„Už som vám rozprával, že zrodenie a tým skôr činnosť duchovne silných osobností značne oslabuje archóntsku moc. Pre Archóntov je to ohrozenie, a to predovšetkým ich ahrimanovskej ideológie, ktorú vnucujú ľuďom. A zrazu sa na svete objaví Ježiš! Archónti hneď zo začiatku zareagovali na objavenie Krista medzi ľuďmi, mysleli pritom ale na fiasko svojich predchodcov ohľadom Imhotepa. Prakticky od prvého Jeho kázania boli do skupiny Jeho stúpencov dosadení ľudia Archóntov. V Jeruzaleme sa pod bezprostredným vplyvom „slobodomurárov“ nachádzal sinedrion...“

„Sinedrion?“ opýtal sa Stas. „A čo to je?“

Sinedrion

„To bol taký vyšší kolegiálny orgán moci v Judsku, so súdnymi a politickými funkciami. Zasadal v Jeruzalemskom chráme, predsedal mu veľkňaz. Jeho súčasťou bolo spolu s pohanským kňažstvom (bývalými veľkňazmi, hlavami duchovných rodín, staršinou, zákonníky) i predstavitelia svetskej aristokracie. Ešte pred narodením Krista postavili Archónti do čela sinedrionu svojho človeka, slobodomurára menom Hillel, ktorý pochádzal z najvyšších vrstiev. Narodil sa okolo roku 75 pred našim letopočtom v Babylónii v urodzenej, bohatšej rodine, ktorá si pripisovala svoj pôvod k priamej vetvi kráľa Davida. Ako som už spomínal, Babylon bol kedysi jedným zo svetových centier Archóntov, v ktorom pripravovali svoj klan pohanských kňazov „slobodomurárov“. Pravda po nejakej dobe sa prispôsobili dominancii ostatných vedúcich kultúr, a aby zakryli svoje skutočné korene pôvodu, premenovali Archónti týchto „slobodomurárov“ na „pontifikát“.“

Hillel

„Ako?!“ reagoval prekvapene Nikolaj Andrejevič. „Pontifikát?! A nič si nepoplietol?“

„Nie, žiaľ,“ pousmial sa Sensei a sledoval jeho reakciu.

„Ale pokiaľ viem, pontifikátom sa nazýva doba pobytu rímskeho pápeža a v tej hodnosti. A Veľkým pontifikátom podľa toho nazývajú samotného pápeža!“

Benedikt XVI

František

„Presne tak,“ potvrdil Sensei. „A ty vieš, prečo sa rímsky pápež stal dedičom toho titulu? A koho v starovekom Ríme nazývali pontifikátmi? A odkiaľ vôbec vzišlo to pomenovanie?“

„Nie,“ odpovedal záporne Nikolaj Andrejevič a pokýval pritom hlavou.

„Najvyššieho rímskeho biskupa začali nazývať Veľkým pontifikátom po odstránení inštitútu pohanského kňažstva, v ktorom tento titul nosil hlavný pohanský kňaz (a neskôr imperátori). Samotné slovo „pontifikát“ bolo vytvorené od latinského slova pontifices, čo znamená „stavitelia mostov“ a v doslovnom preklade „robiaci most“. Historici si dodnes lámu hlavu nad tým, prečo sa vysoko postavení pohanskí kňazi, podľa ktorých povelu sa plnili akékoľvek príkazy, nazývali „stavitelia mostov“? Odpoveď na túto otázku sa nepokúšali vypátrať len naši súčasníci, ale aj pradávni bádatelia ako Dionýsos, Plútarchos, Livius a mnohí ďalší. A všetko je v skutočnosti jednoduché. Ako sa hovorí – keď chceš niečo dobre ukryť, polož to na viditeľné miesto!“

Plútarchos

V minulosti sa mosty budovali z kameňa. Zo začiatku boli kamenné len podpery mostu, neskôr zamenili kameňom aj drevené miesta mostov. Mosty s kamennými podperami sa stavali aj v Babylónii. Dokonca sa i dodnes dochovali zmienky, že bol podobný most postavený pred rieku Eufrat ešte za panovníka Nebukadnesara II (605 – 562 pred našim letopočtom).

Nebukadnesar II

Ištarina brána bola súčast opevnenia Babylonu vybudovaného Nebukadnesarom

Plán starovekého Babylonu

Takéto mosty boli vyzdvihnuté cez rieku Níl v Egypte 2650 rokov pred našim letopočtom. A stavali sa podľa ešte o mnoho starších nákresov. A teraz hádajte, kto ich staval v tých dobách? Veď budovanie mostov, to nie je zďaleka žiadna ľahká záležitosť. Bez presných inžinierskych kalkulácii, bez poznatkov, geometrie, matematiky, fyziky sa človek nemôže obísť, rovnako ako je dôležité poznať zaťaženie, prihliadnuť k optimálnej rýchlosti vody, presne vypočítať masív mostu, aby vydržal nie len možné maximálne zaťaženie, ale aj silný nápor vetra, prúdu a tak ďalej. Obecne je potrebné učiniť mnoho výpočtov, než sa pristúpi k stavbe mostu, najmä pokiaľ je cez nejaké dôležité rieky. A kto sa zaoberal takými dôležitými vedeckými výpočtami, stavbou mostov v starovekom Egypte? „Slobodní kamenári“ Imhotepa.

Archónti nazvali obrazne svojich pohanských kňazov, „slobodomurári“ od Ahrimana, „pontifikát“. Pretože to boli tí ľudia, ktorí im stavali mosty v čase, po ktorom sa Archónti uberali ku svojej moci. Podľa potreby sa „pontifikovia“ rozmiestňovali do rôznych štátov a miest, kde Archónti potrebovali ich „podporu“ – teda do miest ich koncentrácie náboženskej a politickej moci. Pozrime sa na taký historický príklad ako mesto Pergamon. Bolo to obyčajné mesto, postavené v XII. storočí pred našim letopočtom v Malej Azií. Po tom, čo sa tu usídlili babylonskí pohanskí kňazi a vytvorili z mesta hlavné a významné kultúrne centrum Starodávneho sveta, centrum architektúry, matematiky, medicíny a ďalších náuk, znel titul panovníka Pergamonu (ktorý v sebe spojoval náboženskú a politickú moc) „Pontifex maxsimus“, čo znamenalo „Najväčší staviteľ mostov“. Vďaka svojej aktívnej práci stvorili „pontifikovia“ celé Pergamonské kráľovstvo (v III. – II. storočí pred našim letopočtom), ktoré už v roku 133 pred našim letopočtom nielenže bolo súčasťou Ríma, ale posilnilo aj moc rozrastajúcej sa svetovej dŕžavy – ďalšie dieťatko diktatúry Archóntov.

Mapa Pergamonu

Hlavnú „podperu“ pri stavbe tohto „mostu“ vybudovali pontifikovia Archóntom v samotnom Ríme.  Prvý „kameň“ tam bol umiestnený už v roku 715 pred našim letopočtom, keď po smrti panovníka Romula stál na jeho mieste Numa Pompilius, syn pontifika. Práve on, keď sa dostal k moci, založil a oficiálne zaviedol kolégium pohanských kňazov, medzi nimi mali najvyššiu hodnosť práve pontifikovia, a sám seba začal nazývať nie inak ako Veľký pontifikát. Navyše zriadil Numa Pompilius náboženské kulty, založil remeselné cechy, zaviedol nový kalendár a stanovil zákony, podľa ktorých mala žiť celá spoločnosť.

Romulus a Remus

Romul

Numa Pompilius

Tak sa začal Rím vďaka pontifikátom meniť z obyčajného mesta na významný štát. V starodávnom Ríme disponovali už členovia pohanského kňažského kolégia, pontifikovia, značnými plnomocami náboženskej i politickej moci. Práve oni vykonávali obecný dozor nad religióznymi obradmi a podľa svojich cieľov a zámerov viedli takzvané Veľké anály (annales maximi – chronologické zápisky), teda písali dejiny podľa toho, ako sa im to páčilo, a zostavovali súdne pravidlá. Pritom si všimnite, že sinedrion v Judeji, kolégium pohanských kňazov v Babylónii a pontifikovia v Pergamone disponovali svojho času podobnými funkciami. A tak by sme mohli ich „oporné body“ uvádzať do nekonečna.

Annales maximi

O mnoho neskôr, kedy sa už moc pontifikov v starodávnom Ríme začala rozrastať do takej miery, že začali riadiť imperátori ako pešiaka, odišli títo ľudia od Archóntov do ústrania kryptokracie a predali titul Veľkého pontifika (ktorý sa stal už verejným) svojim bábkam – spočiatku imperátorom, neskôr rímskym pápežom.“

„Úplne si ma tou informáciou otriasol!“ povedal udivene Nikolaj Andrejevič.

„A to ešte nebolo to najzaujímavejšie.“

„Vážne?!“

„Pontifikovia stvorili Rímsku ríšu ako taký svetový bič, ktorým Archónti dlhú dobu udržiavali poslušnosť ostatných štátov starodávneho sveta. Ideológia a systém hodnôt rímskych obyvateľov sa orientovali (ovšem za pomoci pontifikov!) na patriotizmus. Ale aký to vlastne patriotizmus? Patriotizmus ako predstavy o mimoriadnej predurčenosti rímskeho ľudu, o Ríme ako o najvyššej dôležitosti pre svojho občana, ako mimoriadna predurčenosť osudom víťazstva v tých nekonečných dobyvateľských vojnách, ktoré v podstate organizovali Archónti, o povinnosti občana slúžiť tej veľkej impérií všetkými svojimi silami, stavať dôležitosť štátu nad osobné záujmy.

„Áno, známa ideológia,“ povedal zamyslene Nikolaj Andrejevič.

Žeňa sa usmial a povedal:

„Mimoriadna predurčenosť, hovoríte. Poznám tu jeden taký národ...“

„Počujte, tak k tomu vyzýval Hitler!“ vykríkol rozrušene Viktor kvôli svojej dominancii.

„Hitler už dávno zomrel,“ doplnil Voloďa. „Pozri sa na dnešnú Ameriku s tou ich agresívnou vonkajšou politikou a propagandou patriotizmu medzi svojimi obyvateľmi, úplne obrátenou naruby.“

Sensei súhlasne počúval repliku starších chlapcov:

„Tak vidíte, už začínate niečo chápať... Ale to ešte nie je to najzaujímavejšie. Najsmiešnejšie je, že dnes súčasný svet žije podľa právnickej schémy rímskeho práva, tej istej, ktorú napísali pontifikovia!“

„To je teda dobré!“ vypískol ohromene Stas a uškrnul sa.

„Tak sme sa dostali do svetlej budúcnosti,“ pridal sa s nemalým úžasom Nikolaj Andrejevič.

„A my sme ešte pochybovali, že tento svet patrí Ahrimanovi?!“ konštatoval Viktor a vymenil si pohľad s Voloďom.

„Mimochodom, čo sa týka Ahrimana,“ povedal Sensei, „úplne prvým Veľkým pontifikom, ktorý pôvodne aj sformoval ten svetový inštitút pohanských kňazov, bol Ahriman. Keď bola z nezaujímavej dedinky jeho „staviteľmi“ vybudovaná jedna zo známych ústredných „podpier“ menom Babylon a stala sa najnovším miestom sústredeným náboženskej a politickej moci starodávneho sveta, vtedy stvoril Ahriman z tohto miesta hlavné mesto svetového pohanského kňažstva. Spolu so svojimi vernými poddanými Archóntami tam vychoval mnoho pohanských kňazov – pontifikov, ktorí boli potom nasadení v Asýrii, Persii, Tyráse, Sidone, Elame, Médii, Sýrii, Egypte, Etiópii, Libyi, krajín Malej Ázie a na ďalších miestach. Pritom nielenže budovali nové „podpery“ Archóntom a oddane plnili ich rozkazy, ale využívali svoje postavenie pohanského kňaza, vydávali sa za sprostredkovateľov medzi bohom a ľuďmi, úspešne vyzvedali všetky tajomstvá o daných krajinách a ich panovníkoch a potom to aj odovzdávali do Babylonu, konkrétne do Esagily. Vďaka tomu držali Archónti ruku na tepe starodávneho sveta a hýbali ho politickými a náboženskými pákami.“

Ahriman

Babylon

Voloďa pozorne vypočul Senseia a opýtal sa:

„Nepochopil som úplne, kam odovzdávali tie informácie? Do Esa...“

„Do Esagily, to mesto som už spomínal. Archónti svojho času vybudovali Ahrimanovi, ako Veľkému pontifikovi, v centre Babylonu celé chrámové mesto, ktoré oddelili od „vonkajšieho sveta“ veľkou obrannou stenou. Nazývali ho Esagila. Okrem mnoho chrámov sa tu rozkladal aj ohromný zikkurat Etemenaki.“

„Zikkurat? A čo to je?“ zaujímal sa Kosťa.

„Zikkurat – to je taká komplexná chrámová stavba, ktorá sa budovala v tvare skosenej terasovitej pyramídy, s tromi až siedmimi vežovými podlažiami. Tak teda, v Esagile vytvorili Archónti náboženské centrum nielen Babylonu, ale prakticky všetkých vtedajších susedných krajín starodávneho sveta, samozrejme, s „politicky riadiacimi pákami“.“

Zikurkat Etemenaki

„Hm, mesto v meste,“ zamyslel sa Nikolaj Andrejevič. „Náboženské centrum sveta s politicky „riadiacimi pákami“. Priamo ako súčasný Vatikán v Ríme...“ na poslednom výroku sa zarazil, zrazu sa mu zablyslo v očiach, očividne kvôli akejsi domnienke. „Táto schéma...“

Vatikan

Ale Sensei ho nenechal dopovedať, usmial sa a povedal:

„A čo si chcel...“

Po tých slovách sa Nikolaj Andrejevič už trochu zdržanlivo, avšak s rovnakým nadšením vyslovil:

„Na tomto svete sa teda dejú veci!“

Sensei tomu nevenoval žiadnu pozornosť a pokračoval v rozprávaní:

„Zaujímavé je, že ľudia začali Ahrimana prezývať Nemvrod. V židovskej podobe to znelo ako Nimrod, čo znamená „búriť sa“, vzdorovať“ a ako obecné meno sa dostalo do starozákonných biblických mýtov, vrátane tých, ktoré sú spojené s Babylonskou vežou. Podľa legiend, ktoré sa dochovali až do dnešných dôb, nehovoria Nimrodovi inak ako „silný lovec zveri“, prvý lovec a prvý, kto rozpútal vojny s ostatnými národmi.“

„Lovec zveri? To je skutočne zásah do čierneho,“ poznamenal Viktor, „keď vezmem do úvahy, ako včera s ľahkosťou ulovil náš Živočíšny princíp.“

Nimrod

„V knihe Genesis sa dochovala povesť, že vraj úspech pri love  prináša Nimrodovi kožené odevy, ktoré ušil Boh ako prikrývku pre Adama a Evu. Keď zver zbadá daný odev, padne pred Nimrodom na kolena. A ten ich s ľahkosťou zabíja. Ľudia keď to vidia, vyhlasujú ho svojim vládcom.“

Stránka z knihy Genesis

„To je ale povesť,“ uškrnul sa Stas.

„No to je jasné,“ začal vysvetľovať Viktor po svojom, „kožený odev – to sú naše telá. A Ahriman využíva naše životné priania a túžby, aby nás dostal na kolená, zotročil ilúziami materiálneho sveta. Teda, v skutočnosti nás zabíja. A my za to ešte prehlasujeme jeho myšlienky, celý život sa bijeme za právo prvenstva jeho milodarov, teda, fakticky prehlasujeme matériu za nášho pána?!“

„Nech je to smutné, ako chce, tá povesť je dodnes živá,“ usmial sa smutne Viktor.

„No, aká že to je povesť,“ povedal ochromene Viktor, „veď to je realita dnešnej doby!“

Všetci pozreli na Senseia.

„Nuž, v každej rozprávke je časť rozprávka a zvyšok je pravda,“ odpovedal ironicky.

„Hm, áno,“ dával si načas Nikolaj Andrejevič. „Úplne si nás omráčil!“

„Vážne?!“ usmial sa Sensei. „To je len začiatok rozprávania. Sami ste sa dožadovali, že chcete počúvať. Tak teraz trpte,“ povedal zo žartu. „Do budúcna budete vedieť, ku čomu vedie bezmedzná zvedavosť.“

Pokračovanie...

Úryvok z knihy “Sensei zo Šambaly IV”.