Vrátim sa ale k Imhotepovi. Vybudoval pevné jadro tajnej organizácie s názvom Slobodní kamenári, združujúcu ľudí oslobodených od hmotného sveta, slobodných duchom. Základným cieľom ich hnutia bolo práve pochopenie duchovných etáp zdokonaľovania. A nehľadiac na to, že sa títo ľudia klaňali rôznym bohom, veď v Egypte bol v tej dobe takmer každý chrám a každé mesto zasvätené inému bohu, stručne povedané dominovalo tu mnohobožstvo, vďaka Imhotepovi, ktorý im otvoril prístup k tajným vedomostiam, potom všetci, aj keď zdanlivo si zachovali vernosť svojim bohom, uctievali v skutočnosti iba Jediného Boha, ktorého nazývali Veľkým Architektom Vesmíru. Imhotepovi osobní žiaci, ktorí nadobudli istotu v duchovných praktikách a získali Znalosti, sa stali spoľahlivými pomocníkmi v jeho duchovnom pôsobení. A keď aj oni začali rôznym spôsobom pomáhať ľudu, Imhotepova sláva sa ešte viac šírila Egyptom, pretože samotní žiaci konali podľa mienky ľudí neuveriteľné zázraky, počnúc uzdravovaním ťažko chorých a až po ich neobyčajný vplyv nielen na ľudí, ale dokonca aj na počasie. Keď sa informácie o tomto tajnom spoločenstve dostali medzi ľudí, mnohí z nich zatúžili stať sa osobnými učeníkmi Imhotepa. Avšak samotný Imhotep popieral akékoľvek zvesti o existencii takéhoto tajného spolku a tým aj to, že by on sám čomukoľvek ,tajne‘ učil iných ľudí.“

„A prečo?“ začudovala sa Tatiana.

„No, po prvé, aby zaistil svojmu duchovnému dieťaťu ochranu pred Archóntmi a niektorými vplyvnými ľuďmi, ktorí boli protivníkom Imhotepovej politiky a snívali o starých časoch, kedy mohli beztrestne prevádzať svoje zlodejské praktiky. A po druhé, bol Imhotep veľmi dobre oboznámený s podstatou ľudskej povahy, s pominuteľnosťou ľudských túžob. Dnes ľudia s nadšením podľahnú duchovnému vzplanutiu a za nejaký čas zase vyhasnú, prikláňajú sa k realizácii potrieb svojho Materiálneho princípu. Zatiaľčo Znalosti, ktoré Imhotepovi odovzdal Sokroveník Šambaly, vyžadovali, aby bol človek pevný a stály vo svojich duchovných zámeroch a hlavne, aby mal čisté myšlienky a priania. Okrem toho, sa mnohí ľudia od neho chceli učiť práve preto, aby nadobudli tajné znalosti a mohli ich používať pre získanie sily a vlády nad inými ľuďmi a boli tak schopní uskutočniť svoje sebecké obchodné ciele a úlohy. Preto Imhotep nikdy nezobral do učenia tých, ktorí po tom prahli v návale momentálneho, jednorazového nadšenia. Na takýchto ,záujemcov‘ bral Imhotep ,poriadnu metlu‘, a to bez ohľadu na to, či išlo o dobrého človeka, ktorý mal v tom okamihu skutočné duchovné zámery, alebo o človeka zlého, s vlastnými komplexmi, " Sensei sa zasmial a upresnil. „Presnejšie povedané ani nie tak metlu, ale barlu, bez ktorej nikdy nevychádzal."

„Barlu?!“ zrazu sa spamätali starší chlapci. Sensei kývol a odpovedal na vypovedanú otázku: „Tento človek dokonale ovládal štýl, ktorý sa dnes nazýva Starý láma.“

„No áno, dotieraví ľudia to nemali ľahké,“ veselo preniesol Voloďa. „Jasné barla nie je žiadna odmena,“ v rovnakom duchu odpovedal Sensei. „Ale keď budem hovoriť vážne, potom táto Imhotepová ostražitosť pri výbere ľudí nebola vôbec náhodná. Dá sa povedať, že rovnako ako ľudia nepochopiteľným spôsobom vycítia Človeka Znalostí, rovnako tak Človek Znalostí, vidí priania ľudí a cíti ich.... povedzme, vyzretosť po duchovnej stránke. V tejto veci existuje jeden určitý prevažujúci faktor, a to je vnútorná voľba ako na jednej, tak na druhej strane. Pokiaľ sa zhodujú, potom daný človek pôjde s Človekom Znalostí v jednom smere.“

„Tomu nerozumiem, ako to myslíš?“ spýtal sa Andrej.

„Tak napríklad, keď za Imhotepom prichádzali ľudia a prejavovali mu svoje prianie študovať u neho, vykrúcal sa z toho ako len mohol, ale zároveň pozoroval, ako reagujú na jeho odmietnutie. U niektorých vyplavili na povrch myšlienky ako: ,Pozri, to som Ja! Ja chcem poznať tajomstvo! Uč Mňa!‘ Takýto ľudia spravidla svojím nafúkaným egocentrizmom nevedomky ihneď vzbudzovali nepriateľstvo a odvrhnutie. Ale boli aj takí, ktorým slová nenapovedal rozum, ale srdce, duša. Takých ľudí Imhotep pozorne sledoval, ale nepripustil ich príliš blízko, pokiaľ nenabral istotu, že zámery tohto človeka sú pravé, jeho voľba je istá a rozhodnutie úplne zrelé a uvedomelé. Vo väčšine prípadov títo ľudia zrejme podvedome cítili, že ich pozoruje, a tak sa zámerne snažili byť mu na očiach a so srdcom na dlani klopať na dvere k tajným Znalostiam. A nakoniec dosiahli svoje. Pretože, ako sa hovorí, raz sa otvoria každé dvere, keď na ne budete dostatočne vytrvalo klopať.“

„Už chápem, prečo bolo také ťažké dostať sa medzi učeníkov. Pokiaľ zaujímal tak vysoký post v štáte, potom sa s ním určite bolo ťažké spojiť,“ povedal Nikolaj Andrejevič.

„A v tom sa práve mýliš,“ namietol Sensei. „Imhotep, bez ohľadu na svoj vysoký post, musel dosť často chodiť medzi ľudí a rozprávať sa s prostým národom, aby bol v obraze o reálnych procesoch a udalostiach, ktoré sa diali v spoločnosti. A barla bola tým jediným, kto ho sprevádzal.“

„Počkaj, takže ty chceš povedať, že Imhotep bol v štáte po faraónovi najvyšším človekom a sám chodil medzi ľudí a bavil sa priamo s nimi? Bez doprovodu?“ udivene prehovoril Nikolaj Andrejevič.

„Presne tak,“ potvrdil Sensei. „A navštevoval nielen veľké mestá, ale tiež celkom vzdialené osady a mal prehľad o reálnej situácii v štáte.“

„A čo, jeho pomocníci mu nepodávali správy o reálnej situácii v štáte?“

„A prečo by nepodávali? Podávali, dokonca niekoľkokrát denne. Avšak, Imhotep poznal dobre ľudí a overoval si mnohé správy osobne, vďaka čomu bolo prakticky nemožné zviesť ho z cesty alebo podviesť v akejkoľvek otázke a dokonca beda tomu ,pomocníkovi‘, ktorý by sa rozhodol k takémuto kroku. Takže dokonca i prostý človek mohol prísť k Imhotepovi a prebrať s ním naliehavé problémy. Preto bol Imhotep, ako hlavný vezír štátu, medzi ľuďmi nielen uctievaný, ale tiež úplne prístupný pre komunikáciu s nimi... Takže, čo som chcel povedať ohľadom jeho barly. V každodennom živote sa Imhotep neobišiel bez svojej barly. Ale na tajných stretnutiach Slobodných kameníkov mával barlu úplne inú, práve tú, ktorá v dávnych časoch patrila Bódhisattvom Ptahovi a Osirisovi. Táto barla vyzerala ako dva prepletené hady dvíhajúce sa nahor a bola zakončená okrúhlym diskom so sokolími krídlami. Dva hady znázorňovali súčasných strážcov duchovnej cesty a fungovanie prapôvodných štruktúr ľudského mozgu, okrídlený disk symbolizoval tých, ktorí priniesli tieto duchovné znalosti na Zem a odhalili ich ľuďom. Na disku bol zobrazený symbol Šambaly, v ktorom sa nachádzal zvláštny kryštál.“
„Zvláštny kryštál? A čo to bol za kryštál?“ zaujímalo Nikolaja Andrejeviča.

„To je samozrejme zaujímavá téma, ale o nej vám poviem neskôr,“ záhadne odpovedal Sensei a pokračoval. „Takže, čo sa týka tejto barly. Neskôr patrila táto neobvyklá barla Imhotepovým následníkom a to až do tej doby, kým Ahriman s pomocou Archóntov úplne nezničil duchovné základy tohto spoločenstva, vybudovaného Imhotepom. Keď Archónti začali intenzívne pretvárať spolok Slobodných kameníkov podľa štruktúry Ahrimana, posledný z Imhotepových nasledníkov stihol vybrať z barly kryštál ešte pred tým, než sa samotná barla dostala do rúk Slobodomurárov. Nakoľko Slobodomurári intenzívne využívali symboly a predmety Slobodných kameníkov ako svoje vlastné symboly, iba mierne pozmenené, bola táto barla používaná na ich stretnutiach ako symbol najvyššej moci svojho nositeľa. To už z nej bol ale iba obyčajný predmet, nič viac. Potom, čo sa organizácia Slobodomurárov značne rozrástla, začali vznikať ďalšie takzvané lóže, osoba, ktorá stála v čele organizácie, sa vždy pohybovala na verejnosti s touto barlou. Pričom všetci zasvätení vedeli, že majiteľ tohto takzvaného ,žezla je ich veľkňazom. Lenže tento symbol začal upútavať pozornosť aj u nezasvätených ľudí. A práve preto, aby sa predišlo k nežiadúcim dohadom, boli o pôvodnej barle vymyslené rôzne legendy. Tak vznikli antické legendy, kde podľa Homérskych hymnov Diov syn, posol olympijských bohov, patrón pastierov, obchodu a zisku Hermes získal palicu (caduceus) od samotného Apollóna.“

Aj keď človek ani nepotrebuje zvláštnu inteligenciu, aby videl reálne korene pôvodu caducea Archóntov. Stačí sa pozrieť na Imhotepové stavebné projekty, sochárstvo a výzdobu tých chrámov, ktoré boli počas jeho života postavené, zvlášť sa to týka komplexu v Sakkare... Mimochodom stenu, ktorá ohraničovala komplex Džoserovej pyramídy v Sakkare, Imhotep navrhol s určitým zámerom. Bola vysoká takmer desať metrov, postavená z bieleho vápenca, posilnená vežami a rozdelená plochými výstupkami. V stene bolo štrnásť brán, z ktorých trinásť bolo falošných a iba jedna pravá, a tá bola umiestnená na východnej stene. Pričom pri pohľade zvnútra komplexu to vyvolávalo dojem, že sú všetky brány otvorené. Zdalo by sa, že z ľudského pohľadu sa jedná o drobnosť. Veď čo na tom záleží, ako budú vyzerať tieto steny? Ale Imhotep dokázal aj tieto steny naplniť znalosťami. Okrem duchovnej filozofie tej doby (štrnásť Ka s sedem Ba, odkazovali na štruktúru najvyššieho božstva), vzpomeňte si na sedem párov božstiev, sedem mužských a sedem ženských, ktoré disponovali veľmi mocnou ochrannou silou. Iba v Imhotepovom kruhu, v jadre Slobodných kameníkov neboli znalosti ani mytológiou ani náboženstvom, ale reálnou duchovnou praxou.“ „Preto stačí, ak pohľadáme Imhotepové stavebné projekty, aby sme videli „symboly“, z ktorých sa zrodilo hnutie Slobodných kamenárov, mimo iné aj okrídlený disk, had – strážca, symbol Šambaly, neskôr pozmenený na symbol Slobodomurárov. Zďaleka nie samoúčelne mali mnohé hlavice stĺpov, postavených za čias Imhotepa a široko využívaných aj neskôr, tvar lotosového púčika alebo otvorených lotosových kvetov prípadne zväzky papyru. Mimochodom práve z Imhotepovej doby pochádza tradícia označovať rovnakým hieroglyfom ,vedenie‘, ,učenie‘, a ,uzol‘. Všetka architektúra chrámu zdôrazňovala hlavnú symboliku – je to dom božstva, zrodeného z lotosového kvetu. Okrídlený slnečný kotúč bol zvyčajne zobrazovaný nad vchodom, ako vylieta z nílskej húštiny a pripomína tých, ktorí priniesli tieto Znalosti. Pre obyčajného človeka to sú iba obyčajné obrazy starovekého umenia pre Človeka Znalostí – znaky a skutočné dejiny.“

„Takže tento pravý príbeh poznal aj v dobe Imhotepovej pôsobnosti len málokto,“ poznamenal Nikolaj Andrejevič.

„To je prirodzené,“ potvrdil Sensei. „Veď vtedy, rovnako ako dnes, exitovala hrozba, že Archónti prekrútia nielen dejiny, ale tiež pravé vedenie. Pretože toto vedenie pomáhalo ľuďom stať sa vnútorne slobodnými a zbavovalo ich strachu z tohto sveta. Ale to zase prekážalo Archóntom v dosiahnutí ich cieľa spočívajúcom v masovom zotročení a podmanení si ľudí. Práve preto sa Archónti všetkými silami snažili prekrútiť dejiny a poznatky pre nich nevýhodné, ako náhle by sa len časť pravdy dostala medzi ľudí. Z tohto dôvodu, ľudia Znalosti po celú dobu uchovávali všetko v tajnosti. Imhotep a skupina ľudí okolo neho sa veľkou mierou zaslúžili o to, že sa toto tajomstvo stalo dostupným pre mnoho takých, ktorí to potrebovali a prispelo to tiež k ich duchovnému rozvoju.“

„Takže všetci, ktorí sa dostali medzi Imhotepových učeníkov získali tieto znalosti a povedomie o histórii?“ spýtal sa Kosťa.

„No, nie hneď a tiež nie všetci učeníci. Každý jednoducho dostával také informácie, ktoré boli pre myslenie toho človeka v danej etape jeho duchovného rozvoja dostupné. A bolo to tak správne, pretože prílišná záťaž na človeka, ktorá presahuje jeho schopnosti spôsobí, že on tieto znalosti jednoducho nepochopí a neprijme. A Imhotepové slová by zostali pre vedomie tohto človeka prázdnym cinkaním v ušiach, ktoré by znepokojovalo iba jeho dušu. Preto Imhotep vychovával svojich duchovných učeníkov postupne. Najskôr ľuďom odovzdával najjednoduchšie znalosti a duchovné techniky. Potom pozoroval, akým spôsobom tento človek pristúpil k práci nad sebou samým.“

„Takže im odovzdával Lotosový kvet?“ znovu upresnil Kosťa.

„Ako Lotosový kvet, tak tiež zdraviu prospešnú meditáciu na obnovenie Ka...“

„Takže Imhotep najskôr odovzdával svojim učeníkom tie najelementárnejšie prvotné znalosti a duchovné praktiky. Základom Imhotoveho učenia, bolo v prvom rade víťazstvo človeka nad strachom zo smrti svojho fyzického tela. Keď sa človek reálne zbavil tohto strachu, potom sa stával vnútorne slobodným. A už nič na tomto svete ho nemohlo odlákať od duchovnej cesty a pravej služby Bohu, potvrdené myšlienkami, slovami a skutkami. Preto tiež Imhotep venoval veľké množstvo času práve tomuto prvotnému základu a neodovzdával človeku zložitejšie praktiky, pokiaľ sa daný jedinec neupevní vo svojich prianiach a snahách a neporazí vlastný materiálny strach zo smrti.

Pokračovanie...

Úryvok z knihy “Sensei zo Šambaly IV”.