Cítili sme prirodzenú dôveru, lásku a bezbrehé nadšenie z objavovania sveta, ktorý bol jednoducho čarovným miestom.Všetko bolo naplnené kúzlom, bolo to záhadné, prekvapivé, plné dobrodružstiev a tajomstiev. Žili sme naplno ponorení do prítomného okamihu, skutočne sme žili naplno. A ako sme na tom dnes? Sme šťastní a plní lásky? Stačí sa pozrieť ráno v zrkadle na svoju tvár - vyzerá šťastie práve takto? Odkiaľ sa vzali tie mraky? Kam sa vytratila tá čistá radosť, ten pocit "všetko je v poriadku, som v bezpečí, obklopený láskou a hojnosťou ..." Patrí bezpodmienečné prijímanie, nadšenie a radosť z jednoduchého bytia len deťom? Sú deti schopné takto vnímať život a svet len ​​vďaka tomu, že ešte neprešli útrapami života? Je možné, aby nás prežité roky vzďaľovali od radosti a lásky, aby nás prežité roky takto zmenili? Myslím, že všetci cítime, že to všetko niekde v hlbinách nášho vnútra je. Z času na čas ešte prebleskne lúč niečoho krásneho, čo je v nás. Tá čistá radosť z Bytia, pocit spolupatričnosti s celým svetom a vnútorná láska ku všetkým bytostiam a Bohu - to nemohlo byť stratené, cítime tú prítomnosť, ale nedokážeme sa do nej ponoriť, precítiť ju, uchopiť ... A pritom stačí tak málo .. .

Tiež ste si niekedy všimli tie krátke chvíľky zvláštneho ticha, keď sú deti "tak zvláštne zamyslené", niečím úplne zaujaté a ich oči pritom zvláštne žiaria? Vôbec vás nevnímajú, zdajú sa byť mimo tohto sveta. Sú práve v kontakte s niekým veľmi blízkym - s Bohom. Ich myseľ je čistá, rovnako, ako spojenie s Tým, kto stvoril duše ľudí. Môžeme a nemusíme tomu veriť, im je to jedno. Nepotrebujú to definovať a niekomu dokazovať, prosto sú v spojení. Z tohto spojenia duše a Boha prichádzajú všetky tie kúzla, zázraky, tá radosť, láska, to všetko, po čom všetci tak túžime. Jediný rozdiel medzi nami a deťmi je ten, že my sme na Neho zabudli, prestali sme veriť. Namiesto spojenia sme si zvolili osamelosť, namiesto viery a lásky podozrenie a pochybnosti. To ale možno zmeniť - svojím rozhodnutím, svojou voľbou.

Väčšinou vedie človeka k hľadaniu Boha utrpenie, spôsobené tvrdosťou vlastného ega a vzdialenie sa od Pravdy. Všetky problémy, strasti a utrpenie človeka vznikajú práve v dôsledku straty spojenia s Bohom a s vlastnou dušou, ktorá je Jeho malou časťou vo vnútri nás samých. Všetko utrpenie, vzniknuté touto stratou nás však neomylne vedie k poznaniu a nakoniec aj obnoveniu spojenia, bez ktorého nemá život človeka žiadny zmysel. Utrpenie, pocity viny, krivdy, životné pády, bolesť zo straty, zúfalé pocity vnútornej samoty a prázdnoty života ... Všetky tieto silné emócie, ktoré cítime vo chvíľach, keď sa nám rúca svet, postavený na ilúziách nášho ega, nám odkrývajú Niečo, na čo sme dávno zabudli. Ako sa celý náš umelo vytvorený život rúca (je jedno z akého je to dôvodu), spráchnivené brvná nášho ega padajú k zemi, a za nimi - vidíme svetlo. Svetlo nádeje. Svetlo, ktoré nám pripomína náš skutočný Domov. Domov našej duše. Akokoľvek je naša situácia bezútešná, cítime úľavu. Našli sme, čo sme stratili - svoju žiariacu Dušu. Jej svetlo nás povedie k Tomu, kto jediný nás môže skutočne utešiť a naplniť, k Tomu, kto nám poskytne odpustenie, silu ísť ďalej, obnoví naše radostné Bytie, dá zmysel našej existencii.

 

Z knihy AllatRa - text v nezmenenej podobe:

 Zmysel duchovného rozvoja

Zmysel duchovného rozvoja človeka spočíva v jeho kvalitatívnej vnútornej zmene. Tým sa rozumie predovšetkým nielen obnova duchovného dialógu s Bohom skrze hlboké vnútorné pocity, skrze úprimnú lásku k Nemu, ale aj skrze život prostredníctvom tejto sviatosti v každom prežitom dni. Človeka to v skutočnosti k čistému vnútornému dialógu s Bohom ťahá.

Detstvo

V detstve, kým žije čerstvá spomienka na prerod, sa v ňom táto skrytá potreba prejavuje najviac. Pociťuje toto hlboké vnútorné spojenie skrze svoju Dušu. Navonok sa to môže prejavovať ako čistá detská radosť, vše objímajúca čistá láska ku všetkému a všetkým. Preto sa tiež predpokladá, že deti sú bližšie k Bohu než dospelí. Veď nová Osobnosť je čistá a je spojená s Dušou svojou úprimnosťou a vierou, a tá v novej Osobnosti živí nádej na spasenie. Preto sa človeku počas väčšiny života zdá, že to najlepšie má ešte pred sebou. V skutočnosti, počas prejavenia vnútorného "úprimného šťastia", prežíva maličký človek hlboké pocity spojenia s vlastnou duchovnou podstatou, pozornosťou, láskou a starostlivosťou Boha o jeho Dušu, dokonca aj v takých ťažkých podmienkach uväznenia v tele.

Strata spojenia

Postupne začína nová Osobnosť vnímať a poznávať okolitý svet a ten vnútorný kontakt sa prenáša na komunikáciu s blízkymi: s matkou, otcom, príbuznými. Vo vedomí sa vďaka prežívaniu hlbokých vnútorných pocitov úprimnej Lásky, vychádzajúcej od Boha, fixujú prvotné vonkajšie viditeľné obrazy. To je spojené výlučne s vnútorným svetom človeka, s tým tichým, naozajstným rozhovorom s Bohom v Jeho Láske. Prečo nám z detstva zostanú tie najkrajšie spomienky, napríklad na matku, ako všemocnú, milovanú bytosť, pre ktorú v danom svete nie je nič nemožné. Keď ale dospejeme, hľadíme na ňu už inými očami, ako na dospelú ženu s vlastným osudom. Keď telo začína dozrievať a nová Osobnosť čoraz častejšie uskutočňuje voľbu v prospech Živočíšneho princípu, človek kvôli svojej nerozumnosti ten neviditeľný vnútorný dialóg s Bohom stráca. Aj keď duša sama neprestáva "klopať" na človeka, odovzdávať mu svoje signály.

Vnútorná samota

V živote človeka sa objavujú okolnosti, ktoré ho tak či onak nabádajú, aby sa k tomu Dušu upokojujúcemu rozhovoru s Bohom vrátil. Ale človek, ktorý je ovládaný myšlienkami Živočíšneho princípu, sám odmieta počúvať a byť počutý svojim Duchovným princípom, ktorým je Duša, odovzdávajúca Božiu Lásku. Vtedy Živočíšny princíp tajne zamení ten živý kontakt za seba. Osobnosť, ktorá pozoruje svoje myšlienky, môže v sebe tento proces jasne vysledovať, ak si to bude priať. Začína to tým, že človek je rozptýlený myšlienkami Živočíšneho princípu, alebo ako hovorili v minulosti "prachom", a prichádza o svoj Dialóg s Tým, ktorý je Večný, s Tým, ktorý je mu najmilší a najbližší. V tom okamihu začína človek pociťovať vnútornú samotu. V dôsledku toho uskutočňuje zámenu, hľadá vonkajší kontakt s tými, ktorí sú tu rovnako ako on sám dočasne a pozostávajú z prachu, alebo sa úplne poddá myšlienkam svojho Živočíšneho princípu, začína sa rozprávať so "sebou samým". Tento kontakt sa ale od duchovného Dialógu s Bohom podstatne odlišuje. Strácajú sa v ňom pocity úprimnosti, duševnej čistoty a objavujú sa pocity krivdy, pýchy, závisti, ziskuchtivosti. To sú tie najradikálnejšiu zámeny Živočíšneho princípu, dominujúceho vo vedomí. A pramenia z toho, že človek prestáva chápať sám seba, svoju duchovnú podstatu, ktorá tvorí skutočný zmysel jeho života. Jeho prízemný egoizmus skresľuje chápanie sily vnútorného želania Duše stať sa slobodnou a nezávislou na matérii, vyslobodiť sa z jej zajatia. Človek už nechápe svoje úprimné pocity. Zatvára sa pred všetkými vo svojej sebeckej pevnosti.

Ego, masky, definície seba samého

Začína skúšať masky, podoby, jednu za druhou, ktoré mu navrhuje Živočíšny princíp. V takom stave už nemieri k pomyselnému oslovenie Boha, ale k sebe samému. V podstate začína počúvať, baviť sa len so sebou, presnejšie so svojím živočíšnym princípom, ktorý uskutočňuje zámenu večnej Pravdy dočasnou ilúziou, robí človeka svojím sprievodcom. Takýto dialóg so sebou samým sa mení na dialóg smrteľného človeka, ktorý ho robí zlostným, závislým na množstve materiálnych potrieb. Už nežije s Bohom, nie je slobodný a nachádza potešenie a zmysel svojej úbohej existencie v matérii (venuje svoj životný čas a pozornosť jej hromadeniu), v tom, aby si podriadil ostatných a spôsoboval im muky. Podstata danej zámeny je v tom, že človek si to neuvedomuje, zdá sa mu, že robí všetko správne a tak to podľa "jeho názoru", bude lepšie aj pre ostatných. Ale keď sa nachádza v dialógu smrteľného človeka, nenachádza šťastie a ďalej sa medzi svojimi materiálnymi želaniami pohybuje ako kyvadlo.

Hľadanie strateného spojenia

Uplynie nejaká doba, príde pochopenie, že to všetko je márnosť nad márnosť. Spomína si, že kedysi v detstve cítil ozajstnú radosť, čistú lásku, dôveru, ktorá mu darovala pocit úžasnej vnútornej slobody. A dnes nemá ani úprimnosť, ani čistotu, ani vieru - všetko stratil a každý deň prináša jeho Duši len žiaľ. Ale Láska Božia neopúšťa človeka ani vtedy, keď na ňu zabúda. Boh nikdy neopúšťa človeka, lebo Jeho Láska je vďaka Duši vždy s ním. Ale človek tú večnú Lásku nechce vždy prijať a často jej hlboké poznanie odkladá na "potom" a riadi sa momentálnymi, dočasnými želaniami smrteľnej matérie. Ale človek nemá to "potom", má iba "tu a teraz", v ktorom dochádza ku skutočnému pohybu a voľbe. Je len potrebné otvoriť sa a zveriť sa Bohu. Nestojí za to strácať drahocenný životný čas. Akonáhle začal útok Živočíšneho princípu stimulujúci pocit osamelosti, je jednoducho potrebné ihneď v sebe tú prízemnú slabosť prekonať a s úprimnosťou dieťaťa sa obrátiť k Bohu, spoľahnúť sa na Jeho Vôľu. Obrátiť sa tak, ako vieš, svojimi úprimnými slovami, myšlienkami a čo je hlavné, vnútorným hlbokým pocitom, ako k tej najbližšej a najmilšej Bytosti.

Obnovenie dialógu

Keď sa človek s pocitom hlbokého pokánia začína prihovárať svojej Duši, Božia Láska sa v ňom mnohokrát znásobí. Boh prichádza do Duše a dáva jej mier. Ona sa stane človeku zdrojom nevyčerpateľnej vnútornej sily. Rodí sa v ňom duch viery, poskytuje mu možnosť pochopiť získané skúsenosti a nadobudnúť nový pohľad na svoj život. Človek získava dar pochopenia: on je v Láske, lebo je v Bohu a Boh je v ňom. Má čo povedať Bohu a má silu úprimnosti a viery, aby precítil Jeho duchovnú odpoveď. Tento dialóg dvoch blízkych a milujúcich sa je nekonečný. Lebo Boh je beseda v Láske. Človek chápe, že tento stav naplnenia - spojenie s Bohom - je ten skutočný, naozajstný život. Je to tajomstvo, ku ktorému dochádza v každom z nás, keď ho prijímame a otvárame sa pred Bohom vo svojich úprimných pocitoch. Ak sa človek spolieha na svoju samotu, sám zatvára Bránu svojej Duše a zakúša večnú osamelosť, nezávisle na tom, koľko blízkych ľudí, priateľov alebo príbuzných ho obklopuje. Ak je ale Brána Duše otvorená dialógu s Bohom, človek nebude nikdy sám, pretože bude vždy v kontakte s Ním. Keď obnovuje tento vnútorný rozhovor s Bohom, prichádza k nemu triezve pochopenie svojej obmedzenosti vo vnímaní života, pochopí, že ho vidí iba čiastočne.

Všetko slúži najvyššiemu Dobru

Boh je jediný, kto vidí život človeka v celom rozsahu. Prichádza pochopenie, že dokonca aj to najťažšie utrpenie je tou okolnosťou, ktorá ho v skutočnosti privádza na cestu dialógu s Bohom, na cestu obnovenia strateného duchovného spojenia. Lebo Boh vidí pokušenia človeka a jeho možnosti vnútorných duchovných premien. Preto Boh prináša také okolnosti, vďaka ktorým získava človek skúsenosti a chápe vlastnú voľbu, možnosť obnoviť kontakt s Ním, čo v konečnom dôsledku napomáha splynutiu Osobnosti a Duše a vstúpeniu do duchovného sveta.

Voľba v rukách človeka

Ale voľba zostáva vždy na človeku, na tom, s čím bude žiť: so smrteľnou pýchou alebo večnou hojnosťou. Duchovné praktiky napomáhajú zdokonaľovaniu človeka v Dialógu s Bohom na hlbokej vnútornej úrovni, tam, kde vládne čistota úmyslov. Oni, ako sprievodcovia, vytvárajú podmienky pre spojenie Osobnosti a Duše, pre obohatenie vnútorného sveta, pre doplnenie Vedomostí a sily, čistoty pocitov, vychádzajúcich z duchovného sveta. Duchovné praktiky sú nástroje,pomocou ktorých človek začína chápať kvalitatívne iný svet, uvedomovať si vlastnú blízkosť tohto sveta. Duchovné praktiky sprevádzajú človeka od jeho prvého nesmelého kroku poznania až k úplnému prechodu do duchovného sveta, od túžby zmeniť samého seba, až k pochopeniu nevyhnutnosti neustále prebývať v Bohu. Je to spôsob života. Je to cesta na Večnosť. Je to ako dúšok čistého vzduchu, vody, svetla a duševného tepla, je to radosť z pokánia a šťastie z prebývania v Božej Láske.

Zakopnutia a pády na duchovnej ceste

Človek, keď pristúpi k práci nad sebou samým, k osvojeniu duchovných praktík, často od toho po nejakej dobe upúšťa, upadá do malomyseľnosti, nechuti, lenivosti, vymýšľa si rôzne výhovorky, prečo sa nevenovať Dialógu s Bohom. Ale keď sa taký stav objavuje, stojí za to zamyslieť sa, kto ťa nepúšťa k rozhovoru s Bohom? Kto vytvára pomyselné prekážky a iluzórne zátarasy v tvojom vedomí? Kto ťa núti myslieť si, že záležitosti tohto pominuteľného, ​​krátkodobého sveta sú oveľa významnejšie, než to hlavné v tvojom živote - duchovné spasenie na Večnosti? Kto nechce, aby si išiel po duchovnej ceste? Odpoveď je jedna - Živočíšny princíp. Preto, keď sa objavuje otvorené vzdorovanie v podobe lenivosti, neochoty, výhovoriek, je potrebné zobrať dvojnásobok síl a začať sa duchovne venovať sám sebe. Je naopak nevyhnutné znásobiť dobu meditácie, ponoriť sa ešte hlbšie ku svojim pocitom a na nič nehľadiac, ešte hlasnejšie klopať na dvere duchovného sveta a obnovovať svoj spásny úprimný Dialóg s Bohom. Je potrebné venovať sa minimálne dvakrát denne duchovnému cvičeniu a nestrácať počas dňa spojenie so svojím vnútorným svetom, s Dušou, s pocitmi prítomnosti Boha. Vtedy sa to stane nielen spôsobom života, ale tou duchovnou cestou, ktorá ťa každým krokom bude približovať k Večnosti.

 Žiť v Bohu

Keď človek žije v Bohu, neprejavuje sa už u neho žiadny vnútorný nesúlad, konflikt so sebou samým. Stráca sa želanie súkromných prosieb, ktoré sú plné strachu a starostí materiálneho sveta, lebo chápe podstatu ich pôvodu od svojho prízemného Ja. Už sa nepokúša rozumom pochopiť, kde koná Boh a kde nie, lebo to všetko začína cítiť a Poznať. A tá Znalosť neprichádza od rozumu, ale od vnútorných hlbokých pocitov Duše. Veď človek verí rozumom, ale pozná Dušou. Začína sústrediť svoj vnútorný život iba na Dušu, lebo cez ňu spozná Boha a nekonečný duchovný svet, ktorý je jeho skutočným rodným domovom. Človek nadobúda celistvosť so svojou Dušou. Nezostáva v ňom žiadne miesto pre to zlé, pretože začína žiť svetom Boha, zmierením vďaka stretnutiu s Ním. A tento dialóg znie neustále. Vo vnútornom živote človeka už nie je nič, okrem Boha a Duša vo svojej čistote stojí pred Ním. Tento rozhovor je tajomstvom dvoch. Človek cíti prítomnosť Boha a miluje Ho, túži po Ňom ako milujúci po milovanej Bytosti, v blízkosti ktorej chce byť večne, túži sa nachádzať v nekonečnom dialógu s Ním. Časom človek začína reálne chápať nielen neustálu prítomnosť Boha v sebe, ale aj Jeho prítomnosť vždy a všade, v celom okolitom svete. Človek pochopí, že Boh je všetkým a pre všetkých.

Ten, kto vstúpi do rozhovoru s Bohom, čoskoro sa mení sám, získava iné vnímanie a iné videnie sveta. Čo je ale hlavné, Osobnosť začína vo svojom živote, vďaka tejto samostatnej komunikácii s Bohom, prebývať v Jeho duchovnom svete a získava pritom ten stav splynutia s Dušou, ktorý nazývajú v rôznych náboženstvách rôzne: sviatosť, Nirvána, najvyššie spojenie s Bohom a tak ďalej . Tento stav je tou skutočnou slobodou, tou skutočnou existenciou, o ktorú sa človek usiluje po celý svoj život.

Text je prebraný z knihy AllatRa od A. Novych

Článok je určený na voľné šírenie v nezmenenej podobe.