Úryvok zo živého rozhovoru "Prichádza to"

IM: - Igor Michajlovič Danilov , AD: - Anna Dubrovskaja

 

IM: Medzinárodné spoločenské hnutie „ALLATRA“, je organizácia ktorá existuje, pretože ľudia sú zjednotení. Možno ju tiež nazvať spoločnosťou pohybujúcou sa v duchovnom smere každého jednotlivca, pritom vo svojich náboženstvách. Ide tu len o praktiku a skutočnú duchovnú prácu na sebe, alebo jednoducho robiť niečo pozitívne a dobré, čiže to, čo spája. Máme veľmi veľa členov rôznych vierovyznaní a to je skvelé. Samotný fakt, že ľudia, ktorí sa nachádzajú v rozličných náboženstvách, sa snažia porozumieť im. Dnes tu je pozoruhodný projekt „JEDINÉ ZRNO“, ktorý zorganizovali a realizujú ľudia. Je to pozoruhodný projekt. Prečo? Pretože umožňuje množstvu ľudí v rôznych náboženstvách nachádzať tie zrná , ktoré ich zjednocujú. Je to skutočne, a myslím že Anička nám o tom trochu porozpráva, skutočne to stmeľuje ľudí. Prečo? Pretože ľudia začínajú chápať, že ľudí rozdeľuje iba vedomie. Ak ho uberieme, zostane len láska, zostane sloboda a pravda. Zostane to úprimné šťastie, ktoré je jedno u všetkých, ináč sa to nedá povedať. A Chvála Bohu, že je u nás každým dňom viac a viac ľudí, ktorí to chápu.

 

AD: Áno, projekt „JEDINÉ ZRNO“ je dnes skutočne ohromnou možnosťou pre každého človeka, nech už patrí k akejkoľvek relígii alebo národnosti, naozaj hlbšie porozumieť všetkým týmto svetovým písmam, aj tomu spoločnému zrnu, ktoré leží v ich základe. Dnes účastníci projektu „JEDINÉ ZRNO“ komunikujú a robia interview s vedcami z celého sveta a tiež s ostatnými ľuďmi o sociálnych otázkach. A čo už teraz pozorujeme – to je obrovský záujem ľudí rôznych krajín, ktorí sa k tomu pripájajú a pripájajú sa s úprimnými pohnútkami skutočne pochopiť, pretože... telefonujú ľudia z krajín SNS (spoločenstva nezávislých štátov – bývalé štáty ZSSR), z krajín kontinentov Ameriky (aj Severnej, aj Južnej), aj z Ďalekého Východu. Delia sa o veľmi podobné príbehy, o tom, že hľadali, často hľadali duchovno...   

IM: Naozaj všetci ľudia, ktorí sa úprimne pokúšajú nájsť Boha, ktorí cítia toto vnútorné volanie, patria do rôznych náboženstiev a všetci Ho hľadajú, skutočne hľadajú. A je to všetko jednoduché.

 

AD: ÁNO. Je to jednoduché, delia sa o to, že...

 

IM: To treba pochopiť.

 

AD: Áno.

 

IM: Tu je zaujímavý moment, keď sa ľudia začínajú zaoberať, keď začínajú pozerať s otvorenými očami na svoje vlastné náboženstvo, začínajú naozaj chápať ten fakt, že Boh existuje. Objavuje sa u nich už nie iba viera, ako im vnucovali, objavuje sa u nich presvedčenie, ktoré hraničí so znalosťami. I keď nemajú skúsenosti, aj tak ľudia začínajú cítiť, že to je pravda a to je pozoruhodné.

 

AD: A tento pocit povzbudzuje k tomu, aby sa s ním podelili ďalej.

 

IM: Správne.

 

AD: Čiže preto sa dnes skutočne podniká veľmi veľa iniciatív, každý človek, napríklad niekto pozná jazyk,, možno ani nie dokonale. Ale túto znalosť začína uplatňovať na to, aby sa tieto znalosti mohli použiť v prospech, pre zjednotenie ľudí. Alebo napríklad zapájajú svojich priateľov, známych. Ľudia rôznych povolaní sa pripájajú a odhaľujú v sebe taký výskumný potenciál, o akom predtým ani netušili, že ho majú. A ľudia sú naozaj natoľko nadchnutí touto ideou zjednotenia, pretože každý v skutočnosti vnútri cíti. Čiže, viete, také úprimné pociťovanie, čo dozrelo u všetkých, u každého na ktoromkoľvek kontinente, v každom meste. Čiže akoby to ľudia čakali. Jednoducho...

 

IM: A je to tak. Je to potreba. Je to naozaj potreba. Veď v skutočnosti mnohí ľudia cítia, čo sa deje s klímou, cítia, čo sa deje so svetom celkove. A cítia tú potrebu, ktorá dnes skutočne dozrela do duchovného formovania, do duchovného rozvoja. V tom, čo im rozprávajú, nenachádzajú odpovede na svoje vnútorné otázky. Tak sa ľudia pokúšajú sami pochopiť. A keď začínajú nachádzať, prirodzene sa všetky prekážky rúcajú. To je pravda.

 

AD: Áno, naozaj, chápanie...

 

IM: To teraz vidíme. To musí tešiť, hoci len preto, že to dáva šancu. A akú šancu, porozprávame trochu neskôr. Prepáč.

 

AD: Naozaj. Ako hovoríte, „prekážky sa rúcajú“ a to, že ľudia pozorujú, prečo práve v „AllatRA“ nachádzajú to pravé vnútorné, čo hľadali, to, čo ste hovorili – to sú reálne znalosti. Reálne vnútorné znalosti, ktoré sú zamerané na chápanie toho, že v základe každého náboženstva leží jedno a to isté. A preto, že keď sa už človek tiež dotkol aj s tým učením, aj s tým učením... Jednoducho nám rozprávajú také príbehy, či už z Kórey, či z Londýna, v skutočnosti z rôznych zdrojov a uhlov sveta, jedny a tie isté príbehy. Že človek tam hľadal, tam hľadal a všade len niečo povrchné,..., ale tu...Dokonca aj také príbehy, že ľudia prečítali doslova len prvé dve knihy, alebo pozreli reláciu. A stačilo. Hneď zachytili podstatu, čiže hneď precítili. A okamžite volajú a obracajú sa na nás : „Chceme byť aktívni. Chceme niečo ako dobrovoľníci vyskúšať, niečo robiť, hľadať čosi pre zjednotenie“.

 

IM: To preto, že hovoríme pravdu a hovoríme o podstate. Delíme sa o skúsenosti. A ešte to najdôležitejšie - nič od ľudí nepotrebujeme. To je najkľúčovejší faktor. Veď všetky inštitúcie, ktoré sa budujú, je to pochopiteľné, veď žijeme v hmotnom svete a potrebujú prostriedky aby existovali, a keďže sú to spotrebiteľské inštitúcie, a  tak tu prirodzene dochádza k malej metamorfóze, kedy sa pravda prevracia, slušne povedané, na zdroj príjmov a existencie danej organizácie. U nás je to úplne inak. U nás – každý podľa svojich možností a len  ten, kto chce. Ak niečo robí, robí to sám. Nikto od nikoho nič nežiada. Iba robíme to, čo sa nám páči, to, čo chceme a to, k čomu mierime. V tom je celý zmysel. Samozrejme to mnohých ľudí privádza do slepej uličky. Kladú si otázky. Napríklad aj o filmovaní – odkiaľ sú kamery, odkiaľ je to všetko? Všetko je od ľudí.

 

AD: Jednoducho ľudia.

 

IM: Jednoducho ľudia. Patrí to tým, ktorí to priniesli. Je to ich. Tak isto, ako aj priestory a všetko ostatné. Je to súkromné vlastníctvo rôznych ľudí, ale my ho používame, rovnako ako sa delíme aj o svoje vlastníctvo. Ale opäť, my sa delíme v prvom rade kvôli ľuďom. Áno, utrácame čas, zarábame nejaké prostriedky, no my tie prostriedky nevydávame na svoju spotrebu. Ale snažíme sa za ne niečo urobiť, niečo vytvoriť. A pre nás sú tieto prostriedky iba zdrojom určitých možností, nič viac. No v žiadnom prípade to nie sú prostriedky na obohatenie nás, ako jednotlivcov. Bolo by to smiešne a nesprávne. Sú ľudia, ktorí k nám prichádzali, cítiac, že tu je to, čo nazývajú silou, Allat. A mnohí sa usilujú o to, práve ako o mágiu, kvôli tomu, aby nadobudli akúsi silu pre zlepšenie svojho materiálneho života, alebo pre realizáciu svojich skrytých túžob z pýchy. Prirodzene, keď to nezískajú, trošku „AllatRa“ kritizujú. Hovoria: „A čo si získal?“ Prepáčte, ale toto nie je trhové miesto, ktoré čosi predáva, alebo rozdáva. U nás je všetko otvorené. My všetko hovoríme a dávame ľuďom. Hovoríme, na čo budú narážať. Sú to ľudia, ktorí sa delia o svoje skúsenosti, o svoje skutočné duchovné skúsenosti – o to, čo prežívajú na svojej ceste, i o to, čo prežívali. Tieto zručnosti, ktoré nadobúdajú, neskrývajú, delia sa o ne.

 

AD: Naozaj o tom hovoria.

 

IM: A ešte je tu jeden zaujímavý moment. Odpradávna sa všetko udržiavalo v tajnosti, to, čo nevidíme prostým okom. To veľmi silne priťahuje vedomie. Je to skutočne príťažlivé - pre koho? Pre vedomie. Pre ľudí duchovne slobodných... a mnohí to potvrdili... oni to cítia, nečudujú sa tomu. Ale pre vedomie je to lákavé. A pre vedomie bolo vždy lákavé tajomstvo, čo aj mnohí ľudia využívali, robiac z elementárnych znalostí veľké tajomstvo. Zahaľovali to mrakom, nejakou tajnou činnosťou, rituálom, no a vyberali si rolu sprostredkovateľov. Otázka je v inom: toto všetko tajné a neviditeľné naozaj priťahuje ľudí. Ale koho priťahuje? V prvom rade priťahuje ľudské vedomie. Prečo? Pretože to všetko hraničí s nejakou mágiou, hraničí to s čímsi nepoznaným, s nejakými javmi a pod. Hoci v skutočnosti je podľa mňa oveľa zaujímavejšie, keď sa ľudia venujú duchovnému sebarozvoju. Vtedy sa začínajú skutočné zázraky, keď sa prestávajú hrať na duchovnosť. Veď v skutočnosti mnohí ľudia jednoducho vytvárajú dojem, že sa venujú svojmu duchovnému rozvoju. Toto ich plne uspokojuje, ale v skutočnosti je to len hra. Je to akoby si človek zobral akýsi obraz a nejakú dobu sa s ním snažil korešpondovať, nejaký čas, keď je medzi ľuďmi, alebo keď sa nudí, aby sa čímsi rozptýlil. Ale duchovný rozvoj nemôže byť hrou. Je to život, kedy ľudia naozaj začínajú Žiť, žiť vlastným duchovným rozvojom, keď mieria k slobode, ku skutočnej vnútornej slobode. Nie k tej iluzórnej, ktorú predkladá vedomie. Tú slobodu pochádzajúcu z vedomia, tú nemožno nájsť. Ale duchovná sloboda, tá úprimná, ozajstná láska, ktorá je daná človeku iba prácou, skutočnou prácou, vtedy sa začínajú ozajstné zázraky.

 

AD: V skutočnosti je obrovské množstvo ľudí, ktorí cítia to, čo teraz hovoríte. A cítia to, aj keď sa len na nejakej úrovni dotýkajú Znalosti, či už v reláciách, alebo v knihách, okamžite sa v ich vnútri prebúdza aktivita. A táto aktivita vedie k tomu, že človek, aj keď sám, má hodnotu tisícich, pretože začína toľko podnikať, aktivovať všetky svoje rezervy a možnosti...

 

IM: Správne.

 

AD: Pre to, aby to doniesol ďalej, pre to, aby...

 

IM: Aj tu sa ukrýva malý fenomén, prečo človek, keď sa stretne so skutočnými Znalosťami, získava prvú duchovnú skúsenosť, ozajstnú skúsenosť, nie ilúziu, ktorú mu vnucuje vedomie, alebo ktorú mu ktosi rozpráva, ale skutočnú skúsenosť. Prečo jeho práceschopnosť mnohonásobne narastá? Pretože sa stáva slobodným, je duchovne slobodný. Je vnútorne slobodný od všetkého tohto hmotného bremena. A chápe, že rovnako slobodnými môže urobiť iných ľudí, že to, čo cíti on, môžu pocítiť aj iní ľudia. Ale veď tento pocit bezhraničnej radosti – to je to šťastie, o ktoré sa ľudia usilujú, to je tá pravá sloboda, o ktorú ľudia bojujú a ono je to blízko. A týmto pochopením, týmto objavom sa človek nemôže nepodeliť. Ide to zvnútra, preto k tomu dochádza. Veď ich nikto nenúti, nikto nežiada. Je to vnútorná túžba a vnútorná snaha. A rovnako aj chápanie tej zodpovednosti, ktorá vzniká vnútri, zodpovednosť predovšetkým za tých ľudí, ktorí sa jednoducho topia.

Prirodzene, že u „AllatRy“ je obrovská výhoda už len preto, že hovoríme o pravde, ktorá je. Hovoríme o tom Ako, iní hovoria, že Ty musíš. My nehovoríme, že ktosi komusi musí. Človek je slobodný vo voľbe a má právo aj na robenie chýb. Keď človek prichádza, je na vedomí, ale prichádza cítiac. Jeho hlavne vnútorne jeho Osobnosť postrkuje k tomu, aby začal duchovne rásť, duchovne sa rozvíjať a práve to, ako hovorila Anička, ľudia vidia pravdu, získavajú slobodu od prvých slov, od prvých pochopení. Keď chápu, že ich vedomie je lživé, ono rozdeľuje, keď ľudia chápu, že stačí ubrať vedomie a čo zostane? Práve postoje vedomia ubrať a ukazuje sa, že niet rozdelenia, ukazuje sa, že je iba Láska. A táto Láska – zjednocuje všetkých ľudí. A všetci ľudia sú rovnakí. A všetci ľudia – to je jedna veľká rodina. A hranice , či iné, politika – to sú podmienenosti, ktoré sú vytvorené, ktoré existujú v súčasnom svete. Ale to nie je určujúci faktor, to sú iba podmienky existovania ich tela. Ale v duchovnej rovine sú všetci ľudia - príbuzní, sú príbuznejší od blízkych. No vedomie hovorí úplne iné. Neraz som o tom hovoril, že dokonca v rodinách nám stavajú prekážky – ľudia v maličkej ľudskej bunke nemôžu zaviesť poriadok. To v náboženstvách, alebo vo svete, áno, t.j. my sme brat, sestra a pod. Ale veď v duchovnej rovine každý človek chápe, no, ten, ktorý má skúsenosti, ja sa k našim obraciam – že nie je pohlavie. A v tom je celý fenomén.      

Duša, alebo Osobnosť má pohlavné rozlíšenie iba svojho tela, v ktorom sa nachádza a diktát vedomia. Vedomie vždy manipuluje, vždy diktuje kopu prianí, rozdielov, atď. Ale keď človek získava slobodu, stáva sa Anjelom, bezpohlavnou bytosťou. A v tom je paradox. A tu je obrovská organizácia, spoločnosť, nech to akokoľvek nazveme, ale ľudia začínajú cítiť jeden druhého – jednoducho príbuzní a blízki ľudia. Jednoducho je to, povedzme – jediné v množstve. V tom je zmysel. A pre mnohých tých, ktorí sa nezaoberajú sebou a nevnikajú do podstaty „AllatRa“, je tento jav nepochopiteľný. Ale vedomie vždy mieri k čomu? K moci nad druhými, nad sebe podobnými. No Osobnosť sa o to nikdy neusiluje. To je paradox.

Človek oslobodený od šablón systému, slobodný od toho, ktorého v náboženstvách nazývajú diablom, ten okrem Lásky nemá nič. Áno, existuje túžba. Áno, existuje obrovská snaha pomôcť. Áno, robia, rozprávajú. Ale zároveň sú slobodní od všetkých týchto tajomstiev a čohosi iného. Veď v „AllatRa“ niet nijakých tajomstiev. Čo je mnohým ľuďom, ktorí sa prvýkrát stretávajú s „AllatRa“ ešte nezrozumiteľné. Prečo...? Čo sem vôbec priťahuje ľudí? Keď sa človek nachádza, na takých schválených pozíciách vedomia, kedy je plne pod jeho kontrolou, tak vedomie absolútne nerozumie – čo môže ľudí tak masovo priťahovať do „AllatRa“? Pri rovnakých znalostiach, dokonca aj po prečítaní kníh, niektorí ľudia, ktorí ich prepúšťajú cez svoje vedomie, cez svoj obraz... jediné, čo si v sebe pestujú – to je nejaká závisť a nenávisť. Ale opäť platí, že tí, ktorí sa venujú duchovnému rozvoju, krásne chápu, že tá závisť, tá nenávisť pochádzajúce z vedomia – to je ten strážca, ktorý nepúšťa, ktorý uzatvára človeka pred duchovnými pravdami. To je sebazradenie. Čiže keď človek sám seba stavia do pozície akéhosi hrdinu, či čohosi. T.j. netreba sa pripodobňovať, treba byť samým sebou. To, že ľudia robia chybu, keď sa povedzme snažia získať na úkor duchovného mnoho nejakých hmotných statkov pre seba – no, to je samozrejme nesprávne a my hovoríme o tom, že nie je vhodné od Boha žiadať nič, okrem duchovného spasenia. To je správne. Ale vedomie každého, povedzme neslobodného, nezrelej Osobnosti, nimi manipuluje a ľudia sú náchylní k robeniu chýb. Iná vec je, keď človek robí voľbu definitívne, keď si človek uvedomí vykonanie svojich chýb a jednoducho chápe, že urobil hlúposť. U neho dochádza k vnútornej katarzii. Prichádza k nám už iný človek. Nie je to ten, čo bol, ale prichádza nová Osobnosť, ale to je jeho právo, jeho voľba. Keď sa človek aspoň máličko poodhaľuje a vníma tú pravdu, ktorá je interpretovaná, knihe „AllatRa“, alebo tú, ktorú dávajú ľudíia ktorí sami získavajú tieto skúsenosti, potom takíto ľudia, získavajúci duchovnú slobodu cez „AllatRa“, začínajú chápať svoje náboženstvá. Začínajú ich hodnotiť ináč a vážiť si ich. To je tiež dôležité. To je tiež dobré. Veď ja si ani nepamätám taký prípad, že by niekto v „AllatRa“ odhodil svoje náboženstvo, prešiel do iného, či podobne.

V bežnom živote k tomu dochádza často a denne, ale prichádza pochopenie – prečo existuje ten alebo iný rituál, čo tým chceli povedať. Jasné, že je aj mnoho pliev, ktoré tiež začínajú chápať. Nuž prepáčte – bočné efekty skutočných znalostí. To ľudia tiež cítia aj dnes, práve v „Jedinom zrne“ vydvihujú mnoho týchto otázok... katarzia je potrebná všade. A to je normálne, nič strašné v tom nie je. Opäť to vytvárali ľudia, písali ľudia. Ľudia vymýšľali rituály a podobne. Kedysi boli aktuálne, teraz sú pre mnohých nepochopiteľné. Ale väčšina týchto rituálov, alebo tie prevedenia – sú nutné, jednoducho ako historický fakt. Nech je to aj inscenovaná, akási divadelná činnosť, ale núti ľudí rozmýšľať o Bohu. Vari je to zle? Už to je dobre. Je to znovu ako to isté divadlo, ktoré... voľakedy napísaná hra, ale hrá sa dnes a my chápeme, ako žili ľudia predtým.

Rovnako aj tu. Veď je to naša história. Ako možno na ňu zabúdať, alebo opomínať? Však je to dedičstvo našich predkov. Aj to je dôležité. Ale netreba zabúdať na duchovnú spásu. Okrem vás, milí, nikto neprejde vašu cestu. To je tiež dôležité. V skutočnosti náboženstvá prinášajú mnoho dobrého do tohto života –istú morálku, istú históriu. A opäť, duchovnú skúsenosť ľudí, duchovné dedičstvo, o ktoré sa delia, to nemožno vyčiarknuť. Veď ono je vybudované na Prorokoch, je postavené na Bohoch. A je to dôležité, je to skutočne potrebné. A kto chce a mieri k Bohu, tomu ani jedna inštitúcia nezabráni prísť k Bohu. To sú jeho vnútorné veci, to je jeho život, ktorý sám získava.

 

AD: Áno a...

IM: A my iba hovoríme o jednoduchosti cesty a my iba hovoríme o Znalostiach, nič viac.

 

AD: To, že skutočne okrem človeka nikto neprejde jeho cestu, o tom ľudia hovoria. Teraz účastníci projektu „Jediné zrno“ komunikujú a robia interview s vedcami z celého sveta a tiež s ľuďmi o sociálnych otázkach. A ľudia veľmi živo na túto tému besedujú. A všetci ako jeden zdôrazňujú, že... Dokonca v angličtine, vo všetkých jazykoch, ľudia z Indie, Afriky, Ameriky hovoria, že „my cítime a vidíme, že človek nutne musí mať vlastný vzťah s Bohom a nepotrebuje sprostredkovateľov“. Čiže aj ľudia to... Je to jednoducho obdivuhodné, že napríklad ľudia, ktorí sa stretávajú na ceste, o tom hovoria. Rôzne rasy, rôzne národností, každý to vyjadruje vo svojom jazyku. Samozrejme, trochu odlišnými asociáciami a príkladmi v závislosti od kultúry... Ale podstata je jedna.

 

IM: Opäť je to, samozrejme, kultúra...

 

AD: Ale podstata je jedna, že ľudia to vidia...

 

IM: Dôležité je , že ľudia chápu túto podstatu a chápu jej zjednocovanie. Rozdeľuje trochu iná mentalita a jazyky. Ak sa opäť dotkneme rovnakých verbálnych foriem komunikácie, áno, veď v mnohých jazykoch, v doslovnom zmysle v technických jazykoch, ani niet takých pojmov ako je „duša“ a „svedomie“.

 

AD: Alebo sú úplne popletené.

 

IM: Alebo sú úplne skreslené.

 

AD: Ešte aj zmiešané so slovom „vedomie“. Sú to samozrejme samé také...

 

IM: To je tiež veľmi významný faktor. Ale vďaka Bohu ľudia zostávajú ľuďmi. Akými boli Osobnosťami, vnútorne mieriacimi k Bohu, takými zostali. A stačí sa im aj zľahka dotknúť Pravdy a rozhorí sa v nich tento plameň, plameň Božej lásky, ináč sa to nedá povedať. A oni sú samozrejme pripravení zohriať svojim plameňom celý svet. To je skvelé!  

 

AD: Áno...

 

IM: Je to dôležité, je to potrebné.