svoju skutočnú skúsenosť, praktickú skúsenosť, no, najlepšie včasnú – ale to možno získať iba v dôsledku duchovného rozvoja, ľudia nepochopia, čo to je. A uprosiť moderného človeka nejakým spôsobom, aby sa zaoberal svojim duchovným rozvojom, je krajne zložité, pretože má príliš veľa rozptýlení. Ale tento moment je veľmi dôležitý a dôležitý je pre samotných ľudí. A mnohí to cítia a cítia svoju snahu o duchovnú osvetu, ale vedomie to všetko veľmi rýchlo zamieňa. Je to problém, samozrejme. Ak by bol nejaký nástroj, ktorý by dovolil človeku aspoň na sekundičku zostať v tomto stave subosobnosti, tak si myslím, že človek by celý zvyšok života zasvätil výlučne práve iba svojmu duchovnému rozvoju. Pretože s ničím nie je porovnateľná tá bezvýchodnosť, s ktorou sa stretávajú ľudia vo svojom posmrtnom osude.

 

AM: S dovolením, podelím sa o skúsenosť. Dnes je taký program...

 

IM: ... nie veľmi veselý.

 

AM: No, akoby áno, a...

 

IM: Ale je potrebný.

 

AM: Mali sme tu dnes také momenty, ako havária a všetko ostatné... Pred ôsmimi rokmi u mňa došlo k dvom, povedzme, „dosť zaujímavým“ príhodám. No, nazvime ich v úvodzovkách „zaujímavými“. Boli to dve automobilové havárie.

 

IM: To je zaujímavé iba pre tých, čo opravujú autá.

 

AM: No hej. Zaujímavé bolo, že tieto havárie sa stali prakticky... veľmi blízko po sebe, teda doslova prešli dva mesiace od prvej po druhú haváriu. Kým prvá havária bola, no, dá sa povedať, banálna. V akom zmysle? Že bolo zlé počasie, na ceste bola prekážka, trochu som bol rozptýlený a v princípe sa poškodil iba automobil. No, bola tam prekážka, skrútil som volant a vyletel do priekopy, rozbil som auto. To je vlastne všetko, ani žiadne telesné poškodenie nebolo. A v princípe som z toho vyviazol ľahko. Ale druhá havária, tá samozrejme drasticky zmenila môj život. Nuž. A skúsenosť, ktorú som vtedy získal, ona, povedzme, ovplyvnila môj život a dodnes na to spomínam, ale podrobnosti tej havárie som nikomu nerozprával, s výnimkou niekoľkých ľudí. A dokonca ani svojim blízkym priateľom a príbuzným som nič neodhaľoval. Pretože to, čo som prežil v tejto havárii – to je samozrejme...

 

IM: To je významné.