Precedens
Precedens
T: Dobrý deň, drahí priatelia! Dnes je s nami v štúdiu ALLATRA TV vážený Igor Michajlovič Danilov.
IM: Dobrý deň!
T: Igor Michajlovič, v poslednej dobe sa udialo niekoľko veľmi dôležitých a veľmi zaujímavých udalostí: na platforme Medzinárodného spoločenského hnutia „ALLATRA“ sa 11. mája 2019 uskutočnila konferencia „Spoločnosť. Posledná šanca“. Zaujímavé je, že ju iniciovali samotní ľudia. A ľuďom sa podarilo, tisíckam ľudí sa podarilo spolu stretnúť, zjednotiť sa prostredníctvom jedného online hovoru preto, aby prerokovali najzávažnejšie a najdôležitejšie otázky súčasného ľudstva: čo priviedlo k tomu, že sa teraz ako spoločnosť nachádzame na hranici kolapsu, že sa nachádzame v slepej uličke? Rozoberali sa otázky: že práve k tomu nás priviedol spotrebiteľský formát rozvoja civilizácie. A čo je najzaujímavejšie, že popri tom všetkom masmédiá vyvolávajú strach a akúsi bezvýchodiskovosť, keď hovoria o tom, že Hodiny Súdneho dňa ukazujú o 2 minúty dvanásť. A všetky tieto idey a všetky tieto veľmi dôležité a naliehavé témy, ktoré ľudia predkladali, boli, no možno povedať, že sa stretli s odozvou ľudí po celom svete, a výsledkom bola konferencia 11.mája.
22. júna sa uskutočnila ešte jedna medzinárodná konferencia, na ktorej vystúpilo niekoľko rečníkov, vrátane prezidentského kandidáta USA. Ten predniesol práve tie návrhy, tie idey o ktorých hovorili ľudia 11. mája a predložil množstvo návrhov Stručne by som o nich niečo povedala: je to návrh na ohraničenie kapitalizácie jednotlivca; je to návrh, že spoločnosť, minimálne ekonomiku treba radikálne zmeniť, postaviť ju na nových základoch, že je nevyhnutná jednotná plánovaná ekonomika tvorivej spoločnosti; o tom, aby v spoločnosti bola jednotná vojenská štruktúra; aby bola veda tiež postavená na tvorivých základoch. A v súvislosti s tým....
IM: Jednoducho povedané, prechod zo spotrebného formátu na tvorivý.
T: Presne tak. Ale prečo teraz spomínam tieto témy a hovorím o týchto konferenciách, pretože v súvislosti s týmito udalosťami sa na nás obrátilo množstvo ľudí, dostávame veľmi veľa listov a veľmi veľa otázok, že čo si o tom myslíte Vy, Igor Michajlovič. Preto dnes...
IM: Čo sa týka konferencií alebo otázok, ktoré tam boli vyslovené?
T: Čo sa týka tých návrhov, ktoré vyslovili ľudia ohľadne toho, ako máme prejsť k tvorivému formátu spoločnosti, ako máme žiť v mieri, ako máme žiť… prežiť v týchto podmienkach stupňujúcich sa katakliziem a ako žiť vo svete bez vojen.
IM: Je to dobrá otázka: „Ako máme prejsť?“. Je ľahké prejsť cez cestu, ale zmeniť základy, ktoré sa formovali šesť tisíc rokov... Na jednej strane vedomie povie, že je to veľmi zložité, ale na druhej strane – je to ešte jednoduchšie, ako prejsť cez cestu. Všetko závisí od ľudí. Ako sa rozhodnú, tak bude. Nie je na nás dvoch, aby sme o tom rozhodli. Ale povedať svoj názor ako občan – prečo nie?
T: Tak ja by som možno začala prvou takou otázkou, ktorá vyvolala mimoriadnu pozornosť a ktorá vyvolala diskusie (niekedy zdravé, niekedy nezdravé) – je to otázka týkajúca sa ohraničenia kapitalizácie. Na túto tému bolo už veľa debát, veľmi veľa rozhovorov, či je to perspektívne alebo nie...
IM: A najzaujímavejšie je, že proti ohraničeniu kapitalizácie najviac vystupujú tí, u ktorých absolútne nie je čo ohraničiť, a to ani perspektívne. A práve oni sa budú najviac stavať proti tomu, aby sa taká hranica zaviedla.
T: Mimochodom, zdá sa, že väčšina ľudí, ktorí pochybujú, alebo sa zamýšľajú (IM: Nesúhlasia) nad touto otázkou, to sú ľudia, ktorí teraz, v tomto momente...
IM: Sú to ľudia, ktorí nielen v tejto chvíli, ale ani v najbližšej dobe a ani vo vzdialenej perspektíve nebudú mať nič.
T: Prečo?
IM: Vedomie ich tak, povedzme to kultúrne, vykorisťuje. A je tu taký jeden maličký zaujímavý moment - prečo? Pretože ľudia dúfajú, že zbohatnú. A vidia obrázok vo svojej hlave, že už sú oligarchovia, miliardári. No a akože, a tu zrazu nejaká spoločnosť. Zhromaždili sa z celého sveta, áno, veľa ľudí. No ako môžu na posvätné, tak povediac, vztiahnuť ruku - ohraničiť kapitalizáciu jednotlivca, však? No veď to je nesprávne, čo je to za slobodu. Zarábaj, koľko vládzeš, utrácaj, na čo chceš. Nuž preto, lebo v hlave sú už miliardármi a už si kupujú všetko možné a utrácajú kde sa dá. No prečo som povedal, že nikdy nezbohatnú, a ohraničenie kapitalizácie im nehrozí? Práve preto, lebo v hlave sú už miliardármi.
T: To znamená, že oni si už myslia, že v tomto momente, však, teda vedomie im kreslí obrázok, že “toto vlastním”.
IM: Vkladajú pozornosť do svojho želania, ktoré sa nikdy nezrealizuje, lebo v hlave už sú miliardármi.
T: Teda vedomie im nakreslilo obrázok akejsi budúcej reality...
IM: Ilúzia vykorisťovania, áno. Všetko je ako vždy.
T: Oni sa jednoducho boja stratiť tento svoj sen, však, ktorý...
IM: Nie, nie sen. Oni sa neboja, oni túžia byť boháči, túžia byť oligarchami jednoducho preto, lebo nepoznajú ich život. Pozerajú sa zdola hore na ľudí, ktorí tak veľa môžu, majú obrovské možnosti, jazdia s ochrankou, a obracajú na seba pozornosť, a tak vyvolávajú u iných ľudí čo?
T: Závisť.
IM: Závisť. Presne tak. Dokonca ani nechápu, že dostávajú práve to, čo vlastnia kvôli tomu, aby vyvolávali v iných závisť. Ale ak by sa niekto z týchto závistlivcov porozprával a podebatoval s týmito oligarchami, aký život majú, tak si myslím, že by im nezávideli, pretože ich život sa mení na nočnú moru. Majú len krásny obal. Áno, zlatá klietka, ale veľmi maličká, a nosia ju cudzí strýčkovia.
T: No vedomie maľuje, že kapitál a nejaké finančné bohatstvo, to...
IM: Dáva slobodu?
T: Áno.
IM: Veď prečo sa človek snaží stať bohatším a získať viac a viac moci? Preto, aby získal slobodu. Ale sloboda nie je to, o čom rozpráva vedomie. Človek cíti a túži po duchovnej slobode, v prvom rade od diktatúry vedomia, od diktatúry zvieraťa v hlave. A práve toto zviera, naša živočíšna podstata, ono prevracia všetko hore nohami. Teda človek hľadá slobodu vo vonkajšom. A myslí si, že tie nástroje, ktorými niekto disponuje, dávajú akýsi stupeň slobody, akúsi moc. Ale všetko je to len ilúzia. Nech by mal človek akúkoľvek moc v tomto svete – všetko je dočasné. Jediný… no, o tom nebudem hovoriť, chcel som zažartovať… kto tu už dlho má určitú moc nad malou skupinkou ľudí.
T: Igor Michajlovič, a celkove táto otázka ohraničenia kapitalizácie... spoločnosti.
IM: Poďme, objasníme to jednoducho: čo formuje spotrebiteľský formát spoločnosti, v ktorej sa nachádzame prakticky už šesť tisíc rokov? Čo tvorí jej základ?
T: Chamtivosť, určite.
IM: Lakomosť, pýcha a veľa iného (T: Ziskuchtivosť, chamtivosť), áno. A ak sa na to pozrieme z pozície spoločnosti, čo je toho príčinou? Neohraničená kapitalizácia. Teda človek môže bohatnúť, nemá limit. Niektorí zbohatli tak, že si dokonca myslia, že vládnu svetu, chápeš? Organizujú všelijaké nepokoje dookola jednoducho pre zábavu. Nie preto, že majú málo peňazí. Aj keď peňazí nikdy nikto nebude mať dosť. Teda nech dáš človeku koľkokoľvek, vždy mu bude málo. A tu je jednoduchá otázka: a koľko človek potrebuje na normálny šťastný život?
T: Tak na toto sa tiež ľudia pýtajú, názory sa rozchádzajú. Mnohí určite rozmýšľali o tom, koľko potrebujú…
IM: Koľko peňazí človek potrebuje k šťastnému životu? Žiadne. Za peniaze si šťastie nekúpiš. A to je pravda. Nuž... kúpiť ilúziu možno, ale každá ilúzia je dočasná. Človek si, povedzme, zaželal stať sa slávnym spevákom, áno? Veď poznáme mnoho takých prípadov, keď sa investuje dostatočné množstvo prostriedkov a zvukári z nich spravia spevákov, režiséri ich filmujú a tak podobne. Áno, stanú sa celebritami, ale šťastní nie sú. Poznáme mnohých, do ktorých investujú – a stanú sa slávnymi politikmi, ale šťastní nie sú. Všetko prejde. Za peniaze si šťastie nekúpiš, to je životná pravda.
T: Ohľadne spotrebiteľského formátu, že v podstate, je to niečo ako formát chaosu, však? Tu bola spomenutá informácia, taká oficiálna štatistika, že za posledných 5600 rokov sa odohralo vo svete 14500 vojen, v ktorých zomreli 4 miliardy ľudí. To je v princípe ten otrokársky formát spoločnosti, v ktorom žijeme. A čo je najzaujímavejšie, zdalo by sa, že dvadsiate storočie, ktoré dávalo isté nádeje na predzvesť mierového začiatku storočia. A vidíme...
IM: Dvadsiateho? Nuž, dvadsiate storočie dalo predpoklady – Prvá svetová vojna, potom, prepáčte, v polovici storočia - Druhá svetová vojna. Milióny zabitých, a dodnes ľudia hynú a umierajú. A jednoduchá otázka: za čo zomierajú? Za niekoho ilúziu, kvôli niekoho nenásytnosti. Ale v čom je príčina všetkých vojen? Chamtivosť, nenásytnosť, teda neohraničená kapitalizácia.
Predstavme si: ak, napríklad nuž, čisto si zafantazírujeme... troška nám naši priatelia dovolia, však? Tak si predstavme, že nejaký národ skutočne zatúžil zmeniť niečo vo svojom živote, už ich omrzelo ísť nesprávnou cestou. Spojili sa všetci ľudia zemegule a povedali: „My chceme žiť v tvorivej spoločnosti“. A jednou z foriem je – zavedenie ohraničenia kapitalizácie jednotlivca, však, s prihliadnutím na všetky jeho aktíva. A čo znamená zaviesť ohraničenie? Nie len jednoducho na človeka, ale na jeho rodinu. Teda berie sa do úvahy žena, muž, deti, ktoré sú ešte finančne závislé. Až dospejú, otvoria si svoj biznis - to znamená, že vytvoria novú bunku, teda to už je druhá bunka spoločnosti. Áno, rodičia môžu pomôcť, ale tie peniaze, ktoré prechádzajú z jednej rodiny do druhej, ostanú aktívami prvej rodiny. Tu... berie sa do úvahy celková kapitalizácia hnuteľnosti, nehnuteľnosti a všetko ostatné.
Napríklad, bolo zavedené toto ohraničenie. Čo sa stane? Všetko závisí, samozrejme, od sumy, však? Suma ohraničenia kapitalizácie. Ako som počul, títo ľudia, ktorí túžia zbohatnúť navrhujú: niekto hovorí o 10 miliardách dolárov podľa súčasného kurzu, niekto o miliarde dolárov, niekto o 100 miliónoch. Nuž, a keď sa opýtali na môj osobný názor, tak ja si myslím, že maximálna kapitalizácia jednotlivca so zarátaním všetkých jeho aktív na celú jeho rodinu, ak je, povedzme, hlavným zdrojom príjmu v rodine, a ak povedzme on a jeho manželka, tak by to malo byť aj tak (T: Celková čiastka) spolu, áno spočíta sa príjem rodiny - nuž, ja si myslím, tak 10 miliónov dolárov – a to je až až. Viac jednoducho nemá zmysel. Samozrejme, mnohí namietnu, že niekto má drahšie hodinky, ako je čiastka, ktorú som menoval. A vari, sú presnejšie? Niektorí majú drahšie domy. A či je v nich útulnejšie? A niektorí, prepáčte, nebudeme ďaleko chodiť, majú povedzme, jachty, ktoré stoja oveľa viac, ako som povedal, lietadlá, ktoré sú päťdesiatkrát, dokonca aj stokrát drahšie ako som povedal. No, a v čom je zmysel toho všetkého? Stal sa život krajším, lepším, alebo čo? Nuž, a tak sa dostávame k nesprávnym hodnoteniam.
No poďme, trošku sa na to pozrieme, aby naši priatelia pochopili o čom je reč. Sú to nereálne ceny. Napríklad, sú takí maliari, a my vieme, že ich obrazy sú mimoriadne drahé. A radi ich kupujú miliardári a chvália sa tým. Povedzme, obrazy Picassa, áno? Všetci ho poznajú, má slávne meno a podobne. Práve preto, že je známe, je to značka, a preto toľko stojí. Koľko stojí plátno a farby? A tvorba samotného človeka? Nuž ako môže stáť mnoho miliónov? Prostá otázka. Pri priemernom plate, dokonca ak berieme priemerný celosvetový plat, je to nerozumné. No, nie je to tak? Teda človek strávil nejaké hodiny, hľa dielo, áno, obraz ... Chápem, mnohí povedia, že tomu nerozumiem. Samozrejme, priatelia, nerozumiem. Nerozumiem, ako môže čierny štvorec od Maleviča stáť toľko miliónov. Čierna farba, plátno a nie je tam nič, čo by urobilo ľudstvo šťastnejším, nič, čo by dalo ľudstvu nejakú radosť, nádej. Tak tomu ja nerozumiem. Ale veľmi dobre rozumiem tomu, keď vytvoria nejakú techniku, ktorá uľahčuje prácu, aj tá môže stáť peniaze, však? No, dajme tomu mne, jednoducho ako zdravotníkovi, je mi to bližšie) prístroj MRI (magneticko-rezonančnej tomografie), PET (pozitrónovo-emisná tomografia), atď. To, čo skutočne stojí peniaze, pretože je to zložité, pracovalo na tom množstvo ľudí, ale ono... Koľkokrát je moderný, dokonca jeden z najlepších prístrojov MRI, lacnejší ako čierny štvorec od Maleviča? Niektorí budú oponovať: veď to je to exkluzívne, je to len jediný exemplár. O čo príde ľudstvo, ak by sa ten obraz stratil?
T: Nesprávne hodnoty v spoločnosti, usporiadanie týchto hodnôt.
IM: Celkom správne.
T: Že nie hodnota ľudského života, ako by to malo byť v tvorivej spoločnosti...
IM: Nielen hodnota ľudského života, ale jeho duchovnej zložky a nie živočíšnej zložky. A k tomu práve smerujeme, však? Veď čo sa viac cení u nás v súčasnej konzumnej spoločnosti? Finančné postavenie človeka. A kašľať na to, aký ten človek je, kto v ňom dominuje, čím žije. Hlavné je, že je bohatý.
T: Aké príklady sú v spoločnosti.
IM: Samozrejme. Je to jednoduchá otázka. Človek má peniaze, a má ich veľa. Nezáleží na tom, akou cestou sa k nemu dostali. Hlavné je, že je bohatý a je oligarcha, ako sa u nás hovorí, však? A to je všetko, a už je vážený, je hrdina, je hoden úcty. A nie to, čo spravil pre spoločnosť, akým príkladom je v skutočnosti. Tie naozaj skutočné hodnoty. Ale keď sa, napríklad, zavedie ohraničenie kapitalizácie, neznamená to, že keď človek zarobil 10 miliónov, viac už nemá právo pracovať. Samozrejme, že má. Prečo? Lebo nadmerné zisky idú na potreby spoločenstva. A čo to prináša? Je to jednoduchý príklad.
T: ...rozvoj.
IM: Je to obrovský kapitál, ktorý nie je uložený (T: V rukách) v podobe číslic niekde v bankách, však? Ale je to prerozdeľovanie prostriedkov. Veď ľudia skutočne vytvárajú… Prepáčte, oni nekreslia čiernou farbou na plátno. Oni vyrábajú stroje, a na tých strojoch vytvárajú to,... čo používame. Pestujú úrodu. Túto úrodu spracúvajú, pripravujú potravu, ktorú my jeme. A veď tým sa zaoberáme, my, ľudia. Má to stáť peniaze? Má. Alebo podľa určenia, keď za človeka pracujú ľudia vo výrobe, ľudia predávajú vyrobený tovar, ľudia prepočítavajú jeho ziskovosť, a jemu len občas oznámia, o koľko zbohatol. Je to spravodlivé?
T: Nie.
IM: Je to jednoduchá otázka. Pochopiteľne, je bystrý, dokázal zarobiť, nikto mu to neberie. Jednoduché, elementárne. Čo to ešte prinesie, keď bude zavedené ohraničenie kapitalizácie? Poskytne to tomu človeku bezpečie, pretože zmizne hlúpa konkurencia, ktorá v tých kruhoch je, a je dosť krutá, táto konkurencia. A je veľkou hrozbou pre jeho život a život jeho rodiny. A takto človek môže spokojne chodiť po trhu, so všetkými si potriasať ruku na pozdrav, a nemusí byť denne 24 hodín pod ochranou cudzích ľudí, ktorí snívajú, že zaujmú jeho miesto.
T: Teda všetky sumy nad rámec (IM: Samozrejme) ohraničenia kapitalizácie sa smerujú na rozvoj, na potreby spoločnosti.
IM: Samozrejme. Teda správne prerozdeľovanie peňazí, prostriedkov, ktoré idú. Čo to umožňuje? Umožňuje to odstrániť hlúpu, nepotrebnú konkurenciu. Toto znovu umožňuje celému ľudstvu stať sa oveľa, mnohonásobne bohatším. Umožňuje to vytvoriť bezplatnú medicínu rovnako pre všetkých. Ale to sa tiež už hovorilo (T: Áno, pre ľudí), ľudia to hovorili na konferencii, a podobne. Nie je to jednoducho idea, je to nutnosť – bezplatná medicína vysokej úrovne, všade na rovnakej úrovni po celom svete. Každý človek by mal byť sociálne zabezpečený. Každý. Ale ten, kto chce byť bohatší, môže pracovať, zarábať prostriedky navyše, lepšie žiť. Ale limit je – 10 miliónov. To je viac ako postačujúce. Ale opäť, nielen medicína by mala byť bezplatná, ale aj vzdelanie, mali by byť rozumné ceny. Napríklad, koľko teraz stoja, no, povedzme, poplatky za bývanie, komunálne výdavky, a všetko ostatné? Ale ak je, nedaj bože, ešte aj úver na bývanie?
T: No občas dane v niektorých štátoch dosahujú osemdesiat až deväťdesiat percent z hodnoty zárobku, však.
IM: No to sú dane, ale ja mám na mysli mzdy, toto všetko, však? Teda splácať úver, platiť za komunálne služby, pri priemernej mzde človeka. Teda prakticky veľká časť tak či tak odchádza. A správne, aj to ľudia hovorili, a ja s tým absolútne súhlasím, že by všetky tieto výdavky, podčiarkujem, všetky, nemali byť viac ako 10 percent platu. Dá sa to ľahko spraviť. Ekonomicky sa to všetko dá. Priatelia, nie je nič jednoduchšie ako makroekonomika. (T: Čo sa týka... ). Mikro - to je problém, ale makro – to je ľahké.
T: Čo sa týka makroekonomiky, tiež ľudia vyslovili myšlienku o vytvorení takej jednotnej plánovanej ekonomiky zjednotenej tvorivej spoločnosti.
IM: A to je správne, to je absolútne správne. Nebude nadvýroba, nebude nedostatok. Prečo? Lebo keď je, povedzme, niečoho málo, zrazu to zdražie. A opäť tieto zdražovania, tieto inflácie a všetko ostatné – to je taký bič súčasnosti, nástroj spotrebiteľského systému, ktorý zaháňa človeka do dlhovej pasce. No, povedzme, odvtedy ako sa začalo otroctvo, však, pred 6000 rokmi, tak dodnes sa to len zdokonaľuje. A to je absolútne pravda.
T: Pod rôznym náterom, áno, je to absolútne jedno a to isté.
IM: Samozrejme. Iba teraz má človek oveľa menej práv, a je absolútne závislý. Prečo? Nech by človek zarábal akokoľvek veľa peňazí, za 10-20 rokov bude jeho kapitál oveľa menší. Aj keď do banky ukladajú na úrok, ale inflácia je oveľa vyššia a rýchlejšia, ako jeho percentá. To znamená, že človek chudobnie hoci nič neutráca. Ale to nesmie byť, a priori nesmie byť. Ak stojí, napr. (nuž, poviem to obrazne, aby to ľudia pochopili, však), ako hovoria „polievková zmes“: tu kilo mäsa určitej kategórie, tam bochník chleba. „Polievková zmes stojí toľkoto, je to striktne fixná cena – a na celom svete by mala stáť rovnako. A mala by toľko stáť dnes, o dvadsať, o sto aj o dvesto rokov. Veď to nie je nič zložité. Vari, zlato sa stalo ľahším, alebo jednoduchšie, ropa je lepšia, hustejšia? Prečo je inflácia? Kvôli chamtivosti, pretože to sú stimulátory obchodu a tak podobne. Teda pre štát je výhodné, keď jeho mena devalvuje - to podporuje obeh prostriedkov, no akoby sa štát stal bohatším, a ľudia chudobnejšími. A opäť: „výhodné pre štát“. Ako to: to, čo je výhodné pre štát, nie je výhodné pre občanov tohto štátu? A pýtam sa: a čo je to štát? Štát – to je kto? Jednoduchá otázka.
T: Nuž, nehovorím o ideálnom stave, ale žiaľ, v našej spoločnosti štát – to sú skôr územia, nejaké objekty, skôr nerastné bohatstvá, ako...
IM: Počkaj, teda to nie je živý štát (T: Žiaľ) alebo je amorfný? Ale podľa môjho chápania, štát – to sú ľudia, ktorí žijú podľa určitej dohody v rámci určitého územia. Tu podnikajú, bývajú tu, je im tu dobre, žili tu ich predkovia, nie je dôležité, či sa presťahovali, žijú tu, sú občanmi tohto štátu – tak toto je štát. A pre nich to má byť výhodné. Veď, podľa mojej mienky, štát je správny vtedy, keď sa z roka na rok ľuďom žije ľahšie a lepšie, keď žijú jednoduchšie a slobodnejšie – vtedy je to správne. A čo vidíme, aká je u nás tendencia, hoci za posledných pár storočí? Či sa to tak deje? Nuž pozrime sa na posledných 20-30 rokov: zlepšuje sa ľuďom život, áno?
T: O, nie.
IM: Tak čo je u nás štát?
T: Viete, ja by som...
IM: U nás štát – to sú vladári, ktorí vládnu? To je vládnuca elita. A poviem to jednoduchšie, v dnešnej dobe panuje názor, že štát, to sú tí, ktorí majú moc. A kto má u nás moc? V akomkoľvek štáte v ústave čítame - ľud.
T: Ale fakticky...
IM: A tu, toto všetko sú nástroje manipulácie, zámen, ku ktorým došlo v priebehu celej tejto doby, a ony nás priviedli k tomu, že národ kedysi hovoril, prepáčte, v kuchyni a potichučky, však, o týchto problémoch: „Bolo by dobré, ak by bola taká spoločnosť, bolo by dobre, keby sme tak žili“. A dnes hovoria: už, prepáčte, kandidát na prezidenta USA celému svetu oznamuje o prechode ekonomiky a usporiadania sveta z vyjazdených koľají spotrebiteľského formátu na tvorivý. Prečo? Otvorene sa hovorí o tom, že ak to nespravíme, nič dobré ľudstvo nečaká, je tak?
T: Každý človek chápe a cíti, kam vedie táto konzumná spoločnosť (IM: Absolútne správne), koľko je v tom lži, koľko všetkého....
IM: Absolútne správne. A tu si poukázala na kľúčovú vetu: ak predtým ich technológie zombovania, tých, ktorí sa považovali za vládu, zamieňajúc ústavy svojich štátov ľahko manipulovali vedomím ľudí, tak dnes sa tento bod varu, tlaku, však, (predstavme si takú špirálku, pružinku), stláčal, stláčal, až došiel do bodu, kedy ľudia začali o tom otvorene hovoriť. A keď ľudia o tom začali hovoriť, znamená to, že stojíme na prahu čoho? Opačného pohybu pružiny. To znamená, že prichádza priama protireakcia, došlo už k precedensu, a s precedensom už nič nenarobíš, stalo sa to vlastníctvom publicity a zachvacuje to masy. Je to vlna, ktorá sa začína potichúčky rozrastať. A tu, podľa mojej osobnej mienky, ak sa to premení na tsunami, tak pre ľudstvo nebudú príšerné ani klimatické zmeny, ani jadrové vojny, pretože keď sa táto pružina začne rozťahovať... A nerozťahuje sa z duchovnej pozície, ale práve z pozície tohto samotného negatíva, ktoré sa po celý čas pestovalo v ľudstve, toho, čo celý čas udržiaval a rozvíjal spotrebiteľský formát. A rozvíjal a podporoval, prepáčte, vrcholne negatívne vlastnosti človeka, teda jeho živočíšnu stránku – a tento zver sa prederie na povrch. Čo sa stane? Nuž, niektorí povedia, ak nás bude niekto pozerať, možno z tých, čo majú moc, o čom samozrejme pochybujem, veď oni sú zaneprázdnení, veď vládnu ľuďom, čo ich po nás, po ľudstve. Nuž, povedia: “O čom to tento masér hovorí, však? Veď máme armády, máme žoldnierov a podobne, a veľa skrytých nástrojov, ktoré skrotia kohokoľvek.
T: Mimochodom, je tu aj taká otázka...
IM: Áno, ale otázka je prostá. Či táto armáda, títo žoldnieri, títo tajní špecialisti, o ktorých nehovoria nahlas – to sú ľudia, ktorí presne takisto, keď prídu domov, v kuchyni od ženy, od detí počujú to isté, o čom teraz hovorí národ. A keď dostanú takýto príkaz, nie je jasné, kam otočia vidly, ktoré ste mu dali. Či nie je tak? Sú to ľudia a vo všetkých to už vrie. Keď už ľudia o tom začali hovoriť (no je taký výraz), to znamená, že sa to môže stať, však? Je iba otázka, kedy sa to môže stať... a ako, ešte to je dôležité.
T: Aký to bude mať scenár.
IM: Áno. Bude to riadený proces, kultúrny a zdvorilý, ľudia sa budú rozprávať sediac za stolom (no, hovorím obrazne), alebo to bude neovládaný chaos, ďalšia revolúcia, akurát už v celosvetovom merítku. Veď máme niektorých vládcov sveta, ktorí radi chystajú revolúcie, a myslia si, že je to správne (v rôznych štátoch). A predstavte si, ak to prebehne po celom svete. Nuž, áno, nádejajú sa, že „to sa nemôže stať, všetko máme pod kontrolou“. Nikto nemá nič pod kontrolou na tomto svete.
T: Igor Michajlovič, nuž, naozaj ste teraz hovorili o tom neriadenom chaose, ale v skutočnosti...
IM: Je to strašné.
T: ...v konzumnej spoločnosti sa skutočne vnucuje len jeden spôsob, ako vyjsť z tejto situácie – je to dosť buričský spôsob, je to formát revolúcií.
IM: Nie, nie, formát revolúcií, ktorý vznikal... Spomeňme si na revolúciu v sedemnástom roku, ktorá prebehla na území Ruska. A k čomu to viedlo? K vytvoreniu, povedzme tak, totalitného štátu s prísnym režimom, ktorý viedol kto? Takisto ľudia. Nuž, bolo to dobre alebo zle (no, keď na to tak pozrieme)? S množstvom obmedzení, nehľadiac na to, že rozvíjali sociálny program pre ľudí, a veľa ďalšieho, hovorili o mnohých dobrých veciach. Ale ich prvá chyba bola v čom? Robili dobre pre seba, a zle pre ľudí. Ale otázkou je, čím skončila táto revolúcia? Bohatých spraviť chudobnejšími, nuž skoro tak, ako to teraz hovoríme. Lenže my, priatelia, nehovoríme o tom, že urobiť bohatých chudobnými. My hovoríme o tom, že chudobných spraviť bohatými. A to je zásadný rozdiel.
T: Čo treba spraviť v takejto situácii, keď rýchle dozrieva nespokojnosť ľudí, keď dozrieva táto teplota varu teraz v spoločnosti?
IM: A teplota varu tu skutočne je. A preto, aby sa odstránila, došlo k niečomu veľmi dôležitému a k najpodstatnejšiemu – došlo k precedensu – k publicite. Keď povedzme, ty ako žena, ktorá je v obraze, keď kypí z hrnca a ty ho zakryješ pokrievkou, čo sa stane?
T: Vykypí, áno.
IM: Začne kypieť, zhadzuje pokrývku, mení sa na chaos, však? No dobre, ak je tam nehorľavé prostredie, nevytečie na otvorený oheň voda alebo niečo iné, môže to zhasnúť. Ale na to, aby sa neprelialo a nerozlialo, treba jednoducho zložiť pokrievku, však? Je to jednoduché. Zverejnenie – to je práve ten precedens, ktorý bol vytvorený samotnými ľuďmi, a teraz ho dokonca podporujú aj politici. Pozerám, po svete koluje toto všetko. To je práve to, že zložili pokrievku.
T: Teda zložiť pokrievku – to znamená v podstate, aby ľudia nemlčali (IM: Presne tak) v súčasnej spoločnosti o tom, čo skutočne cítia (IM: Áno), o tom, že už toho majú dosť, a o tom, čo naozaj chcú.
IM: Môžu o tom hovoriť, môžu konať v tomto smere. Samozrejme, že prechod môže byť dlhotrvajúci. Budú to ľudia robiť, či nebudú to robiť – v každom prípade o tom hovoria. Ale samotný proces, keď sa prestali báť, šepkať si v kuchyni, a začali o tom hovoriť otvorene, a vidia to, že prepáčte, dokonca v Amerike, o tom otvorene hovoria, akoby po celom svete – tým skôr sa uvoľnili. Uvoľnili sa (T: Áno), začali o tom hovoriť, ale či to prejde do činov, alebo nie, nuž to už rozhodnú ľudia. A opäť, otázka spočíva v tom: k akým činom? Ak to bude neriadený proces, ak to bude chaos, potom to budú ďalšie revolúcie, to… no to opäť... opäť bude všetko zle, opäť všetko nesprávne. Teda ľudia sa snažia riešiť necivilizovane alebo, povedzme že, pre ľudstvo škodlivé usporiadanie, pokúšajú sa ho zmeniť na užitočné tvorivé pomocou násilia. No, ale veď to je nerozumné.
T: Igor Michajlovič, je tu tiež takáto otázka: systém naučil ľudí, aby… prenášali zodpovednosť. U nás sa v rôznych štátoch uskutočňujú voľby, kde jednoducho odovzdáme svoj hlas, prenesieme zodpovednosť (IM: Tak nás to naučili), odovzdáme svoju dôveru, nejakému človeku.
IM: Ale tak to ľudí naučili. Ak si to tak vezmeme, pozrieme do histórie, veď odjakživa verili v dobro cára, ktorý príde atď. Toto podporovali náboženstvá po celom svete, na to boli vytvorené, no bola to taká aliancijka. A tak to išlo od nepamäti, ešte u Sumerov o tom písali žreci takto: „podriaďuj sa“, „spoliehaj sa“, „on príde“, „deleguj svoju moc“ niekomu, „spravia za teba“, „rozhodnú za teba“. Teda je to veľmi pohodlné pre systém, a vedomie človeka to podporuje. A bolo by to tak, a hrali by sa aj naďalej, keby neprišiel jún 2015, kedy sa všetko zmenilo.
T: Kde ľudia chápu, že oni sami preberajú zodpovednosť v konkrétnych udalostiach.
IM: Veď po ňom ľudia začali mnohé chápať.
T: Mne sa veľmi páčilo aj z odoziev ľudí, ako hovoria o tom, že: “Našou úlohou pre budúcnosť aj pre „Spoločnosť. Posledná šanca. 2020“ – nie je iba jednoducho prísť a pobudnúť. Našou úlohou je spraviť všetko, čo je možné, pre „tvorivú spoločnosť – to sú predovšetkým konkrétne reálne činy, a nie odfajknutie v bulletine“.
IM: Tak vidíš, sama si to teraz povedala. Ty vyslovuješ nahlas to, že ľudia sú pripravení konať, ľudia sú pripravení robiť, a ľudia vstávajú. To znamená, že ľudia o tom hovoria, a ako sa vraví, vstávajú z kolien na nohy. A to je práve predzvesť toho, že akokoľvek by to bolo a roztáčalo sa to, no spotrebiteľské zriadenie to už má za sebou. Je pochopiteľné, prečo je podporované teraz aj politikmi, aj mnohými inými, ľuďmi, ktorí dovidia ďalej a veľmi dobre chápu, že situácia už dozrela a je to nevyhnutnosť. To už nie je tvoja a moja fantázia, o ktorej sme hovorili, že „pofantazírujeme si“, ale to je realita. Veď, čo sa deje dnes s klímou? Už sme o tom veľa hovorili.
T: O tomto, samozrejme, veľmi dôkladne mlčia súčasné médiá, lebo my vieme, že prebiehajú aj informačné vojny, kedy sa zamlčuje, falšuje informácia.
IM: A znovu, kvôli čomu je toto všetko? Je to opäť len výsledok spotrebiteľského systému, aby sa národ neznepokojoval, neobával. Veď celý spotrebiteľský formát je postavený na klamstve, na podvode, na manipulácii, len kvôli udržaniu moci, udržaniu kontroly. No, a je to ešte jedna z foriem, tj. udržanie kontroly, aby nevznikla panika, a pod. Nuž, priatelia, v podstate v súčasnosti veľmi dobre vidíme, čo sa už deje. Už sme upozorňovali, však, už sme o tom veľa hovorili, upozorňovali sme ľudí na to, že bude… a o mnohom, žiaľ, nemôžeme hovoriť. No ľudia sami chápu a cítia. A najzaujímavejšie je, že aj takí optimisti, naladení na to, že toto prebehne niekde ďaleko, potom, keď tu už nebudú, vnútri chápu, že svet je už na hrane. Všetci to cítia, a všetci to chápu.
T: Vedomie jednoducho odkladá, že to nenastane v ich dobe.
IM: Dúfajú.
T: Áno. Že sa to stane kdesi tam ďaleko.
IM: Nuž vedomie… vedomie vždy rozpráva človeku, že: “Nestrachuj sa. Všetko bude dobré”.
T: Je zaujímavé, že dnes aj vedci upozorňujú na skutočnosť, že to, čo sa deje s klímou jednoducho narúša povedzme, všetky prognózy, však, pretože všetky matematické...
IM: No nielen prognózy, ale aj ich obvyklé výpočty sú narušené. Opäť, keď berieme klimatické zmeny, vezmime si niečo elementárne ako búrku, alebo také čosi, nejakú menšiu víchricu alebo len presun cyklónov, ich vzájomné pôsobenie. Veď kedysi sa to ľahko vypočítalo. Neboli špičkové počítače, ale boli pozorovatelia, ktorí… dokonca v ešte oveľa starších časoch, keď sa ešte kontaktovali telegraficky. Prepočítavali to oveľa lepšie, ako dnes špičkové počítače s pozorovaním z vesmíru, satelity, prepáčte, všetko vidia, všetko vedia, všetko sa prepočítava (T: Znamená to…). A prognostici nám hovoria, že dnes pršať nebude, a my vyjdeme na ulicu a leje. Nuž, tieto anekdoty boli vždy, samozrejme, ale dnes otvorene hovoria, že tak na jeden-dva dni sa ešte dá robiť predpoveď. Prečo sa to deje? Lebo sa neberie do úvahy základné, čo je podstatou pohybu masy vzduchu. Veď sa predpokladalo (a žiaľ, do dnešného dňa sa predpokladá,) že práve vzostupom teplého vzduchu ochladený vzduch klesne (T: Klesne…), prebiehajú molekulárne pohyby, ktoré definujú tieto molekulárne presuny más, oni na seba navzájom pôsobia. Nuž, načo to mám rozprávať? Kto chce, prečíta si. Práve toto je základnou príčinou pohybu.
V súčasnosti je slnko horúcejšie, alebo sa stalo niečo zvláštne. Ale veď slnko je také, ako bolo, teplota na slnku sa nezmenila. No situácia sa zmenila. A prečo sa mení v cykle približne 12000 rokov? Veď kto dnes obhajuje antropogénny faktor - je to človek alebo zblúdilec, ktorý uveril tej informácii, ktorú mu podsunuli. No obzvlášť, keď vedci (klimatológovia), ktorí študujú práve túto príčinu a rozprávajú o tom, nuž, povedzme, že to z toho vyplýva, nuž akože vedci - je také jedno pomenovanie, či nie? Ako to kultúrne nazvať, aby som neurazil ľudí. Buď zablúdenci pozerajúci príliš úzko na svoju špecializáciu, celkovo na problém klímy. No alebo im jednoducho povedali, a oni to dávajú ďalej. Teda zvysoka kašlú na pravdu, na život, na cudzích ľudí, lebo pre nich sú cudzí. Hlavné pre nich je, že im teraz dali 30 strieborných - tak teraz stoja a obhajujú ten názor, ktorý im nariadili, dostali mešec striebra. Mám na mysli, že obhajujú antropogénny faktor (T: Chcela by som…), že za všetko môže človek. To som mal na mysli.
T: Na to som sa tiež chcela spýtať.
IM: A čo tie cykly? Tu je jednoduchá otázka pre nich. Ak obhajujete antropogénny faktor priatelia: ľudstvo sa rozrástlo, vyrúbali sme lesy, zamorili sme oceány, prepáčte, vyrábame veľmi veľa skleníkových plynov, vytvárame problémy - a to ovplyvnilo klímu, ktorá postavila ľudstvo na hranu prežitia. No už sa postupne posúva za túto hranu. Však? Môže za to ľudstvo? No počkajte, ak tomuto veríte, veríte vede, znamená to, že ste darwinisti. Správne? Správne. No ľudia sa opierajú o vedu, veď vedci sú seriózni, priatelia. Pred 12000 rokmi boli ľudia, ale neboli fabriky, parné stroje, stromy sa takto nevyrubovali, prepáčte, neboli plasty, ktorými sa znečisťovali oceány, nebola chémia, ktorou sa znečisťovali. Ale čo cykly, ktoré sa opakovali každých 12000 rokov? Keby sme dospeli k tomu, že aj potopy aj mnoho ďalšieho podobného (nie úplne príjemného), zmietlo prakticky úplne život z planéty Zem. A tieto cykly, keď si pozrieme geológiu, však, ony sa opakujú s obdivuhodnou pravidelnosťou, viete, ako ranný budíček, ktorý v tú istú dobu z nejakého dôvodu zazvoní.