AK: Dobrý deň! Dnešné stretnutie sa koná z mojej iniciatívy. Obrátila sa na mňa dievčina, je členka nášho hnutia. Nedávno sa stala členkou Medzinárodného spoločenského hnutia „ALLATRA“, prečítala všetky knihy, zoznámila sa s činnosťou Medzinárodného spoločenského hnutia „ALLATRA“. Dalo jej to veľmi veľa pochopení, dalo jej to kľúč k Životu. No, a ako mnohí z nás, prirodzene sa začala deliť so svojimi pochopeniami a znalosťami so všetkými svojimi známymi a blízkymi. A prirodzene, že v prvom rade so svojim manželom, v tej dobe zarytým ateistom. Jej manžel – to je 36 ročný muž, vedec, starší vedecký spolupracovník jedného Vedecko-výskumného ústavu. Celý život sa zvykol spoliehať práve na vedu, teda veril Darwinovi, evolučnej teórii. Myslel si, že všetko živé na planéte tu svoju existenciu končí, vrátane človeka. A k samotnej smrti...

 

IM: A náhodou sa to poskladalo...

 

AK: Áno, poskladalo sa to, prirodzene, náhodou, áno. A k smrti sa choval len ako ku snu.

 

IM: Ako zviera.

 

AK: No, v podstate, áno.

 

IM: Požil a zomrel a stopu nezanechal.

 

AK: Áno. A všetky jej pokusy porozprávať sa s ním na tému „AllatRy“ jednoducho vnímal s averziou, no, donedávna. Ona mi zavolala pred niekoľkými dňami a odovzdala jeho prosbu pohovoriť si so mnou. No, samozrejme som súhlasil, zavolali sme si a on mi porozprával o udalostiach, ktoré prežil pred Novým rokom. Krátko pred Novým rokom, počas jedného pracovného dňa, išiel z práce na svojom automobile. Minul sa mu benzín, zašiel na pumpu, postavil auto natankovať a kým čakal na rad, vypil šálku kávy a zašiel na toaletu. Potom pokračoval vo svojej jazde. Bol to deň, jasný, slnečný deň. Presúval sa po prímestskej ceste, dobre známej, pretože po tejto ceste jazdil minimálne niekoľkokrát za týždeň, čiže cestu dobre poznal. A nejakých desať minút potom, ako odišiel z pumpy, sa sám začudoval, že u neho vznikla ostrá túžba znovu navštíviť toaletu. Nuž začal hľadať príhodné miesto, ale jazdil v celkom otvorenom poli, začal hľadať stromy, nič vhodné tam nebolo. A zrazu uvidel pred sebou dobre vyjazdenú poľnú cestu, ktorá bola práve v smere jeho jazdy a vzďaľovala sa na stranu. A uvidel tam malý lesík. Bolo to preňho ako ostrov spásy, vydal sa tam, otočil volantom, zišiel na poľnú cestu, trochu po nej prešiel a odrazu si s hrôzou uvedomil, že jeho auto letí zo zrázu nadol do veľmi hlbokej rokliny. Prišiel k sebe po niekoľkých dňoch v nemocnici. Počas neodkladnej operácie, ktorú vykonali lekári hneď potom, ako sa dostal na príjem, prežil klinickú smrť. To znamená, že doktori bojovali o jeho život, v skutočnosti neverili, že sa vyhrabe, ale, našťastie pre neho, prežil. On mi rozpovedal túto situáciu a poprosil ma, aby som odovzdal jeho prosbu Igorovi Michajlovičovi, ešte raz podrobne porozprávať ľuďom, a ľuďom – zamyslieť sa nad slovami Igora Michajloviča ohľadne toho, že nezávisle na tom, či veríte na metafyziku, alebo nie, ona existuje. Veď to, čo prežil, sa mu reálne stalo. Išiel po známej ceste, vznikla uňho ostrá potreba, pred sebou uvidel, reálne uvidel poľnú cestu, na ktorú vyšiel, reálne videl lesík, ku ktorému išiel. A odrazu sa ocitol na dne rokliny. Potom, ako prišiel k sebe, teda v nemocnici, ho navštívili pracovníci dopravného inšpektorátu, ktorí sa ho začali vypytovať na príčiny tejto dopravnej nehody. No on bol v skutočnosti tak otrasený všetkým, čo prežil, že sa vôbec nepretvaroval, jednoducho im priamo porozprával, ako to bolo naozaj. Ale oni boli ohromení z počutého a tiež mu celkom čestne povedali, že na tom mieste v priebehu posledných dvoch mesiacov došlo k celému radu podobných havárií. Akoby cez kopirák, jedna ako druhá. Ale všetky skončili s letálnym koncom a on je jediný, vôbec prvý, ktorý prežil po takej havárii. Tento muž, inklinujúci k analýze, začal analyzovať to, čo sa stalo, porovnávať fakty. Povedal, že „ja v skutočnosti tento zráz a túto roklinu dobre poznám. Túto cestu poznám doslova so zatvorenými očami, teda tento zráz a túto roklinu vidno z cesty. Ale keď som išiel, neboli tam“. „Ja“, hovoril, „som naň, na jeho existenciu dokonca zabudol, videl som poľnú cestu a odbočil som na ňu, išiel som k lesíku. To nebol pokus o samovraždu.“

 

IM: Ale, spravidla to pripisujú k samovražde.

 

AK: Áno, a to bolo prvé, čo sa... ho opýtali.

 

IM: A tých predchádzajúcich taktiež odpísali ako samovrahov, že ľudia schádzajú z cesty, popojdú... a zamieria do rokliny. Ale aj tu, povedzme, ak budeme vychádzať z pozície vedy, môžeme vysvetliť, že útvar, povedzme, že lom svetla, nejaké difrakcie, alebo niečo iné, čiže hra svetla, ilúzia, ktorá sa vytvorí vizuálne. Mohol uvidieť cestu tam, kde jej niet. Ale nebude pravda, keď povieme, že aj také javy neboli. Ak pristúpime z vedeckého uhla pohľadu, tak fatamorgány vznikajú, aj v púšti vidia mestá, aj povedzme dávne udalosti, ktoré sa udiali Boh vie kedy, ľudia ich vidia a zvečňujú na kamery, natáčajú. No, dá sa to vysvetliť aj tak. Ale dá sa to vysvetliť aj z druhej strany. Keď človek dobre pozná cestu a v tom istom čase z nej schádza – a tu je tiež kľúčový moment, tak som to pochopil, že ty si zbytočne nekládol dôraz na to a on to hovoril a vysvetľoval, že vypil kávu, zašiel na toaletu a hneď po desiatich minútach jazdy opäť...

 

AK: ...vzniká ostrá túžba zájsť na toaletu.

 

IM: Ostrá túžba, áno, s ktorou nemôže bojovať. Ale je to kultúrny človek, chce sa niekam schovať pred prechádzajúcimi autami. Klasika žánru.

 

AK: Veru.

IM: I keď z pozície psychológie to možno priradiť k tomu, že človek mohol skryť svoju túžbu po samovražde a podobne. Mohol počuť o tom, že existuje roklina, a že niekto tam už spáchal samovraždu, správne? Čiže aj u neho mohlo zohrať... Ale pretože nevedel, a znovu je kladený dôraz na tom, že keď prišli pracovníci polície a povedali to, že zďaleka nie je prvý, ale prvý prežil, že sa mu tak pošťastilo, potom by sa tomu nedivil, ak by to počul už predtým.

 

AK: No áno. Vlastne by nezačal rozprávať túto historku takým spôsobom, ako ju rozpráva. Nesnažil by sa v tom vyznať. Aký by to malo zmysel?

 

IM: Poviem to tak, je to samozrejme nešťastie, je to smutné, ale je tu jeden pozitívny moment. Medzi vedcami je o jedného ateistu menej.

 

AK: Hej, to je na100%.

 

IM: No, to nie je humor, to je pravda. Keď je človek s určitým zložením umu a vedci sa vyznačujú tým, že inklinujú k analýze, k výskumu a podobne – začínajú skutočne chápať vedu, to, čo oni nazývajú metafyzikou, ale to je svojho druhu tiež veda a vyžaduje oveľa väčších síl, vloženia pozornosti a všetkého ostatného na osvojenie, pretože treba pozorovať to, čo uniká pred zrakom a čo nebadáš. Treba pozorovať a analyzovať práve svoje vedomie. A opäť, nájsť tú pozíciu Pozorovateľa, ktorá nemá vzťah k vedomiu. To je tiež ťažké. Dá sa ľahko skúmať čokoľvek, všetko, čo vidíme naokolo, to nie je ťažké, hoci tiež treba mať určité vrodené zručnosti, dané na to, aby si sa venoval vede. Ale oveľa zložitejšie je pozorovať samého seba a skúmať samého seba. Preto, ak nás pribudlo, hoci aj so smutným príbehom, ale sú tu aj pozitívne momenty. Pretože každý vedec, ktorý začína skutočne vkladať svoju pozornosť a svoje skúsenosti – skúsenosti pozorovania, skúsenosti výskumu a všetkého ostatného, práve týmto vedeckým prístupom, povedzme, ku štúdiu toho, čo sa nazýva metafyzikou, približuje tú chvíľu, kedy slovo „meta“ zmizne a zostane len obyčajná fyzika. Pretože toto je fyzika. Ale zoberme obyčajné príklady, trochu odbočím – neraz sme vznášali otázku „To, čo sa ukrýva v tieni?“. A pre mnohých toto všetko, no, znelo tiež ako metafora. Ale veď v tieni je skutočne mnoho tých, čo tam žijú, len to treba vedieť vidieť. Občas sa aj najzarytejší ateisti boja temnoty. Nie preto, že sa boja stomatológov, a v temnote ich môže byť mnoho – týchto stomatológov, a preto sa boja temnoty, ale preto, že ľudia cítia – nevidíme všetko z toho, čo nás obklopuje. A často mnohé nesie hrozbu, ale nie priamu hrozbu, povedzme, nejakého fyzického pôsobenia, alebo hrozbu života. Spravidla všetky tieto skryté tvory konzumujú to, čo si my sami nevšímame, to, čo jednoducho tupo rozhadzujeme. Ale sú aj takí, ktorí sa neuspokojujú s málom a chcú viac. A v tomto prípade sme narazili na klasický prejav. To, čo Andrej rozprával ohľadom človeka, ktorý sa vystavil pôsobeniu práve na úrovni vedomia, to je informačná zámena, v skutočnosti je to veľmi ľahké. Je to rovnako ľahké, ako povedzme pre tých, ktorí budú strihať našu reláciu. Je tu mnoho kamier, ale nám ukazujú iba obraz z jednej kamery. Tí, ktorí budú robiť strih, môžu vymeniť ktorýkoľvek obrázok, zmeniť ho v hociktorej chvíli. A počas filmu sa obrázky vždy menia. A kvôli čomu, jednoduchá otázka, prečo neukazovať celú dobu stabilný obraz? To je k režisérovi.

 

Režisér: Vedomie nudí na jeden obrázok pozerať.

 

IM: Vidíte, režisér hovorí: „Vášmu vedomiu je nudné len tak pozerať na nás“. Treba, aby to bolo pre vaše vedomie zaujímavé. To sú pravidlá, ktoré sú vypracované filmovými režisérmi a kameramanmi, no a všetkými, čo majú vzťah k tejto vznešenej práci, povedzme to tak. V skutočnosti vedomie ustane pozerať na jedno a to isté a začne sa vmiešavať so svojimi radami. Ale keď sa obrázky menia, tak ono vníma, povedzme, informáciu hlbšie, správne? Čiže striedanie projekcie, zmena a človek už nerozmýšľa nad tým, čo mu hovoria. A viac obracia pozornosť na obrázok. Ale z druhej strany to aj oslabuje vedomie. Prečo? Toto je v skutočnosti tiež zaujímavý moment. Táto zmena záberov, zmena projekcií, zmena obrázkov, rozptyľuje vedomie a vedomie vníma oveľa ľahšie to, čo by odmietalo. A takto je ľahšie niečo vám vysvetliť a bude to rýchlejšie prijaté, s menším odmietaním tohože vedomia. Áno, je to tiež nástroj manipulácie, psychológie a všetkého ostatného.

 

AK: Povedali ste, že vo vedeckom prostredí ubudol jeden ateista. Je to naozaj tak, pretože okrem toho, čo sa stalo počas dopravnej nehody, presnejšie toho, čo priviedlo k dopravnej nehode, tento muž ešte prežil aj klinickú smrť. A tá skúsenosť, ktorú získal v čase klinickej smrti, sa pre neho stala absolútnou inšpiráciou, absolútnym objavom. A tieto dve udalosti ho natoľko ovplyvnili, že ho donútili kardinálne prehodnotiť celkový pohľad na život, teda sa u neho zmenil svetonázor.

 

IM: To je prirodzené. Nič tak nevplýva na nás, na naše vedomie, ako fakty.

 

AK: Veru. A on...

 

IM: Vedomie sa háda o čokoľvek. Ale fakt zostáva faktom. Hoci ono spochybňuje každý fakt. Ale tá skúsenosť, ktorú nadobúdaš sám, s ňou sa nemôžeš hádať.

 

AK: Áno, tu je vedomie bezmocné.

 

IM: Samozrejme. Aj preto je dôležitá skutočná duchovná práca na sebe. Nech budeme ľuďom čokoľvek hovoriť, nech im to budeme akokoľvek ukazovať, vysvetľovať, ak človek nebude pracovať na sebe, naozaj pracovať v duchovnom zmysle, toto všetko preňho zostane, no, takpovediac, či Andersenove knihy prečítať, či „AllatRu“ – úplne rovnaké. Informácie pre rozptýlenie. No jedine, že sa možno ktosi kedysi s čímsi stretne, zamyslí sa, spomenie si. No, a aký to má význam, že sa zamyslel, spomenul si? Ale neprijal, nepracuje na sebe. Neskúma svoje vedomie, nepozoruje, ako pracuje systém. Ak človek nevie, že on je Osobnosť, že on je práve ten, kto pozoruje prácu vedomia. Ak človek nechápe, že celá zložitosť je práve v prenose tejto informácie, ktorá prichádza, predovšetkým je to práve informácia. Veď táto informácia sa rozbaľuje na úrovni neurónov nášho mozgu. A práve náš mozog v tejto čelnej časti vytvára obraz, ktorý môžeme sledovať, sú to skryté obrazy. A potom sa už tieto obrázky odovzdajú Osobnosti ako fakty a všetko ostatné. Čiže veľmi zložitý reťazec týchto rozptýlení pre našu Osobnosť, plynúci od nášho vedomia. Ak toto človek nepochopí, neuvidí to, ak si neuvedomí, že vedomie – to nie je on, ako bude obhajovať svoje vedomie – bez vedomia? No bez vedomia naozaj nemožno, okamžite strácame trojrozmernosť. Osobnosť, hovorím ešte raz, ona nevníma trojrozmernosť. Ona vníma informáciu v celosti. Ak zoberieme ľubovoľnú situáciu, čokoľvek, slobodnejšia Osobnosť vníma celkovo, nepotrebuje, nevidí a nemôže ju vnímať vo fragmentoch, nepotrebuje ju. A v trojrozmernosti pre ňu prakticky vôbec nič neexistuje. Ale pre vedomie je práve trojrozmernosť veľmi dôležitým faktom, pretože preň iné neexistuje. A v tomto prípade práve naše neuróniky, náš mozog, on hrá takého veľmi dôležitého sprostredkovateľa. Hoci sprostredkovateľ medzi Osobnosťou a vedomím je – prvotné vedomie. A druhotné vedomie – to je viac informačná štruktúra, ktorá... Už sme o tom neraz rozprávali, existuje taká relácia „Vedomie a Osobnosť“ (kto videl, ten videl, kto bude chcieť, ten si pozrie), tam sa toto všetko podrobne vysvetľuje. Ale mozog je v tomto prípade takpovediac tiež veľmi dôležitý nástroj pre vytváranie obrazov, aj pre poskytovanie fyzických vnemov prítomnosti v tomto svete. Pretože, ak odstránime mozog, vedomie zostane.

Tu je príklad. Dajme tomu, človek bol vystavený porážke, dosť rozsiahlemu záchvatu mŕtvice, necíti telo, niekedy dokonca stráca sluch aj zrak, a človek sa ocitá v kokóne, ale všetko sa zachováva: zachováva sa vedomie, zachovávajú sa emócie. To je práve ten prvotný stav, ktorý ľudia nadobudnú po smrti. Veď on sa nikde nepodeje, aj vedomie zostáva, aj hodnotenie tohoto, aj ten, kto práve zásobuje silou to vedomie, čiže Osobnosť zostáva. A tu tento stav, ktorý si človek zachováva po smrti, spojenie so svojim vedomím, sa nazýva stavom subosobnosti. Alebo, ako prv hovorievali, človek sa dostáva do pekla, to znamená beznádejnosť, nenávratnosť. To je tam, kde už nič nemožno zmeniť, je to ťažký stav. A ako tomu rozumiem, náš priateľ prežil niečo podobné, preto ho toto všetko tak ohromilo. T.j. uvidieť a získať skúsenosť, najmä toho, čo si popieral, no samozrejme, že to zapôsobí, povedzme to tak.

 

AK: On pristúpil ku knihám ešte so svojim vedeckým prístupom. Teda počas doby, kým bol v nemocnici, prečítal niekoľkokrát „AllatRu“ a niekoľkokrát „Ezoosmózu“. A niekoľkokrát zaostroval moju pozornosť na tieto knihy a hovoril, že všetko, čo je tu napísané, to všetko je reálne, on sa s tým stretol.  

 

IM: Tá samá „Ezoosmóza“ opisuje v umeleckej podobe reálne veci, teda o samotných kandukoch. Veď ak to zoberieme podľa tej samovraždy a my sme to práve teraz zachytili, zámena v jeho vedomí. Tu môžeme debatovať iba o tom, čo to bolo. Bola to fatamorgána, nejaká jeho halucinácia pochádzajúca z vedomia, alebo je tu zásah tretích síl, ktoré zamenili obraz.

 

AK: Práve rozprávanie spolupracovníkov DI o tom, že na tomto mieste...

 

IM: Nebol prvý.

 

AK: ...za krátke obdobie tam zahynulo určité množstvo ľudí...

 

IM: Znamená to, že zostávajú iba dva varianty: Buď tam občas vznikajú fatamorgány... Ale fatamorgánu možno vidieť na určitom úseku, vidia ju i druhí ľudia. A takpovediac jednoduchý príklad. Ak neustále jazdím po tej istej ceste, a veľmi často po tej istej ceste a v tom istom čase prakticky jazdí i povedzme určitá skupina ľudí, s doplnkom, s bezvýznamným doplnkom tých, ktorí sa tu ocitajú náhodne. Správne? Ak viem, že je tam roklina, čiže periférnym pohľadom aspoň moje podvedomie, vnímam ju, poznám ju, ale potom odrazu zmizne, miesto nej sa objavuje cesta a zalesnený pás. Pritiahne to moju pozornosť?

 

AK: Samozrejme.

 

IM: Rozhodne pritiahne. Prečo iné autá a ako som pochopil, áut bolo na tej ceste dostatok...

 

AK: No áno, samozrejme.

 

IM: Prečo iní neuvideli ani raz túto fatamorgánu a nikto ju neopísal? Problém fatamorgány je sekundárny. A ešte... Počas krátkeho časového obdobia kopa ľudí schádza, keď predtým prechádzali cez čerpaciu stanicu.

 

AK: Áno, všetci. Dopraváci povedali, že všetky tieto autá, všetky, ktoré sa tu rozbili, na tomto mieste, všetky sa zastavovali na tejto čerpačke, aby natankovali.

 

IM: No a ak ešte oni všetci pili kávu, tak to môžeme pripísať nekvalitnej káve, halucinogény v káve...

 

TZ: Halucinogény, rozpustené v káve.

 

AK: No, táto informácia...

 

IM: ... ktoré ale zase môžu vyvolať tie isté videnia, ale to sú príliš zložité halucinogény.

 

TZ: Také asi ani neexistujú...

 

AK: No, alebo výberovo fungujú. Na jedných účinkujú a na druhých nie.

 

IM: No, alebo boli pridané nejaké močopudné prostriedky, áno? Teda ktoré... nuž takéto vysvetlenia môžu pochádzať z vedomia. Ale čo to môže byť v skutočnosti? No, v skutočnosti môžeme filozofovať, ale konečne to dokázať, zobrať, priniesť a takto položiť na stôl kvôli skeptikovi a povedať: „pozri, bolo to toto“, je veru zložité. Vychádzajúc zo štatistiky o samovraždách, môžeme konštatovať len jedno, že minimálne 80% - sú nevysvetliteľné samovraždy.

 

AK: Áno.

 

IM: To keď úplne príčetní ľudia, ktorí neboli ani v depresii, nič nenasvedčovalo... no, nijako neveštilo: človek si strojil plány, ale potom pácha z nepochopiteľných príčin samovraždu. Znamená to, že existuje určité, povedzme, pôsobenie niečoho, čo u nich vyvoláva neprekonateľnú túžbu. Toto pôsobenie musí byť tak silné, že človek ignoruje, prekračuje svoj pud sebazáchovy. Správne?

Ale opäť, nuž táto štatistika je skreslená, je k dnešnému dňu veľmi znížená – ako hovoria, milión sto tisíc ľudí za rok pácha samovraždu.

 

TZ: Treba to vynásobiť štyrmi.

 

IM: No, to berieme skryté samovraždy, ak ten, ktorý...    

 

TZ: To je neoficiálna štatistika. Ale pokusy treba vynásobiť desaťkrát.

 

IM:   No prirodzene, samozrejme sú to obrovské čísla. Pokiaľ budeme pristupovať k problémom samovrážd, tak sa v živote stávajú prípady, keď sa človek dostáva do takých podmienok, no, bezvýchodiskových... ale v skutočnosti je ich veľmi málo.

 

TZ: Len u 10-15% ľudí boli pozorované nejaké psychické poruchy, pričom to nebola nejaká ťažká depresia, to je adaptačná...

 

IM: ...adaptačná... nejaké, áno...

 

TZ: ...situácia, porucha adaptácie, stres.

 

IM: Presne tak. Nejaké postresové...

 

TZ: Možnože psychogénna depresia – maximálne.

 

IM: Môže byť, ale 80-85% - to sú absolútne nevysvetliteľné prípady, ktoré sa ale opäť pokúšajú vysvetliť – ak s nimi hovoríme, tak „ihneď“ rozprávajú, že človek mal depresiu, no ak hovoríme s blízkymi príbuznými, tak sa ukazuje, že človek bol plný síl, strojil si plány, napríklad si ľahol spať vo výbornej nálade, nič nenasvedčovalo, ale ráno ho nachádzajú už...

 

AK: Je tu ešte zaujímavé, my teraz akoby rozoberáme jav samovraždy viac z pohľadu vedy, že. Tento jav môžeme aj teraz rozoberať z pohľadu kultúry, z pohľadu histórie...

 

IM: Áno, môže byť vykladaný rôzne, samozrejme.

 

AK: Áno. Ale v skutočnosti je tu tiež zaujímavé a opäť, všeobecne, z pohľadu prenikania tohto pojmu do kultúry a nášho moderného každodenného, takpovediac aj...

 

IM: No samozrejme. Od malého k veľkému. Ak zoberieme minulosť, tak to boli vzácne prípady. A tu treba uznať, že počas celej doby náboženstvo veľmi silne bojovalo so samovraždami a dodnes práve cirkev odsudzuje samovraždu. Kážu v tejto súvislosti a dávajú správne poučenia, bojujú s týmto javom, ale nešťastie spočíva v tom, že predtým boli ľudia predsa len viac veriaci, počúvali svojich duchovných učiteľov. Teraz ľudia strácajú vieru, bohužiaľ, masovo. Je to naozaj tak.

 

AK: Keď preskúmame historický aspekt tohto javu, vezmime napríklad západnú kultúru, všeobecne môžeme brať svet v celom, tak do druhej polovice XIX. storočia bol na celom svete, no, takmer na celom svete, krajne negatívny postoj k samovražde...

 

IM: Aj medzi ľuďmi. Ale tu opäť treba splatiť dlh práci cirkvi. Veď oni vštepovali tento negatívny postoj. Človeka, ktorý spáchal samovraždu, nepochovávali na cintoríne, neslúžili za neho zádušnú omšu. Bolo to hanebné, nedôstojné... Nie vo všetkých kultúrach, samozrejme.

 

AK: Áno, áno, ale pokladalo sa to celkovo za intrigy diabla a jeho služobníkov.

 

IM: V skutočnosti to tak aj je.

 

AK: A spojené je to s mystikou a mágiou.

 

IM: Správne.

 

AK: Tvrdilo sa, že človek náchylný nie je, že je to proti prirodzenosti.

 

IM: Človek páchajúci samovraždu ide proti Bohu, zrádza Boha. Teda ho, no, povedzme tak, riadili démoni. Teda sa odovzdal pod riadenie démonov.

 

AK: Pri sledovaní udalosti, ktoré sa ďalej začali v našej civilizácii rozvíjať, dochádzame k úplne inému záveru. Počnúc od druhej polovice XIX. storočia sa začal proces liberalizácie vzťahu k samovraždám a k ľuďom, ktorí...

 

IM: No pripomeňme tu ešte jeden moment, veď práve v tom čase sa začali rozvíjať aj hromadné informačné prostriedky.

 

AK: Áno.

 

IM: No, všetko sa začalo rozvíjať.

 

AK: Áno

 

IM: Prudký skok vo vede, začal sa technický pokrok.

 

AK: Jasne vyjadrené, civilizácia sa vydala na cestu...

 

IM: ...samovraždy.

 

AK: Tak je.

 

TZ: Začala takpovediac prichádzať do módy.

 

AK: Ale začali to zavádzať.

 

TZ: Dokonca knižočka „Utrpenie mladého Werthera“... Veru, koľko mladých životov uniesla... Ale, ak sa obrátime k suchej štatistike, tak teraz samovraždy vo veku približne od 14 do 35 rokov postúpili na druhé miesto príčin smrti. Ale ak... A prvá – to sú nešťastné udalosti. Ale my vieme, že väčšina týchto nešťastných udalostí – to sú tiež skryté samovraždy.

 

IM: Sú to opäť skryté samovraždy.

 

TZ: Teda je to zabijak č. 1 v detskom a mladom veku medzi ľuďmi vôbec zo všetkých.

 

IM: Ale pozrime sa ešte na štatistiku. Veď samovraždy mladnú. A prevláda teraz viac u mladých...  

 

TZ: Dokonca dospievajúcich.

 

IM: ... ako u dospelých. Povedzme ľudia, ktorí dožili do pokročilého veku, neberieme eutanáziu, no keď je človek chorý, má choroby a prosí len... Ale zoberme, keď ide skutočne o samovraždu: čím sú mladší, tým viac spáchaných samovrážd. Prečo? Nezrelá psychika...

 

TZ: Nestabilná emocionálna sféra... Sú impulzívni.

 

IM: Áno, sú labilnejší, sú impulzívnejší, náchylní k napodobovaniu. Ale aj príslušný prúd informácií, že kdesi ktosi spáchal samovraždu. To je aj z pozície psychológie tak pozorované. Ale v skutočnosti je odpoveď veľmi jednoduchá. Napríklad máte radi biftek. Máte ho radi teplý, či studený, včera pripravený, ktorý sa povaľoval v mrazničke? Teplý, však? Čím mladší, tým chutnejší. To je aj odpoveď. Jednoducho ktosi chce jesť. A v tom je celá bieda.

 

TD: Ale aj z pozície prapôvodných Znalostí, veď tí ľudia, ktorí sú mladší, tí aj majú viac síl, viac energie – teda práve to, čím sa kŕmia tí, čo sa ukrývajú v tieni.

 

IM: Ale menej znalostí, menej skúseností, menej vyjadrený pud sebazáchovy. Prečo mládež takpovediac častejšie mení svoje názory? Je poddajnejšia pre sugesciu, vnucovanie nejakých ideí. Pretože starší ľudia nadobúdajú viac životných skúseností. A vedomie už nachádza, vyberá kľúče k ich Osobnosti. No ako dobrý hospodár s dobytkom, ktorý u neho dávno žije, dajme tomu s tou kravou, on vie, koľko vziať mlieka, koľko dať sena. Ale s mladými to tak ešte celkom nie je, u nich prebieha boj o líderstvo. Prvotné vedomie bojuje s druhotným, Osobnosť tu si ľahšie vzdychne, tam ju tiahne k Bohu – človek je už naklonený k nejakej poézii, k niečomu krásnemu, k láske, človek hľadá duchovnú cestu, okamžite však víťazí vedomie, ktoré ho rozptyľuje a on skĺzava do plného materializmu. A tu ak ešte uvidel, pritiahol ho akýsi obraz, no neviem, teraz existuje mnoho rôznych smerov, chodia už títo takí čiernučkí a na smrť sa hrajú.

 

TD: Emo.

 

IM: To-to-to.

 

TD: Gotici

 

TZ: Gotici.

 

IM: Gotici tu priťahujú. Taký obraz, ihneď zmena nálady a podobne. Ale dietky nechápu, že na 100% ich riadi vedomie. Práve ono i predhadzuje, aj vyberá kľúče na ich ochranu. Je to ako, povedal by som, zlodejíček, ktorý prišiel, je tu sejf, v sejfe niečo dobré a pre neho chutnučké, on iba vyberá kľúče, akým kľúčom je lepšie otvoriť. Toto je nástroj. Preto čím mladší, tým nestabilnejší. A prečo to všetko? Pretože máme také prostredie, deti obklopuje informačné pole, vo svete súčasného negativizmu práve niet duchovnosti. Duchovnosť, ona upadla. Rodičia v lepšom prípade na Veľkú noc privádzajú dieťa do kostola chlieb zasvätiť. Je to už ako nejaké divadelné predstavenie: zájsť tam, sviečočku postaviť. Dieťa to nevníma ako cestu k Bohu, alebo niečo také. Ono sa s tými kňazmi nerozpráva. A kto z kňazov hovorí o zlom? Nikto. Oni všetci hovoria o Bohu, dávajú dobré poučenia. Ale či dnes vidíme mnoho mládeže v kostole, ktorí naozaj prichádzajú, ktorí skutočne besedujú? Jedinci. Na jednej strane, akoby sa aj ťahali, ale na druhej strane sú práve viac náchylní k tým emo, k animovaným filmom, zvlášť japonským, informačným. A tu je ešte veľmi dôležité opäť to, už sme o tom neraz hovorili, že digitálne nosiče prenášajú, ani nie digitálne, dokonca aj skoršie páskové, magnetické, mali možnosť odovzdávať informáciu, ktorá je ukrytá pred očami. Ak vezmeme napríklad tú istú hudbu. Existuje hudba, ktorá je napísaná vedomím, povrchná. Povedzme, že je so vstavanou vrstvou, je zaujímavá, ale z nejakého dôvodu neuchvacuje svet. Ale existuje hudba, ktorá je rovnako napísaná vedomím, no ona uchvacuje celý svet. Okamžite sa stáva hitom. Prečo? Prakticky tá istá vrstva, zhodné, no podobné robili. Zhoda okolností, šťastná náhoda, alebo to niekto potrebuje roztočiť? Veru nie, informácia, ktorá je tam založená. Čím silnejšia emócia je vložená, čím silnejší je vložený samotný obraz, tým rýchlejšie to ožíva v masách, nič viac. A celá táto skrytosť, ona sa vysiela. Zoberme tie japonské animované filmy. Veď to nie je hra svetla. To je... Tí, ktorí to robia, oni sa to snažia oživiť. Vytvoria ten obraz, ktorý prežívajú a my to vidíme. Dobrý herec a zlý herec, dobrý umelec a zlý umelec, že. Čím sa odlišujú? Informáciou, založenou v obraze. Áno? Teda je to skutočne tak. Počujeme spevákov. Počuješ jedného – zlievaš sa s ním, ale druhého odmietaš, hoci ten spieva lepšie, gramotnejšie spieva, triafa sa do nôt. A tak je to so všetkým. Ale čo my práve uprednostňujeme? Do nôt sa netriafa, hlas zachrípnutý alebo niečo iné. Ale spieva s dušou, sa hovorí. Býva, že s dušou spieva a býva, že bez duše spieva. Nuž, tu to tiež veľmi silno vplýva. Prečo? To je ten prenos informácií, povedzme, že na mimoriadnej úrovni, ktorú nazývame práve metafyzikou. No, ale toto existuje. A my sme schopní to odovzdávať a sme schopní to vnímať. Nech by to nazývali akokoľvek, ale existuje to. A existujú tí, ktorí sú schopní vedome riadiť tieto ilúzie, ktoré sú vnucované, aj emócie, aj túžby, ktoré sa v doslovnom zmysle vtierajú do vedomia ľudí. Je to zasahovanie tretích síl medzi Osobnosťou a vedomím. Ale to zasahovanie je spravidla vždy katastrofické, keď sa to deje na úrovni vyšších rozmerov, povedzme to tak. Ono nepodlieha žiadnemu kritickému spracovaniu. Vedomie to nevníma ako hrozbu pre seba, prebieha to priamo. Je to pravda. A tu opäť, ako sa v „Ezoosmóze“ píše o kandukoch, že? No, kto bude chcieť, prečíta si. Však tí kandukovia, oni naozaj žijú na úkor síl, ktoré odoberajú od ľudí. Oni kradnú, presa majú celú sieť: majú aj lembojov, aj klochtunov, aj... Ale my sa predsa stretávame s týmito... No, aj z pozície vedy sa to dá, áno, dá sa to podrobiť, povedať: „No, napísali nejakú fantastiku. Čosi posledovali, niekto vie, trochu rozumie psychológii a zostavili taký obrázok, a tak ho predkladajú.“ Povedzme ale, že kým človek k tomuto nepristúpi práve z vedeckej pozície, nezačne to skúmať a pozorovať. Alebo, nedaj Boh, ako u toho pána, o ktorom sme hovorili, nedôjde k nešťastnej udalosti, kedy sám reálne narazí na túto skúsenosť v praxi vo svojom živote a nepochopí, že tam sú od prvej po poslednú stránku – reálie bytia. Je to skúsenosť a je to to, čo my nevidíme. Človek to nepochopí.  

 

AK: Ešte by som chcel povedať v súvislosti s týmto javom, s ktorým sa v skutočnosti na každodennej úrovni stretávajú úplne všetci ľudia. Keď navštevujeme miesta masového zhromaždenia ľudí (sú to tržnice, supermarkety, nejaké masové akcie), v skutočnosti sa teraz tohto v úvodzovkách „šťastia“ toľko objavilo, že dokonca keď sa stretávame na nejakých rodinných oslavách, či len v kruhu priateľov, určite narážame na ľudí, ktorí sú jednoducho podľa definície nosičom negativity. Čiže ak na nejakom mieste masového nakopenia môžeme stáť vedľa niekoľkých ľudí (budú zo traja-štyria), tak na pocitovej úrovni chápeme, že vedľa tohto človeka jednoducho nechcem byť. Áno, napríklad najobyčajnejší, najrozšírenejší a najzrozumiteľnejší príklad v tomto zmysle – to sú pošty a sporiteľne.

 

IM: To je klasika.

 

AK: Áno, klasika žánru.

 

IM: Neviem prečo, ale iznylovia veľmi milujú sporiteľne, milujú pošty, milujú rady v obchodoch a v každom prípade vyvolávajú škandály z ničoho. Stojíš kľudne v rade zaplatiť účet. No kto sa s týmto nestretol?

 

AK: Veru áno.

 

IM: Pokiaľ je ľudí málo, nikoho niet. Len čo sa nazbierajú ľudia, určite prichádza niekto.

Nie nutne babka, ako v klasike.

 

AK: Áno.

 

IM: Stáva sa, že aj mládež prichádza, vyvoláva z ničoho nič škandál, všetkých obťažuje a vyvádza z rovnováhy, všetci začínajú, no, jednoducho nerváčiť. Nakoniec ten, kto vyvolal škandál, odchádza šťastný a všetci ostatní zostanú mrzutí.

 

AK: Áno.

 

IM: Ako si spomenul, že medzi priateľmi, známymi a podobne, kto nemá ľudí, ktorí, keď sa s nimi stretávaš, tak prvé, čo začnú robiť je to – že svojimi problémami zaťažujú ostatných ako loďku pieskom. Áno? Kým sa neutopia.

 

AK: Tak je.

 

IM: Ale skutočne rozprávajú o svojich chorobách, hovoria o svojich problémoch, akoby jednoducho človek nemal o čom rozprávať. Potom odchádzajú v dobrej nálade. On prišiel akože chorý, rozpráva, že umiera, ako mu je zle, ako má všetkého dosť. Všetci ostatní – tí sú chorí. A je tu ešte paradox – potrebujú čas aby potom prišli k sebe. Teda rozumej, že si stratil deň – cítiš sa zle, máš negatívnu náladu. No kto sa s tým naozaj nestretol? Dá sa to vysvetliť z pozície psychológie, tá sa to pokúša vysvetliť. Ale v skutočnosti ľudia, ktorí boli vystavení útoku iznyla, u nich tento úsek času zmizol, oni nežili. O akej duchovnosti, alebo čomsi inom tu možno hovoriť? Či človek bude dumať o Bohu, keď ho bolí hlava, keď mu je zle, keď... oči hľadia neprítomne, keď je sivý? Všetko je to v takých tónoch, ako aj on sám, mám na mysli sivých.

 

AK: Zaujímavý je tu aj mechanizmus, ako to prebieha. Keď iznyl aktivuje, začína na seba priťahovať pozornosť, začína zaostrovať pozornosť ľudí na problémoch atď., tak človek, ktorý ho počúva, pokiaľ podľahol tomu pôsobeniu, začína vidieť obrázky.

 

IM: Iste. Veď práve obrazy sa predhadzujú. Čiže, spontánne sa tu spúšťajú, no, dajme tomu z pozície medicíny, zrkadlové neuróny, človek začína napodobňovať...

 

TZ: Stavať sa na miesto...

 

IM: No samozrejme, prebieha napodobňovanie a podobne. A človek začína, akoby na základe súcitu, stavať seba na jeho miesto a začína cítiť to isté. Ale, v skutočnosti práve dochádza ku vkladaniu. Veď je to priame pôsobenie. Ten človek, ktorý o tom rozpráva, prišiel v normálnej nálade, v takej svojej pracovnej, iznylskej nálade, v bosoráckej a iba kóduje ostatných, rozprávajúc podľa zvyku. A takí ľudia sa všade odlišujú. Mnohí ich majú aj v rodinách a podobne. Tí, ktorí s nimi žijú, sa podrobujú týmto útokom, ale v menšom merítku. Ale v základe sa pokúšajú atakovať všetkých zaradom: známych, priateľov. Koho zvlášť? Čím menej ho vidia, tým viac ho atakujú.  

 

TZ: Doktorov v poliklinikách.

 

IM: Hej, ale treba povedať, že u doktorov sa časom vypracováva imunita, teda na všetko sa dá zvyknúť. Keď sa rozprávame s doktormi, kedy sa im začínajú žalovať – jedna vec je, keď človek prichádza a žaluje sa na podstatu, to je normálne. Ale keď prichádza iznyl, ktorý začína robiť len to, že kňučí a snaží sa zapôsobiť... no, o myšlienkach doktora nebudeme hovoriť. Ale vypracováva sa u nich celkom odolný reflex proti tomu. Avšak títo ľudia viac pôsobia v radoch pred doktorom, ako u samotného doktora. Hoci aj polikliniky sú zvlášť obľúbenými miestami týchto ľudí...

 

AK: Mimochodom, najparadoxnejšie je – niekoľko krát som to videl, keď takto prídu, zaujmú miesto v rade, stoja niekoľko hodín a odídu.

 

IM: A odchádzajú. Ale to je istý obraz.

 

AK: A odchádzajú, nevstupujú.

 

IM: Pretože nič nepotrebujú. A keď sa s týmto človekom porozprávaš, oni nevedia, čo činia. Veď ak vezmeme systém kanduka, tam jediní, ktorí vedia – to sú lembojovia, áno? To sú jemu blízki, to sú ľudia, ktorí to naozaj študujú ako vedu. Je to pre nich svojho druhu tá istá mágia, alebo nech to akokoľvek nazývajú. Pretože každý kanduk vymýšľa svoj systém.

Nemajú také jednotné učenie, alebo niečo také. Áno, majú nástroje, používajú ich, ale príbehy vymýšľajú rôzne. Začínajú ľuďom rozprávať, že my vytvárame tajný rád, ty tam získaš nesmrteľnosť a všetko ostatné, budeš veliť ľuďom... Oni ich skutočne učia pôsobiť na ľudí, tí vytvárajú svojich veliteľov a tí velitelia už naberajú celé armády. A ani velitelia, ani armáda vôbec nevedia, čo sa s nimi deje. Pričom je to na úrovni nevedomého pôsobenia, čiže človek si neuvedomuje, čo sa s ním deje, keď sa zaplieta do pavučiny kanduka. Ale lembojovia – tí áno, tí chápu túto vedu, niekedy sa z nich stávajú aj kandukovia, ak ich predčasne nezjedia.

 

AK: Mimochodom, teraz ste sa dotkli veľmi dobrého momentu, Igor Michajlovič. Je to jeden z takých vážnych omylov u ľudí, ohľadne pôsobenia – toho, ako pracuje kanduk. Keď sa ľudia prvýkrát stretávajú s touto informáciou, napríklad im to povedal niekto z priateľov, alebo prečítali knihu, začínajú hneď hľadať kandukov medzi svojimi známymi.    

 

IM: Medzi známymi, a nepozerajú na seba.

 

AK: Áno. A spravidla, tuto svokra – to je stopercentný kanduk.

 

IM: Nuž, to je klasika žánru.

 

AK: No a akože. Ale...

 

IM: A svokra má práve inú mienku.

 

AK: Hej, hej. A svokra ju má priam opačnú. No podstata je v čom? Podstata je v tom, že kanduk v skutočnosti pôsobí úplne inak.

 

IM: Samozrejme, môže to byť veľmi milý človek, môže byť verejne známy. Títo ľudia často bývajú na očiach, alebo naopak – je to úplne skrytý človek, ktorého nikto nevidí, nikto nepozná a on... zase v závislosti na jeho špecializácii. Existuje tam svoje rozvrstvenie, s kým pracujú. Všade existujú také, povedzme, profesionálne prístupy a nuansy, ako v hociktorej inej práci. Stáva sa, že je to milý človek, žije v susedstve, nič zlé od neho, ani jedného zlého slova nik nepočul, všetci sa v ňom vzhliadajú, prvý prichádza na pomoc, ale v skutočnosti žije už nie jeden život a za jeho chrbtom je toľko mŕtvol...

 

AK: Nie je to človek. To nie je človek, je to už...

 

 

IM: Áno, samozrejme. Ale je ich cítiť. Pri stretnutí s takýmito ľuďmi, ak sú ľudia duchovne rozvinutí, oni cítia tento záhrobný svet, cítia tento chlad... Stretávaš človeka, nech je aj absolútny ateista, nech je rovnaký ako Billy Milligan, áno, s kopou subosobností a podobne, ale predsa je to človek, predsa je tu akási nádej, je tu nejaký život. Ale stáva sa, že, no ak niekto stretol hladného vlka, veľmi zlého a veľmi hladného jeden na jedného, ten pochopí, o čom hovorím. Hoci na pohľad je to milý človek, ktorý sa usmieva.

 

AK: Áno. A samozrejme to, čo sa celkovo teraz deje u nás v spoločnosti, to ako sa tieto stvory rozmnožili a ako už...

 

IM: Áno. A je tu ešte jedna nuansa, ničoho ľudského v nich niet. Pre nich je postoj k človeku rovnaký, ako postoj divého zvera k svojej potrave. Ako k tomu, u toho vlka, ktorého som spomínal, k zajacovi. Ľudia sú pre nich – jedlo, nič im nie je sväté. Všetko ostatné je hra a masky. Ale priatelia, ak sa pozrieme, trošku zo seba snímeme masky a pozrieme sa na náš vzťah k druhým ľuďom – veď je opäť vo väčšine spotrebiteľský, správne? No dobre, s ktorými máme nejaké spoločné záujmy, vzťahy, rovnako príjemné trávenie času, znova trošku vlastnej hrdosti, alebo podobne, no je to tak? My beztak využívame jeden druhého. Vari to nie je tak? Tak. Dokonca kandukovia sú tak trochu v tejto rovine...

 

TZ: Čestnejší.

 

IM: Čestnejší, áno. Oni len jedia. Ale my využívame jeden druhého. Veď u ľudí má byť vzťah medzi sebou v skutočnosti viac duchovný, ale, žiaľ, dnes máme to, čo máme. Preto je u nás tak veľa samovrážd, pretože je príliš veľa kandukov. Prečo som o tom všetkom, prečo som uviedol tento príklad. Pretože odpradávna týmto kandukom čelili tiež ľudia, ktorí sa ale učili, zasväcovali, utrácali svoj čas na to, aby chránili chrbty ľudí. A skutočne, do polovice XIX. storočia kandukov prakticky nebolo. Teda boli, ale boli to jednotlivci, to je... Samovražda a podobne bola dosť zriedkavá, ale boli tí, ktorí...

 

TD: Kvalitne robili svoju prácu.

 

IM: Presne tak. Ale potom zdegenerovali. Dnes je veľmi veľa želajúcich zasvätiť sa službe Bohu, čeliť nečistým silám, ale na tomto želaní aj všetko končí. Ľudia, ktorí čelili kandukom, boli donedávna nazývaní Geliari. A prirodzene, že mali určité zručnosti, boli oveľa silnejší, museli byť oveľa silnejší od svojho nepriateľa preto, aby ho porazili. A tu je to veľmi jednoduché, keď to ľudia počujú, prečítajú „Ezoosmózu“, alebo o tom trochu počujú kdesi v iných príbehoch. Ale opäť, vynára sa obraz hrdinu, ktorý má akési tajné znalosti. V skutočnosti áno, dostávajú tento nástroj, pretože musia čeliť mágii iba určitou a väčšou silou, správne? Ale čo ľudí priťahuje? Iba mágia. Kvôli čomu? Aby zosilnili svoj vplyv na svojich známych. Vari to tak nie je? Začali sme tým, že manipulujeme jeden druhým. Tak to aj vychádza, že u ľudí nedominuje prahnutie po službe, ale prahnutie po získaní týchto tajných znalostí preto, aby bolo možné použiť tieto metafyzické schopnosti, rozvíjať ich, používať pre podriaďovanie a vládnutie. Taká bieda je u nás. Aj preto je kandukov tak veľa. Preto sa už vytvárajú a rozvíjajú aj kulty samovrážd, aj turistika...