Mojžiš.

„A príbeh o Mojžišovi?“

„Niečo také sa stalo... len nie v takých farbách, ako nám to predkladajú dnes. Aj keď som vás už touto tematikou trochu unavil, predsa sa len podrobnejšie zastavím pri tomto príbehu, pretože je veľmi poučný a podobá sa inému príbehu, ktorý vám porozprávam neskôr. To všetko preto, aby ste chápali, ako sa tvorí história a náboženstvo, ako to bolo skôr, a hlavne, čo sa odohráva dnes... Mojžiš (Moše) sa narodil na východe Egypta, neďaleko Červeného mora. To, že ho podľa náboženských legiend vychovala samotná dcéra faraóna, ktorá ho vytiahla z vody, lepšie povedané, našla ho ešte ako novorodenca v košíku pri vode, bol samozrejme výmysel, aby bol pridaný hlavnému hrdinovi väčší význam z pohľadu náboženstva. A tento výmysel vznikol kvôli rôznemu výkladu mena Mojžiš: hebrejské sloveso mašah označovalo „vyťahujem“ ale v egyptštine, rovnako ako aj v koptštine, označovalo slovo mose „dieťa“. Navyše bola táto legenda potrebná k tomu, aby zostali skrytí praví Mojžišovi rodičia, pretože Mojžiš bol, ako by sa dnes hovorilo, len polovičným Židom. Neďaleko toho miesta, kde sa narodil a vyrástol, sa cez Červené more na Sinajskom polostrove nachádzala zem Midjan. Keď Mojžiš dospel, oženil sa s jednou z dcér midjanského kňaza Jofora (ktorý bol tiež nazývaný Raúl). Žil u svokra a pracoval na svokra. A musím poznamenať, že sám Mojžiš nebol žiadnym rečníkom. Skôr naopak, trpel dyslaliou (poruchou reči). Bol ale ovládateľný a svedomitý. Skôr pre tieto vlastnosti z neho kňazi urobili verejného vodcu skupiny Židov.

Tá doba bola spojená s novými politickými zmenami na svetovej „šachovej doske“ v hre Archóntov. Do realizácie plánov Archóntov bolo zapojené množstvo ľudí. A náhodou medzi nimi boli i vám známi vrchný kňaz Jofor, kňaz Árón, ktorý žil v egyptskej krajine a mal určitú autoritu v židovských kruhoch. Áróna neskôr označia v písomných záznamoch za „prvého medzi velekňazmi“, „praotca kňažnej kasty“. A v náboženských legendách ho prezentujú ako Mojžišovho brata, jasne poukazujú na jeho „druhotnú“ rolu v porovnaní s Mojžišom s tým, že len „asistoval“ Mojžišovi a bol jeho tlmočníkom a poslom. Aj keď v skutočnosti to tak vôbec nebolo. Árón bol z rodu kňazov, ktorí sa považovali za „čistých Židov“. A takýchto polovičných Židov, ako bol Mojžiš, zvysoka prehliadali, vôbec ich nepovažovali za ľudí, nieto za svojich bratov. Ale podľa zásad Archóntov ideálni organizátori a faktickí vodcovia, ktorí slúžia veci Archóntov, nesmú v žiadnom prípade verejne ukazovať svoju vedúcu rolu v akejkoľvek činnosti. Utajenosť, tajomstvo, tiché riadenie vodcov – to sú tri zlaté pravidlá v akejkoľvek činnosti Archóntov. A tieto zásady sa držia dodnes, dobre si to zapamätajte.

Áron.

Z rovnakého dôvodu je v kňažných spisoch vyvyšovaný práve verejný vodca Mojžiš, veľmi „skromná úloha“, s rysmi „zmierlivosti, pokory a umiernenosti“ je priraďovaná Árónovi a o kňazovi Joforovi sa prakticky mlčí.

Aj keď práve Árón a Jofor plnili politické zadania Archóntov, týkajúce sa ovládnutia cudzích krajín, zriadili všetko ohľadom organizácie a vyvedenie časti Židov (a nielen ich!) z Egypta do „lepších miest k životu“. Kňazi toho ako vždy nasľubovali obyčajnému židovskému národu veľa: slobodu, lepší život i lepšiu krajinu. Mnoho z nich zhltli túto večnú sľubnú návnadu aj s navijakom a išli dobrovoľne za nimi spolu so svojimi rodinami. A nemali ani tušenia, že ich v skutočnosti viedli do vojny a na smrť kvôli politickým ambíciám Archóntov... Žiadne faraónove vojská týchto ľudí samozrejme neprenasledovali.“

„Neprenasledovali?“ podivil sa Kosťa. „A čo tá legenda o tom, že Mojžiš vraj „rozdelil“ vody Červeného mora a viedol „svoj národ“ priamo po morskom dne na druhý breh a faraónovo vojsko, ktoré sa za nimi hnalo, zahynulo v tomto mori?“

Sensei sa len usmial a poznamenal:

„Je to len prerobená informácia, ktorú židovskí kňazi prevzali zo starších egyptských prameňov, z ktorých sa niektoré dochovali dodnes. V starom papyruse Westcar (ktorý bol pomenovaný na počesť prvej držiteľky tohto papyrusu – slečny Westcarovej, ktorá ho získala v Egypte), je takzvaný „príbeh o zelenom kameni“. V ňom sa hovorí, že keď sa faraón plavil po jazere, posadil k veslám tie najkrajšie dievčatá, ktoré spríjemňovali jeho výhľad. Jedna z nich náhodou upustila do vody zelený drahokam, ktorý jej zdobil vlasy. Hlavný pisár, ktorý sa plavil za nimi, vyplnil žiadosť faraóna, aby tento kameň vylovil zo dna jazera, a povedal zaklínadlo. Vody jazera sa rozostúpili a odhalili pás suchého dna. Pisár zostúpil dole, našiel kameň a vrátil ho dievčine. Takýto príbeh poslúžil ako zdroj pre židovských kňazov, pri tom, keď tvorili námety pre svoje vlastné náboženstvo.

Papyruse Westcar.

Mimochodom, v tomto papyrusovom zvitku je tiež zmienka o tom, ako sa vladár Chufu dozvedel o proroctve starého divotvorcu Djedi (Деди)  o troch novorodencoch, ktorí sa narodia manželke hlavného kňaza boha Ra a ktorý následne obsadí vladársky trón. Chufu začal hľadať tieto deti. Potom sa jedna mladá slúžka, ktorá pracovala v dome tohto kňaza, snažila informovať faraóna o „sprisahaní“, ale zahynula na brehu Nílu, chytená a prehltnutá krokodílom. Ale to najzaujímavejšie je, že na tomto mieste je papyrusový zvitok odtrhnutý, rovnako ako mimochodom aj jeho začiatok.“

Faraon Chufu.

Nikolajovi Andrejevičovi napadlo:

„Počkaj, nevznikol náhodou na základe tejto informácie námet Nového zákona o proroctve, kráľa Heroda a jeho „honbe“ za novorodencami?!“ Sensei sa len zľahka zasmial. „Teraz už je jasné, prečo došlo k takému „historickému“ nesúladu“

Herodes.

Herodesove divadlo.

Sensei kývol a dodal:

„Poviem ešte, že v rozprávaniach na tomto papyruse sa jednalo o dobu nastolenú V. dynastie v starovekom Egypte, teda o Prvé prechodné obdobie, kedy sa Archónti pokúsili zničiť tie duchovné základy, ktoré položil už Imhotep. Zapamätajte si to. O tom si povieme o niečo neskôr... Okrem toho, čo sa týka legendy o Mojžišovi... V tej dobe, kedy bolo písanie Starého zákona doplňované a preformulované židovskými kňazmi, poznali tiež legendy, popísané v gréckej tradícii, o fenoménoch Sirbonského mora.

A čo sa týka skutočných udalostí... Aj keď Židia žili dlhú dobu medzi Egypťanmi, rovnako zostávali cudzincami a vôbec neboli tak početným národom v porovnaní s Egypťanmi, ako sa to dnes snažia prezentovať v histórii. A navyše ani nikam nebežali. Najprv všetkých Židov, ktorí túžili po „lepšom živote“ zhromaždili v Mojžišovom rodnom kraji, kde boli nábožensky spracovaní s podtextom, ktorý ich mal naladiť na blížiace sa udalosti. Pripravovali ich k absolútnej poslušnosti svojmu Bohu, čo hlavne znamená poslušnosti kňazom, ktorí stáli v čele. A robili to, ako sa hovorí, ďalej od cudzích očí, v púštnej krajine, neďaleko hory Sinaj.“

„To je tam, kde Mojžiš Židom prečítal desatoro božích prikázaní? To „nezabiješ“, „nepokradneš“, „cti otca svojho i matku svoju“ a tak ďalej, „dovtípil sa Stas.

Mojžišove prikázania.

„To sa vôbec nestalo! Židovský národ už tieto prikázania poznal a nie len to! Keď Židia žili medzi Egypťanmi, čiastočne prevzali aj ich kultúru. A v tejto krajine sa zvláštna pozornosť ešte od dôb starovekého Egypta venovala mravnej výchove mladých generácií, pretože medzi Egypťanmi bola hlboko zakorenená predstava, že pravé deti mohli dať svojim rodičom nový život v posmrtnom živote tým, že vykonali pohrebný obrad. Svätosväte verili tomu, že každý, kto predstúpi pred Osirisov posmrtný súd, aby dokázal, že prežil život čestne, musel predniesť takzvanú „Spoveď popierania“ alebo „Ospravedlňujúci príhovor zosnulého“, kde sa človek zriekal štyridsiatich dvoch, ako by dnes povedali náboženskí činitelia, „smrteľných hriechov“. A medzi ne patrili nie len dnes všetkým známe prikázania (ktoré vraj boli dané Mojžišovi), ale dokonca i špecifické prikázania, spojené s čestnosťou v obchodovaní.

Osiris.

Poznamenám ešte, že existovali ako zjednodušené varianty tejto „spovedi“, tak aj plné, kde človek nazýval mená všetkých štyridsiatich dvoch egyptských bohov a ospravedlňoval svoje činy. V zjednodušenej verzii to vypadalo napríklad nasledujúcim spôsobom. Po krátkom pozdrave Vládcu Dvoch Právd, ako nazývali Osirisa ako posmrtného Sudcu, človek hovoril: „Nekonal som zlo ľuďom. Nebol som krutý ku zvieratám. Nesvedčil som krivo na mieste Pravdy... Nerúhal som sa... Nenútil som ľudí hladovať a nariekať... Nevraždil som... Nikomu som nespôsobil utrpenie... Neoddával som sa cudzoložstvu... Nenadával som... Nekradol som...“. A tak ďalej. Taktiež sa tam hovorilo: „Nepridával som na váhe a neuberal som z váhy... Nepodvádzal som ani o polovicu arury. Netlačil som na závažie. Neklamal som pri používaní olovnice.“ A tak ďalej...“

„To je teda niečo!“ zasmial sa Viktor. „Tak si židovskí kňazi vybrali len to, čo pre nich bolo výhodné!“

„Som rád, že začínate chápať a nie len počúvať,“ znovu zopakoval Sensei.

„Zaujímavé, veľmi zaujímavé!“ prekvapene povedal Nikolaj Andrejevič. „A ako vypadala plná verzia?“

„No, približne takto:

„1. O Useh-nemtut, čo je v Heliopoli, nečinil som zlo!

  1. O Chepet-sedežet, čo je v Cher-acha, nekradol som!
  2. O Dendži, čo je v Hermopoli, nezávidel som!
  3. O Akšut, čo je v Kererte, nekradol som!
  4. O Nehehau, čo je v Ra-Setau, nevraždil som!
  5. O Ruti, čo je na nebi, neuberal som na váhe!
  6. O Irti-em-des, čo je v Letopoli, nepretvaroval som sa!

No, a tak ďalej: „neklamal som“, „nehádal som sa kvôli majetku“, nečinil som nič neprístojného“, nerozhneval som sa“... Všetky tieto informácie môžete nájsť aj v našej dobe. Prečítajte si veľkú knihu starej egyptskej literatúry – Knihu mŕtvych, 125. kapitolu, a zoznámite sa s týmto podrobnejšie... Takže Egypťania sa od detstva učili naspamäť tento „ospravedlňujúci príhovor“. Mysleli si totiž, že tieto slová musí človek v posmrtnom súde prednášať veľmi presne, aby sa ospravedlnil, pretože po tomto procese sa na jednu misku váh kládlo, ako viete, jeho Ach (vôle a priania človeka, z ktorých vyplývali skutky a činy v tomto prežitom živote), a na druhú misku potom „kódex správania sa“, takzvaný maat“ („pero bohyne Maat“, ktorá zosobňovala svetový rád). Verili, že pokiaľ budú misky v rovnováhe, tak môžu zosnulí žiť v posmrtnom svete. Ale pokiaľ je rovnováha narušená v neprospech človeka, tak ho čakalo nebytie namiesto pokračovania života v posmrtnom kráľovstve. Keď vezmeme v úvahu to, že Egypťan sa od najútlejšieho detstva pripravoval ako myšlienkami, tak aj skutkami a činmi ku posmrtnej existencii, tak pre neho takéto narušenie rovnováhy znamenalo ten najhorší trest. Takže základy vysoko morálneho chovania rodičia vkladali svojim deťom od detstva a dôstojný Egypťan sa ich držal po celý svoj život. Niektoré morálne základy prevzali od Egypťanov tiež obyčajní Židia, ktorí v tejto zemi žili. Takže to nebol Mojžiš, kto odhalil tieto prikázania pre svoj národ, židovský národ ich odhalil skrz egyptskú kultúru už dlho pred Mojžišom! Keď židovskí kňazi mimochodom videli, ako obyčajní ľudia náruživo prijímajú podobné morálne základy života, opísali veľmi mnoho informácií z egyptského ponaučenia, upravili ich podľa svojho a vydali ich za diela svojich židovských patriarchov.“

Posmrtný súd. Kniha mŕtvych.

„Samozrejme,“ zasmial sa Nikolaj Andrejevič, „čo by sme nespravili k posilneniu svojej autority a popularizácie sebe samotných!“

„Aby som bol stručný, môžem vám odcitovať niekoľko príkladov. V egyptskom texte Amenemopovo učenie (ktoré veľmi často slúžilo ako prvotný zdroj, na základe neho bola vytvorená kniha Príslovia kráľa Šalamúna) sa píše: „Daj uši svoje, vnímaj (slová), ktoré prednášam, obrať srdce svoje k ich pochopeniu“. A v Prísloviach kráľa Šalamúna: „Nastav ucho svoje, vnímaj slová moje a obrať srdce svoje k ich pochopeniu.“ Mimochodom, kráľ Šalamún vo svojej dobe získal ohlas a slávu najmä vďaka svojmu sobášu s egyptskou princeznou... Ďalej, teraz už z Ptahhotepovho učenia: „Nerob si plány na zajtrajšok, pretože nevieš, čo bude.“ A „ozvena“ tohto ponaučenia znova v Prísloviach (27:1): „Nechváľ sa dňom zajtrajším, pretože nevieš, čo ten deň prinesie.“ A znovu z Ptahhotepovho učenia: „Nauč múdreho tomu, čo je pre neho užitočné.“ A v Prísloviach (9:9): „Učiň to múdremu, a bude múdrejší, pouč spravodlivého, a bude umeleckejší (znásobí znalosti).“ Z Ptahhotepovho učenia: „Ak každý ďalší rok bude ochraňovať slovo toto, tak neupadne do zabudnutého.“ Biblická Kniha Žalmov (77:5-6, pozn.: rus. preklad 78:5-6): „Vyzdvihol svedectvo v Jákobovi, a zákon vydal v Izraeli, čo prikázal otcom našim, aby v známosť uviedli synom svojim, aby poznali budúce pokolenia, synovia, ktorí sa zrodiť mali, a tí povstanúc, aby rozprávali deťom svojim.“ A tak môžem citovať veľmi dlho.“

Amenemopovo učenie

Ptahhotep

Šalamún

Žeňa zalamentoval:

„No, židovskí kňazi vedeli sr...“ v tu chvíľu sa Stas pozrel na Žeňu, na znak odsúdenia zavrtel hlavou, na čo Žeňa hneď reagoval, „zrovnávať... som chcel povedať!“

Starší chlapci sa začali smiať spolu so Senseiom a Nikolajom Andrejevičom.

„No áno, to sa im veľmi darí,“ súhlasil s ním Sensei. A keď sa ostatní prestali smiať, začal rozprávať ďalej. „Keby to proste len odpísali, dajme tomu, ale oni navyše ešte pridávali veľa svojich nariadení, ktoré boli výhodné predovšetkým klanu kňazov, ktorí sa snažili udržať svoj národ v otrockej poslušnosti. Pozrite sa na tie „zákony“, ktoré vraj dal Mojžiš (a dokonca sa niektorí snažia všetkých presvedčiť o tom, že ich sám napísal). Veď je tam okrem základných desatoro prikázaní množstvo zákazov a rozkazov (veľakrát úplne absurdných), ktoré riadia správanie sa nešťastného obyčajného Žida, ktorému kňazi kázali všetko toto splniť, pretože podľa ich názoru to tak musí byť, tak to „chce Boh“.“

„No dobre,“ kývol Nikolaj Andrejevič, „ako sa hovorí, posledná inštancia je tá najpresvedčivejšia motivácia pre veriaceho.“

„Presne tak. Takže čo sa týka týchto ľudí, ktorým kňazi dosadili ako vodcu Mojžiša... Poznačte si to, že židovskí kňazi sa vždy snažili dosadiť do čela svojho národa takého verejného vodcu, ktorého bolo potom možné ovládať ako bábku na jednej strane a na druhej strane, aby bol jasným terčom v prípade zlostných nálad medzi ľuďmi. A kňazi, ktorí v skutočnosti stáli pri moci, vždy zostávali v pozadí.

Takže behom roku na tomto mieste kňazi zhromažďovali židovský národ, ktorý túžil po „lepšom živote“. Aby boli ciele Archóntov spoľahlivo vyplnené, Árón pristrčil ku Mojžišovi skúseného a bezohľadného vojvodcu Ježiša Navina, ktorý dal dohromady oddiel mladých, silných mužov, vybraných z týchto židovských rodín, vraj pre každý prípad k ochrane ľudí pred náhlymi napadnutiami iných národov v priebehu pochodu do „lepších krajín“. V skutočnosti tento vojvodca učil svojich „vojakov“ manévre a vedenie dobyvačných vojen. Mimo to, pred samotným pochodom kňazi podvodom vzali ľudom všetko zlato, ktoré tieto židovské rodiny mali, čo odôvodňovali náboženskými potrebami. Kňazi jednoducho vedeli, že týchto Židov vedú na istú smrť a mŕtvym, ako je známe je zlato k ničomu.

Ježis Navin

„To sú ale fašisti!“ nevydržal to Stas.

„A koho metódy podľa teba fašisti používali?“ poznamenal Sensei. „O tom ale až neskôr.“

Nikolaj Andrejevič, ktorý premýšľal nahlas, povedal:

„Takže celý ten príbeh so zlatým teliatkom nebude asi taký výmysel, keď Árón požiadal ľudí: „Vyberte zlaté náušnice z uší vašich žien a vašich dcér a prineste ich ku mne.“

„Zlaté teliatko je len symbolické pripodobnenie. Mimochodom bol to zároveň návod pre „svojich“ ľudí na to, kto v skutočnosti stál za touto politickou „rošádou“, sú židovskí kňazi z babylonského klanu. Jedným zo symbolov Babylonu bolo, „zlaté teľa“.“

Zlaté teliatko.

„Takže Mojžiš nebol štyridsať dní a štyridsať nocí na vrchole hory?“

Horiaci krík.

„Samozrejme, že nie. Tak sa proste kňazi, ktorí popisovali túto udalosť, snažili ukázať, opäť vo svetle egyptských predstáv, „vysokú úroveň duchovnosti“ nimi vytvoreného obrazu Mojžiša ako židovského proroka, zakladateľa a učiteľa židovského náboženstva, politického vodcu. Veď podľa egyptských predstav bolo štyridsať dní a nocí dobou, behom ktorých ľudia na vysokej duchovnej úrovni odchádzali, buď do púšte, alebo do hôr a zaoberali sa tam osamote duchovnými praktikami ku zdokonaleniu seba samých.

A znovu to nebolo štyridsať rokov, behom ktorých vraj Mojžiš viedol svoj národ po púšti. Všetko to bolo oveľa jednoduchšie. Keď bola Árónova „skupina“, ktorá sa skladal najmä zo Židov, pripravená, tak ich presunuli cez Červené more na Sinajský poloostrov, kde sa pripojila ku druhej skupine, ktorá pozostávala z ľudí z rôznych kmeňov, ktoré zhromaždil a pripravil Jofor. A všetci títo ľudia v čele s Mojžišom, kňazmi, ktorí ich sprevádzali a vojvodcovia sa pohli v smere, ktorý presne určili Archóntovia, a ktorého končeným cieľom bola „krajina kanaánská“. Samozrejme, že o tejto trase vedeli len kňazi a vojvodcovia.“

Hora Sinaj

Kanaán

„Skvele vymyslené,“ povedal Voloďa. „Takže si nahromadili vojenskú silu, ktorá vlastne žiadnemu konkrétnemu štátu nepatrila. Ale s ich pomocou bolo možné provokovať, zapaľovať vojnové ohne a tvoriť tým pádom politické zmeny v určených regiónoch?!“

„Presne tak.“

„To boli teda ale poriadni, mudrci!“

„Takže keď už prešli väčšiu vzdialenosť, začala sa medzi obyčajnými ľuďmi šíriť zvesť o tom, kam ich namiesto sľúbeného „lepšieho života“ v skutočnosti vedú. Veď ich v podstate viedli na boj proti inému národu, ktorý bol navyše silný a býval v dobre opevnených mestách. Samozrejme sa ľudia začali búriť a povstávali proti svojmu formálnemu vodcovi Mojžišovi, preklínali deň, kedy opustili svoje zabývané miesta. Kňazi zase, ako inak, začali strašiť, že pokiaľ ľudia nevyplnia „Božiu vôľu“, tak všetci tí, ktorí „reptali“, zahynú v púšti, ktorú prekonávali... Prezradím vám jeden veľmi významný moment, ktorého popis sa dostal dokonca do biblie (16. Kapitola Numeri)... Záchrany celého židovského národa sa ujali Kórach Dátan a Abíram (a podporili ich vážení muži), obvinili zo všetkého svojho nešťastia Mojžiša a Áróna, že ich podvodom vyviedli z ich egyptskej krajiny do vyprahnutej púšti a odsúdili ku smrti a mukám a navyše im ešte chceli veliť a ďalej... Odmietli veriť týmto „pastierom“ a poslúchať ich. Vyčítali im: „Nie vy sami, ale celá spoločnosť, všetci sú v nej svätí, pretože medzi nimi je Pán. Prečo sa vyvyšujete nad Pánov národ?“ Mimochodom, vieru v to, že práve medzi ľuďmi, v každom človeku, prebýva Boh, prevzali Židia tiež z Egypta. Toto presvedčenie prebývalo medzi Egypťanmi už od dôb Imhotepa. Ale o tom až neskôr. Takže celý ten priebeh s povstaním prostého ľudu skončil zničením povstalcov. Navyše názorne pred očami „tlupy“ aby sa všetci báli a triasli pred „mocou“ svojich vodcov. V ten deň ľudia vojvodcov, ktorí sa zase podriaďovali kňazom, tvrdo pobili nie len „nespokojných vodcov“ ľudu spolu s ich rodinami (nešetrili ani ich deti, ženy a starších), ale navyše i takmer pätnásťtisíc ich sympatizantov. A kto bude odhaľovať skrytú podstatu tejto krutej pravdy? Je výhodnejšie, keď bude napísané, že títo ľudia potrestal „sám Pán“. Veď naháňanie strachu a udržovanie ľudí v poslušnosti prostredníctvom nich je jednou z hlavných a najúčinnejších zbraní Archóntov, pretože podľa ich zásad, iba ten otrok je vyhovujúci, ktorý sa viac ako smrti bojí svojho pána“. Zapamätajte si to, pretože s touto zásadou sa ešte nie raz stretnete na tomto svet.

Kórach Dátan a Abíram

Po všetkých týchto názorných popravách kňazi spolu s vojvodcami viedli zvyšných ľudí po uvedenej trase, naplánovanej Archóntami, na „zlatú križovatku“ obchodných ciest a bez hanbi tam (pod vedením Ježiša Navina) viedli dobyvačné vojny s miestnymi národmi. Pričom čím viac boli plány Achróntov realizované, tým viac kňazi zľahčovali význam Mojžiša ako vodcu a nakoniec ešte za jeho života jeho vplyv kňazi fakticky minimalizovali, pričom ako nástupcu Mojžiša „pred očami Izraelitov“ označili Ježiša Navina. Mojžišov život skončil celkom smutne. Cestou do kanaáskej krajiny ochorel. Nechali ho v chyži chudobného pastiera, kde Mojžiš následne zomrel, všetkými opustený a kňazmi zabudnutý pre svoju nepotrebnosť.

Takže všetky tieto vojny neboli len tak. Kvôli ambíciám Archóntov trpelo veľmi mnoho obyčajných mierumilovných ľudí, ako bojujúcich na strane jednej, tak aj na strane druhej tých, ktorým boli tieto vojny prakticky násilím vnútené. A podvedení obyčajní ľudia, ktorých kňazi „kŕmili“ heslami a výzvami „získať lepší život a slobodu“, fakticky miesto sľubovaného cieľa došli ku svojej smrti na bojovom poli, umierali po tisíckach kvôli mocichtivým fantáziám úbohej hŕstky intrigánov.

Pokračovanie...

Úryvok z knihy “Sensei zo Šambaly IV”.