„Imhotep sa narodil v blízkosti Memphisu, čo v tej dobe bolo hlavným mestom starovekého Egypta. Bol synom prostého človeka, vynikajúceho kameníka menom Knofer. V tej dobe ešte školy ako také neexistovali. Výučba prebiehala v rodine a deti sa spravidla učili povolaniu, ktoré vykonávali ich rodičia. V podstate profesia bola rodinnou záležitosťou a odovzdávala sa z otca na syna. Imhotep už v mladom veku zdedil po otcovi povolanie kameníka. A bol by ním aj ostal, keby sa jeho životná cesta neskrížila s cestou Sokroveníka, ktorý po zásluhe ocenil nielen mladíkov zvedavý rozum, ale tiež jeho ľudské kvality. Imhotep mal iba dvanásť rokov, keď sa stretol so Sokroveníkom a urobil voľbu svojej životnej cesty skutočne hodnú Človeka.

Čoskoro bol Imhotep zasvätený do základov Učenia Bieleho Lotosu. Okrem matematiky, fyziky, geometrie, astronómie a medicíny ho Sokroveník zoznámil s prapôvodnými duchovnými znalosťami o človeku a mimo iného mu odhalil aj praktiku Lotosového kvetu. A Imhotep potom, čo sa touto duchovnou praktikou začal zaoberať samostatne a so všetkou zodpovednosťou, bol ohromený tými zmenami, ktoré sa s ním začali diať. Už v detstve vynikal v prvom rade svojou čistotou morálnych vlastností a úprimnosťou duchovných pohnútok, ktoré získal do vienka od svojich rodičov. Preto ho Sokroveník prijal medzi svojich učeníkov. Pre Imhotepa bolo oveľa jednoduchšie prijímať znalosti Sokroveníka, než by bolo napríklad dnes pre súčasného človeka, ktorého Archónti presvedčili o výhodách materiálneho bytia. Ale získať znalosti je len polovica úspechu. Oveľa dôležitejšie je, aby boli využité! Veď ako sa hovorí, teória je bez praxe mŕtva. Čím bol Imhotep, ako Osobnosť, tak významný? Tým, že nielen zodpovedne pristupoval k daným znalostiam, použil ich k rozvoju svojej duše, ale urobil tiež veľmi veľa užitočného pre ľudí. Pričom sa tak snažil, že to, čo založil v tej dobe vďaka znalostiam Sokroveníka Šambaly, využili potom nielen potomkovia Egypťanov, ale tiež národy v Ázii, Afrike, Európe.“

Archónti sa neboja činnosti duchovne silnej, slobodnej Osobnosti zbytočne, pretože vedia, nakoľko je pre nich nepredvídateľná a schopná ovplyvniť vedomie celých národov.

„Takže k Imhotepovi,“ začal Sensei. „Tento človek zručne a chvályhodne využil znalosti, ktoré mu odhalil Sokroveník. Čoskoro sa stal medzi ľuďmi známym ako schopný liečiteľ a dostal pozvanie do dvora faraóna, dnes historicky známeho ako Džoser (hoci v starovekom Egypte znelo jeho meno inak) – panovník tretej dynastie, ktorý si zvolil Memphis za hlavné mesto svojej ríše. Presnejšie povedané toto mesto Egypťania nazývali inak – ,Hut ka Ptah‘, čo znamenalo ,chrám duše boha Ptah‘ (alebo tiež ,palác duše boha Ptah‘), a to preto, že za hlavné božstvo tohto mesta bol považovaný boh-remeselník Ptah. Predtým sa mesto nazývalo jednoducho ,Mesto bielych stien‘. Názov Memphis je gréckou interpretáciou názvu mesta Mennofer (,Dobrý prístav‘). Keď sa pozrieme na súčasnú mapu, tak zistíme, že toto mesto ležalo neďaleko dnešnej Káhiry, v strategicky dôležitom mieste delty Nílu. Dnes z mesta ostali len ruiny pochované pod silnou vrstvou piesku. Mimochodom v Starom zákone je toto mesto nazývané Nof.

Imhotep sa preslávil nielen ako vynikajúci lekár, ale tiež ako múdry človek, ktorý sa dobre vyznal v prírodných vedách (dnes pod týmto pojmom rozumieme astronómiu, matematiku, chémiu, fyziku a geometriu) a tiež, ako sa neskôr ukázalo, bol nadaným rečníkom a vynikajúcim organizátorom. Čoskoro ho faraón Džoser vymenoval za svojho najvyššieho hodnostára, po faraónovi tým najdôležitejším človekom ríše, niečím ako je vezír alebo dnešný premiér v západných zemiach. V tej dobe nemal tento prípad obdoby, lebo toto postavenie zastávali vždy iba príslušníci vznešených rodov. Imhotep pochádzal z prostého rodu a takéto postavenie získal ako sa hovorí, vlastným rozumom a prácou.“

„No áno, vďaka znalostiam, ktoré mu odovzdal Sokroveník,“ povedal Andrej.

„Áno, ale získať znalosti je jedna vec. Je potrebné ich ešte správne využiť,“ poznamenal Sensei. „Aby ste mohli lepšie posúdiť, čo Imhotep dokázal spraviť pre ľudí, stručne vám osvetlím situáciu, ktorá panovala v štáte za faraóna Džosera predtým, než sa Imhotep dostal k moci. Hlavu štátu znepokojovala myšlienka, ako upevniť svoju moc. Faraón sa totiž snažil posilniť svoju pozíciu na severe, viedol vojnu na južných hraniciach. Kontroloval ťažbu medenej rudy na Sinajskom polostrove, ktorý predtým ovládali jeho predchodcovia na tróne. Bol totiž viac zamestnaný riešením svojich vlastných ,strategických‘ problémov než potrebami národa. Jeho družina ho v tom napodobňovala.

Kňazi boli zaneprázdnení svojimi politickými intrigami a vzájomným súperením v boji o dominanciu svojho teologického systému. Veď vtedy v každom ,sépu‘ alebo ako ich neskôr nazývali Gréci, ,nóme‘ (tj. v oblasti, na ktoré sa delil štát) mali svojich vlastných bohov, vlastné náboženské koncepcie založené na pozostatkoch rovnakých, oveľa starších znalostí. Ale za hlavné božstvá celého štátu boli vyhlásení bohovia toho ,nómu, v ktorom sa v danom období nachádzalo hlavné mesto. Lenže po pohodlnom živote túžili všetci vplyvní kňazi, ktorí si robili nároky na moc na vysokej úrovni. Preto si každý z nich prehrával vlastné kombinácie v boji o moc, vrátane toho, že ak doktríny konkurenčnej náboženskej koncepcie viac ovplyvňovali názory ľudí, pridávali kňazi do svojho systému nielen hlavné momenty tejto koncepcie, ale tiež atribúty ,konkurenčného‘ božstva k svojmu ,vlastnému‘. „No áno, a aj tak sa kňazi, napriek tomu, že stáli pri moci, riadili názorom prostých ľudí,“ poznamenal Nikolaj Andrejevič. „Samozrejme. Aj keď to znie paradoxne, boli závislí na názoroch prostých ľudí! Veď to je pre kňazov chlieb! Udržujú len navonok ilúziu svojej moci, ilúziu toho, že akékoľvek náboženské postavenie ich veriacich je závislé na rozhodnutí vládnucej skupiny daného náboženstva. V skutočnosti je to len malá skupinka ľudí, ktorá sa bojí, že stratí svoju moc v prípade, že väčšina ľudí zmení svoje myslenie. Veď spoločne s mocou stratia tiež svoj význam ,sprostredkovateľov‘ medzi bohmi a ľuďmi, a tým prídu nielen o politický vplyv, ale tiež o pomerne komfortnú a bezstarostnú existenciu, ktorú im táto moc zaisťuje.“ „To je presné,“ potvrdil Nikolaj Andrejevič.

„Z toho vyplýva, že náboženstvo bolo skôr politikou a pre kňazov bolo výhodné držať svojich veriacich v pokore... V samotných nómoch potom vládli faraónovi miestodržitelia, akási provinčná aristokracia, ktorá väčšinou nerobila nič. Pokiaľ v nejakej záležitosti potrebovali podporu národa, tak si zaisťovali lojalitou svojich podaných opäť za pomoci kňazov. Niektorí miestodržitelia nómov boli príbuzní faraóna, pretože monarchovia mali vtedy vo zvyku ženiť sa s dcérami vládcov nómu a uzatvárať sobáše medzi nimi a svojimi deťmi.“ „No áno,“ zasmial sa Nikolaj Andrejevič. „Tento ,zvyk je teda veľmi zakorenený.“ Sensei sa iba usmial a pokračoval ďalej. „Ale takéto politické sobáše neprinášali vždy provinčnej aristokracii dlho očakávané spojenie s vládnucou dynastiou. V niektorých prípadoch mali skôr za následok nezmieriteľné nepriateľstvá a súperenie. A keď sa potom faraónovi narodilo od rôznych manželiek niekoľko dedičov – potenciálnych kandidátov na trón – potom to celé mohlo prerásť do spiknutia a kontraspiknutia s tajnou podporou zo strany niektorých kňazov a zainteresovaných veľmožov, ktorí zároveň tiež túžili presadiť svojho syna alebo blízkeho príbuzného do postavenia vládcu nómu.“

Pri posledných slovách sa Nikolaj Andrejevič ešte viac rozosmial: „Ako vidíte ani dnes sa na tom veľmi nič nezmenilo!“ „V podstate sa dá povedať, že počnúc faraónom, vysoko postavenými kňazmi, veľmožmi, vládcami nómu a až po vyberačov daní, mal každý jedinú ukotvenú myšlienku: kde a čo by sa dalo ukradnúť, ako si uchmatnúť, čo najväčší kus, ako rozšíriť sféru svojho vplyvu. A prostý ľud bol vo väčšine prípadov vládou úplne zanedbávaný, ponechaný napospas osudu a prežíval, tak povediac, ako sa dalo. Obchodnú činnosť v zemi kontrolovali veľké mestá, presnejšie povedané tí, kto v nich vládli. Dokonca Memphis, v tej dobe dôležité stredisko remesiel a obchodu s početným mnohonárodnostným obyvateľstvom, žilo svojim vlastným životom. Stručne povedané, všetko po starom. Každý mal svoje vlastné trápenie: jeden iba s polievkou živoril a druhý zase perly si nasporil. Ako teda vidíme, Imhotep ,nezdedil‘ po svojom predchodcovi nijako ideálnu situáciu v štáte. Tým viac ako vzdelaný človek chápal príčiny toho, čo sa dialo okolo. Bol oboznámený s tým, že hlavné obchodné strediská Egypta tajne kontrolujú ľudia Archóntov a takýto stav vecí v štáte, rovnako ako zaneprázdnenosť ľudí vlastnými problémami, im hrá do kariet. Preto Imhotep, ktorý to všetko vedel postupoval veľmi múdro. Prakticky za veľmi krátku dobu nastolil v zemi poriadok. Predovšetkým zbavil moci zástupcov Archóntov a dosadil na ich miesta zodpovedných ľudí, odborníkov na slovo vzatých, ktorým dôveroval. Vykonal reorganizáciu úradníckeho aparátu a donútil úradníkov pracovať. Zaviedol medzi nimi prísnu disciplínu: akékoľvek krádeže, úplatkárstvo, ziskuchtivé využívanie postavenia – to všetko bolo potierané a prísne potrestané. Z faraóna urobil zástancu všetkých poddaných, veľkých aj malých. Vďaka Imhotepovi boli prijaté spravodlivé zákony, ktoré boli uplatňované bezpodmienečne. Ktorýkoľvek človek v tomto štáte, vrátane chudobných prostých ľudí, voči ktorým sa dopustili nespravodlivosti, mal možnosť sa sťažovať nielen na svojho utláčateľa, ale dokonca aj na predstaviteľov moci, a tiež, povedané našim jazykom, mohli na neho podať žalobu a vyhrať spor. Imhotep sformoval skupiny, ktoré rýchlo a efektívne kontrolovali sťažnosti obyvateľstva. A pokiaľ bola žaloba potvrdená, bol vinník potrestaný okamžite. Preto začali prostí ľudia nazývať Imhotepa ,Dobrým priateľom chudobných ľudí‘. Neskôr začali týmito prívlastkami titulovať všetkých faraónov nasledujúcich dynastií.

Súčasne s tým dal Imhotep do poriadku závlahový systém. Na čelo prác na stavbe kanálov postavil zodpovedných ľudí a odborníkov, a tým rýchlo a v krátkej dobe vyriešil jeden zo základných problémov Egypťanov, problém, ktorý ako neodstrániteľný balvan ležal na pleciach faraóna – rozdeľovanie a spotrebu vody ako z hľadiska každodennej potreby, tak z hľadiska potrieb v poľnohospodárstve. Veď v teplom a suchom egyptskom podnebí, kde je priemerná ročná teplota vzduchu približne 35 stupňov, spôsoboval nedostatok vody, hlad a občianske nepokoje. Závlahový systém existoval aj skôr, bol ale v zanedbanom stave. A tak po zavedení tohto systému došlo nielen k zlepšeniu životných podmienok prostého ľudu, ale tiež sa značne zvýšila úroda. Došlo k vytvoreniu prebytku obilia, čo prilákalo obchodníkov z iných krajín. Zrazu tu boli dostatočné príjmy. Faraónova pokladnica sa začala rýchlo plniť (a to za mierových podmienok, bez vojen!). Vďaka Imhotepovej iniciatíve a starostlivosti boli všade otvorené školy, takzvané Domy života alebo Domy múdrosti, a vzdelanie sa stalo dostupné nielen pre privilegovanú menšinu. Najskôr Imhotep zorganizoval vo dvore faraóna špeciálne školy, kde osobne spoločne so svojimi pomocníkmi vyučoval nadanú mládež (predovšetkým deti úradníkov) takým profesiám, ktoré boli v danú chvíľu pre štát a pre zavedenie poriadku v ňom najpotrebnejšie – boli to pisári, účtovníci, organizátori rôznych prác. Učili ich čítať, počítať, písať a ďalšie znalosti a zručnosti, nevyhnutné pre ich povolanie... Mimochodom, v tej dobe sa písalo hieroglyfmi na hlinené črepiny, kožu, úlomky pieskovca. Ale práve Imhotep zaviedol ako písací materiál špeciálne opracované steblá bahnitej rastliny papyrusu, ktorá hojne rástla na brehu Nílu. Čas a prostriedky vynaložené na výučbu nadanej mládeže sa natoľko oplatili, že sa Imhotepovi čoskoro poradilo dosiahnuť otvorenie takýchto škôl pri chrámoch po celej zemi, kde sa začali pripravovať budúci úradníci, právnici a lekári. A čo bolo najpozoruhodnejšie, do týchto škôl začali prijímať aj nadané a schopné deti z ľudu. Neskôr boli otvorené školy tiež pri niektorých štátnych inštitúciách, kde boli schopné deti (dokonca z chudobných rodín) pripravované na konkrétne povolanie, ktoré si samotní žiaci vopred vybrali, napríklad povolanie sochára, obchodníka, kameníka a pod. A čím nadanejší a schopnejší bol mladý človek, tým viac bol zasväcovaný do hlbín poznania. Imhotep to zariadil tak, že mládež mala sama záujem na získaní pevných a kvalitných základov znalostí. Prečo? Pretože čím nadanejší, profesionálnejší a schopnejší človek bol, tým viac možností kariérneho rastu mu štát ponúkal, čo potom viedlo k zlepšeniu jeho životných podmienok. Pričom revolučné bolo, že nezáležalo na tom, z akej rodiny študenti pochádzali (z chudobnej alebo bohatej), pretože sa cenili predovšetkým ich znalosti a vysoké morálne hodnoty. V konečnom dôsledku taká politika spôsobila, že ľudia získali reálnu možnosť prejaviť svoje najlepšie vlastnosti a schopnosti. Napríklad dokonca obyčajný pisár, disponujúci vysokými mravnými a profesijnými kvalitami a organizačnými schopnosťami, sa mohol stať miestodržiteľom ktoréhokoľvek mesta (niečo ako cársky gubernátor) dokonca aj nómu a postúpiť teda do privilegovanej triedy. Mohol sa skrátka sebarealizovať ako Osobnosť, a to vďaka svojmu talentu.

Rozumiete čo sa dialo?! Schopní ľudia sa masívne dostávali do popredia, počínajúc najvyššími úrovňami vlády a končiac nižšími, počnúc riadiacimi štruktúrami štátu a končiac vedou, vzdelaním, medicínou a umením. V spoločnosti sa začalo ceniť byť mravne vychovaný, zdvorilý, múdry, vzdelaný a vytyčovať si vysoké ciele. A prečo? Predsa preto, že štát začal aktívne podporovať morálny a intelektuálny vývoj svojich občanov.

Ale Imhotep zašiel ešte ďalej. Nielenže vzbudil v ľuďoch záujem o prehlbovanie ich odbornosti, zvýšil tiež prestíž odborníkov v očiach ostatných ľudí. Takmer každé povolanie bolo vďaka nemu vážené, a tým prinútil ľudí, aby si cenili seba, svoju prácu bez ohľadu na to, na akej úrovni sociálneho rebríčka stoja a k akej triede patria.

Vďaka tomu sa zlepšila predovšetkým kultúra komunikácie medzi ľuďmi. Všetky spoločenské triedy začali dodržiavať profesionálnu disciplínu, vážiť si zákon a poriadok. Imhotep vytvoril také podmienky, že sa teraz ľudia viac zaoberali zvyšovaním mravnosti a kvality svojej práce. V konečnom dôsledku všetci pracovali v prospech štátu, počnúc faraónom, ktorý sa celý deň zaoberal verejnými záležitosťami... Mimochodom práve vďaka Imhotepovi faraón prestal bojovať, pretože ako hovorieval Imhotep, ,slovo je silnejšie než meč‘... Dokonca každý princ získaval v Imhotepovom systéme štátnej zamestnanosti konkrétnu verejnú funkciu, v ktorej sa od neho vyžadovalo efektívne plnenie povinností. Pretože faraón vyhlásil (na Imhotepovu radu), že na jeho miesto nastúpi iba taký dedič, ktorý si to zaslúži. A to zase podnecovalo faraónove manželky, aby aktívne pomáhali svojim synom vo verejnej činnosti tak, aby práve ich syn bol hodný trónu. Takáto spoločenská záťaž a každodenná zamestnanosť faraónových žien bola štátu len k dobru. Veď ako je známe - povaľačstvo je matkou neresti. A tu boli intrigy a pikle vystriedané podnikavým duchom a zdravým súťažením. Všetci boli teda zamestnaní, počnúc faraónom až po prostého človeka. Pre povaľačov, leňochov, chamtivcov a zlodejov nebolo v tejto zemi miesto, pretože zanikli podmienky, za ktorých predtým prosperovali a dokonca i samotná spoločnosť ich odmietla. Ako následok tejto Imhotepovej múdrej politiky nastala pre ľudí v tejto zemi éra prudkého rozvoja.

Najnezvyčajnejšia bola ale samotná ideológia, ktorá bola vďaka Imhotepovi zavedená v spoločnosti. Pričom na rozdiel od jeho vyššie spomenutých zásluh sa Imhotep ani nezaoberal takým hromadným presadzovaným tejto ideológie medzi ľuďmi. On bol iba tým, z koho si ľudia chceli brať príklad: žil jednoducho, hovoril múdro a konal spravodlivo, ľudsky. Práve preto si on a jeho pohľad na svet získali takú popularitu medzi ľuďmi. Práve vďaka Imhotepovej všeobecnej sláve začali jeho obraz považovať za ideál starovekého Egypťana, teda človeka málovravného, múdreho, odolného voči nepriazni a skúškam osudu, človeka s humanitným pohľadom na svet, hlboko ľudského, s absolútnou vierou v posmrtnú existenciu duše. Mnohí ľudia v nasledujúcich generáciách (nehovoriac o jeho súčasníkoch) boli vychovávaný takýmito populárnym Imhotepovými prísloviami a porekladlami ako:

,Je lepšie byť chudobný a žiť v púšti, avšak s lotosom v duši, než byť bohatý a žiť medzi ľuďmi, ale mať dušu prázdnu.

,Sloboda nemá pre človeka význam, pokiaľ je slepý voči svojej duši.

,Zásluhy sa merajú činmi, ktoré si vykonal.

,Vo chvíli skúšok nehľadaj priateľa a nepreklínaj nepriateľa, ale spoliehaj sa na Boha.

,Po otroctve smúti iba ten, kto chce zvrhnúť kráľa, ktorý mu dal slobodu.

,Prekvitá ten, kto pomáha ľuďom v núdzi, nie ten, kto doháňa ľudí k strachu.

K tomu sa vzťahuje mnoho ďalších Imhotepových výrokov, ktoré využívali vo svojich ,ponaučeniach‘ kňazi a vezíri v nasledujúcich generáciách, pretože Imhotepove slová boli veľmi populárne medzi ľuďmi a odovzdávali sa z človeka na človeka, z generácie na generáciu.

Imhotep bol pomerne lojálny voči všetkým náboženským koncepciám v štáte. Zaslúžil si úprimný obdiv a priazeň nielen zo strany faraóna, ale tiež zo strany vplyvných kňazov rôznych náboženstiev, a to preto, že sa dokonca aj k politike kňazov choval veľmi citlivo a múdro. Imhotep samotný zastával veľmi pevnú pozíciu vo svojej viere, ktorá bola založená na Znalostiach. Nemal v duši ani tieň pochybností o tom, čo hlásal, nebol pokrytecký, ako to bolo možné pozorovať u mnohých kňazov a dvoranov. Bolo v ňom možné vycítiť Človeka Znalostí. Preto pre mnohých ľudí, ktorí v ňom našli tento neviditeľný, ale jasne citeľný základ viery, sa Imhotep stal objaviteľom Pravdy. V značnej miere, práve vďaka jeho životnému štýlu a videniu sveta, vstúpila do predstáv Egypťanov absolútna istota v tom, že tento život je iba dočasný a je určený nato aby si človek svojim spravodlivým konaním, čistotou svojej mysle a svojich činov pred Bohom (nie pred ľuďmi) zaslúžil lepší život v posmrtnom svete. V tejto spoločnosti sa stala viera v posmrtný život dominantná.

Samozrejme sa táto viera nezrodila z ničoho nič. Viera v posmrtný život existovala medzi Egypťanmi oddávna a vo svojich prvopočiatkoch bola založená na poznatkoch, ako som vám už hovoril. Postupom času však boli tieto poznatky čiastočne stratené a táto viera nadobudla podobu zmäteného a nepochopiteľného náboženstva. Preto sa väčšina ľudí, takpovediac zo zotrvačnosti, klaňala dávnym bohom, často bez pochopenia a snahy preniknúť do podstaty samotného náboženstva. Bola to pre nich iba obyčajná daň tradíciám predkov, nič viac. Ale vďaka neviditeľnému pôsobeniu Imhotepa sa všetko zmenilo.“

„Vďaka neviditeľnému pôsobeniu? Čo myslíš tým ,neviditeľným‘?“ zaujímalo Kosťu, ktorý rovnako ako my zaujato počúval Senseia.

„Len chvíľku strpenia, hneď vám o tom poviem,“ Sensei sa napil niekoľko hltov minerálky a pokračoval v rozprávaní. „Všetky zmienené Imhotepove zásluhy boli len viditeľnou časťou tejto obrovskej práce, ktorú zvládol urobiť behom svojho života. Ale väčšiu hodnotu a význam mala tá neviditeľná práca, ktorá bola dôkladne skrytá pred nepovolanými. Vysoký post Imhotepovi umožňoval, aby priložil ruku k realizácii globálneho architektonického projektu svetovej miery, ktorý mu osvetlil Sokroveník, a ktorý mohol neoceniteľne pomôcť ľudstvu v ďalekej budúcnosti.“ „Bol to teda naozaj človek s veľkou dušou,“ povedal zamyslene Nikolaj Andrejevič. „Aj keď stál na samotnom vrcholku moci, aj tak v prvom rade myslel na obyčajných ľudí, staral sa o budúcnosť ľudstva. Kde by ste dnes pri moci našli takéhoto charakterného človeka?“ Sensei kývol, ale už sa k tomu ďalej nevyjadroval a pokračoval vo svojom rozprávaní. „Pri riešení tejto veľmi zložitej otázky Imhotep postupoval veľmi múdro. V podstate všetka viditeľná časť jeho práce bola akousi prípravou na realizáciu hlavnej úlohy. Veď vytvoriť to, čo chcel vybudovať Imhotep, je možné iba v podmienkach vysoko organizovanej spoločnosti. A práve k tomu smerovalo jeho konanie. Potom, čo starostlivo preskúmal mravy a psychológiu vládnucej triedy, teda kňazov a najmä faraóna, využil ich slabosti v prospech realizácie svojich vlastných plánov, ktoré neskôr poskytli neoceniteľnú duchovnú pomoc mnohým ľuďom. Imhotep predložil Džoserovi myšlienku projektu, do tej doby úplne nevídaného rozsahu, ktorú faraón jednoducho nemohol odmietnuť. Pretože Džoser, rovnako ako ostatní Egypťania, sa musel v súlade so svojou vierou starať predovšetkým o svoj posmrtný život a ako to bolo u faraónov zvykom, museli si ešte počas svojho života vybudovať hrobku, predložil mu Imhotep nápad na stavbu celkom neobyčajnej hrobky. Jej neobvyklosť spočívala v tom, že to nebola obyčajná mastaba...“ „Mastaba? A čo to je?“ zdvorilo sa zaujímal Jirko.

„Najskôr to boli drevené hrobky Egypťanov štorcového tvaru. Potom sa začali hrobky budovať z tehál a začali mať podobu veľkých stavieb s ozdobnými výklenkami, ktoré označovali miesto pochovania a zakrývali ho. Aj keď mastaba nie je egyptské, ale arabské slovo, ktoré označuje ,lavicu‘. Tieto stavby tak nazvali arabskí robotníci, ktorí pracovali s archeológmi v Egypte v 19. storočí.

Imhotep teda navrhol Džoserovi, aby namiesto obvyklej hrobky postavil stupňovitú pyramídu vybudovanú nie z obyčajných nepálených tehiel, ktoré sa v tej dobe veľmi používali ako stavebný materiál, a naviac ešte nie príliš pevný, ale z opracovaného kameňa, čo bolo predpokladom dlhej životnosti. To bolo v tej dobe pre Egypt úplne revolučné rozhodnutie. Imhotepova myšlienka vybudovať „schody spustené z nebies pre faraónov božský vzostup“ uchvátila Džosera natoľko, že vydal rozkaz k okamžitému zahájeniu prác s vynaložením akýchkoľvek prostriedkov, a vedením stavby poveril samotného Imhotepa. A to aj napriek tomu, že pre Džosera už bola postavená veľká tehlová mastaba v Abydose, teda na mieste, kde boli tradične pochovaní faraóni.“ „No áno, to je super, Imhotep prejavil iniciatívu a bol poverený.“ zasmial sa Stas. „Ako sa hovorí, ak prejavíš iniciatívu, budeš po zásluhe potrestaný jej realizáciou!“

„Ale to neplatí pre tento prípad,“ namietol Sensei. „Imhotep mal na tomto projekte najväčší záujem. Podarilo sa mu zapojiť do nej nielen faraóna, ale tiež vplyvných kňazov, a to preto, lebo tento projekt predpokladal výstavbu nielen faraónovej neobvyklej hrobky, ale tiež celého komplexu zahrňujúceho mimo iného aj chrámy. A to všetko na náklady faraónovej pokladnici. Pre kňazov to teda znamenalo zaistenie budúceho príjmu z pôsobenia v týchto chrámoch. A to nebolo všetko. Imhotep zahrnul do projektu tiež výstavbu obrovských sýpok na obilie takmer na štátnej úrovni. Treba povedať, že neskôr Egypťania vďaka veľkým zásobám obilia v týchto sýpkach pomerne bezbolestne prekonali obdobie sucha a neúrody. Miesto, ktoré Imhotep zvolil pre výstavbu tejto skosenej pyramídy, nebolo vybraté náhodne. Rozkladalo sa okraji náhornej plošiny, práve tej náhornej plošiny, na ktorej o niekoľko kilometrov ďalej na sever stála Veľká sfinga. Keď Imhotep vysvetľoval plán stavby faraónovi, kňazom a veľmociam, odôvodnil voľbu tohto miesta na pustej planine tým, že sa nachádza bližšie k Memphisu a otvára sa z nej nádherný výhľad na mesto. V skutočnosti sa toto miesto celkom zhodovalo s jedným z miest, ktoré súradnice boli zaznamenané na hviezdnej mape, ktorú Imhotepovi kedysi odhalil Sokroveník. Veľká sfinga vybudovaná dávno pred touto dobou (nie, ako si dnes myslia, po smrti Imhotepa v období výstavby veľkých pyramíd!) bola dôležitým orientačným bodom pre presné a overené umiestnenie tejto skosenej pyramídy.

Takže táto grandiózna stavba bola zámerne rozložená do niekoľko desať storočí. Prečo? Pretože takýto objekt nestačí len vybudovať, ale treba, aby tiež začal fungovať. A na to bolo treba zaistiť to najdôležitejšie – vysoko duchovne založených ľudí, pričom ako mužov, tak aj ženy. Ich výchove a výučbe Imhotep venoval veľa rokov, preto v podstate tiež naťahoval dokončenie stavby a vysvetľoval vrchnosti toto oneskorenie zdokonalením a modernizáciou svojho architektonického návrhu.“ „Takže pre Imhotepa boli tým prvotným a najdôležitejším samotní ľudia,“ spresnil Nikolaj Andrejevič. „Presne tak. Takže, Imhotep konal nasledovne: zvolal z celého Egypta najlepších majstrov svojho oboru a im na pomoc potom ľudí s najlepšími morálnymi kvalitami (mužov a ženy) a zaistil im nielen trvalú zamestnanosť, ale tiež ďalšie lepšie životné podmienky, a tým pozdvihol ich spoločenský význam pre štát. Imhotep zahájil nielen stavbu, pustil sa tiež do niečoho, čo pripomínalo dnešní štátny podnik s uceleným systémom sociálneho zabezpečenia, počínajúc zaistením každodenných ľudských potrieb až po kvalitné zdravotné služby. A v tomto obrovskom podniku, kde pracovali pekári, lekári, pisári, účtovníci, sochári, robotníci a ľudia ďalších profesií, bola práca pre všetkých, ako pre mužov tak pre ženy.“

„Ale boli tam predsa samí otroci a otrokyne,“ povedal prekvapivo Kosťa. „Zvlášť ženy.“

„Vôbec nie,“ namietal Sensei. „Celý komplex stavali slobodní ľudia. A navzdory dnes panujúcim presvedčeniam, sa k ženám v starovekom Egypte chovali so zvláštnou úctou. Žena mala vysoké morálne postavenie v spoločnosti, predovšetkým ako matka a pokračovateľka rodu, a tiež mala v spoločnosti rovnaké práva ako muži. Žena mala právo si vybrať akékoľvek povolanie. Nadané ženy sa stávali veľkňažkami, lekárkami a dokonca staviteľkami.“

„Počkaj chvíľu,“ prejavil Nikolaj Andrejevič záujem o túto otázku. „Takže v starovekom Egypte boli veľkňazi a veľkňažky?

„Áno. Veľkňaz sa napríklad v už zmienenom Iune označoval ako Ur Maa a veľkňažka Ur-t Tekhent. Ich status a úroveň znalostí boli rovnaké ako status ľudí s najvyššími vedeckými titulmi.“

„Takže chceš povedať, že to boli ľudia spojení s vedou a medzi nimi boli aj ženy?!“ s ešte väčšou dávkou prekvapenia preniesol Nikolaj Andrejevič. „A čo sa ti na tom nezdá?“ spýtal sa znova Sensei.

„Nič, ale niekde som čítal, že ak sa žena v dávnych časoch zúčastňovala nejakých náboženských obradov, potom jej rola spočívala zvyčajne vo vykonávaní obradných tancov alebo maximálne v zaistení hudobného doprovodu. Ale spravidla v chrámoch, ktorých boh bol spojený s plodnosťou, bola jej úlohou takzvaná, ,posvätná prostitúcia‘.“

„Tento jav sa naozaj vyskytoval, ale len ako dozvuk a prázdne napodobovanie ľudí takzvaných ,aktov božskej sily‘, ktorý sa odohrával v tajnej Imhotepovej organizácii v úzkom kruhu zasvätených, kde ženy zaujímali predné pozície. Týchto tajomných Imhotepových ľudí označovali za ,nositeľov posvätných síl‘ – kňazov Ur Heku a kňažky Ur-t Hekau, pretože božskú silu, ktorú získavali najviac behom týchto ,aktov sily‘, nazývali Heka. Títo ľudia nielenže zbierali a chránili spomínanú božskú silu, ale mohli ju tiež predovšetkým odovzdávať do predmetov, posväcovať ich a tiež mohli vďaka tejto sile pomáhať chorým pri liečení. Preto boli zároveň i lekármi, a to nielen takými. Boli univerzálni a najmocnejší medzi starovekými doktormi, aj keď títo ľudia využívali iba čisté Znalosti. Niekedy neskôr ti o tom porozprávam viac.“

Prepáčte, ale prečo existovalo takéto obmedzenie v Znalostiach v hierarchii lekárov?“ predniesol Nikolaj Andrejevič oficiálnym tónom.

„Pretože tieto Znalosti boli zverené iba duchovne čistým ľudom. A tajomstvo získania Sily uchovávali v hlbokom tajomstve. Táto sila je totiž sila s veľkým S. Je ako kladivo na stavbe – môžete ju použiť na budovanie, ale tiež na ničenie. Všetko záleží na Majstrovi, ktorý drží toto kladivo vo svojich rukách.“

„To je rozumné,“ poznamenal Nikolaj Andrejevič.

„ A čo sa týka ľudí spojených s vedou v tej dobe, tak i nadané ženy na tomto poli dosahovali značné úspechy. Vezmime si napríklad medicínu. Dokonca ešte dnes môžeme nájsť zmienky o tom, že historicky prvá lekárka, ktorá vykonávala prax v Memphise v 3.tisícročí pre Kristom sa menovala Pesehset. Aj keď v skutočnosti nebola prvou lekárkou, to iba archeológovia objavili len túto jedinú najstaršiu zmienku o tejto skutočnosti, a preto uvádzajú túto ženu ako prvú. V tej dobe bola medicína považovaná za posvätnú vedu a vyučovala sa v chrámových školách. Panovalo presvedčenie, že uzdravenie človeka nezáleží len na praktických znalostiach lekára, ale tiež na vôli bohov, preto lekári študovali ako medicínske poznatky, tak i posvätné texty. Kňaz so znalosťami lekára nemal právo zahájiť liečenie chorého, pokiaľ predtým nepredniesol modlitbu.“

„Modlitbu?“ znovu sa ujal slova náš psychoterapeut. „Ale pokiaľ viem, tak v náboženstve starovekého Egypta sa používali kúzla a zaklínadlá.“

Sensei sa usmial, pripojil s k hre na “oficiálny tón“ a odpovedal: „Doktor, vy máte jednoducho zlú predstavu o realite tej doby. A neskôr pochopíte, prečo. A nielen, že pochopíte, nájdete tiež orientačné body, vďaka ktorým sa dostanete k pravdivým údajom o tejto dobe, ktorá vás zbaví pochybností. Zatiaľ len poznamenám, že čarodejníctvo bolo v starom Egypte zakázané. Existovali presne stanovené hranice medzi náboženským mysticizmom, založenom na znalostiach predkov, na modlitbe a usilovnej duchovnej činnosti v službe Bohu, a čarodejníctvom, ktorým sa zaoberali hlavne zvedaví svetskí obyvatelia zo svojich sebeckých pohnútok a tiež čarodejníci alebo takzvaní čierni mágovia, teda ľudia, ktorí disponovali určitými znalosťami a využívali ich vo vlastný prospech proti iným ľuďom. A navyše panovalo presvedčenie, že čarodejníctvo poškodzuje duševné zdravie človeka. Existovala mimochodom dokonca aj zvláštna ,špecializácia‘ kňazov nazývaných Uab Sehmet. Títo kňazi sa cielene zaoberali neutralizáciou pôsobenia čiernych mágov. Dozvuky tohto zamerania kňazov môžeme pozorovať aj v modernom svete. Podobné aktivity praktikujú dnes kresťanskí kňazi zaoberajúci sa exorcizmom.“

„Dobre, ale nebudeš predsa popierať, že sa v starovekom Egypte praktikovalo magické veštenie budúcnosti, astrológia?!“ neuukľudňoval sa Nikolaj Andrejevič.

„Budem,“ tvrdo, ale s úsmevom oznámil Sensei. A hneď to vysvetlil. „Tieto činnosti sa objavovali, ale mali úplne iný kontext ako sa tvrdí dnes. Tak napríklad veštenie. Jeden zo zákonov Egypťanov hovoril, že je človeku zakázané snažiť sa poznať budúcnosť a obracať sa k veštcom. V pravidlách pre kňazov bolo napísané: ,Nesnaž sa dozvedieť to, čo sa zatiaľ nestalo. ‘ A to nie je všetko. Titul veľkňaza (ktorý neskôr získal aj Imhotep) sa označoval Ur Maa, čo znamená Veľký veštec. Ale pôsobnosť tohto kňaza nebola spojená s magickým veštením. Jeho úloha spočívala v pravidelnom vykladaní udalostí, ktoré sa už odohrali, a to z toho dôvodu, aby bolo možné ,pochopiť vôľu božiu, na ktorej závisela budúcnosť‘. Pretože sa Egypťania veľmi pozorne správali k významným udalostiam, znameniam a snom, ktoré prebiehali, verilo sa, že cez ne sa Boh snaží ľudí varovať. A chcel by som poznamenať, že starí Egypťania boli na základe tejto povery celkom vnímaví ľudia, ako vo vzťahu k prírodným javom, tak aj k sociálnym. Odhalenie analytických zákonitostí malo podobu ,veštenia. To sa týkalo tiež astrológie. ,Astrológia‘ nebola v tej dobre ,veštecká‘. Dalo by sa povedať, že to všetko bolo skôr vedecké prognózovanie v poľnohospodárskych, astronomických a lekárskych otázkach. Veď práve kňazi sa v tej dobe zaoberali rozvojom vedy ako takej.“

„Takže, kto to teda boli kňazi – náboženskí hodnostári alebo vedci?“ spýtal sa Viktor.

„Aj to aj to. Mali vôbec zvláštnu kňazskú štruktúru. Veľkňazi boli náboženskými činiteľmi, ktorí sa venovali všeobecným náboženským, politickým a vedeckým otázkam. V tejto kňazskej štruktúre boli tiež vedci, lekári, pisári, hospodári, duchovní, kazatelia. A práve kazatelia na chrámových službách čítali veriacim ,božie zákony‘, náboženské ,ponaučenia‘ a dávali kázania.“

„Hm, táto štruktúra sa podobá štruktúre v súčasných náboženstvách,“ poznamenal Viktor.

„No a čo si si myslel?,“ s úsmevom preniesol Sensei. Nikolaj Andrejevič povedal s určitou dávkou pesimizmu: „No áno, snažím sa predstaviť si, ako v súčasnej dobre, keď sú uplatňované vedecké znalosti, začne lekár prednášať modlitbu predtým, než bude liečiť chorého. Nejako mi to nejde dokopy...“

„Nejde dokopy?!“ zasmial sa Sensei. „A je vám známe, doktor, že dokonca aj tí, ktorí sú dnes vo svetovej medicíne považovaní za najpragmatickejších ľudí, mám na mysli chirurgov, ktorých práca je spojená so živou matériou... a nie len tak hocijakých chirurgov, ale výborných chirurgov... modlia sa pred operáciami, behom operácií aj po operáciách. A modlia sa za zdravie svojich pacientov doteraz. Pretože z vlastnej skúsenosti vedia, že ak už má lekár akékoľvek vynikajúce odborné kvality, v jeho praxi, aj tak mnoho záleží na vyššej vôli.“

„Áno?“ úprimne sa začudoval Nikolaj Andrejevič a zamyslene prehovoril. „To som teda nevedel...“

„Ale trochu sme sa odklonili od hlavnej Imhotepovej činnosti,“ vrátil sa k našej téme Sensei. „Vďaka takémuto grandióznemu stavebnému projektu, ktorý nemal obdoby, a tiež vďaka tomu, že do projektu boli zapojení najlepší ľudia Egypta, získal Imhotep možnosť vybrať si osobných učencov medzi najlepšími mužmi a ženami, medzi tými, u ktorých bolo možné vypozorovať podstatu duchovnosti a ľudskosti. Do tejto skupiny, ktorú vyučoval Imhotep osobne, patrili ľudia rôznych profesií, avšak pôvodne pozostávala predovšetkým z kameníkov. Preto Imhotep symbolicky pomenoval svoje spoločenstvo Slobodní kameníci, alebo tí, ktorí usilovali o slobodu ducha a získali poznatky a vieru pevnú ako kameň.

Postupne sa zrodila symbolika Imhotepových Slobodných kameníkov, ktorú potom smelo skopírovali Slobodomurári Ahrimana – slobodomurárska zástera, kameň, kladivo, pyramída so vševidiacim okom (staroveký znak Šambaly a pre Imhotepových kameníkov symbol spätosti s pozitívnymi duchovnými silami), Fénix, Sfinga (u Slobodomurárov ju nahradil lev), laba Sfingy (levia laba), čísla 3, 7, 13, 33 (jednalo sa o počty osôb, vytvárajúcich určité kruhy sily) a iné. Spoznávali sa navzájom podľa určitých slov, znakov a dotykov. Aj toto neskôr prevzali Slobodomurári. Mimochodom, znak pentagramu – päťcípej hviezdy s rovnakými uhlami, ktorý sa teší veľkej obľube o Slobodomurárov, bol jedným z najdôležitejších symbolov Slobodných kameníkov pod vedením Imhotepa, avšak interpretácia jeho významu bola zásadne odlišná. Ide o to, že podľa prvotných poznatkov Učenia Bieleho Lotosu je hviezda symbolom božského ženského princípu, kým kruh symbolizuje bytie, Vesmír. Hviezda v kruhu označuje prítomnosť božského princípu v kruhu bytia. Okrem toho sa na prítomnosť božského princípu pozeralo tiež ako na nádobu pre reinkarnáciu a na ženu ako na darkyňu sily a života. Práve preto bolo v starovekom Egypte za hviezdu v kruhu označované kráľovstvo Duat, ako kráľovstvo prerodu ľudských duší.

Pokračovanie...

Úryvok z knihy “Sensei zo Šambaly IV”.