Pýcha sa lieči iba Láskou

Simulovala pýcha výšku duše. Uveriť tomu, priateľ môj, sa neponáhľaj! 
Pýcha je najväčšou neresťou. Nie výška, úbohosť Duše...

Razbickaja Natália

 


Bol jeden človek, žil ako všetci: práca, dom, životné podmienky, deti, stretnutia s príbuznými, priateľmi cez víkendy. No raz si všimol, že podľa laických merítok má všetko, no nemá z toho žiadnu radosť. A vtedy začal hľadať zmysel svojej existencie na zemi a položil si otázku: "Načo mi je toto všetko?"
 
Naozaj som prišla na zem, aby som postavila dom, vychovala deti a zasadila strom?

Aj v mojom živote prišiel taký moment, kedy žiť tak, ako teraz znamenalo doslovne topiť sa v močiari, hoc aj rodnom. Objavil sa akýsi pocit, že prežívam cudzí život, že všetky prebiehajúce udalosti sa dejú bez mojej účasti.

Išla som hľadať pravdu o svojej existencii do chrámu. Začala som navštevovať služby, modliť sa – bolo mi lepšie, no nie nadlho. Bola to úľava, dokonca sa istú chvíľu zdalo, že som pochopila zmysel života: chodievaj na služby, modli sa, dodržuj prikázania, posti sa. Ale niečo vo vnútri hľadalo viac, bol vo mne prítomný pocit nejakého odsúdenia, nerealizácie, melanchólie a smútku, akoby mi chýbalo čosi hlavné, no nemohla som pochopiť, čo.

V tejto etape života sa do mojich rúk dostali knihy Anastasie Novych. Po prečítaní série týchto kníh sa zmenil môj pohľad na svet, zjavila sa vnútorná túžba zmeniť svoj život, stať sa lepšou. Pochopila som, že zmysel mojej existencie je – neustály dialóg s Bohom skrze svoje najvnútornejšie pocity, prostredníctvom svojej úprimnej lásky k Nemu.
 
Ale namiesto práce na sebe, začala som meniť druhých ľudí

Rozprávať im o tom, ako a čo treba robiť, aby sa zmenil ich život, bez toho, aby som sa  opýtala človeka – či ho meniť chce alebo nie. V dôsledku toho ľudia jednoducho prestali so mnou komunikovať. No ja som nemohla pochopiť prečo, však chcem čo najlepšie. No najlepšie – komu? A keď som si položila túto otázku, neočakávane som pochopila, že to všetko nerobím z úprimnosti, ale z pýchy, ktorú som si vnútri dlhé roky pestovala, nedovoľujúc ju nikomu ukázať a tým viac sa k nej priblížiť, strážiac a chrániac ju ako najväčšiu drahocennosť. Skrývala som ju aj pred sebou.

Pýcha sa prejavuje ako extrémne sebavedomie, s odmietaním všetkého, čo nie je moje. Je zdrojom hnevu, bezohľadnosti, podráždenosti a zlosti, je odmietaním Božej pomoci. Ale práve pyšný zvlášť potrebuje Boha, pretože ľudia ho spasiť nemôžu, najmä ak sa choroba dostáva do posledného štádia.

Veľmi veľa myšlienok človeka je motivovaných práve hrdosťou. Hrdosť – to je pocit. A pocit ako taký, je sila, energia, je to základ, na ktorom vzniká dominujúca myšlienka. Je veľmi dôležité, čím je "zafarbená" myšlienka: túžbami Živočíšneho princípu alebo želaním Duchovného princípu. Veď od tohto závisí, či sa premení pocit napríklad tej istej hrdosti na pýchu, teda pocit sebalásky, povyšovania sa nad druhými, alebo naopak na pocit ušľachtilej, vnútornej hrdosti za svoje konanie na duchovnej ceste pri smerovaní k Bohu.

Z knihy Anastasie Novych "AllatRa"

Ak človek neprichádza k uvedomeniu si svojej hriešnosti a nepolepšuje sa, tak sa choroba rozvíja a zostruje. V človeku vzniká úprimné presvedčenie o svojej nadradenosti nad inými. Toto presvedčenie rýchlo prechádza do túžby rozkazovať a začína disponovať cudzou pozornosťou, časom a silami, alebo, presnejšie povedané, cudzími životmi podľa vlastného  uváženia. Jeho cieľ - obhájiť a dokázať svoju "pravdu".
 
Etapy rozvoja pýchy u človeka

Hriech pýchy má vo svojom vývoji niekoľko fáz.
• Začína márnomyseľnosťou. Príznaky márnomyseľnosti: túžba po chvále, neznášanie odhalení, napomenutí a výčitiek, nedôvera, podozrievanie, pomstychtivosť, odsudzovanie iných, ťažkosti s požiadaním o odpustenie, hľadanie ľahkých ciest, neustála hra v prítomnosti iných, ako na scéne, s cieľom ukázať sa ako pobožný, dôkladne skrývajúc svoje nedostatky.
•    Nasledovná fáza: velikášstvo. V tomto stave človek nielen odsudzuje ostatných, ale aj nimi začína opovrhovať a zhnusovať si ich, dokonca im robí zle.
• Potom sa človeku zdá, že mu nikto nerozumie, nikto ho nemá rád, ale všetci ho prenasledujú a chcú mu ublížiť. Začína sa u neho mánia prenasledovania. Velikášstvo a mánia prenasledovania sú najrozšírenejšími formami skutočnej patologickej duševnej choroby. Tieto symptómy sú spojené s prehnaným sebahodnotením. Takéto prehnané sebavedomie vyvoláva pohŕdanie a nepriateľstvo voči ľuďom [1].

 

V skutočnosti som sa iba bála začať od seba

Môj úprimný pohyb po duchovnej ceste sa začal najdôležitejším, prvým krokom:

1. Úprimnosťou k sebe samej.
2. Úprimnosťou pred Bohom.
3. Otázkami: "Kto som? Aký je môj cieľ?"

Po úprimnom odpovedaní na tieto otázky som v sebe naplno odhalila systém. Pochopila som, že vnútri ma niečo veľmi dlho bolelo a chápala som to, no nechcela som o tom počuť, dokonca som ani nechcela nič vedieť o jeho existencii. Bolo to ako: "Verím v Boha, no neverím Bohu".
Vytrvalo som sa odvracala od Božej pomoci. Sama som si zasadila a pestovala v sebe semená pýchy, najstrašnejšej a najzhubnejšej choroby ľudskej bytosti. Prvé, čo som pre seba pochopila – je nutné odstrániť hodnotenie, od ktorého sa formuje vzťah k iným ľuďom. Kvôli svojim mravným poučovaniam, vnucovaniu a obhajovaniu svojej mienky som jednoducho zabudla, prečo mi bol daný život, kvôli čomu som prišla na Zem.  

V okamihu, keď som si uvedomila, že ja som - Osobnosť, aj slovo Zem som začala vnímať ináč, ako dočasné miesto prebývania. Nadobro odpadla túžba niekomu niečo porozprávať, dokázať, dohadovať sa. Vznikla úprimná vďačnosť k ľuďom, ktorých som predtým nemohla počúvať kvôli pýche, ktorá mi zatieňovala oči a ja som v druhom človeku nevidela človeka. Byť v tele na Zemi - to je šanca, ktorú mi dal Boh preto, aby som získala skutočnú radosť a šťastie. A túto šancu je potrebné záväzne využiť pre dosiahnutie hlavného cieľa svojho života – splynutia Osobnosti s Dušou.

Pochopila som, že Pán ma miluje nezávisle od toho, ako sa správam a dáva mi práve také úlohy, ktoré potrebujem pre to, aby som sa vrátila Domov.

 

[1] "Pane, pomôž mi vykoreniť pýchu" opát Mitrofan, Moskva 2011, ISBN 978-5-91362-391-1
 
Autor: Júlia, Bielorusko

Zdroj:  http://allatravesti.com/gordynya_iscelyaetsya_tolko_lyubovyu