Jeho ostatky sú uložené v Kyjevsko-Pečerskej Lávre, a majú dodnes zázračnú moc a liečia stovky ľudí.

Agapit bol vynikajúci lekár a vďaka svojmu srdečnému a starostlivému prístupu k chorým, si získal nebývalú slávu a úctu medzi ľuďmi. Stal sa jedným z najslávnejších lekárov 11. storočia. Ľudia mu hovorili "Liečiteľ od Boha". Dokázal vyliečiť aj z veľmi ťažkých chorôb, na ktoré si nikto z vtedajších lekárov netrúfal. Zoberme si historicky známy fakt, kedy Agapit vyliečil smrteľne choré knieža - Vladimíra Monomacha. Lekár, známy ako Armén, ktorý bol považovaný za najlepšieho Aeskulapa medzi bohatými ľuďmi, nemohol kniežaťu nijako pomôcť. Agapitovi stačilo, aby odovzdal kniežaciemu poslovi "zázračný elixír" pripravený za pomoci Agapitovej modlitby a Vladimír Monomach sa uzdravil v priebehu niekoľkých dní. Neskôr knieža prišiel do jaskýň Pečerského kláštora, aby Agapitovi poďakoval a priniesol mu veľa drahých darov a zlata. Lenže Agapit odmietol prijať tieto dary ako z rúk kniežaťa, tak aj z rúk Bojara, ktorého knieža neskôr poslal svojím menom. Pretože Agapit rovnako horlivo a bezodplatne liečil ako prostý ľud, tak aj boháčov, za čo bol nazývaný Agapitom Lekárom nezištným.
V liečiteľstve Agapit konal skutočné zázraky. V značnej miere to súviselo s vnútornou vierou ľudí, ktorí k nemu prichádzali a s ich pozitívnymi snahami. Tí, ktorí uverili, sa skutočne rýchlo uzdravovali bez ohľadu na to, ako ťažká bola ich choroba. Ale tých, ktorí prišli zatrpknutí, jednoducho odmietol liečiť, a to aj v prípade, že choroba bola ľahko vyliečiteľná. Ako už bolo spomenuté v Evanjeliu podľa Matúša, kapitola 13 verš 58, dokonca ani Ježiš Kristus, keď prišiel do vlasti Svojej, "... nevykonal mnoho divov pre nevieru ich".

Púť k Agapitovi ako k duchovnému starcovi.
Ešte za života Agapita navštevovalo veľa ľudí, pričom to boli  ľudia najrôznejších vyznaní a náboženstiev - moslimovia, budhisti, kresťania, pohania. Prichádzali k nemu nie len kvôli liečeniu, ale aj ako k skutočnému Mudrcovi, ako ku Človeku, ktorý pozná pravú Cestu k Bohu. Mnohí príslušníci vysokých cirkevných kruhov nemali Agapita v láske práve kvôli týmto pútnikom. Veď on ich nenútil k zmene viery, ako to robili kňazi, aby upevnili svoju moc. Prihováral sa pravými slovami Ježiša o tom, že Boh je jeden, ale ciest k Nemu je veľa. A dokonca ani neprekvapuje, že zmienky o pútnických výpravách k ruskému Mudrcovi boli z kroník starostlivo odstránené. Veď Agapit rozprával o pravom Učení Krista, ktoré bolo postupom času premenené na náboženstvo. Rozprával o slobode voľby a o večnej duši.

Bez ohľadu na to, že Agapit liečil ľudí a zbavoval ich neduhov duševných a telesných, on sám ich tiež poučoval: "Nie je vhodné znepokojovať Pána z akéhokoľvek iného dôvodu, než o spásu duše svojej. Neproste o telo, o zdravie, nestrachujte sa o život - to všetko je len prach a túžby nenásytné. Nie je dôstojnejšej prosby, ako je prosba o spásu svojej duše ". Vďaka Agapitovi mnohí ľudia skutočne uverili v Boha, pretože on sám bol vždy príkladom pravého slúženia Bohu v duchovnej čistote. A jeho duch bol tak silný, že pre neho nebolo nič nemožné, čo Agapit neraz dokázal slovom i skutkom.

Duchovní ľudia prichádzali k nemu, tí chamtivý sa ho báli. Agapit učil ľudí, aby si zachovávali čistotu svojich myšlienok. Pretože z akejkoľvek zlej myšlienky sa rodia pochybnosti. A pochybnosti nie sú zlučiteľné s čistou vierou. Pochybnosti sú schopné všetko zničiť. Agapit vždy opakoval: "Verte a bude vám dané podľa viery vašej. Je to jednoduché, ale je to ťažké pochopiť. Zložitosť pramení z jednoduchosti ".

Agapit konal veľa zázrakov. A tiež mal vynikajúci zmysel pre humor. Pomerne často si robil žarty z tých, v ktorých celkom jasne prevládali ľudské neresti. Raz k nemu priviedli významného kupca z Kyjeva, ktorého veľmi trápila jeho choroba. Kupec začal ponúkať Agapitovi veľké peniaze za to, že ho zbaví choroby. A po celý čas potriasal dvomi mešcami zlatých mincí.
Agapit kupca vyliečil. Lenže toho ovládla lakomosť. Avšak všetci videli, ako on sám osobne sľuboval, že sa Agapitovi odmení. A tak sa kupec rozhodol, že Svätého oklame. Napadlo mu, že namiesto zlatých mincí nasype do mešcov drobné medenáky, veď predsa nikto nevidel, čo v nich vtedy bolo. Keď tak urobil, pre upokojenie svedomia vložil ešte do každého mešca jednu zlatú mincu. A zaradoval sa, že je uzdravený, a že vďaka vlastnej šikovnosti ešte aj ušetrí toľko zlata. V sprievode svojej družiny sa vypravil za Agapitom druhýkrát, aby dodržal kupeckému slovu a vyrovnal dlh. Pri pohľade na mešce v jeho hrdo vystretých rukách sa Agapit iba pousmial a povedal: "Od nikoho som peniaze nevzal, ani od teba nevezmem. Avšak slovo svoje dostojíš. Bež a rozdaj toto zlato chudobným ". Kupec sa ešte viac zaradoval a v sprievode svojej družiny odišiel splniť želanie Svätého muža. Lenže, keď mešec otvoril a začal vyťahovať mince, ukázalo sa, že všetky sú zlaté, až na jednu.
Kupec sa rozčúlil v domnienke, že zrejme si doma poplietol mešce. Avšak pokyn Svätého, ktorý dostal za prítomnosti svojej družiny, splnil. Lenže po príchode domov ho ovládlo skutočné zdesenie - všetko jeho zlato sa premenilo v drobné  medenáky. A medzi touto hromadou medenákov bol iba jeden jediný zlatý. Ľudská chamtivosť, je ľudskou neresťou a bohužiaľ, nielen svetských, ale aj mníchov. Dokonca aj v časoch Agapita mnohí bratia z kláštora, v ktorom sa Svätý zdržiaval, mali lásku k zlatu oveľa väčšiu než k Bohu a využívali svoje mníšske postavenie na to, aby mámili z prostých ľudí peniaze ...

Agapit učil mníchov, ako majú skutočne slúžiť Bohu. Hovoril, že pojmy "zlato" a "mních" sú nezlučiteľné. Človek nemôže slúžiť dvom pánom súčasne - buď bude slúžiť Pánovi, alebo pozemskému bohatstvu čiže diablovi. Tretia možnosť nie je. Za všetky svoje činy mních očakáva pravú odmenu iba od Boha na onom svete, nie od ľudí tu a teraz. Zlato znečisťuje dušu a pokúša myseľ. Je to vec nízka, po ktorej mnohí prahnú, ale ktorá je v skutočnosti len pominuteľný klam. Pravú hodnotu nachádza mních v úprimnej modlitbe za svoju dušu. Nie o sýtosť brucha a zdravie tela by ste sa mali starať. Bez ohľadu na to, že sa teraz najete do sýtosti, skôr alebo neskôr, rovnako budete mať hlad. Bez ohľadu na pevné zdravie, skôr alebo neskôr, tvoje telo zomrie. Ale duša je večná. A len ona si zaslúži skutočnú starostlivosť. Ako hovorieval Agapit, mních sa modlí z celého srdca, za všetkých ľudí, avšak zmysel mníšstva je v službe Bohu a v tom, vymodliť si spásu pre svoju dušu.

Za jeho života sa mnohí bratia Agapita obávali. A to aj napriek tomu, že sám Agapit nikdy nikoho neodsudzoval. Po jeho smrti si tajní milovníci zlata vydýchli, pretože už medzi nimi nebol Ten, ktorý nenechával ich Svedomie na pokoji. Neskôr, tí ktorí popisovali život v kláštore, zámerne zatajili mnoho dobrých skutkov Agapita. V snahe pozdvihnúť vlastný význam, pripisovali si zázraky, čo tvoril Agapit. Učenie Agapita bolo skryté, veď bolo úplne v rozpore s ich túžbou po moci a po peniazoch. A slávu, ktorú kláštor získal medzi ľuďmi vďaka Agapitovi a jeho učeníkom, využili pre svoje vlastné obohatenie tak, že vynachádzali stále nové spôsoby, ako zarobiť peniaze a dosiahnuť svoje politické ciele. Ľudia zostanú ľuďmi, nech už obliekajú akýkoľvek šat ... Aj keď Agapit bol medzi tými, komu ľudský rozum prisudzoval svätosť, skutočne bol Svätý, pretože v ňom prebýval sám Duch Svätý.

Na jar roku 1095 sa choroba prikradla k samotnému Agapitovi. A práve vtedy si Agapit predpovedal deň svojej smrti ... za tri mesiace. Práve tak sa aj stalo: svätý lekár ticho zomrel 14. júna v roku 1095 od narodenia Krista.

Agapit bol Bódhisatva. Na rozdiel od obyčajného človeka, zmietajúceho sa v reinkarnáciách, smrť pre neho nebola problém. On, ako Bódha, bol schopný v ktoromkoľvek momente vystúpiť z tela. Avšak v súlade s pravidlami prebývania medzi ľuďmi, Bódhisatva je povinný prežiť celý život v tele, či už je život krátky alebo dlhý.

S Agapitovou smrťou sa spája ešte jeden zaujímavý príbeh. Ako už bolo povedané, ešte za života sa Agapit pomerne často stretával s tými, ktorí mu závideli jeho popularitu. Keď Agapit predpovedal dátum svojej smrti, začali sa pripravovať na tento deň nielen Agapitovi učeníci, ktorí počúvali jeho duchovné pokyny a požehnania, ale aj jeho nepriatelia. Tí sa rozhodli odviezť telo Svätého po jeho smrti z kláštora a pochovať ho niekde na odľahlom mieste, aby ho nikto nenašiel. Avšak realizácia ich plánov zlyhala preto, že po Agapitovej smrti začali k jeho telu húfne  prichádzať ľudia, ktorí sa mu chceli pokloniť.
Uplynuli štyri mesiace a Agapitovo telo stále ležalo bez známok rozkladu, ako keby zomrel len včera. Prúd pútnikov sa nijako nezastavil. A preto sa nepriatelia rozhodli ukradnúť Agapitovo telo. Starostlivo sa na to pripravili. Celý deň 24. februára, keď boli silné mrazy, pálili oheň a hĺbili hrob neďaleko hlbokej priekopy. Vymyslený plán uskutočnili v noci z 25. februára, ak počítame podľa nového kalendára. Lenže keď sa vykonávatelia tohto barbarského príkazu ráno vrátili, zistili, že v kláštore vypuklo skutočné povznesenie. Ukázalo sa, že jeden z bratov našiel Agapitovo telo v neobvyklej polohe. Agapit sedel a pred ním ležal list pergamenu, na ktorom sa skvel podivný nápis, vyhotovený čerstvým atramentom Agapitovými rukami. Tí, ktorí jeho telo zahrabávali, sa zhrozili dvojnásobne. Boli celkom traja. Pričom dvaja z nich boli mnísi, ktorí na príkaz predstavených bezprostredne uskutočnili krádež tela, vhodili ho do hrobu, zasypali hlinou a zamaskovali miesto, kde sa hrob nachádzal. No a práve s nimi sa v tomto okamihu udialo nasledovné. Jeden mních sa pri pohľade na sediaceho Agapita zbláznil. Druhý navždy stratil schopnosť spať. Po celý zvyšok svojho života nebol schopný zavrieť oči a usilovne sa modlil za svoje hriechy. Neskôr sa tento mních stal najzapálenejším nasledovníkom Agapita a najhorlivejším strážcom jeho tela. Tretí účastník, svetský, sa ponáhľal informovať tých, ktorí ich najali k realizácii tohto zákerného plánu. Spoločne so svojimi "spoločníkmi" sa urýchlene vrátili na miesto, kde bolo pochované Agapitovo telo. Po otvorení hrobu zistili, že je prázdny. Pričom v okolí hrobu neboli žiadne cudzie stopy. Telo jednoducho zmizlo z hrobu a úplne nepochopiteľným spôsobom sa objavilo v cele. Po tomto incidente sa nikto viac neodvážil dotknúť tela Agapita.

Mimochodom, ten pergamen, na ktorom Agapit zanechal tajomný nápis, mal neobyčajnú moc, a až do svojho zmiznutia bol veľmi dlho využívaný tajne. Keď pergamen vložili za ikonu, táto začala roniť slzy a zázračne uzdravovať ľudí. Vďaka Agapitovi a jeho ostatkom, v ktorých sa zachovala uzdravujúca sila Ducha Svätého, získal Kyjevsko-Pečerský kláštor večnú slávu.

Súčasnosť.

Zoberme si napríklad súčasnosť. Mnohí ľudia z rôznych krajín sveta, vyznávajúci rôzne náboženstvá, alebo dokonca aj tí, ktorí sa považujú za "ateistov", sa počas návštevy Pečerskej jaskyne, kde sú uložené pozostatky svätých, najdlhšie zdržia práve u Agapitových pozostatkov. Prečo? Pretože človek intuitívne cíti skutočnú Svätosť, veď duša sa nedá oklamať. Lenže keby títo ľudia vedeli, že majú možnosť nielen žiadať o uzdravenie tela, ale tiež, a to je oveľa dôležitejšie, prosiť o spasenie svojej duše, najmä v dňoch, kedy Duch Svätý prebýva v Agapitových relikviách, k čomu dochádza každoročne po celý týždeň počnúc od 25. februára, ich dušiam by to prospelo neporovnateľne viac.

Pretože nie je v týchto dňoch na Zemi posvätnejšieho miesta, kde by človek, bez ohľadu na svoje vyznanie, mohol byť so svojou prosbou tak blízko Bohu. Túto šancu má každý človek a môže ju využiť počas siedmych dní v roku. Veď nie je isté, či sa dožije roka nasledujúceho. Pominuteľné sú dni ľudské na rázcestí času. Žalostné sú činy ľudské pred tvárou Hospodina. Už dnes je každý okamih na miske váh. A nie je pre dušu dôležitejšej úlohy, než túžba po spasení. Nie vo viere vonkajšej, ale vo viere vnútornej je skrytý kľúč k Bráne. Iba slepý, zaslepený prachom, to neuvidí.

Človek môže darovať Bohu len svoju vieru a úprimné modlitby. Nič viac Hospodinovi dať nemôže. Pretože všetko, čo je okolo, je dielom Božím. A nie je vhodné dávať Pánovi darom to, čo už je jeho vlastníctvom. Veď Boh nepotrebuje od človeka nič, okrem Lásky a Viery! Čo môže malé dieťa dať svojim rodičom, aby potešilo ich srdcia? Iba poslušnosť a lásku.