pokračovanie predchádzajúceho článku...

Úryvok zo živého rozhovoru z relácie Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne živému)

IM: Použil sa len nástroj vedomia. Ale kým bol použitý? Ľuďmi, ktorí sa predovšetkým starali o to, aby ich organizácia prekvitala a rozširovala sa, rovnako ako napríklad organizácia, ktorá obchoduje so športovým oblečením, alebo ho vyrába. Ale čo možno chcieť od ľudí? Dobré je to, zlé? Pre organizáciu  je to dobré, ale pre ľudí, ktorí získavali tieto znalosti? No ak oni získavali tieto znalosti a nepoužívali ich, a ako som už hovoril – niet zlých náboženstiev, všetky náboženstvá sú dobré. V každom náboženstve, rovnako ako v každej organizácii existujú zlí ľudia, ktorí slúžia práve opačnému, nezodpovedajúc svojmu náboženstvu, nezodpovedajúc tým Učeniam, ktoré sú povedané v tomto náboženstve. Ale znovu, oni sú iba otrokmi systému, sú iba otrokmi satana, čo spravíš? Ľudia sú ľudia.

T: Áno, bohužiaľ, no žijeme v konzumnej spoločnosti, kde pre každého človeka prirodzená duchovná cesta je obmedzená v lepšom prípade rámcami toho, či iného miestneho náboženstva. Ale náboženstvá sú uzavreté v rámcoch nejakej konkrétnej organizácie a rovnako tak ich popularizácia v tejto spoločnosti, v spotrebiteľskej spoločnosti nejde cez pocitové duchovné vnímanie ľudí, ale cez obrazy, cez túžby vedomia. Nuž preto doteraz jestvuje taký jav ako inkulturácia...

IM: Keď sa pozrieme hlbšie, čo je inkulturácia? No, ak odhodíme všetko... Je to reklamný ťah, iba to.  Je to prirodzený evolučný vývoj tej či onej organizácie.

T: Igor Michajlovič, z vlastnej skúsenosti viem, že môže vzniknúť taká otázka, pretože svojho času sa informácie o inkulturácii stali pre mňa, úprimne povedané, šokom. Pretože si odrazu v sebe odhalil, že tvoje vedomie skalopevne pokladalo napríklad Ježiša alebo Máriu za svojich, podobných tvojmu národu, že sú presne takí, akých si ich videl v detstve na ikonách. T. j. veril si tomu, vyhovovalo ti to, ale tým istým si sa aj obmedzoval. Dá sa povedať, že kvôli vlastnej lenivosti a svojej pýche si ďalej za toto vo svojom duchovnom poznaní nešiel. A preto sa šablóny vedomia zrútili. A vedomie okamžite začalo hľadať, koho by z tohto obvinilo vo vonkajšom. Ale vďaka Bohu, pokračovala práca na sebe, došlo k určitým pocitovým pochopeniam a vďaka tomu si pochopil, že nepriateľ je práve len v tvojom vnútri, že ťa obmedzovalo vedomie, že práve ono ťa nútilo veriť obrázkom a nehľadať duchovnú podstatu, o ktorej sa hovorilo v Učení tohto náboženstva.
Ale zostávala vtedy ešte jedna otázka. Keď som prvýkrát zistila, že vec nespočíva v obrazoch, tak som narazila na túto šablónovitú myšlienku od vedomia, že vraj: "Ako to? Veď je to sám Ježiš! Veď je to samotná Mária! Akože ich budem vyháňať od seba v modlitbách, veď to nie je správne".

IM: Keď človek vykonáva nejakú praktiku, alebo k nemu prichádza obraz ľubovoľného svätca, ten prichádza v trojrozmernom obraze, tak sa nerozptyľuj. Mnohí svätci o tom hovorili, aj keď sa pred tebou zjavia Ježiš alebo Mária – odháňaj tento obraz. Neodháňaj ich, ale odháňaj obraz. Prečo? Pretože vedomie toto všetko odhaľuje v obraze. To znamená, že podstata tohto obrazu je odvrátenie.  To znamená, že človek nie je v duchovnom stave, ale iba v zmenenom stave vedomia. A tento trojrozmerný obraz nie je nič iné, ako klam, dokonca aj keď hovorí správne veci. No podtext bude rozhodne človeku na úkor a nie na úžitok. Ale keď je človek v duchovnej praktike, vníma dokonca tých istých zástupcov Duchovného Sveta, on ich preciťuje, t. j. nie je tam zreteľná trojrozmerná forma.

Ž: Teda tu už preciťuje, ale nevidí.  

IM: Preciťuje.

Ž: Svoju pozornosť už nepresmerováva...

IM: Samozrejme.

Ž: Veď ľuďom nehovoria, že napríklad Bohorodička je Duch. Čo je naozaj Bohorodička? Pretože ak sa stráca pojem "Duch", tak zostáva len jediné materiálne chápanie toho, že je to "Mať", že je to  "ochrana a starostlivosť ". A tu takú veľmi podlú rolu s ľuďmi hrá vedomie, pretože aktívne šíri obrazy cez tie isté náboženstvá, ako prvok mágie. Čiže tam, kde sa ľudia majú naozaj naučiť pochopeniu a umeniu žiť Duchovným Svetom, svetom Boha, hlbokými pocitmi, sa darí úplne inému príbehu.  Ľudia uviaznu na obrazoch a ďalej za tieto obrazy sa jednoducho nepohnú, pretože vedomie sa v tomto momente usiluje skoncentrovať silu pozornosti človeka na túto zámenu – na mágiu. Teda človek, vzývajúc k obrazom namaľovaným inými ľuďmi, začína spotrebiteľsky žiadať pre seba čokoľvek pozemské.

IM: Správne hovoríš.

T: Keď som začala študovať túto otázku, tak som už po novom uvidela aj Znalosti z knihy "AllatRa", pochopila som, že pôvodne v ranom kresťanstve – veď tam prakticky neboli obrazy, tam boli znaky a symboly.

IM: Správne, a preto v obnovenom náboženstve, prinesenom prorokom Mohamedom, sa jasne hovorilo o tom, že "nevytvárajte žiadne obrazy" a oni ustúpili od obrazov. Prečo sú u nich zakázané ikony, zakázané zobrazenia samotného Mohameda a všetko ostatné? Aby vedomie nevytváralo obraz. Treba pocitovo vnímať, chápať treba pocitové vnímanie. A tomuto Mohamed učil svojich učeníkov – vnímať pocitovo Duchovný Svet a zástupcov Duchovného Sveta. Ale nie zrakovo, nie vizualizáciou, nie pomocou halucinácií. V tom je zmysel.

T: Áno, veď v samotnom islame neuznávajú obrazy vo výzdobe svätýň. Moslimovia tvoria abstraktné vzory a obrázky ...

IM: Presne tak.

T: ...Používajú na to obrazné pomenovania, mená Boha alebo verše Koránu z arabského písma.

IM: Správne, samotní moslimskí imámovia hovoria o tom, že tí, ktorí si myslia, že Alah má vzhľad či už svetla, mladíka alebo starca – nepoznajú Alaha Najvyššieho, nevedia, že je to len ich fantázia a predstava, teda ich ilúzia, neexistujúca v skutočnosti. A nešťastie týchto ľudí spočíva v tom, že nechápu existenciu bez tela, preto vytrvalo pripisujú Alahovi tiež telo a vlastnosti človeka. Ale v Koráne sa hovorí, že "Niet ničoho Jemu podobného" (má sa na mysli Alah)...

Ž: Áno... Boh nemá hranice, aby bolo možné si Ho predstaviť a pochopiť mysľou Jeho podstatu.
IM: Nech by si čokoľvek hľadal vo svojich myšlienkach, nedokážeš nájsť to, aby si opísal Jeho veľkú tvár, lebo On nemá tvár, On je tak veľký, že niet ničoho Jemu podobného...

Nech by si čokoľvek hľadal vo svojich myšlienkach,
nedokážeš nájsť to,
aby si opísal Jeho veľkú tvár,
lebo On nemá tvár,
On je tak veľký,
že niet ničoho Jemu podobného...

T: V princípe je teraz dané širšie vyjasnenie toho, čo sú obrazy Panny Márie na ikonách a čo je Bohorodička v skutočnosti, ako Duch. Ale vtedy vznikla ešte taká otázka vedomia: "Ale ako to... obrazy Matky Božej prichádzajú k ľuďom na celom svete?"

IM: Prečo systém často využíva obrazy? Z toho dôvodu, že prakticky na celom svete nábožensky naladení ľudia, dokonca aj nábožensky nenaladení, často zažívajú vidiny predstaviteľov Duchovného Sveta. Teda v obvyklých obrazoch. Veľmi často vidia Pannu Máriu, ako rýchlu pomocníčku, ale znovu je to vo väčšine prípadov akurát vytvorenie antipódu Márie. T. j. vedomie využije obvyklý obraz na to, aby upevnilo ľudí práve v materiálne. A všimnite si, človek, nachádzajúci sa v chorobnom stave sa modlí, prichádza k nemu obraz tej istej Márie a on sa vylieči. Čo sa bude diať s týmto človekom? Upevňuje sa v ňom viera... viera vo vedomí, ale vnútri sú pochybnosti. A človek sa nebude duchovne rozvíjať sám, uviazne práve v tom momente, že bol vybraný, je vyvolený, k nemu prišli, jeho spasili. Vari sa človek vyliečením z choroby spasil?! Jednoduchá otázka. On teraz čo... neumrie? Stal sa nesmrteľným? Je to trik vedomia. Čo sa v ňom zrodí? Zrodí sa v ňom, áno – viera, áno – pochopenie, ale aj strach. Strach, ktorý mu nedovolí prejsť do Sveta Duchovného.
Čo on žiadal? Materiálne blaho, vyriešenie nejakej konfliktnej situácie, zlepšenie života. Čo v konečnom výsledku získal? Túto možnosť. Ale k čomu teraz dochádza? Strach zo straty. Čo mu bráni? Strach. Má možnosť? Má. Ale strach z neznáma, no strach, pochádzajúci od koho? Od vedomia, od toho, kto pred ikonou žiadal o pomoc. A ono ho týmto blokuje.
 
Ž: Spotrebiteľský postoj k Duchovnému svetu. Teda bude žiadať ešte raz, pokiaľ...

IM: Rozhodne, bude žiadať vždy. Pracovať sám nebude. Načo niečo budovať sám, ak je možné žiadať a dostávať? Však tak je to jednoduchšie.

Ale stáva sa aj to, že človek reálne cíti zasahovanie... Človek, ktorý má v živote niečo urobiť, niečo dobré, alebo povedzme stojí na prahu voľby, cíti prítomnosť. A chápe, že je to vplyv Márie, práve jej. No on nevidí trojrozmerný obraz. Je to pocitové vnímanie. Zmysel je v tom – pocitové vnímanie, aj keď už prebieha mágia. Ale mágia ide vždy zo systému. Nejde z Duchovného Sveta. Duchovný Svet nepotrebuje mágiu. Prečo by sa mal miešať do tohto sveta?

Býva priamy zásah, sú to zriedkavé výnimočné prípady, ale častejšie je to iba, povedzme, kredit dôvery, nazvime to tak. Je to prejav tej sily, ktorá ide na pomoc práve ľuďom pre duchovné rozvinutie sa ako Osobnosti, kedy je možné ju cítiť aj na fyzickej úrovni. To je na pomoc ľuďom. Ale mnohí ľudia použijú tieto sily pre rozvoj svojich metafyzických schopností. A opäť to všetko prekrúcajú na svoju škodu. Prečo to všetko prevracajú na škodu? Diktát vedomia. Vari on ako Osobnosť necíti a nechápe, že tieto kvapôčky  životodarnej rosy musí uchovať a použiť ich na ceste cez púšť?

T: ...Čiže ich znásobiť.

IM: Správne. To znamená, že ich treba nielen uchrániť, ale vďaka nim aj prejsť túto cestu. Ale vedomie okamžite odvracia a hovorí: "Poď, vlož to sem.“ Človek vložil, uvidel efekt. „Vidíš, podarilo sa! Čosi si získal v trojrozmernosti.“ Ale čo tu môžeš získať také, čo s tebou zostane? Nič. To všetko je ilúzia, to všetko je dočasné. Ďalší obrázok vo tvojom vedomí. Tak pracuje vedomie.

T: Teda núti, ako ste povedali, neustále sa vracať a vracať k Prameňu...

IM: ...Želať si ho, tento Prameň. A človek mieri k tomuto Prameňu, sám sa ním nestáva, ale mieri k nemu, aby znova len nabral a použil na trojrozmernosť.

Ž: Prichádza za dodatočnými silami.

IM: Veľmi správne, nahromadenie síl, nič viac. Dáva sa to vo výnimočných prípadoch, kedy je to potrebné pre pomoc ľuďom, ale nič viac. Prečo sa len zriedka používajú tieto nástroje a v skutočnosti sú zriedka dávané? Pretože to ľudia často používajú v prvom rade na trojrozmernosť, a nie pre duchovný rast. No inokedy sa to používa jednoducho ako potvrdenie, alebo ako to nazývali "pečať". Teda "pečať sily" - to je to, čo sa prejavuje...

 

http://www.allatra.sk/clanky/zivy-rozhovor-strany-17-28