Komu a prečo píšem tieto riadky? Pravdepodobne len sám sebe. Veď za tie roky, čo prebývam na svätom mieste, iba dvakrát ma poznali, a len ľudia z Božej vôle a s Dušou od rozumu oslobodenou. Ľudský rozum je kameňom úrazu, skôr celou skalou, ktorá pred Dušou stojí. Nemôžeš ju obísť, ani preskočiť. A driapať sa hore, rozodierať si nechty o ostré kamenie, padať späť dole po klzkých výstupkoch sladkého rozumovania a opäť vstávať, zbierať duchovné sily a znova a znova sa púšťať nahor ... To nie je každému dané.

Veď na úpätí je tak krásne, útulne, sladko a hrejivo. A rozum pominuteľného tela ti vytvorí ilúziu všetkého, čo len si budeš priať. Podstatné je, aby si si niečo prial. Pozemské lásky s horiacim krbom v pozadí, veľa detičiek pre pokračovanie rodu, bohatstvo, slávu ... Nezáleží na tom, čo. Hlavne, aby si si prial. Prial a túžil a všetko ti bude dané. V tejto ilúzii alebo zase v inej, na tom nezáleží. Hlavne aby si túžil. Túžil po pozemskom ...

"Je to tak ťažké!" Kričia mnohí. Nie, nie je to ťažké. Mnohokrát som ľudské šaty obliekal. Išiel s pútnickou palicou po nekonečných cestách, sýtil telo len tým, čo som našiel. Bol som aj kráľom a dlhé roky vládol nespočetným národom. A vždy ma šaty tlačili, tiesnili a prekážali mi žiť. To ony sa triasli od strachu a boleli a ako u všetkých, veľa toho chceli, kým som ich neskrotil. To divoké zviera, z ktorého boli všetky šaty utkané, sa bojí len svojej pani - Duše. Mnohí ale majú väčší strach práve z tej Duše, než z onoho zvieraťa. Z Duše, ktorá im prekáža žiť, ako mne prekáža tento ľudský šat. Pochopiť týchto ľudí nie som schopný. Vymeniť celú Večnosť za okamih? V čom je ten zmysel? Trpieť v náručí kože, slúžiť handrám, ktoré chátrajú deň po dni ... A v tom je život? Život je nekonečný! Nie je tam žiadne trápenie, Duša sa netrhá, veď Duša sa predsa nedá obnosiť. A šaty Dom nemajú, len tie skrine, kde sú dočasne uložené. Skutočný Dom má len Duša! A práve Duša tiahne tam, kde je Večnosť rodiaca pocit Domova, ktorý človek celý život hľadá.

Rigden Djapo