http://allatravesti.com/rabota_nad_soboy._dnevnik
 

Denník práce na sebe. Kto si ho vedie? Pravidelne? Buďte úprimní. Pred samým sebou. V dobrom slova zmysle vás teraz nikto z druhej strany monitora nevidí a nikto nemôže preveriť vašu odpoveď.

Teraz nehovorím o tom denníku, v ktorom sme v rôznych vekových obdobiach opisovali interpretácie udalostí. O tom denníku, na ktorého stránky sme si vylievali naše sny, túžby a zážitky. O denníku, v ktorom sme podrobne opisovali "kto-komu-čo-ako povedal-urobil by" a "ale ak on-ona-oni tak, potom ja tak". A vždy sa znepokojovali, aby naše zápisky nikto, nikdy a v žiadnom prípade neprečítal. A dodržať túto podmienku bolo veľmi dôležité! Zdôvodňujúc si pre seba toto želanie zdanlivo úplne oprávnenými slovami: to je "moje tajné" a "moje hlboko osobné" a len ja rozhodujem, komu je to možné ukázať. A koľko bolo utrpenia, ak sa denník dostal, podľa nášho názoru, do "nesprávnych rúk". Ten denník, v ktorom sme sa, úprimne povedané, častejšie zaoberali samoľúbym obdivovaním svojich činov a postupov, reálnych či vymyslených. Kochali sme sa a opíjali sa samým sebou. Neraz prikrášľovali zápisky. V ctižiadosti, pýche, snahe o moc a manipuláciu... Držiac všetko v temnote stránok denníka a bojac sa ukázať to svetu.

Pýtam sa na tú formu denníka, ktorý odráža celú prácu na sebe, tú, v ktorej otvorene odhaľujeme to najutajenejšie v nás, prikryté silnou vrstvou životných skúseností, vyťahujúc na svetlo všetko nepríjemné. Tú prácu na sebe, v ktorej odplavujeme našimi stereotypmi a šablónami pripúdrované emocionálne reagovanie i správanie a po odstránení strachu vytrhávame to najbolestivejšie a najchúlostivejšie, čo sedí hlboko v nás a riadi náš život z temnoty. Tú prácu na sebe, vo výsledku ktorej a vďaka ktorej trháme obvyklé reťaze, uvedomujeme si svoje chyby, získavame skúsenosti, dvíhame sa z kolien a ideme ďalej. V ktorej existuje bezohľadnosť k svojim nedostatkom, kde niet miesta pre hodnotenie a odsudzovanie iných ľudí a ich skutkov. Tú prácu na sebe, ktorú jasne, systematicky a metodicky vykonávame deň za dňom, pri ktorej každým okamihom budujeme po tehličkách svoje vnímanie sveta, v ktorej sa pri plnení postupných úloh každým okamihom približujeme k cieľu. Bez strachu. Bez pochybností. Bez ľútosti. Bez prestávok.

V ktorom okamihu cesty ste pochopili, že bez takého denníka sa nezaobídete?     Že je životne dôležitý? Kedy u vás došlo k uvedomeniu a pochopili ste, že beh dokola za vlastným chvostom, na ktorom je priviazanáŽe silno lákajúca "pochúťka", vás už poriadne vyčerpal? Kedy vás skutočne omrzelo dávať si sľuby, že konkrétne zajtra, alebo iste od pondelka si začnem všetko zapisovať? Ale stále to nie je ono...A nie je to celé akosi...Presne ten moment, kedy sa za živa sťahovala koža "sebauvedomenia" po nasledujúcich slovách v hlave: "Nieee... Ja mám výbornú pamäť! A to komu rozprávate? Pamätám si úplne všetko a veľmi dobre a hoci aj teraz môžem všetko zopakovať. Mám začať?" Kedy ste pochopili, že vás prestalo baviť stúpať na tie isté hrable, o ktoré ste sa už potkli mnohokrát, udierať sa do tých hrčí, ktorými je už všetko pokryté? Ten okamih, kedy ste začuli vnútri tichý zvuk: "Zapíš. Prosím."

Každý z nás pozná tento zlomový okamih,keď sa životná nevyhnutnosť viesť si denník práce na sebe stáva každodennou potrebou. A je to ten okamih, kedy úplne očividná otázka: "Kto je v dome pánom?" usekáva pri koreni všelijaké návrhy poleňošiť si a odložiť všetko na neskôr. Je to okamih, kedy prichádzajú jasnosť a transparentnosť, dovoľujúce uvidieť všetky omyly, zámeny a kamene úrazu nášho nafúknutého Ega. Je to okamih, kedy sa úprimnosť a čistota prichádzajúcich riadkov skladajú do hlbokých a precítených veršov a príbehov, naplnených dychom Lásky. Je to okamih, keď prichádza pochopenie, že úprimnosť k sebe samému sa stáva neoddeliteľnou súčasťou každého z nás.
A nič, čo sa zapisuje, nič, čo sa odkrýva riadok po riadku, nekričí o dožadovaní sa temnoty stránok. Je hotové vyjsť obnažené na svetlo a byť ozvučené. Pretože sa jedná o ťažké vrece kamenia, o usadeninu, pretože to naozaj omrzelo. A pretože vaša cesta mieri k Slobode! Ale s týmto "batohom" sa cesta prejsť nedá. A ak niekde zostane malá snaha "zašepkať si", zostať hoci v pol slove dôležitým a významným, znamená to, že to až tak neomrzelo a my pokračujeme v nosení tohto vreca kamenia so sebou. Znamená to, že je ešte zaujímavé hrať hrátky s našimi vnútornými démonmi a nedostatkami. Znamená to, že ešte chceme potešiť svoje ego ilúziou moci: "Samozrejme, že ho môžem zvládnuť! Môžem to urobiť, skončiť v ľubovoľnom okamihu! Nič ma to nestojí!"... ... ... Stojí. Stojí to náš nenávratný čas. Stojí to silu našej pozornosti. Stojí to každý okamih, keď nie sme v ňom, keď nie sme v nej, keď nie sme v Bohu.

A keď prichádza toto pochopenie a vnútorná nevyhnutnosť viesť si denník sa rozvinie, začíname sa uvedomelo zaoberať:

  • Zapisovaním myšlienok, opisom našich "myšlienkových dialógov".
    • Analýzou a rozborom rôznych situácií.
    • Postupným prerábaním stereotypných modelov správania, šablón.
    • Metodickým zapisovaním vzplanuvších emócií uspokojenia v tých prípadoch, kedy situácie vychádzajú spod kontroly.
    • Podrobným alebo tézovitým zápisom rôznych tém cvičení a seminárov.
    • Konspektovaním pochopení, uvedomení, "precitnutí".
    • Fixáciou pozorovaní seba, svojho vnútorného stavu a toho, čo prichádza na pocitovej úrovni v praktikách a meditáciách.
    • Zapisovaním všetkého ostatného, čo je pre každého z nás dôležité pri práci na sebe.

Ako viesť denník? Aký by mal mať formát?
Ideme ďalej.☺ To je ďalší kamienok na ceste k systematickému vedeniu denníka. Iste sa u vás vyskytlo podpichovanie v podobe otázok: "No a ako mám viesť denník? Čo sem zapisovať? Všetci naokolo hovoria, že treba písať denník, no keby aspoň nejaké orientačné body dali!" A nevšímame si, ako začíname predkladať nároky, znova sa riadime vysvetleniami a pochybnosťami a ponárame sa do úvah nášho ega. Ale veď je potrebné len konanie. Konanie, v ktorom sa pri metodickom a starostlivom zapisovaní prejavuje jasnosť videnia situácie, modelov správania a pozícia zhora. Pozícia Pozorovateľa všetkého prebiehajúceho. A u každého sa objaví ten formát, ktorý pomáha vysporiadať sa s "kameňmi" a "hračkami", ktoré túžia sedieť naďalej v temnote. No tichý zvuk vnútri prosí len začať pracovať, začať písať, začať chápať. Ďalej nás podoprú a pomôžu nám. Od nás treba iba začať konať.


Ako nájsť motiváciu pre vedenie denníka?
Motivácia pre vedenie denníka - to je nezávislé rozhodnutie každého. Bez vnútorného impulzu a vnútornej potreby nie je možné začať pracovať na sebe. Toto je tým východiskovým bodom, za ktorým prichádza rozhodnutie: "Na mojej ceste je používanie tohto nástroja nevyhnutné." Stúpenci môžu veľa rozprávať načo a prečo je nutné viesť si denník pre človeka, ktorý práve vykročil na cestu duchovného rozvoja, alebo už idúceho. No do prejavenia sa vnútorného impulzu všetky povedané slová budú len prázdnym zvukom. Uvedomenie si vytýčenej úlohy - "Kvôli čomu si potrebujem viesť denník?" – prichádza spolu s týmto vnútorným impulzom. A vtedy človeku, ktorý sa rozhodol vrátiť sa Domov a duchovne sa premeniť, netreba vysvetľovať načo a prečo sa vedie denník. Stáva sa to jeho každodennou vnútornou potrebou.

A následne prebieha uznanie ešte jednej hrany zodpovednosti. Je to zodpovednosť každého za seba samého pred sebou samým. Nič tu nemôže byť rozkazom a autoritou. Nikto nespraví našu prácu za nás. Nikto nezačne konať za nás. Motiváciu a vnútorný impulz možno nájsť len v sebe samom. To je jedna z hrán zodpovednosti samého za seba. A tu budeme zodpovedať len sami pred sebou. A ak sa sami nerozhodneme pravidelne robiť zápisy, tak hlas v hlave bude nepretržite hovoriť, prečo to nemusíme robiť. Pozorovali ste, ako sa v tomto momente spúšťa v hlave myšlienkový dialóg? Čo nám hovorí? A v čom nás obviňuje?
Nooo teeeda...Opäť a znova... No povedz, načo ti to treba?
Teraz ti je nepohodlné zapisovať. Čo hľadáš? Chceš si vybrať pero? A si ochotný sa teraz namáhať?
Čo si prišla o rozum? Priamo pri pouličnej lampe v strede ulice budeš stáť a písať?
Čo to robíš?! Musíš ísť! Naliehavo! Prečo parkuješ? To chceš dať ten svoj gigantický zošit pod názvom denník priamo na volant?
A vôbec! Pomyslela si na to, ako budú všetci naokolo na teba pozerať? Ako budeš vyzerať?
Však musíš stihnúť semafor! Trolejbus ti ujde! Električka sa pohne bez teba! Zase zmeškáš!
Počuj, radšej si teraz všetko lepšie zapamätaj a potom si sadneme a v tichosti a pokoji všetko podrobne zapíšeme. S citom, rozumom a usporiadane. Dohodnuté?
A všimli ste si, v ktorom momente ste začali tomuto hlasu prízvukovať? A z akej pozície?
Áno, áno, áno, áno... Presne! Teraz vôbec nemám kedy - je nepohodlne - nie je vhodný čas (vyhovujúce podčiarknuť).
Tak je, súhlasím. Veľa ľudí je naokolo. Budú prekážať, alebo nakúkať.Radšej si sadnem v tichu a kľude a zapíšem si úplne všetko...
Však bude aj pohodlnejšie prostredie, nikto ma nebude rušiť, vtedy si začnem všetko podrobne zapisovať. Ale teraz v zhone...

Kedy bude "ten moment"?
V okamihu, keď ste prízvukovali hlasu v hlave, kládli ste si otázku: "Kedy bude „ten moment“?" Ten moment, ktorý bude vyhovovať hlasu v hlave zo všetkých strán? Kto môže čestne odpovedať na túto otázku? Veď práve takto sa to aj stáva na začiatku pravidelného vedenia denníka, nie je to pravda? A práve tieto zápisy nás vedú k tomu, že pozorujeme seba, svoje stavy, myšlienky. A komu sa nepáči táto pravidelnosť?
Prečo hlas v hlave vedie s nami tento dialóg? A jeho tichý permanentný boj s nami. Kto potrebuje tento boj? Boj za to, aby sme nerobili tieto malé krôčky k pozorovaniu seba, svojich stavov, hlasu v hlave, ktorý je nazývaný vedomím - mysľou - rozumom, systému, ktorý nás obklopuje v tejto realite. Do chodu sa dávajú rôzne spôsoby. A tak, ako všetky používané spôsoby budú v súlade s variabilitou premien nášho ega, tak dlho a ďaleko budeme odbočovať od nášho hlavného cieľa. A tu sa k rozhodnutiu konať a robiť zápisy pripája rezerva, ktorú má každý – je to sebadisciplína.
Čo, čo? Sebadisciplína? To nie je pre vás? Máte nestály charakter? Dlho chýbate? Manželky - deti - práca - obed - chalupa - rodičia - dovolenka - priatelia - fitness –služobné cesty - psíkovia - mačičky - škrečky? Môžem sa vás opýtať: "Koho teraz počujete? Hlas v hlave? Nie ste ešte ustatý? "
Možno je čas začať pracovať na sebe? ☺
 
Autor: Irina Semenko