„A kto to bol Rothschild?” zaujímal sa Viktor. „Nikdy som o ňom nepočul.”

„Nie div,” pousmial sa Sensei. „Je to finančný magnát konca 18. a začiatku 19. storočia, alebo práve tej doby, o ktorej sme hovorili. Je to ten, ktorého dnes uznávajú ako ,zakladateľa dynastie vplyvných bankárov a obchodníkov, majiteľov preslávených bankových domov a korporácií v rôznych priemyselných odvetviach‘. V masmédiách mnohých štátov je usilovne propagovaná legenda, že sa tento človek ,vypracoval vlastným úsilím‘, ,dosiahol také výšiny‘ a je dávaný za vzor mladej generácii s tým, že ,;takéto možnosti má každý človek‘. Prečo Archónti tak propagujú prikrášlené historky svojich ,pešiakov‘? Preto, aby ľudia nechceli nahliadnuť pod pokrievku, zistiť, kto ovláda týchto pešiakov a iné figúrky a nechceli pochopiť, čo sa v tomto svete v skutočnosti deje. Preto, aby bolo možné presvedčiť ľudí, že Archónti v skutočnosti ani neexistujú, že história závisí výhradne od myslenia a činov jednotlivých osobností, ktorí držia v rukách moc.”

„Lenže čo týmto tajnostkárstvom získavajú?” spýtal sa Andrej a pokrčil ramenami.

„Čas, okolnosti a kontrolu nad ľuďmi. Je pre nich výhodné zostávať v tieni, pretože v tieni sa uskutočňujú ich plány…

Tak poďme ďalej, odkiaľ pochádza Rothschild ako osobnosť a ako ho Slobodomurári využívali pre svoje ciele. Ak to budete vedieť, potom lepšie pochopíte tiež to, ako vznikol ,najlepší a najdemokratickejší štát sveta‘ a komu vlastne patrí.

Meno Rothschild je v podstate prezývka, pseudonym, ktorý v preklade zo súčasnej nemčiny znamená ,červený štít‘ (Rotes Schield). Mimochodom, chcel by som poznamenať, že v starej nemčine výraz Rotes Schild znamenal ,klamlivý vývesný štít‘. Ale to len tak na okraj. V skutočnosti sa tento človek volal Mayer Amschel Bauer. Narodil sa v roku 1743 v starom nemeckom meste Frankfurt nad Mohanom, v židovskej rodine drobného obchodníka so starými mincami. Keď mal jedenásť a pol roka, osud mu postavil do cesty zástupcov Slobodomurárov. Títo ľudia si všimli chlapca vďaka činorodosti, ktorá bola v jeho veku neobvyklá, tiež vďaka vlastnostiam ,šikovného obchodníka‘ a našli v ňom vhodný ,materiál‘ pre vytvorenie novej figúrky na šachovnici svojich veľmajstrov.

Ani nie pol roka po tomto zoznámení a blízkom kontakte so zástupcami Slobodomurárov, v tej dobe už dvanásťročný chlapec úplne osirel. Vzali si ho do výchovy príbuzní, ktorí tiež poslali Mayera do mesta Fürth, kde mal študovať v známej synagóge. Jeho ,noví priatelia‘ už chlapcovi odhalili podstatu niektorých tajných záležitostí. S týmito vedomosťami sa jeho pohľad na okolitý svet úplne zmenil. Všeobecné znalosti ho zaujímali len veľmi obmedzene.

Zato v synagóge, kde mal možnosť skúšať si svoje možnosti na vrstovníkoch, získal povesť skutočne prefíkaného šikulu. V škole si otvoril niečo ako zmenáreň a prevádzkoval zárobkovú činnosť. Vytváral rôzne zbierky starožitností a púšťal ich do obehu.

Keď sa už ako mladý muž vrátil do Frankfurtu, jeho mecenáši sa neponáhľali, neponúkli mu hneď pomocnú ruku a pozorovali, ako sa mu bude dariť v ,chudobných‘ pomeroch. Mayer sa ani teraz nestratil. Začal sa aktívne venovať každej práci, ktorá sa mu naskytla a postupne rozširoval okruh svojich obchodov. Mecenáši boli spokojní s výsledkami svojej skúšky a pomohli Mayerovi získať miesto v banke Oppenheim v Hannoveri, kde začal pomerne rýchlo a šikovne zbierať praktické skúsenosti, pracoval na rôznych pozíciách a prešiel všetkými priečkami kariérneho rebríčka od najnižšej až po najvyššiu.”

„Kde v Hannoveri?” spýtal sa s údivom Nikolaj Andrejevič. „Počkaj… Pred chvíľou si hovoril o dosadení Hannoverskej dynastie v Anglicku. Nie je to náhodou rovnaký…”

„Úplne správne… V Nemecku bolo v tej dobe mesto Hannover akousi základňou Slobodomurárov. Práve preto nebola náhoda, že po Viliamovi III. Oranžskom, ako som už hovoril, britský trón zdedila práve Hannoverská dynastia (vzdialení príbuzní Stuartovcov). Mimochodom, táto situácia pretrváva dodnes, pretože Windsorovci (dynastia súčasných anglických kráľov) sú priamymi potomkami Hannoverského rodu.”

„Tak takto je to v skutočnosti,” chápavo predniesol Nikolaj Andrejevič. „Teda tú rošádu v Anglicku chlapci vymysleli naozaj šikovne! Ja som stále nechápal, prečo niektorí Angličania neustále vyjadrujú nespokojnosť s ,nemeckou vládou‘ v Anglicku.”

„Tak, tak,” potvrdil Sensei.

„No a čo ten chlap… ako sa len… Rothschild, ako sa ten stal finančným magnátom?” nemohol sa dočkať Ruslan. „Vypracoval sa v tej banke?”

„Nie. To bola len taká škola. Potom, čo Rothschilda pripravili a naučili všetkému potrebnému, znovu sa vrátil do Frankfurtu. Do určitej doby si ho schovávali, ako sa hovorí, v zálohe… V tej dobe sa chlapec pokúšal otvoriť vlastný podnik - obchod so starými mincami a zmenáreň. A keď nastala vhodná politická situácia, Mayera zapojili do veľkej hry. Vtedy mal 21 rokov. Stále tí istí Slobodomurári ho zoznámili ešte s jednou figúrkou na ich šachovnici - s korunným princom Villiamom IX. (budúcim hesenským kurfirstom) z kniežacej dynastie Hesenských.

„S kým? Kur…,” nerozumel Slávek.

„Slovo kurfürst pochádza z nemčiny. Označovali tak vladárske knieža vo feudálnom Nemecku, ktorý mal právo zúčastniť sa voľby panovníka… Už o päť rokov sa Mayer Amschel stal dvorným faktorom, čiže obchodným agentom, dodávateľom tovaru pre potreby dvora a potom - hlavným dvorným dodávateľom kniežacieho domu Hesenských. Avšak jeho hlavnou úlohou, ktorú mu určili Slobodomurári, bola neverejná kontrola finančnej činnosti Villiama IX. Mimochodom, Villiam na podnet Slobodomurárov začal ako prvé nemecké knieža poskytovať peňažné pôžičky s úrokom. Následkom toho sa jeho dlžníkmi (a tým tiež ľuďmi, ktorých mohli bezprostredne ovplyvňovať Slobodomurári) stalo viac ako polovica európskych vládcov. Ba čo viac, princ Villiam ,prenajímal‘ svojich vojakov iným krajinám a samozrejme uprednostňoval tie štáty, na ktoré mu ukázali Slobodomurári. Vďaka svojim tajným patrónom sa stal ,priateľom‘ Hannoverských. Veľká Británia bola v tej dobe jeho hlavným zákazníkom, pretože neustále potrebovali vojakov, mimo iného tiež pre zaistenie kontroly nad svojimi kolóniami v Severnej Amerike.

Všimnite si mimochodom jednu zaujímavosť. Práve tieto nemecké oddiely, ktoré patrili Villiamovi, bojovali neskôr proti armáde Georga Washingtona pri Fort Valley. V britskej armáde bojovalo proti ,Američanom‘ viac Nemcov ako Angličanov. A zároveň do služby k ,Američanom‘ (presnejšie povedané k Európanom, ktorí zdomácneli v anglických kolóniách a ich prevažnú časť tvorili Angličania), boli posielaní nemeckí vojaci z Pruska. Mimochodom pruský kráľ Friedrich Veľký, ktorý týchto vojakov posielal, bol už v mladosti v spojení s tajným spolkom Slobodomurárov a bol ovplyvnený ich ideológiou.“

Žeňa nevydržal a vyprskol: „Tak to vyzerá, že Nemci bojovali s Nemcami za nezávislosť Angličanov proti Angličanom. To je úplná blbosť!“

Sensei vysvetlil: „No, Archóntom sa darili ešte krkolomnejšie kombinácie!“

„To sú veci!“ kývol hlavou Stas. „Vari Nemci mali z tejto vojny najväčší prospech?“

K tomu Voloďa len sucho poznamenal: „Ale veď im to bolo jedno, kde a za koho bojovali, keď to boli žoldnieri.“

Nikolaj Andrejevič ťažko vzdychol: „To je práve to! Týmto ľuďom je úplne jedno, kde bojujú a čie záujmy hája, len keď dostanú svoje peniaze.“

Sensei si ich vypočul a potom pokračoval: „Správne, a keď postava Villiama IX. (ktorý sa v tej dobe stal najbohatším človekom Európy) odohrala svoju hru na šachovnici Archóntov, úplne jednoducho ho nastrčili do hry s ,napoleonskými vojnami‘. Villiam bol nútený utiecť z krajiny a dlhé roky strávil v emigrácii. Hádajte, komu potom ,dočasne‘ zveril všetky svoje záležitosti a financie?“

„Snáď nie Rothschildovi!“ zavtipkoval Viktor.

„Práve jemu,“ rovnakým tónom potvrdil Sensei.

„A potom... Na šachovnici bola vykonaná drobná rošáda a Mayer Rothschild začal využívať veľmi slušný Viliamov kapitál pre rôzne významné finančné transakcie na medzinárodnej úrovni s obrovským ziskom v prospech Archóntov. Pro realizácii veľkých medzinárodných obchodov Archónti dokonca poskytli Rothschildovi časť svojej perfektne organizovanej spravodajskej siete, ktorá bola oveľa pružnejšia než spravodajské služby európskych kráľovských dvorov. Pričom títo ľudia nielenže poskytovali informácie o aktuálnych udalostiach, ale tiež prevážali hotovosť a cenné papiere. Neskôr, aby sa predišlo odhaleniu spravodajskej siete Slobodomurárov, bolo zverejnené, že Rothschild sám vybudoval celú sieť agentov a informátorov podľa vzoru kráľovských špionážnych služieb. Tieto zvesti boli podporované tiež tým, čo sa neskôr stalo všeobecne známou skutočnosťou, a to, že za Rothschildove peniaze bol založený preslávený tajný rád bavorských Iluminátov. A skutočne je to tak. Avšak nedošlo k tomu z Rothchildovho ,poverenia‘, ale na rozkaz Slobodomurárov. Tí v roku 1770 zoznámili svojho ďalšieho ,zverenca‘ Adama Weishaupta s Mayerom Rothschildom preto, aby jeden z nich založil na pôde univerzity v nemeckom Ingolstadte (Horné Bavorsko) tajný rád Iluminátov a druhý, aby tento projekt financoval. Na tento rád Slobodomurári stavili vo svetle svetových politických udalostí. Preto Weishaupt dostal za úlohu nielen rozšíriť a upevniť tento rád, ale tiež získať pre rád najlepšie mozgy z oblasti priemyslu, ekonomiky a vzdelania. Bolo povolené využívať akékoľvek prostriedky na to, aby boli ľudia na vysokých postoch pripútaní k rádu a dostali sa pod jeho úplnú kontrolu, vrátane drzého vydierania, podplácania a sexu. Mimochodom, viete, že za oficiálny dátum založenia rádu je považovaný rok 1776, a všimnite si, je to rok, kedy bola podpísaná americká Deklarácia nezávislosti. Práve bavorskí Ilumináti s novým zaujatím začali propagovať staré heslo Archóntov: ,Sloboda, rovnosť, bratstvo‘. A práve v ich kruhoch sa veľmi intenzívne dopracoval plán Nového svetového poriadku Archóntov, ktorý bol následne uplatnený pri utváraní USA.“

„Oni sa nazývali Ilumináti?“ upresnil nejako udivene Viktor.

„Áno. Ale chcel by som poznamenať, že je to len jeden článok reťazca tajných spoločenstiev Slobodomurárov, akýsi ,duplikát‘, aby sa zamietli stopy a zamedzilo sa prípadným únikom informácií. Skutoční Ilumináti, Ahrimanovi pomocníci, sa zrodili veľmi dávno v tajnom mezopotámskom spoločenstve Hadie bratstvo. A ich uzavreté tajné spoločenstvo stále existuje.

Ale späť k Rothschildovi. Postupom času Rothschild zapojil do hry o veľkú politiku aj svojich dorastajúcich synov. Oženil sa totiž v roku 1770 s dcérou židovského obchodníka, ktorá mu porodila päť synov a päť dcér. Keď deti vyrástli, tiež vstúpili do kruhu Slobodomurárov. Rothschild z nich najskôr spravil svojich pomocníkov a neskôr, podľa pokynov svojich Pánov, rozoslal synov do rôznych krajín. Nathan Rothschild založil banku v Londýne, Salomon – vo Viedni, Kalman (Carl) – v Neapole, Jakob (James) – v Paríži. Vo Frankfurte sa po smrti Mayera v roku 1812 do čela rodiny postavil jeho najstarší syn Amschel, ktorý tiež založil banku v Berlíne. V 19. storočí títo bratia nielenže poskytovali úvery vládcom a ich štátom, ale tiež, hlavne vďaka Slobodomurárom, boli za tieto peniaze rozpútavané vojny a zásobované celé armády.“ Sensei urobil krátku pauzu.

„No a teraz sa pozrime na to, ako vlastne vznikol ten ,najslobodnejší, najspravodlivejší, najdemokratickejší štát sveta‘, ktorému dnes hovoria USA. Keď európske štáty začali na nových územiach Severnej Ameriky intenzívne vytvárať kolónie, ktoré vynášali rozprávkové zisky, Slobodomurári sa v týchto kolóniách pustili do vyvolávania ozbrojených konfliktov. A nielen v kolóniách. Cez územie Severnej a Južnej Ameriky sa vďaka ich dômyselnej organizácii prehnal celý rad revolúcií. Organizovali tiež takzvanú vojnu za nezávislosť v Severnej Amerike (1775-1783), behom ktorej boli v roku 1776 vytvorené Spojené štáty americké. Roku 1783 v Versailles (zapamätajte si toto francúzske mestečko neďaleko Paríža) bola podpísaná takzvaná mierová zmluva, na základe ktorej Anglicko uznalo nezávislosť USA. A ktože sponzoroval obe vojnové strany (vrátane zabezpečenia prenajatých žoldnierov, ako už viete z príkladu o nemeckých vojakoch) a inicioval toto ,zmierenie‘? Slobodomurári. Tak napríklad prostriedky na vedenie vojny v Amerike (vo svojich anglických kolóniách) si anglická vláda požičala od židovských bankárov, vrátane Rothschilda.

Pokračovanie...

Úryvok z knihy “Sensei zo Šambaly IV”.