Namiesto zbraní boli ozbrojení len silou osobného vplyvu. A miesto do lesa sa vydali priamo do Európy k mocným tohto sveta. Samozrejme, že využívali svoje nové schopnosti veľmi opatrne, iba obmedzene. Vo svojich prosbách sa riadili rozumnými hranicami. V dôsledku toho bol Hugues de Payens spoločne so svojimi druhmi nielen prijatý najvyššou šľachtou, ale zhromaždil pre Rád tiež veľa prostriedkov v podobe dobrovoľných príspevkov bohatých ľudí. A vy sami chápete, že vzťahy ľudí k bohatstvu sa v priebehu času nemenia. Jednoducho len tak nikto nič nedá. A týmto ľuďom dávali dokonca s potešením. Táto skutočnosť dodnes udivuje historikov, prečo boli bohatí ľudia k akémusi vazalovi takí štedrí?
 A oveľa neskôr, keď Rád zosilnel a už samotní ľudia v praxi videli čistotu jeho úmyslov a úžitok z jeho pôsobenia, začali sa na toto Svetlo ako motýle zlietať tí, ktorí túžili ísť duchovnou cestou a nezištne pomáhať ľuďom. Do Rádu sa dostali aj chudobní rytieri aj "zlatá mládež", ktorá dychtila po duchovnej strave a hrdinských činoch. Prakticky počas dvoch stoviek rokov, čo existoval Rád, v ňom slúžili ľudia takých významných mien ako Braque, Clermont, Armagnacs, Chabot, Montmorency a iní.
 
 Vďaka tejto osobnej duchovnej sile organizátorov sa Rád začal nielen prudko rozvíjať, rásť do počtu, ale aj zvyšovať vojenskú a ekonomickú moc. Celkovo sa Rád delil na dva kruhy zasvätených - vnútorný a vonkajší. Do vnútorného kruhu patrili tí, ktorí uchovávali vedomosti, slúžil takpovediac ako "generátor" duchovnej sily. Do vonkajšieho kruhu patrila väčšina členov Rádu. Podľa tradície tej doby sa Rád delil na rytierov, kaplánov, zbrojnošov, sluhov. Vonkajší kruh predstavoval zvláštnu duchovnú školu, v ktorej sa cez prísnu vonkajšiu disciplínu tela ľudia učili pestovať vnútornú disciplínu ducha. A na prvom mieste stála disciplína mysle.
 
 Úloha ženy v organizáciách templárov
Dnes historici označujú tento Rád ako vojenský a mníšsky a opierajú sa o tie žalostné zmienky, ktoré sa zachovali po zničení prakticky celej dokumentácie o Ráde potom, čo bol zlikvidovaný archóntami. Označiť templárov za vojenský a mníšsky Rád je správne len z časti. Existovali v ňom samozrejme určité prvky mníšstva, napríklad, samotný prísľub chudoby. Ale čo sa týka vzťahu k ženám, templári považovali ženu za ideál harmónie a krásy, lebo sami slúžili veľkej veci Máriinej. A to, čo im pripisujú dnes - obraz úplne "mníšskeho spôsobu života" v chápaní väčšiny ľudí, tak to nebolo. Samozrejme ich organizácia kvôli vojenským akciám bola čisto mužská. Ale títo ľudia mali styky aj so ženami (napríklad s "konkubínami", ktoré žili s rytiermi) a so ženskými komunitami. Spočiatku podobné ženské komunity existovali tajne, potom sa stali otvorenejšími.
 Tak napríklad s upevnením moci templárov začala v roku 1170 v Brabante prekvitať pobožná ženská komunita s názvom "bekyne". Tieto ženy sa zaoberali dobročinnosťou, pomáhali chorým, starým ľuďom, sirotám. Nedávali žiadne sľuby, nepodriaďovali sa zákonom poriadku. Mali možnosť sa kedykoľvek vydať, opustiť komunitu. Teda mali na tú dobu celkom nezvyklú slobodu. Podľa svojej filozofie tieto ženy odmietali cirkevnú i svetskú moc nad sebou a nasledovali via media, teda strednú cestu: snažili sa žiť v súlade s odkazom Ježiša, ale pritom sa nevzďaľovali od obyčajných ľudí a poskytovali im potrebnú pomoc. Mimochodom korene podobnej strednej cesty vznikli v ranej kresťanskej praxi ... Vďaka tajnej podpore templárov sa táto ženská komunita stala dostatočne veľkou a vplyvnou.
 Následne sa toto hnutie rozšírilo do Holandska, Francúzska, Nemecka, Severného Talianska, Poľska, Čiech a bolo zakázané až na začiatku 14. storočia, keď prebiehal proces ničenia templárov "svätou inkvizíciou". Pričom "bekyne", rovnako ako templári, začali byť prenasledované a boli vystavené represiám inkvizície, ktorá im nemohla odpustiť nezvyčajnú slobodu (ktorú si dovolili v dobe moci templárov) a zdôvodňovala svoje prenasledovanie "pokazením" mravov tejto progresívnej ženskej spoločnosti. Takže templári neboli "mnísi" ako takí (ako tento termín chápe väčšina ľudí). Bolo to mníšstvo iného druhu v podobe zvláštnej filozofie, založenej na čistote sily Lásky, prísnej disciplíne, prísnom vzťahu k rozmarom svojho tela, ktoré prevychováva myseľ.
 
Finančné a spoločenské pôsobenie


Templári míňali toto bohatstvo nie na seba, ale na vzdorovanie zlu a tiež Archóntom a ich systému, na reálnu pomoc ľuďom. Menili svet politiky, poskytovali pôžičky kráľom, menili podobu ekonomiky tým, že prerozdeľovali prostriedky. Pomáhali chudobným rytierom, ktorí potrebovali peniaze. Zvyšovali hodnotu peňazí, sponzorovali rôzne akcie a obchodné transakcie. Ľudia vedeli, že sa bolo možné na templárov spoľahnúť nielen ako na dôveryhodných, statočných vojakov, ale aj ako na inštitúciu, podobne ako na súčasnú finančnú inštitúciu, ktorá navyše nevyberá "nekresťanské" dane. Mimochodom práve templári vymysleli prvé zmenky, vďaka ktorým nebolo potrebné nosiť so sebou hromadu peňazí a vystavovať sa nebezpečenstvu počas pútí a cestovania. Stačilo uložiť peniaze k templárom a potom si na základe ich zmenky vyzdvihnúť potrebnú sumu svojich peňazí v inom meste.
 
 Templári pomáhali prostým ľuďom. Považovali za česť sýtiť chudobných vo svojich domoch. Pomáhali ľuďom prežiť aj v čase hladu. Tu je príklad, ktorý si môžete dohľadať v histórii. Keď v Mostare počas hladomoru špekulanti zvýšili ceny pšenice jedenásťkrát (z 3 na 33 su), templári každý deň bezplatne sýtili až tisíc ľudí. Samozrejme vďaka takej reálnej nezištnej starosti o ľudí si zaslúžili skutočnú úctu medzi ľuďmi. Ako protiváhu Archóntom sa templárom podarilo vytvoriť najväčšiu Medzinárodnú finančnú korporáciu na svete (ktorá neskôr predstavovala prototyp bankového systému) a spravovať ju prakticky dve storočia, pričom si všimnite, že sa riadili nie vidinou zárobku, ale úplne opačnou filozofiou, založenou na duchovných princípoch. A vďaka tejto svojej činnosti nielen že zničili niekoľko vážnych opôr archóntov, odsunuli ich plány o svetovej nadvláde na neurčito, ale čo je dôležité, vyvážili Monádu.
 
 Zničenie Rádu templárov

Pretože nebolo možné si podrobiť tento poriadok, Archónti sa rozhodli, že ho kruto zničia. Ale takúto šancu mali až na začiatku 14. storočia, keď dosadili k moci pápeža Klimenta V. Táto provokácia bola starostlivo plánovaná a pripravovaná. Ako hlavný aktér bol pre úmysly archóntov vybraný energický francúzsky kráľ Filip IV., ktorý sa zapísal do histórie aj pod menom Filip Pekný. V roku 1307 vydáva Filip tajné nariadenie s ostrými obvineniami Rádu templárov. Archónti s pomocou pápeža Klimenta V. nalákajú do Francúzska veľmajstra templárov Jacquesa de Molay (ktorý sa dovtedy zdržiaval vo svojom sídle na Cypre) údajne kvôli tomu, aby vybavil niektoré finančné záležitosti templárov a pápeža. Potom, čo veľmajster dorazil do Francúzska, agenti Filipa IV. nečakane zaútočili na templárov, bez toho aby im vyhlásili vojnu, zatýkali po celom Francúzsku vodcov Rádu. To sa stalo v piatok 13. októbra 1307 a mimochodom odtiaľ pochádza povera ľudí považovať piatok trinásteho za "nešťastný deň".
 
 Následky zničenia Rádu templárov

Po zničení Rádu sa začína búrlivo rozvíjať "svätá inkvizícia", ktorá svojím agresívnym prejavom nie je ničím iným ako "čistkami" archóntov. Po takomto pozitívnom duchovnom raste spoločnosti, ktoré sa prejavilo v mnohom vďaka činnosti templárov, sa Archónti s pomocou inkvizičných hraníc znova snažili prerobiť ľudí na živočíšne stádo, na temnú tupú tlupu zaujatú strachom o svoju existenciu. Stá tisíce ľudí iného presvedčenia, ktorí sympatizovali s templármi a ktorí sa tiež snažili byť nasledovníkmi ich duchovnej filozofie a života, boli upálení. V jadre ľudskej civilizácie sa znovu utvrdzuje materiálny princíp nad duchovným, strach namiesto Lásky, nenávisť namiesto bratstva, lož a ​​podvod namiesto Cti a Dôstojnosti. Ale spomienka na statočných rytierov medzi ľuďmi nezhasla a záujem o tento Rád sa nevytratil dokonca ani po uplynutí stáročí.
 A. Novych Sensei zo Šambaly, 4. diel, zadarmo na stiahnutie na www.ibisbooks.cz, www.allatra.sk