Najdôležitejšia je Dôvera!
„Tá púť bez cesty... pozývajúca do blýskavého sveta“
A. Grin „Blýskavý svet“
V mladosti som spoznal šťastie lásky – bol som zaľúbený do dievčiny. Dievčina odišla, ale Láska zostala. Zaujímavo a pútavo sa o tom hovorí v Evanjeliu od Dionýsia:
„Cez lásku len k jednému človeku možno Kráľovstvo Nebeské uvidieť na krátko, no vstúpiť do neho môžu iba disponujúci Pravou Láskou, Láskou Dokonalou“.
Neskôr, trochu vnútorne dospejúci, ponoril som sa do nekonečného sveta Prapôvodných Znalostí. To je skutočne drahocenné, skutočné šťastie – poznať skutočný zmysel a cieľ svojej existencie. Ale tiež to, ako tento cieľ dosiahnuť. Neobávajúc sa veľkých slov pre vyjadrenie svojho vzťahu k Prapôvodným Znalostiam, ich významu v mojom živote ako aj v živote každého človeka, môžem s istotou povedať – to je najdôležitejšie! To je skutočne najvyššia hodnota a najdrahocennejší poklad. Ale on nie je skrytý na nejakom neobývanom ostrove, ale voľne dostupný čaká každého. A preto je pravdepodobne zložité uveriť tomu, že taká drahocenná perla môže kľudne ležať a očakávať tých odvážlivcov, tvorivých, zrelých, rozmýšľajúcich ľudí, ktorí sa predsa len odvážia nasledovať volanie srdca.
Pochopil som tiež, že proces dospievania Osobnosti je proces etapovitý. Prebieha ako dozrievanie plodu... A teda, dozrievajúc ako Osobnosť, pochopil som, že Dôvera Bohu je základom Duchovnej Cesty. Ak si predstavíme Duchovnú Cestu v podobe mosta nad priepasťou – prácu na sebe i duchovnú pomoc všetkým ľuďom (rozširovanie Prapôvodných Znalostí – najhodnotnejšia činnosť, pravé Dobro) ako zábradlie tohto mosta, tak práve Dôvera Bohu je základom tohto mosta, vedúceho do Nekonečnosti. V detstve mi povedali, ako aj autorovi „Malého princa“, že maliar zo mňa nebude, ale predsa sa pokúsim schematicky zobraziť myšlienku.
Dôvera Bohu – to je základ cesty. To je jej podstata. Na dôvere je všetko vybudované a bez nej niet cesty. Je jednoducho nevyhnutná, lebo bez nej nie je možné nič ostatné. Dôvera Najvyššiemu – to je základný kameň v najdôležitejšej veci pre každú Osobnosť – v Spasení. Na nej sa všetko zakladá. Dôvera vo všetkom, lebo len Jemu Jedinému je známe všetko a Jeho Láska a Milosť je taká nezmerateľná a iba On vie, čo je pre nás lepšie. A pokiaľ Mu dôverujeme úplne, nie slovami, ale každodenne, tak ani znepokojovať sa absolútne niet čím. Aký má význam znepokojovať sa voľačím, ak ma vedie Všemohúci Pán? Ak je mojou jedinou starosťou každý deň a každú sekundu iba to, aby som cítil Jeho Lásku a vďaka Duši bol spojený s Jeho Vôľou, tak ma to automaticky oslobodzuje od všetkých starostí, obáv a útrap. Aké môžu byť problémy a ťažkosti u toho, kto je už časťou Boha. Preto je Dôvera Bohu najdôležitejšia! Veď keď sa oddám Jeho Vôli, vnútorne sa rozhodnem a poviem: „Ty si moja voľba, Otče! A neurobím ani krok bez Tvojej Vôle k tomu“, týmto samotným získavam Slobodu! Tú Slobodu, od ktorej niet ničoho cennejšieho a vyššieho v tomto pominuteľnom svete! Slobodu od jarma vedomia! Táto Sloboda je najvyššia odmena a dosahuje sa v Dôvere Stvoriteľovi! Dôvera Bohu je ako bárka, nesúca nás k Tvorcovi a Pánovi svetov...
Každý deň, každú sekundu tohto dňa je pred nami voľba – pokračovať v držaní sa za vetvičku pochybností, ktorá sa už stala zvykom, alebo sa zveriť Bohu, úplne sa odovzdajúc Jeho Vôli. Pamätáte sa na podobenstvo z knihy AllatRa? Veď čo je to tá vetvička, ktorej sa nechcel pustiť visiaci nad priepasťou? V mojom chápaní to je túžba držať všetko pod kontrolou, sám „riadiť“ udalosti a ľudí vo svojom živote. Človek, zveriaci sa Bohu, sa stáva voľným vtákom, plachtiacim v nebi Slobody. A vôbec to neznamená, že netreba pracovať, či vykonávať potrebné činnosti v tomto svete. Znamená to, že nič netrápi Sokola, vznášajúceho sa vo výške nebeskej čistoty...
Dôvera Bohu, a úplná nezodpovednosť (lenivosť, zaháľka, ničnerobenie) – to sú diametrálne opačné pojmy. Ak na vás ide auto, tak stáť s otvorenými ústami a rozmýšľať, že „veď ma Boh zachráni“ – to je prinajmenšom hlúpe. Alebo, ak musíte obstarávať obživu pre seba, svoju rodinu, tak je potrebné vyhrnúť rukávy a pracovať a nie čakať na mannu nebeskú. Ale ak dochádza k nejakým ťažkostiam v tej práci a nejde všetko tak, ako by sme chceli, nestojí za to znepokojovať sa a treba sa zveriť Bohu, vediac, že Boh nikdy nezabúda na toho, ktorý každý okamih svojho života pamätá na Neho. Ale opäť nie v spotrebiteľskom chápaní: „Ty mne – a ja Tebe“. Len jednoducho dôverovať a milovať a byť tak vďačný, že nijaké starosti neprejdú cez stenu Dôvery. Cez tvrdé presvedčenie o tom, že treba robiť len voľbu, byť verný Jemu. A vtedy si už vo svojom živote Víťazom!
Podľa môjho subjektívneho názoru, ani jeden zo svojich výtvorov si Pán nezamiloval tak, ako človeka. On nás miluje dokonca viac, ako my milujeme seba samých. Len sa pozrite, koľko zla dennodenne napáchame vo vzájomných vzťahoch. Ale Boh nás rovnako miluje a verí, že my sa predsa len zobudíme zo sna ilúzií. A keď sa Jemu Jedinému zveríme, zvolíme Lásku, staneme sa slobodnými, skutočne slobodnými. Lebo neexistuje iná Sloboda, okrem Slobody Večnosti! V práci na sebe, v diele Spasenia je najdôležitejšie a základné – naučiť sa dôverovať Bohu až do konca. Byť kojencom v rukách milujúcej matky... Neriadiť sa logikou – „ako to má byť“, ale prijímať všetko tak, ako to je – oddajúc a vložiac sa do Vôle Boha.
Existuje jedno podobenstvo, ktoré mám veľmi rád. Rozhodne sú v ňom momenty zámen, ale podľa mňa, podstata v ňom uložená, je veľmi hlboká. Takto teda hovorí:
„Raz išiel Narada cez les. Mieril k Bohu. V lese stretol vekom zrelého askétu, sediaceho pod stromom a preberajúceho ruženec. Ten povedal Naradovi:
- Viem, že ideš k Bohu. Opýtaj sa Ho, prosím, koľko reinkarnácií ma ešte čaká predtým, než ma On oslobodí? Už som prežil 30 reinkarnácií. Zisti od Neho, koľko mi ešte zostalo?
- Dobre, - znela odpoveď.
Prejdúc ešte trochu po lese, uvidel Narada asi tridsaťročného človeka, ktorý tancoval pod stromom. Človek bol šťastný a iba tancoval pre seba tak, akoby všetko ostatné s ním nemalo nič spoločné. Narada sa na neho obrátil s týmito slovami:
- Tvoj sused ma požiadal, aby som sa opýtal Boha, koľkokrát sa ešte musí reinkarnovať predtým, kým ho On oslobodí. Môžem sa Ho opýtať aj na teba.
Odpoveďou bolo mlčanie. Človek stále pokračoval vo svojom tanci, akoby ani nepočul Naradove slová. Radostné a ľahké boli jeho pohyby.
Po nejakom čase, vracajúc sa cez les, uvidel Narada znova staručkého mudrca a povedal mu:
- Spýtal som sa Boha a On odpovedal, že ti zostalo ešte trikrát sa reinkarnovať.
V hneve starec roztrhal svoj ruženec a zakričal:
- Ako? Toľkokrát som sa reinkarnoval, toľko rokov sedím v askéze, zriekol som sa celého sveta s jeho slasťami a ešte sa musím trikrát reinkarnovať!!!!!
Ale Narada ho nepočúval a šiel ďalej.
Pod tým istým stromom znovu zastihol toho tancujúceho človeka a obrátil sa na neho takto:
Hoci si sa nič nepýtal, aj tak som sa opýtal Boha i na teba. Ale tvoj sused, keď počul odpoveď, sa tak nahneval, že sa ti bojím povedať, čo povedal Boh o tebe. No človek mlčky pokračoval vo svojom tanci. A tak Narada povedal:
- Hoci si sa nepýtal, spýtal som sa Boha a ten povedal: „Odkáž tomu človeku, že sa bude reinkarnovať ešte toľko krát, koľko je listov na tom strome, pod ktorým tancuje“.
Človek sa zastavil a takto hovoril:
- A to je všetko? Iba! Vo svete je toľko stromov a na nich toľko listov a mne zostalo reinkarnovať sa len toľko krát, koľko listov je na tomto jednom strome? A to je všetko!?? Iba toľko krát!!! Keď nabudúce pôjdeš k Bohu, odovzdaj mu moju nesmiernu vďaku!
A podľa legendy bol oslobodený v tej istej sekunde. Absolútna dôvera Bohu a život v prítomnosti prekliesnili tomuto človeku priamu cestu k Bohu.
Úprimne želám nám všetkým, priatelia, dosiahnuť takú plnosť chápania dôležitosti dôvery Bohu, ako ten v Radosti tancujúci človek.
Autor: Člen MSH „ALLATRA“ Eľčin Achmedov