Viesť si denník - to je veľmi užitočná vec a je to ľahké. Samozrejme, každý sám za seba rozhoduje, ako má postupovať, ako skúmať svet, v ktorom sa nachádza a najmä, ako študovať seba. Ale pre mňa sa stalo veľmi dôležité to, či plne rozumiem, kde sa vo mne prejavuje Živočíšna podstata a kde Duchovná. Presnejšie, tu je dôležitá úprimnosť. Úprimnosť k sebe samému. Ak jej niet, potom zostanem slepý k machináciám Živočíšnej podstaty, ktorá je vďaka vedomiu stále so mnou.
Existujú dve paralely: vedomie, s jeho večnými problémami a hlboké pocity Duše, radostné chvenie niekde vnútri. A v závislosti od toho, čomu venuješ pozornosť, na tej línii aj budeš.
Po analýze zápisov v denníku som si uvedomila, že mi vedomie ukazuje karty. Zdá sa, že tu stojí strýčko - klaun a ukazuje mi žltú, zelenú, potom červenú kartičku, obratne ich meniac a ja sťaby chlapček (viete ako malé dietky?) si cucám palec a čumím veľkými očkami, neodvracajúc pri tom zrak.
                                                                                                                                                    

Celý mesiac mi ukazuje: ako ma urazili, čo na to odpovedám, ako objasňujem tomuto najnehodnejšiemu chyby jeho celého života; "taká som duchovná, že ľudia to cítia", "pozerajú na mňa a vidia, že mi žiaria oči (od toho, ako som sa duchovne rozvinula!), aj svätožiaru už badať", ako sa ma pýtajú a ja odpovedám (znova o duchovnom rozprávam); myšlienky-pochybnosti, nejaké obavy. Najzaujímavejšie je, že myšlienky prichádzajú skutočne podľa akejsi zákonitosti, dokonca aj v rovnakom čase.
Otázka: A kto počúva dialógy v hlave a pozerá tieto predstavenia? A prečo?
                                                                                                                                                        

Zámerne som začala od denníka. Prečo človek pozerá jedno a to isté v priebehu nielen mesiacov, rokov, ale pravdepodobne aj celého života? Pretože počúva vedomie, predsa len mu dôveruje (pozerá hoci len jedným okom na to, čo tam ono o niečom hovorí). Nechápe jasne to, čo mu vzalo! Že táto šablóna správania ho už nudí do krajnosti, že mu bráni skutočne Žiť, byť šťastným Teraz. Človek si nepamätá, o čom rozmýšľal včera o 12-tej, dokonca ak aj odsledoval túto myšlienku, túto emóciu, tak Vedomie to určite zatrie.Ono svoju prácu pozná.

 

Igor Michajlovič: Nič nie je prázdne. Dokonca ani tie myšlienky, ktoré ľudia celý deň točia v svojej hlave, zdalo by sa, že fantazírujú na veľmi vzdialené témy, vystavujúc tam seba ako hrdinu alebo niekoho iného, víťaza v spore, pretáčajú rozličné obrázky, ktoré sa v realite nestali a oni pokračujú v ich premietaní . Často sa vracajú k jedným a tým istým, ktoré kedysi silne upútali ich pozornosť. A prečo sa to deje? Pretože toto všetko odoberá pozornosť ľudí. A čas. Jednoducho pojedá. Pojedá život, skutočný život človeka.Tatiana: To je pre Systém dôležité...  

Igor Michajlovič: Jednoducho jesť. Žiadna morálka, žiadne hodnoty.

 Z programu "Život"
                                                                                                                                                  

Iná vec je, keď máš plno kompromitujúceho materiálu na tvoj Živočíšny princíp a vieš, za čo ťa môže zachytiť. Vidíš, že ťa celý mesiac vodil za nos, ukazoval ti jedny a tie isté trúchlivé myšlienky, vynárali sa urážky. A ty zrazu seba skutočne od neho oddeľuješ. Prichádza uvedomenie, že toto nie si ty! Ale potom zisťujem ešte aj to, že on neustále prikazuje, čo mám robiť: "ísť do kuchyne naliať čaj", "ísť dráždiť psa," "prejsť znova do kuchyne", "ísť si zajesť". A ja idem a robím to. Nechcem jesť a čaj piť, prestalo ma to baviť, ale nie - "CHOĎ".
                                                                                                    

No, mimochodom, toto robí telo, ale čo v tomto čase robím Ja ako Osobnosť? A ja v tomto čase môžem Ďakovať Bohu, úprimne ďakovať, Milovať, pozorovať svet Pocitov.
                                                                                                                                                      

Hľa, kde je Voľba! Chápem, že tieto myšlienky nie sú zaujímavé, ale zaujímavé sú iba pocity a Boh. Chápem, že som Živá teraz, Milujem, Milujem Boha a teraz som v Šťastí. Celý čas som v Živote, v živom, v prúdoch živej rieky, z čoho jednoducho vnútri prepuká šťastie. A ku tomu netreba nič vonkajšie, netreba pútať pozornosť k svojej osobe zboku, nikomu nič netreba dokazovať, rozprávať, čosi vyjasňovať, ale jednoducho ľúbiť a basta!
A vedomie môže pracovať. Dlho som nechápala, ale teraz som pochopila. Veď nám nič nebráni v stave šťastia komusi voľačo odpovedať, rozprávať, prekladať text. S vďakou a širokým pocitom vnútri niečo písať, počítať. Jednoducho Byť. Nepúšťať do nášho dialógu s Bohom nič zbytočné, byť čistý, vyžarovať čistotu. Veď je to príjemný, blažený pocit, o toto sa treba usilovať.
"Sú myšlienky?.. No a čo? Buďte si, mne je to jedno, prichádzajte koľko chcete", - hovorím. Čo chce systém, nech to aj robí. No ak ja pozorujem v sebe Boha a jednoducho preciťujem Seba, no nie samu, ale ako niečo veľké, kde je všetko, tak som jednoducho v šťastí a slobode. Žijem!

Autor: Anna Bondar

 

http://allatravesti.com/ponimayu_li_ya_do_konca