boli by sme asi pomerne skoro sklamaní, pretože sa v nej, zvlášť v Starom zákone, nevyskytuje. Táto skutočnosť môže vyvolať otázku, či je vôbec na mieste zaoberať sa touto témou. Odpoveď samozrejme bude kladná, pretože Písmo, hoci nepodáva systematickú náuku, poskytuje potrebné východiská pre teologickú reflexiu. S pojmom duch sa možno v Písme stretnúť pomerne často, ale nie vždy sa jedná o ducha Božieho. Preto je zaujímavé preskúmať, ako k Duchu Svätému pristupujú starozákonné a novozákonné texty a v akej súvislosti sa o ňom hovorí.

Boží duch v Starom zákone.

Termín Duch Svätý, tak ako ho poznáme z kresťanského prostredia, sa v Starom zákone nevyskytuje. Pojem duch či duch Boží sa samozrejme objavuje, ale v rôznych významoch. Najčastejšie používaným termínom je v Starom zákone slovo ruah, ktoré sa zvyčajne prekladá ako duch a s týmto významom je tiež najviac spájané. Situácia je pochopiteľne trochu zložitejšia, pretože rovnako ako slovenské slovo duch má aj hebrejské rûah pomerne veľkú významovú šírku. Základný význam slova rȗah je vietor alebo dych.

Pôvodne tento termín znamenal prázdny vzdušný priestor, až neskôr pohybujúci sa vzduch či vietor. Porovnanie ducha s vetrom či dychom nám už navodzuje predstavu niečoho neuchopiteľného a nami nepredvídateľného. Presne to sa neskôr v Novom zákone hovorí o Duchu, že veje kam chce, jeho hlas je počuť, ale nevieme odkiaľ a kam smeruje (Ján 3,8).

Už na začiatku Biblie je zmienka o Božom duchu. Duch Boží, rȗah Elohim, sa vznáša nad priepasťou, nad vodami, ešte pred stvorením (Gn 1,2), podobne vyjadruje vládu nad chaosom tiež v knihe Jób (Jób 26,13).

Okrem ducha Božieho, ktorý sa vznáša nad vodami, znamená termín rȗah tiež dych života, ktorý Boh vkladá do svojho stvorenia (Gn 6,17), teda životnú silu v človeku.

Aj v prorockých spisoch je použitie pojmu duch vyhranenejšie. Najmä v prípade najznámejších prorokov Izaiáša, Jeremiáša a Ezechiela. Povolanie proroka sa deje skrze ducha Božieho, ktorý prorokovi dáva silu konať podľa Božieho povolania. Ide teda o povolanie človeka prostredníctvom Ducha Svätého. Táto línia sa samozrejme vyskytuje už v historických knihách či Pentateuchu, ale tu je výraznejšie rozvinutá. Prorocké povolanie so sebou vždy nieslo vybavenie Božím duchom, ktoré sa zvyčajne prejavovalo na rovine psychickej a fyzickej, inými slovami, Boží duch sa zmocnil celého človeka a prorokovanie malo často extatické prejavy.

"Pokiaľ ide o Ducha Svätého, existuje dnes veľmi málo informácií. Vo všetkých zdrojoch sú len útržky a väčšinou končia pri etymológii slova alebo definícii významu a ďalej už sa prevádzajú v nekonečno rôznych náboženstiev, vyznaní o tom, čo je to Duch Svätý. Rieši sa, ako On pôsobí: skrze Syna alebo od Syna vychádza alebo skrze Syna od Boha vychádza. A to sa stáva živnou pôdou pre hádky mnohých náboženstiev a vlastne i rôznych konfesií.

IM: Je to len zámienka pre to, aby niektorí jedinci mohli niekomu vládnuť. Ak sa pozrieme na to, čo ľudia urobia ako prvé – vytvoria si pre seba podmienky moci. Na skutočných znalostiach, ktoré priniesli Proroci, začínajú vytvárať pre seba pohodlný život. Preto sa upínajú na zádrhely a háčiky, ktoré sami vymysleli, rozumieš? Pre Proroka, ktorý odovzdáva a prednáša, je veľmi zložité v mŕtvom jazyku hovoriť o živom. Hovorí obrazne, viditeľnými a známymi obrazmi preto, aby ľudia aspoň niečo pochopili. Ak nedokážu preciťovať, ak sú ich vnútorné oči zatvorené, ako je možné ľuďom ukázať niečo viac? Preto to Proroci hovoria tak, aby aspoň trošičku človek, prostredníctvom svojho démona, cez vedomie, trochu to zažil, precítil to. A vždy dávajú ľuďom také dôkazy, ktoré stavajú vedomie do slepej uličky. Chápeš, vzhľadom k tomu, že démon je mazaný, prefíkaný - on začína kľučkovať, všetko prekrúcať a podobne. Ale keď je človek obdarený Duchom, prebúdza sa v ňom vnútorná sila ... " 

U proroka Izaiáša sa pôsobenie Božieho ducha prejavuje i na mravnej rovine ako zdroj mravného života. Izaiášovo posolstvo má mesiášsky charakter: Pán posväcuje a zachraňuje svoj ľud. Táto jeho úloha je súčasťou dejín spásy a prejavom napĺňania mesiášskeho Božieho kráľovstva. Mesiáš ako ideálny kráľ je poslaný Pánovým duchom, aby založil kráľovstvo spravodlivosti a mieru a premena človeka je tu postupným procesom založeným na zachovávaní predpisov Zákona a správnom jednaní.

Zaujímavé je povolanie proroka Jeremiáša, ktoré pôsobí zásadnú zmenu v jeho živote, ktorý sa stáva znamením pre Boží ľud, napríklad zostáva sám bez vlastnej rodiny (Jer 16,2). Boží duch ho robí schopným ohlasovať Božie slovo, ale dostáva ho tiež do veľmi náročných situácií. Prorok prežíva s Hospodinom jeho vzťah k Božiemu ľudu i trápenia neverného ľudu, ktoré si spôsobuje svojou hriešnosťou. Pokus proroka vyhnúť sa tejto službe mu spôsobí veľké utrpenie (Jer 20,9). V knihe proroka Ezechiela sa stretneme s ďalším rozmerom pôsobenia Božieho ducha. Okrem povolania a hlásania Božieho slova, prorok na základe svojho konania, vystupuje ako znamenie od Hospodina (porov. Napr. Ez 4). Prorok je tiež Božím duchom uvádzaný do vytrženia, či prenášaný na rôzne miesta. Téma posvätenia, ktoré je tiež rozvedené u Izaiáša, tu má iný rozmer. Pánov duch pôsobí premenu svojich vyvolených, ale nejde o postupný proces, ale o tvorivý zásah Boha, ktorý dáva nové srdce. Boží duch je ten, kto oživuje a vytvára Bohu nový ľud.

Z uvedeného prehľadu je zjavné, že pojem duch je v starozákonných textoch používaný pomerne hojne a vo veľkej významovej šírke. Hebrejský termín rȗah je často zastúpený vo svojom pôvodnom význame, totiž ako vietor. Starozákonné duch sa môže týkať priamo Pána, kedy sa jedná o Božieho ducha, ktorý pôsobí na ľudí. Králi či proroci sú pomazaní a prijímajú Božieho ducha. Boží duch bol tiež prítomný na začiatku pri stvorení. Boh dáva človeku ducha či dych života, dáva svojho ducha, ktorý pôsobí prorocké vytrženie.

Je teda pre nás dôležité zistenie, že Starý zákon nehovorí o Duchu Svätom ako o osobe Trojice. Hoci sa na niekoľkých miestach vyskytuje označenie svätý Duch Boží, je aj tu chápaný ako Božia sila, ten kto pôsobí, hovorí, zvestuje.

"Igor Michajlovič, povedali ste, že Anjel a Duch Svätý - sú akoby totožní, ako jedna Osobnosť, áno? Toto u mnohých vyvolá otázky ...

IM: Je to jedna z osobností Ducha Svätého, aby som tak povedal. Chápem, čo máš na mysli, pre mnohých to bude nedorozumenie, že? Ako to? Veď je napísané, že Duch Svätý - to je Duch Svätý, a Angel - to je Anjel, že ? Ale to môžu povedať iba tí ľudia, ktorí čítajú len to, čo pre nich napísali. A tým ľuďom, ktorí hľadajú, by som poradil nech hľadajú, avšak nie rozumom, nie svojím vedomím, pretože, ako sme už povedali, vedomie je lživé, je to tak? Cez vnútorné porozumenia, cez hlboké pocity a v každom Písme. Veď proroci, ktorí sem prichádzali, prinášali Pravdu od Boha, všakže? A ak vezmeme napríklad Korán - súra 5, verš 110, vidíme, že Duch Svätý a Anjel Džabrail alebo ako u nás v kresťanstve hovoria - Archanjel Gabriel - je jedna a tá istá tvár. "

Duch Svätý v Novom zákone

Nový Zákon používa výraz pneuma, ktoré je prekladom hebrejského rȗah. Ako bolo naznačené, prorocká línia ducha v Starom zákone je najbližšie Novému zákonu. Lenže aj v novozákonných textoch sa slovo duch vyskytuje vo viacerých významoch. Okrem Božieho ducha či ducha Ježišovho sa výraz pneuma používa aj v súvislosti s démonickými silami, často v kontexte rôznych ochorení.

S rozborom novozákonných textov je vhodné začať pri prvých troch evanjeliách. Pôsobenie Ducha Svätého je popísané hneď na začiatku Matúšovho evanjelia (hoci je evanjelista v hovorení o Duchu Svätom inak trochu opatrný), kde autor píše o Ježišovom počatí skrze Ducha Svätého (Mt 1,18). V tretej kapitole Evanjelia sa hovorí o Ježišovom krste a zostúpení Ducha na neho. Duch je u Matúša tým, kto ovplyvňuje Ježišove skutky a slová a učeníkom dáva silu vytrvať počas prenasledovania (Mt 4,1; 10,20).

V Markovom evanjeliu sa o Duchu tiež príliš nehovorí. Napriek tomu sa vyskytuje niekoľko miest, ktoré sa o ňom zmieňujú, totiž texty týkajúce sa Ježišovho krstu v Mk 1,9-11. Ježiš je tým pomazaným, na ktorého zostupuje Boží Duch a vyvedenie na púšť potom znamená, že Ježiš je od tejto chvíle vedený Duchom. V Mk 3,20-30 Ježiš vyháňa nečistých duchov Duchom Božím, Božou silou a v Mk 13 je priame zasľúbenie Ducha učeníkom: "nebudete to hovoriť vy, ale Duch svätý ...".

 Lukášovo evanjelium sa téme Ducha Svätého nevyhýba. Aj Lukáš sa tiež na začiatku svojho evanjelia zmieňuje o Ježišovom počatí pôsobením Ducha Svätého (L 1,35). Tak ako ostatní synoptici opisuje Ježišov krst, kedy pred krstom o ňom Ján Krstiteľ hovorí, že príde ten, ktorý bude krstiť Duchom Svätým a ohňom (L 3,16) a pri krste na Ježiša zostúpi Duch Svätý v podobe holubice (L 3, 22). Začiatok nasledujúcej kapitoly sa venuje Ježišovmu pokušeniu na púšti, ktoré evanjelista uvádza slovami: "Ježiš, plný Ducha Svätého, sa vrátil od Jordánu a bol vodený Duchom na púšti štyridsať dní." (L 4,1) Na začiatku svojej verejnej činnosti sa Ježiš v Lukášovom evanjeliu vracia v moci Ducha do Galiley (L 4,14) a v Nazarete číta pri sobotňajšej bohoslužbe úryvok z proroka Izaiáša: "Duch Pána je nado mnou ..." (L 4,18nn). Jediný Lukáš, keď používa logion o Ježišovom velebení Otca, začína zmienkou o Duchu Svätom (L 10,21). Duch tiež pomáha prekonávať prenasledovanie Krista (L 12,11.12). Ježiš pred svojím nanebovstúpením sľubuje poslať učeníkom Ducha Svätého, ktorý bol už skôr prisľúbený Otcom (L 24,49). A na túto skutočnosť nadväzujú Skutky apoštolov. 

Ján je známy svojimi výrokmi o Paraklétovi (Utešiteľovi). V rečiach na rozlúčku totiž Ježiš sľubuje iného Utešiteľa (Zástancu), ktorým nie je nikto iný ako Duch Svätý (Ján 14,16). Utešiteľ, ktorého pošle od Otca, je Duch pravdy (Ján 15,26) a v 16. kapitole sa zmieňuje o tom, že Utešiteľ príde len vtedy, keď Ježiš odíde (J 16,7b-11). Keď sa Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní zjavil učeníkom, dýchol na nich so slovami: "Prijmite Ducha Svätého" (Ján 20,22). U Jána je veľmi výrazná viazanosť Ducha na Ježiša. Duch nehovorí nič nové, potvrdzuje to, čo hlása Ježiš.

OS: "A ja budem prosiť Otca a dá vám iného Utešiteľa, aby zostal s vami naveky. Toho Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí ani ho nepozná. Vy ho však poznáte, pretože prebýva u vás a bude vo vás. "

IM: "Áno, a čo je ešte zaujímavé:" Bude skrytý pred vami "- to znamená, že On nebude vykrikovať hlasno, že je tu. Ten, kto vidí (má duchovné oči - uvidí Ho), a (duchovné uši - počuje Ho), ten, kto Ho prijíma, vie, kto je On. Uvidí ho, spozná ho a príde k nemu. A rovnako ako On bude slúžiť svetu duchovnému. Veď Svätý Duch sa zaoberá tým, čo slúži Pánu Bohu. Pretože On je jediný vo svojom majestáte, nikomu inému On slúžiť nemôže. Tak aj ľudia majú slúžiť Bohu. Ale spoločne slúžiť je veselšie - a nielen to. Stavať svet (taký, o akom sme spolu snívali), v ktorom ľudia milujú jeden druhého, vážia si jeden druhého, v ktorom žijú spokojne a radujú sa. Život tam je len radosť, radosť a potešenie. Rovnako tak život tu má prinášať radosť a potešenie. Je nutné odstrániť z tohto života smútok a je to jednoduché a je to uskutočniteľné ... a to je to, o čo sa musíme všetci usilovať. V tom je zmysel. A tí, ktorí Ho nevidia ... Oni Jeho nevidia a On potom bude predstierať, že nevidí ich. Je to tak? Už nie ako advokát, ale už ako sudca. Vidíš, ako je to jednoduché. Sami si vyberáme svoj osud, aj tento aj posmrtný ...“

Bolo by vhodné si na záver položiť otázku, či existujú nejaké spoločné prvky v pohľade na Ducha Svätého v Starom a Novom zákone. Na prvom mieste je potrebné pripomenúť, že s Duchom ako božskou osobou sa v Starom i Novom zákone nestretneme. Boží duch je stotožňovaný s Božou mocou, je to tvorivá životná sila, dych života, prejav Božieho pôsobenia.

IM: "O Svätom Duchu, o definovaní, kto je On. Raz, bolo to dávno, pravda, jeden človek dal správnu definíciu, podľa môjho názoru, najpresnejšiu. Stalo sa to, keď sedeli dvaja a rozprávali si na jednej z hôr, dívali sa na hladinu vôd a viedli spolu rozhovor, v podstate, rovnako ako my teraz. O Duchu Svätom, kto je On, čo je On ... a tak. A človek hovorí: "Pochopil som to, Duch Svätý je krv Boha. Je to Svätá Krv Boha. "Teda prijatie Jeho (Ducha) znamená prijatie Svätej Krvi. A ak sa zamyslíte, je to hlbokomyseľné. V čom? Veď On (Duch Svätý) predsa nie je božská podstata. Avšak keby sme odstránili Ducha Svätého, ... alebo keď odstránime Boha, ani Svätý Duch nie je. V tomto pochopení je taká jednota! A keď je človek obdarený Duchom Svätým, stáva sa kým? Pokrvným, že?

IM: Je to v našom pozemskom chápaní. No, nemá to nič spoločné s krvou materiálnou. Ale v skutočnosti je to najhlbšie vysvetlenie toho, kto je On. Toto porovnanie je možné uviesť ako no, keď si napríklad predstavíme naše ruky, áno? A každý prst je svojho druhu ... no, náboženské hnutie (smer, vyznanie) a každý sa prie, čia krv je lepšia. Predstav si to. A oni sú rozdelení. A každý sám je slabý a čo sa stane, ak sa spoja? Prosto sa vezmú a spoja sa do jediného? Získajú silu ...

A krv v nich je jedna a podstata jedna. Je to tak? Je to opäť to, že svet môže byť silný, duchovne silný. Ale len vtedy, keď ľudia prestanú počúvať tých, ktorí ich rozdeľujú. Všimni si. Nehovorím: až sa tí, ktorí rozdeľujú, zjednotia. Démoni to nepripustia. Ale ľudia sú schopní silou túžby, silou Ducha Svätého, posilniť a jednoducho nepočúvať tých démonov. Je to tak?

Bolo veľa tých, čo rozdeľovali, ale ani jeden z nich nie je v jednote s Bohom. Nad tým sa oplatí zamyslieť. Nezáleží na tom, ako veľmi by sa tu vyťahovali - je to len dočasný prelud. "

Svätý Duch je, okrem iného, ​​Osobnosť, je Sudcom, ale tiež aj Obhajcom. Je ten, ktorý dáva život, ale tiež ten, ktorý život berie. Je Duchom, je svätou Krvou Boha, je aj Utešiteľom.

... V Biblii sú uvedené dobré príklady: o daroch, a podobne, o zázrakoch, ktoré sa stávajú v momente prejavenie Ducha Svätého ako napríklad šum, vietor, a tak ďalej

O: Oheň.

IM: Áno, oheň, zoslanie ohňa a mnoho takých javov sa deje a hovoria:

-To je Svätý Duch. A všetci čakajú tieto zázraky.

- Nie. Svätý Duch toto nerobí, naozaj, On to nerobí. To systém reaguje na jeho priblíženie. Chápeš? Technika prestáva fungovať, krúpy padajú z jasného neba a mnoho iných zázrakov, dvíha sa silný vietor. Svätý Duch - to nie je vietor, On nemôže byť matériou, On je viac než ona. Videl, ako ju Boh stvoril a vie, že bola vytvorená jeho maličkým prianím. Boh jednoducho povedal: "Nech je." A ona je. Veľa na naše pomery? Nemnoho. Iba z toho vznikla a vetrom On byť nemôže a ohňom On byť nemôže, On - je živý a On je. A tu On byť môže, ako predsa každý. Že?

O: Môže byť Svätý Duch Osobnosťou v tele?

IM: Samozrejme môže. Ale, keď už sme sa dotkli tejto témy, tak si pripomeňme, že jeden z prvých Anjelov v Islame je Gabriel, Džabrail, áno? Samozrejme On je starší Anjel, prečo je starší? A prečo On je? No oni Ho tak nazývajú na stupienkoch na ceste k Alahovi. A čo je to Anjel? V tvojom chápaní a v chápaní mnohých? V súčasnosti hovoríme len o Gabrielovi, kto On je? Časť duchovného sveta, časť Boha.

O: Duch.

IM: Duch Svätý.

O: Duch Svätý.

IM: Zaiste. Jedna z foriem Jeho prejavov. Takže môže byť Svätý Duch v ľudskom tele? Určite môže a je povinný byť, ako inak. To je tak, no ako by to pre niektorých nevyznelo, že "Boh musí poznať všetko", "On všetko vidí" a podobne. Samozrejme, že vidí, samozrejme, že pozná. Prečo? Pretože On má, povedzme, takúto možnosť, tj., možnosť pre duchovný svet vidieť to, čo sa deje v každom svete, nielen v našom, v tom, v ktorom žijeme, ale prostredníctvom čoho? Opäť prostredníctvom Svätého Ducha, Toho, koho my nazývame Svätým Duchom. Je tu iná otázka: "Môžeme považovať Svätého Ducha za časť Božej božskosti a prirovnať k Bohu?" Naozaj nie, naozaj nie.

Boh - je jeden a všetko ostatné Jemu slúži. Niekto, povedzme, viac, niekto menej, v závislosti na možnostiach. Správne? A opäť, tu je odpoveď na tvoju otázku. Prečo býva Svätý Duch v tele, ako to hovoria. Odpoveď je v skutočnosti veľmi jednoduchá. O tejto téme sme sa už zmieňovali, rovnako ako aj o Mesiášovi a podobne. Takže k zostúpeniu Ducha Svätého dochádza za akým účelom? Zistiť, či niečo ľuďom prekáža, či existuje nejaká prekážka u ľudí, a tak ďalej. No, poviem to tak, aby to bolo pochopiteľné v súčasnom jazyku: prišiel, pozrel sa, prežil život človeka. A opäť sú tu takí, ktorí povedia, že rozprávam rozprávky. No, keď rozprávam, tak rozprávam, prečo nie. Všetci rozprávky rozprávajú a ja tiež môžem povedať. Keď príde sem Ten, o ktorom hovoríme, žije v takom tele, ako všetci, že? Má tiež také vedomie, ako všetci - lenivé, žiadostivé a podobne. A prečo je to tak dané? Preto, aby sa pozrel: môže sa Osobnosť človeka rozvíjať? Prekáža jej niečo? Ako veľký má vplyv vedomie či démon na Osobnosť? A Osobnosť, opäť sa k tomu vraciame, čo je to Osobnosť? Osobnosť každého človeka - to je časť Svätého Ducha, aby bolo jasné. A Duša - to je časť duchovného sveta. Môže Duša samotná mať charakter nejakej rozumnej bytosti, mať svoju individuálnosť? Nie, nemôže.

IM: ... V skutočnosti veľa krát v histórii ľudstva, aj v tomto svete sa Svätý Duch zdržiaval v tele. Rovnako, ako my tu s vami. Mnohí s Ním rozprávali, bavili sa, boli dobrí priatelia a podobne ... no, ako sa to tak hovorí ... A odtiaľ to potom išlo, že on je ako osobnosť. Pretože, keď skutoční svätí cítili a oni naozaj cítili, kto je pred nimi, rozprávali to potom ostatným. A z toho pochopili, že on je osobnosť. On skutočne má svoju individualitu a ešte raz zdôrazňujem, on nie je božstvo. On je ten, ktorý čestne, úprimne a verne slúži iba Bohu. Jedine Boh je Najvyšší.

Autor: Michal Krawiec

Boli použité materiály z videorozhovoru JEDNOTA: http://allatra.tv/dobro/dusha/edinenie/470

Článok bol zverejnený na pokračovanie v časopise Polahoda číslo:

11/2015: http://polahoda.cz/index.php?nma=news&fla=stat&nums=293

12/2015: http://polahoda.cz/index.php?nma=news&fla=stat&nums=283

1/2016: http://polahoda.cz/assets/uploads/files/newspapers/01d31-polahoda_1_2016.pdf